ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola desiata hodina večerná, keď sme dorazili na viedenské nádražie zaliate elektrinou. Sadli sme do fiakra, ktorý nás priamo odviezol do vojenského špitálu No.1. Vrátnik špitála nám povedal, že náš príchod nie je ohlásený, že podistým len zajtra príde oznámenie, preto, že túto noc, ak chceme, môžeme stráviť mimo špitála. Môj sprievodca ale, hoci mal k tomu mnoho chuti, obával sa, a tak sme vyhľadali rovno službukonajúceho lekára. Vysvitlo, že to bol kamarát môjho sprievodcu, preto sme boli dobre prijatí a hneď usadení na diván. Vidiac na mne doktorskú uniformu, lekár nepodozrieval vo mne pacienta a hovoril so mnou ako so seberovným. Onedlho prišli ešte dvaja lekári, službukonajúci v iných oddeleniach špitála. Predstavili sme sa, a zasadnúc všetci za jeden stôl, naplnili sme úradovňu živým rozhovorom. Službukonajúcim doniesli pivo. Vtom ale sprievodcov kamarát obrátil sa k poslednému s otázkou, kde je jeho pacient, lebo tento pri príchode bol spomenul pacienta, službukonajúci sa ale nazdal, že pacient čaká kdesi na chodbe.

Sprievodca ukázal na mňa a pritlmeným hlasom povedal, že mu neskoršie, keď budú sami, povie, o čo ide. Druhým dvom, ešte celkom mladým ľuďom, slová zastali v hrdle, takí ostali zarazení od tohto oznámenia. V rozpakoch pozreli sa na mňa, ako keby som sa pred nimi bol premenil na iného tvora. Akoby aj nie? Sedíš na jednom diváne s človekom, o ktorom si myslíš, že ti je zvlášť blízky, a odrazu zvieš, že je to blázon!

Mne sa ale nechcelo žartovať, preto som vstal a, nechtiac podávaním ruky ešte väčšmi priviesť do rozpakov mojich kolegov, len zľahka uklonil som sa pred nimi a spolu s dvoma staršími lekármi opustil som úradovňu. Dlhou, zle osvetlenou chodbou zaviedol nás službukonajúci k zatvoreným dverám, pred ktorými sme zastali. Pritisnúc elektrický gombík, dvere sa roztvorili a prijal nás sanitárny vojak. Ako prv bolo primálo, tak teraz tu za dverami bolo priveľa svetla, nepríjemný zápach udieral do nosa a bolo počuť podivné, divé kriky. Celkom iné zariadenie chodby bilo do očí: veľa dverí s mrežami, pece s otvormi do chodby, lesknúce sa od olejových farieb steny. Čo ale hlavne prekvapovalo, bol spomenutý podivný, nepríjemný zápach, menažerie napomínajúci a podivné divé zvuky. Zjavne vstúpili sme sem do celkom iného sveta.

— Máte voľnú oficiersku izbu? — pýtal sa lekár vojaka a tento hneď viedol nás dlhým koridorom napravo do druhého koridoru. Idúc, všade zahliadal som cez zamrežované okná na dverách osvetlených izieb a všade boli spiaci alebo bdejúci ešte nemocní vo všelijakých polohách. Keď vstúpili sme do izby pre mňa určenej, sanitárny starý feldvébl, ktorý, neviem kedy a skadiaľ sa zjavil, hneď začal mi prekutávať vrecká, odobral mi peniaze, nožík a iné drobnosti. Veľmi ma urážala táto procedúra, možno mi to aj vidno bolo na tvári, lebo prítomný lekár hneď sa začal ospravedlňovať: prepáčte, je to pravidlo, že každý musí byť prekutaný pri prijatí na oddelenie. Pri odchode lekára popýtal som ho, aby mi dovolil kúpiť si večeru, že som hladný. Potom ostal som sám na chodbe s vojakom, ktorý dohliadal v tú noc nad nemocnými. Predovšetkým som mu chcel ďať najavo, že nie som jeden z takých, akých on stráži, preto ponúkol som ho pečienkou a pivom, ktoré mi doniesli z kantíny. Vojak bol zhovorčivý, prostosrdečný šuhaj, a keď zvedel, že i ja som z Uhorska, hneď bolo kamarátstvo hotové a hneď bol som zasvätený do všelijakých poriadkov a neporiadkov oddelenia. Povedomie, že nachodím sa v psychiatrickom oddelení, zavretý a okrúžený nešťastnými pomätencami, akosi tiesnivo pôsobilo, cítil som svoju samotu, temer som sa bál, preto inštinktívne držal som sa v blízkosti strážiaceho vojaka a nahováral som ho, len aby neodišiel odo mňa. Sedeli sme v koridore za maličkým stolíkom pri dverách mojej izby a hneď vedľa nás sprava i zľava bol rad väzenských ciel s nebezpečnými, bujnými šialencami, ktorí neprestajne šarapatili. Zo susedných dvier sprava dochodili k nám zvlášť divoké, hrozné, dušu otriasajúce kriky. Bol som veľmi zvedavý na mojich susedov, ale dlho neodvážil som sa vstať z miesta a pozrieť sa oblokom do osvietenej komory na nemocných. Konečne som sa predsa osmelil a podišiel som k dverám napravo. Videl som nad očakávanie strašného človeka. Na posteli sedel obstarný muž poviazaný v osobitej košeli, trepotajúc, až nakoľko bolo možné poviazanými rukami, a kníšuc sa v drieku. Bol strašne chudý, oči a líca mal hlboko vpadnuté, celú tvár s nosom náramne chudú. Čiernu rozstrapatenú bradu mal cez uši bielou šatkou previazanú. Vyschnuté zapečené gamby boli také scvrknuté, že nemohli zakryť jeho dlhé žlté zuby. Trasľavým hrobovým hlasom, ktorý bolo ťažko počuť, bez prestania opakoval nesúvislé slová: Gott… Gott… Kaiser… Bitte… bitte… Majestät… ^[13]Pripomínal vyschnutého umierajúceho Dona Quijota. Nemohol som sa dlho dívať na tieto mizerné ostatky bývalého človeka, odvrátil som sa od neho.

Strážca-vojak mi rozprával o ňom, že je bývalý kapitán od artilérie, že nedávno priviezla ho sem žena.

— Pekná, mladá, vyparádená, — rozprával vojak o kapitánovej žene. — Keď sem prišla s ním, smiala sa a koketovala s naším kaprálom. Ale len dva razy bola, viac neprišla, hoc býva tu vo Viedni. Kapitán nebol taký, ako ho teraz vidíte, keď ho priviedli na oddelenie. Bol ešte mocný, aj čo-to rozumel ešte. Tu ale všetci bystro hynú, len čo zavrú ich do samotnej cely a keď prestanú ich vypúšťať na čerstvé povetrie. Je to tak pre nich, akoby ich do hrobu vložili, viac živí stadiaľto nevyjdú.

Podišiel som k druhým dverám, k susedovi naľavo. Tučný, šedivý chlap — ozajstné telivo — ležal na posteli so zatvorenými očami. Ale len čo som naňho pozrel, akoby i cez viečka cítil môj pohľad, roztvoril oči priamo na mňa, zhodil zo seba koberec a celý biely v spodnej bielizni energicky podišiel k dverám. Odskočil som od dverí v strachu, hľadajúc záštitu u vojaka. Vtom otvorili sa dvere a šialený skutočne vyšiel na koridor. Tak som sa naľakal, že som počul mocné údery svojho srdca. Vojak ale chladnokrvne chytil bláznivého za krk a šikovne vstrčil ho naspäť do komory.

- Ak nebudete ticho ležať na vašej posteli, poviažem vás ako včera! Už ste zabudli? - kričal vojak za nemocným a ten, akoby sa nič nebolo stalo, ľahol si na lôžko a ako predtým zavrel oči.

- S nimi by sme si inakšie neporadili, - vysvetľoval mi potom vojak. - Oni kričia, vadia sa, do bitky lezú, keby vedeli, že sa ich bojíme, neobstáli by sme pri nich.

Ešte raz som sa pozrel na nemocného. Ležal pošmúrny, hlavu mal rukou podopretú a, zbadajúc ma, hneď odvrátil sa odo mňa. Bol to penzionovaný kapitán, pijan, delirant. Vo Viedni mal vraj akýsi skliepok, v ktorom ale hlavne jeho žena pracovala, on len popíjal a zakaždým, keď už nebolo možné vydržať s ním, dostal sa sem na popravenie.

Keď sa popravil, vypustil ho, potom znova pil, kým zase znova nedostal sa sem. Bol to, ako všetci alkoholici, stratený človek.

- Je polnoc, ľahnite si i vy! - povedal mi vojak - lebo mňa od polnoci zamení druhý kamarát.

Mne sa nechcelo spať, hlavne, nechcelo sa mi byť samému v izbe, ale pomyslel som si: musím privykať a čím skôr, tým lepšie, teda vošiel som a ľahol som si. Ležiac horeznačky na posteli a dívajúc sa vôkol seba na holé, tmavosivé múry, na dlhú úzku podobu komory, nevdojak zišli mi na um slová vojakove, keď hovoril, že nemocní, ktorí sa sem dostanú, sú už ako v svojom hrobe. Komora sa skutočne podobala na veľkú mohylu a hlboko v stene, temer pod samou povalou sypiaci gázový plameň ako dajaký zakliaty svetlonos, tým príšernejšou robil túto mohylu. Sused za stenou neprestajne vyvolával: Majestät… Gnade… ich… immer treu… immer gerecht… ^[14]hneď zúfale revúc, akoby ho na kusy krájali, hneď zas ustatým, sotva počuteľným prosebným hlasom. Konečne som zaspal, ale ustavične ma znova budili hrozné kriky susedove a stále predstavovala sa mi jeho vyschnutá, s vpadlými mútnymi očami, s obviazanou hlavou, príšerná figúra, ako sa kníše a rukami trepe. Bola to noc plná trápenia. Pri raňajšej vizite žaloval som sa plukovnému lekárovi, vicešéfovi oddelenia (šéf nebol doma), prosiac ho, aby ma dakde inde umiestnil, kde budem mať tichších susedov. Doktor bol kolegiálny, hneď ma kázal previesť do druhej chodby medzi „tichých“, kde potom ostal som po všetok čas môjho pobytu na oddelení. Ešte mi povedal, že bude hľadieť, nakoľko možno, spríjemniť mi môj pobyt v nemocnici, žeby som mu smelo vždy oznámil všetky svoje žiadosti. Vôbec nemôžem sa žalovať na doktorov, všetci sa šetrne správali ku mne a neobmedzovali ničím moju slobodu.

Izba, do ktorej som sa teraz dostal, bola celkom inakšia ako prvá, bola to izba nielen pohodlná, lež temer elegantná, v každom prípade prívetivá a nanajvýš čistá. Náradie bolo v nej dubové, vkusné a solídne, mäkká kanapka pri stene, pohodlné kreslo, pekné zrkadlo nad ním. Parketová podlaha bola leštená každý deň. Takú poriadnu izbu nikdy som nemával ako študent. Len dve podobné tejto boli ešte na oddelení, určené v prvom rade pre vyšších oficierov, ani nie nemocných, lež na pozorovaní sa nachodiacich. Len keď nebolo takých, ustúpili izbu z protekcie „tichému“ oficierovi.

Ale vzdor prajným okolnostiam cítil som sa špatne (prvý týždeň alebo hádam i dlhšie). Klesol som na duchu, čo vôbec z času na čas stávalo sa vtedy so mnou nezávisle od zovňajších okolností. Akási melanchólia ma napadla. Nevedel som, čo mi chýba, akási pustota ma trápila, nič som nenachodil v sebe, čomu možno sa radovať, čo dáva oporu a silu človeku. Život náš potrebuje stále obnovenie: ak sa nám tohto obnovenia dlho nedostáva, duša počína vädnúť a živý človek bolestne cíti toto vädnutie. Známe mi boli tieto ťažké chvíle, skusoval som ich nie po prvýkrát, vedel som, že prejdú, že po noci znova ožijem, v novom blesku zazriem svojho Boha, ale predsa nemohol som k sebe prísť, nemohol som netrpieť. Deň sa ešte ako-tak minul. Hoci s tiesnivou dušou, predsa pohovoríš to s jedným, to s druhým, do novín nakukneš, po záhrade sa prejdeš, list napíšeš, prejde ti čas a necítiš tak ostrosť tvojho bôľu, ale len čo noc nastúpila a sám som ostal, tu i moja tieseň bola citeľnejšia. Aj nevysvetliteľný strach sa pripojil k mojej rozladenosti. Najmenší šelest, krik nemocných v druhom alebo treťom koridore, kroky dakoho, všetko vyvolávalo vo mne strach a klopanie srdca. Ak niekto priložil tvár k dverám, že pozeral do mojej izby - čo sa často stávalo, - mňa dobre zrádnik nevychytil. A predsa nie som človek bojazlivý. Číkoľvek hlas som počul v noci, vždy zdalo sa mi, že je to hlas šialeného, a predstavovali sa mi jeho bláznivé videnia, cítil som jeho bezvýchodné muky. Začínal som chápať chorobnú fantáziu pomätených i kusé ich myšlienky, neodôvodnené, prelietavé, absurdné. Čo sa so mnou deje? spytoval som sa seba. Azda sú to len nie prvé príznaky začínajúcej sa psychózy, azda len nešaliem! A spomenul som si, že mnohí predtým, než by sa zblazneli, vopred šípia svoje nešťastie, myslia naň a boja sa ho. Perspektíva táto ma hrozne trápila. Myslel som si: čo potom bude zo mňa? opustí ma môj duch; a čo budem bez ducha? Budem i ja takým omráčeným tvorom, človečou podobou bez človečieho obsahu, ako sú títo tu vôkol mňa! Bez svetla rozumu človek nie je človekom! Bez povedomia spolupatričnosti k Bohu človek je ničím, horšie ako ničím! V takýchto myšlienkach ťažká mrákava sadla mi na dušu… Bol by som si zúfal v takom stave, keby ma nebolo držalo, nikdy, ani v tých najtrudnejších dobách neopúšťajúce ma povedomie, také charakterizujúce Slováka, povedomie, že treba sa osudu bez reptania pokoriť, v čomkoľvek by záležal, pretože nie ja, ale ktosi iný je pánom života.

Teraz, keď ohliadam sa na onú zašlú dobu, zdá sa mi, že tento smutný duševný stav môj nebol ničím iným než odrazením príliš ostrých dojmov blázinca na citlivej duši.

Jednej noci nervové napätie, strach a zronenosť dosiahnuc najvyšší stupeň, uvrhli ma do vysilenia, srdce mi začalo nepokojne búchať a zubami som hegal. Taká zimnica ma napadla, že nielen ja na celom tele, ale i posteľ podo mnou sa triasla. Myslel som, že je to počiatok nejakej nemoci a potešilo ma to. Odľahlo mi na srdci a onedlho som usnul. Na druhé ráno zobudil som sa ako po ťažkej nemoci: ustatý, slabý, vo všetkých údoch zdrvený. Keď ale postavil som si teplomer, nemal som horúčku a o deň-dva som sa celkom popravil, telo i duch sa utíšili, spokojná nálada sa mi naspäť vrátila.

Práve vtedy dostala sa mi do rúk nová povesť od Tolstého Chozijain i rabotnik. Doniesol mi ju jeden Rus, istý Ševčuk, s ktorým som bol dávnejšie známy a ktorý teraz často, temer každodenne, navštevoval ma a preukázal mi nejednu službu počas môjho pobytu vo viedenskej nemocnici. Povesť účinkovala ako balzam na moju okrievajúcu dušu. Paholok Nikita zahanbil ma svojou smelosťou, svojím obetavým životom, svojou peknou smrťou. Čítajúc povesť, hanbil som sa za svoju malomyseľnosť. Dobrá kniha často pomáha v živote.

Predstavení vo Viedni, s ktorými som prichádzal do styku, ktorí ma pozorovali a mali podať mienku o mojom duševnom stave, psychiatri, boli napospol ľudia humánni, vzdelaní, príjemní a nikdy žiaden z nich nezavadil do mňa. Raz ale predsa navštívil ma jeden nepríjemný pán. Jedného rána, hneď po obvyklej každodennej lekárskej vizite, otvorili sa dvere mojej izby a kaprál, s tvárou bledou od napätia, vpustil ku mne vysokého, chudého, vyblednutého, celkom šedivého starca v generálskej uniforme vojenského lekára, a ako som neskoršie potom zvedel, hlavného veliteľa viedenských vojenských špitálov. Chladný pohľad, nehybná, prísna, vycivená tvár, odmerané pohyby vošlého starca sa ma naskutku nepríjemne dotkli. Tušil som, že táto návšteva nenesie nič dobré. Mlčky som vstal zo svojho miesta pred vysokým dôstojníkom. Starec, držiac sa ľavou rukou šable, chladne premeral ma svojím mŕtvym pohľadom.

- Čože stojíte bez slova? - ozval sa ku mne rovnomerným pevným hlasom. - Var’ nie ste vojak? Či neviete, že sa máte po vojensky meldovať predo mnou? No, meldujte sa!

Ostal som ako omráčený od takého neočakávaného napadnutia, tým viac, že v špitáloch od pacientov vôbec nepožaduje sa žiadne meldovanie. Prekvapený i nepríjemne dotknutý touto vyzývavosťou starého generála dlho úporne som mlčal, ba ani mi na um nechcelo prísť žiadne meldovanie.

- No, meldujteže sa! Čo var’ sa neviete meldovať? - Znova veliteľsky oboril sa na mňa starec.

Konečne, horko-ťažko, zajakavo ako dajaký regrút, vyslovil som vojenskú formulu meldovania, nazvúc svoje meno a šaržu. Bol som celkom rozčúlený a pobúrený.

Zadajúc mi niekoľko otázok, týkajúcich sa mojej predošlej služby, z ktorých poznal som, že známe sú mu podrobnosti môjho odkazu, starý generál odišiel.

Nemôžem mlčaním obísť šéfa psychiatrického oddelenia doktora Janchena, s ktorým som mával obšírne rozhovory, dakedy až spory. On často prichádzal ku mne, sprevádzaný pisárom, ktorý stenograficky zaznačil každé moje slovo. Janchen chcel svedomite vyšetriť môj duševný stav, chcel sa orientovať v mojich názoroch, chcel zvedieť pohnútky môjho odkazu, preto mi dával na stá všelijakých otázok. On to potreboval, aby mohol podať objektívnu vedeckú mienku o mne, na základe ktorej mal som byť neskoršie súdený. O úplnej mojej príčetnosti bol hneď načistom. To mu ale nebolo dosť, chcel zvedieť, v čom vlastne spočívajú moje názory a nakoľko sú ony mravné, rozumné a oprávnené. Denne vysedel so mnou hodinu i vyše hodiny, ťahajúc zo mňa moje náhľady na štát, na náboženstvo, na spoločnosť. Dakedy bývali zaujímavé tieto rozhovory, vtedy, keď otázky boli jednoduché a rozumne stavané, nuž i odpovedať sa dalo na ne rozumne. Janchen bol ale nervózny, dráždivý človek, ako takému chýbala mu často potrebná trpezlivosť, preto často ťažké bývali s ním besedy, zadrapúval sa za maličkosti, upotrebúval sofizmy, na seba vzťahúval daktoré ostrejšie moje výpovede, vtedy i rozhovor býval s ním nemožný, takže neochotné a kusé bývali v také časy i moje odpovede. Ale vzdor tomu, myslím, musel byť zaujímavý protokol ním vystavený, ktorý, žiaľbohu, nemohol som dostať, ako dostal som košické, pretože vo Viedni nemal som intímnych známych medzi sanitárnym personálom.

Janchen súhlasil so mnou, že terajšie spoločenské zriadenie je nespravodlivé, že musí byť radikálne zmenené, on, zdá sa mi, uznával i nehumánnosť vojenskej inštitúcie, jej škodlivosť a nemravnosť, nesúhlasil ale so mnou, ba podráždene zavrhoval moje názory na moderný štát, na vlády, na násilie nad ľuďmi. Ja som hovoril, že štát je inštitúcia nielen nekresťanská, ale i nemravná, že kresťanovi - ktorý považuje všetkých ľudí za rovných, za bratov, korí sa jedine pred Bohom a pravdou božskou - je štát nepotrebný, ba je mu protivný, pretože celý spočíva na zderstve, na násilí, na mordárstve a len pokrytecky prikrýva sa plášťom humanity. Máme - reku - kresťanskú náuku, ktorá úplne stačí k nášmu spravovaniu, len ju treba príkladom života šíriť medzi ľuďmi a nezatemňovať; a praktické záležitosti, spoločné, ako sú napr. školy, dráhy, premávka, všelijaké potrebné predprijatia, národy a privátne spoločnosti - reku - oveľa lepšie, lacnejšie a dokonalejšie sami by si spravovali, ako ich teraz spravuje márnotratnícky, drzý štát. Vlády - reku - namiesto toho, aby slúžili národom, utlačujú ich, otročia a znemravňujú; a síce v štátoch so samosprávou práve tak, ak nie horšie, ako i v štátoch absolutistických. Vlády všetko dovolia ľuďom až po tú hranicu, kde začína sa pravá sloboda, keď ale dakto prekročí túto hranicu, t.j. ak chce narušiť alebo skutočne narúša ustanovený poriadok panstva a otroctva, do neba volajúcej nerovnosti medzi ľuďmi, takého človeka vlády a z vlád osoh ťahajúci patrioti naskutku vyhlásia za nebezpečného, prenasledujú ho, uväznia, ba i zavraždia.

Takéto moje reči Janchen nerád počúval, hoci bol človek rozumný, majúci zmysel pre pravdu a spravodlivosť, ale privilegovaní ľudia vôbec inštinktívne zastávajú princíp vlády; je to pochopiteľné: ich výsady spočívajú na jestvovaní vlády. On sa usiloval dokázať mi, že štát jestvuje pre dobro ľudí, na osoh, že je rozsievačom osvety a pod. a že krivda a neprávosť sú len náhodilé, nie podstatné zjavy v štáte.

Na to ale opovedal som, že keby som i nevedel z dejepisu o hroznej tyranii štátov vždy a všade, keby nevedel som o terajšom utlačovaní Írov v Anglicku, Slovákov v Uhorsku, Poliakov v Nemecku, Bosniakov, Kaukazcov, Arabov, Indov, negrov atď., všetkých slabších a povoľnejších národov, keby nevedel som o hrozne uníženom a otrockom postavení robotného ľudu vo všetkých štátoch zeme, i v takom prípade, reku, by som nemohol veriť v dobrý a humánny úmysel štátu, o ktorom vy hovoríte, lebo štát názorne demonštruje na mojej vlastnej osobe svoju surovosť a nemravnosť tým, že za nepochybne šľachetné a mravné snahy podrobuje ma prenasledovaniu a vyhráža mi najprísnejšou pokutou.

Na takéto a podobné moje dôvody doktor Janchen nevedel mi ničím okrem rozpaprčením sa a netrpezlivosťou odpovedať a obyčajne v taký čas tak urobil, že pretrhol rozhovor a odchádzal.

I v rozhovoroch s Janchenom i s mnohými inými ľuďmi, ktorí počas môjho preháňania po súdoch, blázincoch a väzeniach dokazovali mi môj omyl a pravosť i mravnú oprávnenosť jestvovania štátu, často na um mi prichádzali stredovekí inkvizítori, ktorí tiež pomocou žeravého železa, kolesovania, hraníc a iných múk chceli presvedčiť svoje obete o pravosti jedinej, pravej a svätej cirkvi. Je to skutočne smiešne; vlády zdierajú, zavádzajú, klamú, otročia, strieľajú, vešajú svojich poddaných, a pritom vydávajú sa za užitočné, mravné, ba i kresťanské a samým Bohom ustanovené, a ľudia, keď aj nie celkom, čiastočne predsa len veria im a podrobujú sa im! Ťažko si predstaviť z jednej strany väčšiu drzosť, z druhej - väčšiu zaslepenosť a nedôstojnosť! Nuž ale, ako svet robí, tak sa má, keďže ľudia viac veria mamone ako Bohu, musia i trpké ovocie svojho mamonárstva požívať.

Psychiatrické, či ako to všeobecne v špitáli nazývali, šieste oddelenie, v ktorom som sa nachodil, hoci bolo hlavne určené pre ľudí pomätených a duševne nemocných, bolo zároveň miestom zhromaždenia i pre ľudí zdravých, ktorí z iných príčin sa tam dostávali. Okrem simulantov, ktorí sa tvárili, že sú pomätení, aby takým spôsobom oslobodili sa od nenávidenej vojenčiny, boli tam vojaci a dôstojníci nachodiaci sa pre všelijaké prečiny v súdnom vyšetrovaní, boli zvlášť bujní väzni, s ktorými nevedeli si rady vo väzeniach, boli ľudia, ktorí si chceli vziať život, a nepodarilo sa im to, i mnohí iní. Vo všetkých iných miestach sa ľudia delia podľa bohatstva, stavu, vzdelania, veku atď., tu ale, v blázinci, nebolo žiadne delenie, tu sme tvorili všetci, i obecní vojaci, i štábni dôstojníci, bohatí i chudobní, starí i mladí, šialení i zdraví jeden spoločný úľ, odlúčený, originálny, strašne smutný, ale i zaujímavý svet. Šieste oddelenie bolo vždy, vo dne v noci zamknuté, a okrem lekárov a ošetrovateľov nik ta neprichádzal; i lekári len počas raňajšej vizity, ináč sa nás štítili a prichádzali len v krajne nevyhnutných prípadoch. Táto odlúčenosť mala niektoré výhody pre tých, ktorí mohli ich užívať. Moja izba, napríklad, premenila sa v pravý klub. Ku mne prichodili všetky na dačo súce elementy a oddelenia čaj piť, noviny čítať, besedovať, a neraz vysedúvali u mňa do pozdnej noci. Na oddelení bolo niekoľko neobyčajných, zaujímavých ľudí, oni všetci ľnuli ku mne. Ani dámy nechýbali; sestry, ženy uväznených dôstojníkov prichádzali často s návštevami, a ku mne, ako k zdravému a k tomu ešte lekárovi, správali sa so zvláštnou dôverou. Bývala tu dakedy taká zaujímavá spoločnosť pospolu, akej málokedy býva i na slobode. Spomínam to preto, aby si čitateľ nemyslel, že život môj v blázinci neobsahoval nič potešiteľné a milé. Milého bolo veľmi mnoho, i zvlášť cenné dojmy som tam zažil, ktoré, pokiaľ žiť budem, skvieť sa budú v mojej pamäti - všetko ale nedá sa rozprávať.

Rozumie sa, každý blázinec je domom trúchlivosti a ťažkých dojmov, a ja tiež videl som mnoho trúchlivého na „šiestom oddelení“. Mnoho nešťastníkov tam bolo. Začnem od oficierov. Ale prv musím podotknúť, že šieste oddelenie nebolo vlastne blázincom, bola to len priechodná a pozorovacia stanica pre choromyseľných alebo takých, ktorí boli podozrievaní z choromyseľnosti. Ustáliac u pozorovaného diagnózu (určenie zdravotného stavu), tento nebol viac držaný na šiestom oddelení, lež alebo bol prepustený na slobodu, alebo odovzdaný súdu, alebo bol transferovaný do skutočného blázinca. Takým spôsobom cez šieste oddelenie premlelo sa množstvo všelijakých ľudí, nemocných i nie nemocných, nepomerne viac, než sa ich premieľa za tú istú dobu v akomkoľvek veľkom blázinci. Zvlášť oficierov privážali sem na pozorovanie zo všetkých koncov monarchie. Ohromný počet oficierov, nielen u nás v Rakúsko-Uhorsku, ale podistým vo všetkých štátoch, sa blaznie. Temer bez výnimky oficieri trpia na lues a s týmto v súvislosti na porážkovú šialenosť, takzvanú paralysis progressiva, kým medzi obecnými vojakmi táto forma šialenosti vyskytuje sa zriedkavo, zato bývajú medzi nimi všelijaké iné formy šialenosti. Zvlášť hýrivý život, mnoho alkoholu, frajerky a syfilis dávajú podnet k tejto strašnej a beznádejnej nemoci. A nie starci, zväčša muži v plnej sile, ináč silní a zdraví, bývajú zachvátení progresívnou paralýzou. Ja som na šiestom oddelení poznal niekoľkých z týchto nešťastníkov. Daktorí z nich nachodili sa pomerne ešte v dosť dobrom stave, ich zovňajšok bol zachovalý, v slobodných chvíľach od nápadov nemoci dalo sa s nimi hovoriť. Ale často bývali podráždení, chceli sa dostať na slobodu, písali dlhánske listy a prosbopisy kráľovi, arcikniežatám, žalujúc sa na nespravodlivosť a utiskovanie, akého sa im dostáva, nespali celé noci, sami zbadajúc dakedy daktorý z napísaných nezmyslov, driapali napísané listy a písali nové, ešte nezmyselnejšie, hlúpym fantastickým plánom sa oddávali, všetko príjmali bez kritiky; pozorovateľa prekvapoval ich neohraničený egoizmus, žiadnou hanbou, žiadnymi povinnosťami k druhým ľuďom nehatený. Moji susedia, bohatí, dobre vychovaní, dosť vzdelaní ľudia neštítili sa nielen nehorázne luhať, ale i potajomky, veľmi nešikovne kradli mi listový papier, známky, cukor atď. Často v noci, keď som už dávno spal, vorvali sa ku mne do izby (dvere sa nedali a nesmeli zamykať), aby mi zdelili nejakú hlúposť, alebo prečítali práve napísaný list. Jeden z paralytikov, ten istý oficier, ponášajúci sa na Dona Quijota, ktorý mi svojimi šialenými výkrikmi v prvú noc spať nedal, premenivší sa o týždeň-dva neskoršie v ohavnú živú mŕtvolu s vyčnievajúcimi na preležaných miestach holými kosťami a celými obnaženými kĺbami, už v cele pomätenom stave, deň-dva pred svojou smrťou ukájal svoj pohlavný pud v prítomnosti ošetrovateľov. Pamätám sa, v ten istý deň prišiel k nemu jezuitský páter, mrmlal modlitbu nad ním a dával mu krucifix bozkávať. Díval som sa na túto ohavnú scénu cez okno.

Tárajú o zmužilosti a vysokých cnostiach oficierstva. Niet stavu, ktorý bol by v hĺbke svojej mizernejší a poľutovaniahodnejší, ako sú oni. Ťažko si predstaviť, koľké strašné rany prikrýva oficierska cifrovaná uniforma. Z úst samých oficierov som neraz počul slová: „My sa musíme pretvárať pred svetom, musíme sa ako psy ponižovať pred predstavenými, musíme hrať nóbl rytierov navonok vtedy, keď často nemáme si za čo pár veršlí na večeru kúpiť, keď po uši sme v dlhoch a nepomáha nám nič, len nečestný sňatok s vrecom peňazí, alebo guľka do čela.“ Takto hovoria mnohí mladí dôstojníci, nachodiaci sa na samom počiatku svojej „kariéry“, ktorí ešte nestačili zahliadnuť do závratnej hĺbky celej priepasti, nad ktorou visia ich životy.

Choromyseľných jednoduchých vojakov bolo na oddelení nepomerne viac ako dôstojníkov, medzi nimi ale nestretali sa také degenerované typy, naopak, mnohí z nich boli sympatickí i v svojej hroznej nemoci. Ja som stál na dobrej nohe s ošetrovateľmi, zvlášť s kaprálom oddelenia, ktorý mal vlastne neohraničenú moc nad nemocnými, preto slobodne pohyboval som sa po celom oddelení, nazeral som, kedy som chcel do ktorejkoľvek izby k nemocným, poznal som históriu každého z nich, poznal som zákulisné deje oddelenia, o ktorých sa samým lekárom nesnívalo. Jasne mi utkvel v pamäti jeden bledý, čiernovlasý mládenec. On bol sám v jednej cele, vždy nepohnute ležal na posteli, s nikým nehovoril, na žiadnu otázku neodpovedal, bol taký ľahostajný k životu, že sám sa ani za jedlom nebral a bol by možno hladom zahynul, keby ho neboli umelo kŕmili. On už dávno tak ležal, na seba ponechaný, v samotnej cele. Ťažká melanchólia bola jeho nemoc, Rozprávali o ňom, že upadol do takého stavu odrazu, keď zvedel, že jeho milenka stala sa mu nevernou. Fakt tento tak otriasol ním, že ostal ako hromom porazený a jeho duševný aparát zastal. Bol to jednoduchý vojak, roľnícky syn, Čech. S rotmajstrom C… dobrým, jemnoduchým človekom, ktorý, chudák, ako všetci Poliaci veľmi idealizoval a preceňoval pohlavnú lásku a neskoršie aj zahynul následkom nej, stanúc sa obeťou jednej neobyčajne pôvabnej a márnomyseľnej Poľky, s ním sme tu-netu zachodili k nášmu Wertherovi, sadli sme si k jeho posteli a všakovako prihovárali sme sa mu. Ale odpoveď sme žiadnu nedostali, ba, nemocný ani len jediným ťahom tváre nikdy neprezradil, že by sa i len najmenej zaujímal o nás. Ja som myslel, že márne je naše chodenie k nemu, a šiel som už len kvôli rotmajstrovi, ktorého dojímala tragickosť nešťastnej lásky tohto mladíka. Raz tiež, ako obyčajne, sedeli sme pri posteli nemocného, viac rozhovorom medzi nami než nemocným zaujatí, keď tento odrazu vystrel ruku po cigarete rotmajstrovej a potiahnuc z nej, usmial sa. Toto bol začiatok jeho uzdravenia. Onedlho sa celkom popravil.

Ešte jeden taký nehybne ležiaci vojak bol na oddelení, lenže tento nie z apatie, nie z melanchólie nepohyboval sa, lež z akejsi záhadnej, lekárom nepochopiteľnej porážky všetkých údov a výkonov telesných a, podľa všetkého, i duchovných. On ležal na posteli ako kus cesta, bez najmenšieho pohybu, len práve očami v orbitách otáčal. Keď dakto zodvihol jeho ruku alebo nohu, tieto ako kláty celou váhou padali späť. Čo sa dialo v jeho mozgu a v jeho duši, a či vôbec sa tam ešte dačo dialo, nijako nedalo sa dopátrať, lebo nemocný na nič nereagoval, jeho oči hľadeli vždy jedným a tým istým nič nehovoriacim pohľadom, čokoľvek sa s ním a vôkol neho dialo. Šla raz v zimný deň kompánia vojakov, medzi ktorých i on patril, dolu schodmi kasárne na dvor na cvičenie. Schody boli primrznuté, chudáčisko sa pokĺzol, tylom padol na kamenné schody a ihneď zjavil sa uňho spomenutý nevysvetliteľný podivný stav, ktorý potom v priebehu dní a mesiacov ostával nezmenený, vyjmúc to, že pacient chudol, atrofoval. Konzílium viedenských lekárov a profesorov ustálilo u pacienta, neviem na akom základe, duševnú nemoc, ktorú nevedeli bližšie ustáliť. Bol som prítomný, keď prišiel otec nemocného odviezť si syna, teraz už nesúceho na vojenskú službu, preto oslobodeného.

Bol to ctihodný, driečny starec, asi zámožný maďarský gazda z Vesprímskej stolice. On bol vopred upovedomený o nemoci svojho syna. Sňal klobúk z hlavy, tak vošiel do cely, v ktorej nič nebolo okrem špitálskej postele s jeho synom.

- Jó napot, fiam, ^[15]- povedal starec pohnutým, ale pevným hlasom, pristúpiac celkom blízko k synovi. Tento ale ako predtým, tak i teraz nehol sa, žiaden ťah jeho tváre nepohol sa, žiadna iskrička nezablesla v jeho vždy rovnakých očiach, len hľadel bezvýrazne ako na všetko ostatné i na otca. Ja som napínavo sliedil za nemocným, ale ani najmenšieho úsilia k prebudeniu nebolo badať na jeho tvári.

Otec nahol sa k tvári synovej, hlboko pozrel sa mu do očí, pobozkal ho a spýtal sa ho: - Nemismersz, fiam? -, a slzy ako hrachy pustili sa mu dolu tvárou. - Én vagyok, édes apád, hát nemismersz, édes fiam? ^[16]- niekoľkokrát srdcolomne vyriekol starec, nepochopujúc asi, ako to môže byť, že vlastné dieťa nepozná ho.

Nemocný nehol žiadnou žilkou, jeho tvár bola ako maska, mne sa ale, neviem prečo, predsa zdalo, že on vie, čo sa robí, že pozná svojho otca i počuje ho, len hnúť sa nemôže, ako v stĺp premenená Lótova žena v Starom zákone.

Keď potom obliekli nemocného, na nosidlá ho položili a niesli dlhým koridorom oddelenia, tento s jeho smrtnou tvárou, so zdrveným od zármutku otcom, ktorý s holou hlavou, zhrbený kráčal za nosidlami, robil dojem mŕtvoly, vynášanej na cintorín. Všetci, i choromyseľní, nachodiac sa vtedy v koridore, mlčky a seriózne hľadeli sme za smutným pochodom.

Áno, život na psychiatrickom oddelení naskrze nebol jednotvárny, dalo sa tam mnoho skúsiť, mnoho vidieť, mnoho popremýšľať a vždy povďačný ostanem osudu, že ma i ta zaviedol. Rozprávať o všetkom nemožno, to by roztiahlo moje zápisky príliš doširoka, aj diskrétnosť prikazuje mlčať o všeličom. Každý deň bol tam niečím zaujímavý, nový, vzácny a obsažnosť táto poskytovala zvláštny pôvab môjmu pobytu medzi múrmi, ktoré sú ináč také mračné a hrôzyplné.

Pre obyvateľov šiesteho oddelenia bol v nemocnici pekný park ohradený, v ňom som každodenne blúdil po chodníkoch, medzi rozvíjajúcim sa a kvitnúcim stromovím, vyhrievajúc sa na slniečku, do seba sajúc aromatické, nežné jarné povetrie. Hoci to bolo v samom centre Viedne, sem pre ohromné rozmery dvoch nemocníc, pre množstvo veľkých tichých špitálskych stavísk dookola, len slabo dochodil večitý hluk cisárskeho veľkomesta. Park náš bol tak málo navštevovaný, taký osamotený a tichý, že i divé holuby sa v ňom zdržiavali. Za rána, keď som sám bol v parku, mi vždy radosť pôsobilo z úkrytu medzi krovím sliediť, ako pár týchto sivých, divých vtákov každý raz pravidelne zletúva do bazéna a sa tam čliapka.

Podvečer som obyčajne sám býval v mojej izbe a tešieval som sa tejto samote. Vyliezol som na širokú podokenicu náramne vysokého, dokorán otvoreného, mrežového okna, tam som sa usalašil, krížom rozložiac nohy, a díval som sa von oknom. Veľmi tam nebolo čo vidieť: uzunká ulička, na konci ktorej chodila stráž s nasadeným bodákom, vysoká stena, za ňou jeden z dvorov všeobecnej nemocnice, voľajaká stará bašta pre choromyseľných, clivé žlté krídlo nemocnice so starou škridlovou strechou. To bolo všetko. Pohľad nezaujímavý, tiesnivý. Bolo však predsa čosi nekonečne vábne tam von, a síce: večerné ticho, kus modrého neba nad strechou, teplé, láskajúce jarné povetrie a pieseň škorca na streche. Neviem, či vždy ten istý, ale každý deň pískal škorec na streche nemocnice a ja som ho tak rád počúval, tak lahodila duši jeho čistá, zvučná pieseň. Mnoho týždňov, mnoho mesiacov pominulo za tým, dávno som bol preč z Viedne a nemyslel som viac na ňu, ale vše, keď nastalo ticho, keď som bol niekde sám, v ušiach mi zazneli škorcove trilky.

Ale vráťme sa ešte k väzňom šiesteho oddelenia. Ešte aspoň s jedným z nich chcem oboznámiť čitateľa. Bol to človek, ktorému podobného som nikdy nestretol v živote. Menoval sa Bradavka a bol predtým fiakristom vo Viedni, kamarát druhého známeho viedenského fiakristu, ktorý nebohého korunného princa Rudolfa vozieval do Mödlinského zámku. Bradavka bol neučený človek, nikdy nepatril do žiadnych spolkov, sociálne a politické náuky boli mu neznáme, ale bol to najradikálnejší anarchista, akého si možno predstaviť. On neuznával žiadneho pána nad sebou, nikoho neposlúchal, pred nikým sa nepokoril. Bol nezlomne hlavatý, každé násilie ho náramne poburovalo. Keď narukoval k vojsku, nemohol zniesť surové panovačné zaobchádzanie predstavených, nemohol a nechcel niesť otrocké jarmo disciplíny, nestrpel od nikoho okríknutie, nestrpel grobianske slovo, pretože priznával seba za rovného s každým iným človekom. Keď mu tykali, i on tykal, keď ho okríkli, on naspäť okríkol, keď mu grobianili, grobianil dvojnásobne, keď ho udreli, i on udrel. Nepodrobil sa žiadnemu predstavenému, nebál sa žiadnej sily a žiadneho trestu. Zavierali ho za to, mučili, katovali, to ale nič nepomohlo, ako predtým, i naďalej nepoddal sa nikomu, len zloba v ňom rástla. Utiekol, po dachoch lezúc, chcel ujsť od svojich prenasledovateľov, strieľali po ňom, až ho lapili. Pre narušenie disciplíny, pre zneuctenie a napádanie predstavených bol viackrát súdený, na žalár odsúdený, ale ani v žalári si nevedeli s ním rady. Bola v ňom neskrotiteľná zloba a energia, ani hlad, ani zima, ani železá ho nezlomili. Pretože bol náramne silný a odvážny, báli sa ho sami strážcovia a profósovia. Sudcovia počas súdu nemohli mu prečítať sentenciu, lebo pri takých príležitostiach tak nadával, tak rezko usvedčoval sudcov spolu s najvyššími vojenskými pohlavármi, že sudca musel dať bubnovať, aby zahlušil jeho hrozné, v podstate mnoho pravdy obsahujúce usvedčovania. Mysleli o ňom, že je blázon, lebo nepochopiteľná bola jeho nezlomná vzdorovitosť, a preto odosielali ho psychiatrom na pozorovanie, títo ale nachodiac ho normálnym a príčetným, po krátkom čase posielali ho naspäť do väzenia. Keď som ja videl Bradavku, už neviem koľký rok bol preháňaný z väzenia do blázinca a z blázinca do väzenia, ale vždy bol ten istý nepoddajný, energický, rozhnevaný, nenávidiaci, silnej vôle a silného presvedčenia človek. On bol presvedčený, že všetok náš spoločenský poriadok spočíva na násilenstve, krivde a klamstve, že to, čo panuje vo svete a vydáva sa za pravdu a spravodlivosť, je drzá lož a humbug, že vo svete ľudia sú alebo tyrani, alebo otroci, alebo zmes jedného s druhým, ale slobodných ľudí že niet. Za slobodného človeka považoval jedine seba a ako zúfalý, zo všetkých strán nepriateľmi obklopený vlk zúfalo bojoval za svoju slobodu, dobre vediac, že podľahne, ale i to, že bez svojej slobody žiť nemôže. Cítiac, že ho fyzické sily opúšťajú (dostal suchoty vo väzeniach), bol sa raz už i obesil, ale jeho vrahovia, ľudia, mu i v tom prekážali, dva razy ho sňali zo žinky a k životu priviedli. Keď nikoho nebolo u mňa, Bradavka rád prichádzal ku mne na návštevu, rád sa pochvastal predo mnou svojimi hrdinstvami, rád si vypil pohár čaju u mňa. Musím povedať, že vždy sa správal ku mne úctivo a zdvorilo, hoc ja neraz vyhováral som mu jeho divú a neplodnú taktiku, poukazujúc mu na opačnú zbraň, na zbraň pokory a lásky kresťanskej, ktorá istotne oslobodzuje nás od zla a neprávosti sveta, keď i nie telesne, teda duchovne - podstatu našu, dušu našu. Jemu však bola to abeceda cudzia, nechápal ju, vzdor tomu ale si ma ctil a nadávajúc vojakom, hovorieval: „Skutoční ľudia tu na oddelení sme len dvaja, ja a Škarvan, vy ostatní ste barani, s ktorými robia, čo chcú.“ Vôbec ale Bradavka málo hovoril s ľuďmi, nevšímajúc si nikoho, s rukami založenými na chrbte kráčal po chodbe, pričom jeho hlava ustavične pracovala. Na šiestom oddelení ho od rokov poznali, sem ho vždy, keď nemohli s ním vydržať, transformovali z väzenia a tu cítil sa najlepšie. Doktori a ošetrovatelia dali mu pokoj, nuž i on bol tichý a - majstrovsky plietol zo slamy všelijaké osožné predmety. Po pár týždňovom oddychu ho ale vždy naspäť zas odvážali do väzenia. Svedkovia toho odvážania mi hovorili, že to bývalo čosi strašné vidieť, ako sa zúfalo vzpieral, do akého hnevu prichádzal, až ho konečne áreštantská stráž, štyria ozbrojení chlapi s profósom na čele, na zem povalila, poviazala a poviazaného na nosidlách odniesla, bo sám ísť naspäť do väzenia nijako nechcel.

Prv než by som zakončil túto hlavu, chcem ešte povedať pár slov o zachádzaní s choromyseľnými na šiestom oddelení. Všeobecne je známe, že lekári a predstavenstvo nemajú ani tušenia o tom, čo deje sa za ich chrbtami a bez ich vedomia po nemocniciach. Čo ale deje sa v blázincoch, kde pre odlúčenosť nemocných, pre ich pomätenosť seriózna kontrola je vôbec nemožná a kde služba ošetrovateľov je taká ťažká, tak nekonečne mnoho trpezlivosti a sebazaprenia vyžadujúca, o tom keby všetku pravdu vedeli, myslím, i tým najľahostajnejším by vlasy na hlavne dupkom stávali. Beda tomu ťažko nemocnému, ktorý sa dostal na šiestom oddelení do osobitnej cely, ak nemal žiadnych príbuzných alebo priateľov, ktorí ho riadne navštevovali a podplácali ošetrovateľov! Hneď v prvú noc, keď som prišiel na oddelenie, mi povedal jeden ošetrovateľ, že všetci nemocní ležiaci v samotných celách sú tam akoby v svojich mohylách, z ktorých sa živí von nedostanú. Toto ale bolo málo povedané: nielen ako v svojich mohylách sú oni tam, ale sú v mučiarňach mohylách. Takí ošetrovatelia, ako sú pri vojsku, totiž z prinútenia, mladí, ľahkomyseľní, zväčša ešte i suroví vojaci, ako tí môžu deň a noc, v priebehu týždňov a mesiacov, v priebehu rokov, vykonávať úmornú, sebaobetavú službu blížnemu, k tomu ešte takému blížnemu, akým je bezpomocný šialenec, ktorý pokoja nedá, niekoľkokrát denne sa znečistí atď.? Treba sa vmyslieť trocha do položenia takého človeka, nuž ľahko pochopíme, že on všetkými silami hľadí si obľahčiť a zjednodušiť svoju ťažkú prácu. Mne jednohlasne rozprávali celkom hodnoverní svedkovia, obecní vojaci i dôstojníci, ktorí neboli nemocní, ale pre iné príčiny boli držaní na oddelení, že jeden z najobvyklejších spôsobov, ktorý praktikovali ošetrovatelia šiesteho oddelenia nad bezmocnými, ťažko nemocnými, bol ten, že im zjedli stravu. Takýmto spôsobom zbavili sa bremena nemocného, ktorý v krátkom čase hladom zahynul, aj sa chutne najedli, zamenili svoj obvyklý komisný vojenský stôl za pečienku s prípravou, so zaváraním, vínom atď., predpísaným pre slabého nemocného. Ošetrovatelia boli tej mienky o istých nemocných, že sú to jednak už nie ľudia, že čím skôr zomrú, tým lepšie pre nich. Takéto reči som neraz počul od nich. Okrem toho známa vec je, že obecný ľud často i na svojho najmilšieho človeka, na pokrvného, keď ťažko onemocnie a keď nemoc jeho dlho trvá, tým viac, keď je to nemoc nevyliečiteľná, hľadí ako na bremeno, ako na prekážku života, ktorej sa žiada čím skôr zbaviť. Aký div teda, keď taký nútený ošetrovateľ žiada sa zbaviť cudzieho človeka nemocného, o ktorom si myslí, že je to nie človek, že takému je lepšie nežiť, ako žiť?

Ešte mi rozprávali na oddelení, že ošetrovatelia mučia nemocných, ak sú veľmi bujní, ak revú v noci alebo ináč nedajú pokoja. Aby lekári nevideli stopy mučenia, ošetrovatelia kmášu nemocných za bradu, za vlasy, päsťami štuchajú ich do brucha, ruky im vykrúcajú. Ja sám som počul dakedy uprostred noci, keď som nespal, sprvu šialené kriky nemocného v odľahlom koridore, potom kroky idúceho k nemu vojaka ošetrovateľa a zatým, už nie predošlé, lež celkom iné strašné kriky, stenanie, poloplač. Vstať z postele a ísť sa presvedčiť, čo sa deje, som ale nemal smelosti, akýsi neopísateľný strach, temer panický, držal ma na posteli a potom - i bez toho som vedel, čo tie zvuky znamenali.

Kapitána, ponášajúceho sa na Dona Quijota, do kosti vyschnutého, ranami pokrytého, s vyčnievajúcimi obnaženými hnátmi museli ošetrovatelia na nariadenie lekárov každodenne čistiť a posteľ mu sviežo ponaprávať. Bol som raz prítomný pri tejto procedúre čistenia a prestielania. Chudák kapitán dožíval vtedy už posledné svoje dni, rapídne bol opadnutý a stále sa zanečísťal. Keď pristúpili k nemu jeho dvaja ošetrovatelia-drábovia akosi čudne pokorne a prosebne pohliadol na nich - vidno bolo, že vzdor pomätenosti a blízkosti smrti chápal, čo ho očakáva - ale to mu nepomohlo, ošetrovatelia besedujúc medzi sebou, ľahostajne ako nejaký predmet schýlili ho za suché ramená a hnáty, zdvihli ho do povetria a mocným tempom ako nejaké mača prehodili ho z postele na kanapu u náprotivnej steny, oblúkom aspoň pol treťa metra dlhým. Ranavé koštiale našťastného nemocného capli na kanapku a on srdcelomne zastenal, kým ošetrovatelia poprávali jeho lôžko. Takto „ošetrovali“ ho každý deň, kým smrť nevyslobodila ho z pazúrov bezcitných jeho tyranov, majúcich na zreteli jediný cieľ - čím skôr oslobodiť sa od nepríjemného bremena.

Po deviatich týždňoch prišiel rozkaz odviezť ma naspäť do Košíc. Zvesť táto veru nemilo dotkla sa ma, bo veď na šiestom oddelení mi pomerne veľmi dobre bolo a mal som tam viac známostí, ktoré nerád som pretŕhal a kvôli ktorým milerád by som bol ostal v nemocnici trebárs navždy. Bolo mi ozaj clivo, keď lúčil som sa od milých miest a ešte milších ľudí, ktorí mi k srdcu prirástli. A mojím priateľom tiež bolo clivo. Rotmajster Carina, keď posledný večer odoberal sa odo mňa, vzrušeným hlasom povedal: „Bude tu smutno bez vás, doktore… Škoda, že musíte späť… Bez vás tu bude otupno…!“