ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po odsúdení pritiahli mi, ako sa hovorí, štrángy na kratšie: previedli ma do druhého väzenia, ešte chudobnejšie zariadeného než predošlé, stravu mi určili pôstnejšiu, ku ktorej nesmel som si ako predtým prikupovať večeru, ovocia a mlieko tiež nesmel som si viac kupovať, dvere môjho väzenia bývali teraz neprestajne zamknuté, takže nemohol som ako predtým vystavať na gángu, nemohol som viac besedovať so susedmi; lampa mi bola odobraná, i knihy a papiere, bolo mi oznámené, že korešpondencia moja nesmie prevyšovať dva listy mesačne. Na „prechádzku“ ma síce vypúšťali, avšak nikdy nie na dlhšie než na hodinu denne a síce prísne podľa predpisu: s ozbrojeným strážcom a po cestičke na ten účel vykázanej. Pokiaľ som bol vo vyšetrovacej väzbe, bolo zaobchádzanie so mnou dosť žoviálne a šetrné. Teraz ale profos špatne zazeral na mňa zakaždým, keď otváral moju komoru, choval sa ku mne nepriateľsky, do žiadnych rozhovorov sa nepúšťal, uchodiac plieskal dverami, a keď mi dačo zdeľoval, vždy to robil surovým a veliteľským hlasom, ako keby sa bol chcel vypomstiť na mne za to, že som odsúdený.

Zo všetkého najväčšou ujmou mi bolo to, že nesmel som listy písať podľa ľúbosti, že knihy mi odobrali; pretože dlhý je deň vo väzení. Vždy byť odkázaný len na samého seba, nemať žiadnu prácu ani spoločnosť je trocha jednotvárne a zdĺhavé. Nemôžem síce povedať, že by mi zle bolo bývalo v tomto položení ustavičnej samoty, v porovnaní s predošlou bola ale moja nálada serióznejšia, hádam trocha i trápna. Bodrosti a veselosti bolo teraz vo mne menej, zato ale mimovoľne hlbšie som zapustil pluh vnútornej orby mojej. Keď sa človekovi vo svete horšie vodí, vtedy skôr myseľ obracia k Bohu. Nie nadarmo hovorí múdrosť ľudová, že navštívenie býva nám z neba posielané.

Starší profos, čitateľovi už známy nízky, dengľavý, zelený, na žalúdok trpiaci sedmohradský Nemec, ktorému bol zverený dozor nado mnou, konal svedomite svoje povinnosti drába. Bol to človek, ktorý v dlhoročnej službe celkom zabudol na svoje ľudské povinnosti, preňho hádam nebolo dôležité, že je človek, on chcel byť a bol len prísnym plniteľom vojenských zákonov, všetko ostatné vo svete bolo preňho bezvýznamné. On by bol, keby mu to boli predstavení naložili, bez váhania i vlastného svojho otca v žalári umučil. V podstate hádam nie zlý človek, ale žalúdočným neduhom a hysterickou ženou trápený profos, v surovej službe vo väzeniach vek svoj strávivší, stal sa pravým tyranom, a väzni sa ho báli ako ohňa.

Ku mne dosť často prichádza revidovať poriadok v mojej komore, hoci to bolo zrejme zbytočné, bo veď profos dobre vedel, že dvaja väzni pod prísnym dozorom kľučiara alebo i jeho samého každé ráno tam upratúvali. Skutočný jeho cieľ vlastne ani nespočíval v dohliadke na čistotu, on chcel jednoducho sekírovať väzňa, chcel si na dakom vyliať svoju žlč. Vždy našiel dačo, čo nebolo v poriadku. Hneď posteľ stála priblízko pri stene, hneď zase priďaleko, hneď bielizeň v skrini bola mu zle rozložená, hneď primnoho, hneď sa mu zdalo, že mám primálo šatstva v komore; i musel som naprávať, odnášať alebo prinášať veci podľa jeho rozkazu. Hoci s nechuťou a roztrpčenosťou, predsa bez odporu podroboval som sa všetkým fantám profosovým, cítiac, že nepodrobovať sa im bolo by omnoho horšie. Trpezlivosť pekná cnosť - hovorí príslovie a možno doložiť, že i praktická a užitočná. Trafiac na odpor, hnevlivý človek ešte väčšmi upevňuje sa vo svojej zlosti, zdá sa mu vtedy, že táto je oprávnená. Každý zlý odpor je olejom na oheň, od ktorého vatra zloby sa len rozhára. Neprikladajte triesky na oheň, nelejte doň olej, nerozdúchavajte ho, počkajte, pretrpte, ak môžete, prisypte ho krotkomyseľnosťou a dobrotou, nuž oheň sám zhasne skôr ako sa nazdáte. Vidiac profos, že bez reptania znášam jeho sekatúry, považujúc ma podistým v tomto ohľade za lepšieho, než som bol v skutočnosti, vidiac, že jeho zádrapky znášam bez slova odporu, často akoby do seba bol vstúpil, akoby bol oľutoval, že mi nadarmo ubližuje, chcel potom zahladiť svoju vinu: rozpačito priateľsky sa mi prihováral, gazdovstvo a záhradníctvo svoje mi ukazoval, ba neskoršie ma samého v záhrade nechával, strážcu odoslal na „vachcimru“ a ja v záhrade, oberajúc fazuľu, rajské jablká alebo húsenice z kapusty, tak dobre som sa cítieval, že úplne zabúdal som, kde som. Ba ľúbeznosť hryzlivého profosa dakedy tak ďaleko siahala, že mi posielal do väzenia všelijaké zákusky zo svojho stola. Ale vždy len dočasná krátkotrvanlivá bola jeho dobrá nálada; mne nič, teba nič odrazu znova ako zlým duchom posadnutý behal po komorách, kričal, do „korekcie“ a do „dunklu“ sádzal, od obeda absentoval, železá rozdával, vyväzoval aj bez toho ťažkým osudom stíhaných väzňov. Všeobecne sa hovorilo vo väzení o staršom profosovi, že, ani v noci pokoja nemajúc, v štromfliach, aby jeho krok nebolo počuť, chodil po chodbách, cez okienko nazeral do ciel, alebo, učupiac sa pred dverami, načúval, čo dnu hovoria.

Pretože vojenské väznice sú málo známe, opíšem, čo som videl a skúsil v týchto mučiarňach našej vraj „osvietenej“ doby.

V hlavnom krídle väzenia bol okrem vachcimry pre stráž, okrem remeselníckych izieb, kuchyne, kúpeľne, celý rad väčších-menších žalárov, všetko spoločných, určených každý pre osem až dvanásť chlapov. Vzdor všelijakým predpisom a prísnej disciplíne boli všetky väznice prachom nabité, smrduté, plošticami a blchami, ako more pieskom, naplnené. Výnimku tvorili len oficierske väzenia, a síce preto, lebo v nich pre všelijakú privilegovanosť a riedkosť obyvateľov oveľa ľahšie dala sa zachovať čistota. O vlastnej čistote ale ani v oficierskych väzeniach nemohlo byť ani reči, pretože i v nich bolo dosť a dosť všetkých tých pôvabností, ktorými v takej štedrej miere vyznamenávali sa väzenia pre mužstvo.

Okrem týchto obyčajných ciel boli ešte i druhé, mimoriadne, nepomerne horšie, určené pre samoväzbu, z ktorých ale každému väzňovi bez výnimky, vo väčšej alebo menšej miere, dostávalo sa na okúsenie. Tieto mimoriadne cely boli rozložené akoby v osobitnej budove, v menšom jednoposchodovom krídle, priliehajúcom k hlavnej budove, ale celou svojou dĺžkou tiahnúcim sa do dvora väzenia, takže všetky okienka jeho ciel pozerali nie na ulicu, ako z ostatných ciel, lež do dvora väzenia. Bolo to preto, aby mohol byť dozor nad zatvorenými ešte prísnejší. Bočné stavanie toto bolo tak v prízemí, ako na poschodí úzkou chodbou na dvoje rozdelené, kde sprava i zľava husto jedna vedľa druhej nachodili sa maličké cely, takzvané „dunkle“ a „korekcie“, totiž tmavé a prísne samoväzby, určené na povýšenie obyčajného trestu väzňov. Ak sa nemýlim, bolo ich štyriadvadsať. Osobitná stráž v prízemí i na poschodí neprestajne vo dne v noci strážila zavretých v týchto celách.

Raz, počas neprítomnosti vo väzení staršieho profosa, mladší zaviedol ma do tohto prísne stráženého oddielu, kam ináč okrem predstavenstva väzenia nikto nemal prístup. Radradom pozeral som sa cez maličké ako päsť okienka na dverách do vnútra ciel. V každej cele sedel väzeň, už či v putách, či bez nich, na podlahe alebo na nárach. Ktorí boli v putách, tí dostali v ten deň jedenie, ktorí boli bez pút, tí sa postili. Toto je jediný rozdiel v počte zdĺhavých, jednotvárnych, nudných dní uväzneného, ktorému s cieľom povýšenia trestu ani žiadnu robotu nedávajú. Náhlivo a s hlasitým srdcaklopaním nakukával som do týchto desivých klietok, cítiac stud a nepokoj, akoby som pozeraním sa na väzňov dajaký špatný skutok páchal. Nemohol som zniesť apatické pohľady bledotvárych, v putách zakutých ľudí, i rád som bol, keď bola prehliadka za živa pohrabaných na konci. Vtedy netušil som, že i sám budem tak sedieť v jednej z týchto trúchlivých dier. Ale o tom - potom.

Živobytie obecných, totiž k mužstvu patriacich väzňov bolo vôbec strašné. Niežeby košická väznica bola bývala dáko mimoriadne zlá a prísna - bola to väznica, ako sú vôbec väznice, ba hádam lepšia, pretože bola novšia a modernejšie zariadená - ale preto, lebo život vo väzení nemôže nebyť strašný. Ľudia, pozbavení slobody a voľného obcovania, odrezaní od prírody, systematicky potupovaní a opovrhovaní, takí ľudia, čo by ako nechceli, musia žiť strašne a nemravne, a všetky pokusy humanizácie väzníc sú a ostanú pokrytectvom.

Moderní zákonníci a farizeji tvrdia, že účelom väzenia je náprava previnilca. Ja neviem, čo je také tvrdenie, či lož, či nevedomosť, či pokrytectvo, či hlúposť, či vari všetko dokopy - keby sme s cieľom očistenia od špiny dakoho do bahna omočili. Samozrejme, že v bahne len horšie sa zašpiní. Všetci to vedia, malé deti tomu rozumejú, len páni juristi nie.

„Naprávali“ v košickej väznici previnilca takto: privedúc ho „pod gverom“ do väzenia, predovšetkým ho zapísali do zoznamu väzňov, potom ho ostrihali dohola, zobliekli a dali mu obliecť nepekný, šedivý väzenský mundúr, ktorý biľagoval ho za väzňa pred všetkými, potom vstrčili ho do komory asi 20 štvorcových metrov veľkej, kde už nachodilo sa 8-12 jemu podobných, dohola ostrihaných, vycivených, ako on spotvorených druhov. V komore mal železnú posteľ so strožliakom, alebo i bez neho, nad posteľou poličku na chlieb. Viac nemal nič. Všade po stenách, na podlahe, v posteliach, v bielizni, na tele väzňov miliardy blšacincov, bĺch, ploštíc a vší. Smrad v komore taký, že si ho predstaviť nemožno. Malé okienko v stene s hustými mrežami a ventilátormi, ktoré neviem prečo sa tak menujú, naskrze neprevetrávajú komory, ja si aspoň nemôžem myslieť ináč, bo napĺňal ich hustý, zakysnutý smrad. Ponajmenej dvanásť hodín denne trávil väzeň v tomto smrade, medzi nesčíselným hmyzom. Toto je však najlepšia doba preňho, lebo v ostatnom čase dňa je oveľa nebezpečnejšiemu štípaniu a trápeniu vystavený, trápeniu zo strany profosov, kľučiarov a iných predstavených väzenia. Na ráno mu dajú zuppu ^[20]špikovaná. O siedmej hodine je execírka koniec a jedna časť väzňov (asi pätina), tí, ktorí nachodia sa pod protekciou u profosa, bývajú odprevadení do roboty, „nach arbajt“, do magazínov vojenských, alebo do záhrad oficierskych a feldvéblovských. Bársaký nepríjemný je sprievod cez mesto „pod gverom“, bársako nechutná násilná práca vyklepávania vojenských mundúrov, čistenia všelijakých nástrojov a prístrojov, predsa väzeň, komandovaný na tieto roboty, považuje si túto komandírovku za šťastie, lebo ona poskytuje mu možnosť vidieť i iné tváre okrem svojich tyranov a druhov, vidieť niečo príjemnejšie, ako sú špinavé, chladné steny žalára, počuť iné zvuky, ako sú nadávky, strkanie želiez a šťukanie zámok. Šťastie ale byť komandovaný na robotu do mesta stretáva dosť zriedkavo a len máloktorého, zväčša robotujú v pracovniach, ktoré sú umiestnené vo väzení. Tieto pracovne sú dvojaké: v jedných hladia z fabriky dodané hrubo otesané časti ohýbaného dreveného náradia, v druhých pletú trstené sedadlá do stoličiek. Robota v prvých je namáhavá a náramne škodlivá pre zdravie pracujúcich, spočíva v rašpľovaní pilníkmi a hladení skleným papierom ohýbaného dreva. V neveľkých pracovniach, z ktorých v každej pracuje 8-14 väzňov, počas práce býva špára a jemný drevený a sklenený prach tak husto napĺňa povetrie, že, vojdúc dnu, len ťažko možno rozpoznať pracujúcich, ktorí, ako mlynári múkou, obsypaní sú smrtonosným prachom pracovní, ktorý tisne sa im do očí, do uší, do nosa, do úst a čo najhoršie, do pľúc. Tri-štyri mesiace pracovať v takej pracovni znamená pre človeka strednej telesnej konštrukcie nevyhnutne ťažko a nebezpečne onemocnieť. A väčšina väzňov po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch skutočne ochorie buď pokazenou krvou a šťavami, buď opuchnutím hrdlových žliaz, buď na suchoty. Ale takáto nemoc musí byť už veľmi pokročilá, aby sa nemocnému dostalo tej lekárskej milosti, žeby bol oslobodený od zamestnania v pracovni alebo aby robota mu bola zamenená za inú. Len keď dotyčná obeť už ledva vláči sa na nohách od slabosti, keď hrče na hrdle sú už ohromné a jatria, alebo keď ho už krvou zaleje, lekár väzenia nariadi previezť väzňa do špitála, kde vo väzenskom oddiele mu je bezmála ešte horšie než vo väznici.

Ešte v tie časy, keď sám bezmála som bol nevoľným účastníkom tohoto systematického, zákonom sankcionovaného vraždenia, keď totiž slúžil som ako lekár v špitáli, často zhrozil som sa a srdce ma zabolelo, keď stretal som na špitálnom dvore škrofľavých, jódom namazaných, ledva sa vláčiacich, s oskalenými zubmi, so smrťou na utrápenej a ubolenej tvári, pod lekárskou opaterou sa nachodiacich väzňov, ako sa, sprevádzaní strážcami s bodákmi a s nabitou flintou, „prechádzali“. Vtedy ešte nevedel som, že títo nemocní sú zväčša priame obete militarizmu, nevedel som, čo teraz viem, že onemocneli vo väzniciach od nedostatku sviežeho povetria, od dreveného a skleného prachu, ktorý boli nútený vdychovať na rozkaz predstavenstva, so súhlasom lekárov, platiac životom za osoh vyplývajúci z takej práce pre žida - fabrikanta.

Počet kusov stoličiek, ktoré mali byť spracované, bol každý deň pre každého väzňa vopred určený, a keď práca nebola splnená, väzeň bol trestaný „dunklom“, „korekciou“, železami, pôstom. Raz som v profosovej kancelárii prezeral ceny fabrikou ustálené za spracovanie jednotlivých kusov stoličiek. Číslice boli takéto: 2, 1 1/2, 3/4, 1/5 grajciara za kus; a s najmenším z týchto kusov bolo pol hodiny práce! Áno, premilá je tá naša civilizácia pre tých, ktorí predávajú ohýbané stoličky a sedia na nich!

Dakomu sa možno bude zdať prehnané to, čo hovorím o väzniciach, o nečistote v nich, o hmyze, smrade, o mučení väzňov hladom, putami, robotou, ktorá je strašnejšia ako na galejach, i to, že by v blázincoch (v centre hlavného mesta ríše) bili nemocných, lakte im vykrúcali, za brady ich kvákali, hladom na smrť morili. Dakto hádam povie: Veď je pri vojsku prísny dozor, lekári a inšpicirujúci dôstojníci dozerajú nad poriadkom väzníc a blázincov, žijeme v dobe osvietenosti, dnes také ukrutenstvá sú nemožné, o akých vy píšete. Takéto námietky sú možné, tým možnejšie, lebo mnohí ľudia majú dnes (a vždy tak bolo) to naivné presvedčenie, že skutočne niet žiadnych hrôz, niet barbarstva za dnešných časov. Kto mi neverí, nech sa opýta tých, ktorí sedeli vo väzniciach, nech si prečíta ústavu vojenskú, nájde v nej podrobné opisy o nakladaní želiez, o „vyviazaní“, o tom, ako treba zastreliť, ako obesiť človeka. A čo sa blázincov týka, o tých ešte vo väčšej miere platí to, čo vzťahuje sa na všetky ústavy vôbec, že totiž vyzerajú celkom inakšie v skutočnosti ako na papieri. Lekári blázincov, riaditeľstvo, bárs ako nepravdepodobne to znie, sú zväčša ľudia, ktorí najmenej vidia a vedia o hrôzach, ktoré odohrávajú sa v ústavoch im zverených. Čo vie lekár o tom, ako žijú nemocní, čo stvárajú v ich neprítomnosti ošetrovatelia? Alebo, čo vie väznice inšpiárijúci generál o zákulisnostiach väzenského živobytia, ba i o obyčajnom bití väzňov, keďže on nachodí všetko v poriadku počas svojich obyčajne vopred oznámených návštev? Medzi predstavenstvom a chovancami všetkých ústavov a ustanovizní vždy jestvovala a bude jestvovať neprekročiteľná stena, ktorá predstaveným nijako nedovoľuje nazrieť do intímností života podriadených.

Pochopiteľne, že pri takých neprajných okolnostiach zamestnania nemal som žiadnu chuť k telesnej práci vo väzení a volil som, ako to stanovy väzňom prvej kategórie dovoľujú, tráviť čas v záhaľke, deň za dňom sám vo svojej komore. Väzni obyčajne ťažko znášajú samotu, zvlášť samotu bez všetkého zamestnania, natoľko, že i opovrhujúci telesnou prácou panáci a dôstojníci v samoväzbe pýtajú si dajaké zamestnanie. Ruskí politickí väzni (a iní pravdepodobne tiež tak), tráviaci dlhší čas v samoväzbe, na nepatrné výnimky blaznejú sa, vraždia sa v zúfalstve nad svojou samotou. Mnohí z košických väzňov mi hovorili, že nadovšetko ťažký trest je byť zavretý bez spoločníkov a bez práce. K životu sú potrebné impulzy, bez impulzov vädneme. Mne ale nebolo osamote zle. Už predtým zvyknutý na prácu so samým sebou, na premýšľanie, na brúsenie svojho duchovného života, miloval som samotu, vlastne som ju nepoznal, lebo osamote zažíval som vždy najdrahšie chvíle, osamote býval som v najvznešenejšej spoločnosti: s bohom a duchom všetkých milých mne ľudí. V každom z nás je prameň živej vody, nedajúci nám zahynúť, občerstvujúci nás i v najtrudnejších okolnostiach žitia. Ľudia ale zahádzali kamením a všelijakými smeťami tento prameň, zvláštnym omylom nepripisujúc mu náležitú dôležitosť a pijúc namiesto z neho - z mlák a smrdutých kaluží. Všetky sily treba vynaložiť na pestovanie vnútorných, duchovných, večných pokladov, ktoré, podľa slov evanjelia, „ani moľ nezožerie, ani zlodeji nevykopú“, v takom, len v takom prípade môže byť človek silný a slobodný, hoci by ho v temnici držali, hoci by ho na popravisko viedli. Naším hlavným, naším jediným záujmom majú byť veci božie, len vtedy budeme šťastní, len vtedy obsiahneme korunu života, bo ak opravdivo milujeme Boha, Boh stonásobne zamiluje si nás a neopustí nás v trudnej dobe skúšania. Toto sú nie bohoslovecké rečňovanky, nie rétorické okrasy, toto je pravda miliónkrát ľuďmi skúsená, bez ktorej by sa žiť nedalo na svete. Len blázon ošialený, nenahliadnuvší nikdy do strašných priepadlísk života, si môže myslieť, že sa možno zaobísť bez Boha a lásky božej. Život ľudský bez Boha nevydrží serióznu kritiku.

Aby som ale nezavdal príčinu k neoprávnenej domienke, že som hádam náboženský mystik alebo samotár, musím podotknúť, čo síce i sám čitateľ mohol posiaľ vybadať z mojich zápiskov, že som veselej povahy, niet vo mne nič čudácke, milujem úprimnú besedu akéhokoľvek druhu a pochopy moje o náboženstve sú také, že ono, akže je pravé, je nič viac a nič menej ako učenie o spravodlivom, dobrom a Bohu milom živote. Hoc znamenite vedel som sa zaobísť bez spoločnosti, keď nemal som ju, alebo keď nútený som bol osamote tráviť čas v svojej komore, z druhej strany radoval som sa dotykom s ľuďmi a využil som každý okamih, keď som sa, či počas prechádzok na dvore, či na chodbe väznice, stretal s dakým. Živé spojenie s ľuďmi, a síce bez výberu s každým, s kýmkoľvek som sa zišiel, poskytovalo mi radosť, preto som ho neustále pestoval nemenej intenzívne vo väznici než na slobode. Tak nevyhnutne a prirodzene, temer by som povedal, pomimo mojej vôle, obcoval som so všetkými vo väznici, že čo ako chcel, nijako nemohol starší profos toto obcovanie zastaviť. Stávalo sa síce, že následkom prísnosti a nepochopiteľnej zloby profosovej dakedy každé obcovanie s ľuďmi bolo nemožné, že trávil som dni a týždne osamote, ale vždy potom stačil jeden pohľad, dvoje-troje povedaných slov, a ľad sa rýchle roztopil, hneď vyrástla bujná mlaď a zazelenalo sa na nive bratstva môjho s ľuďmi. Takže vcelku i z takejto vonkajšej stránky život môj bol natoľko bohatý, že priateľský mladší profos, pozorujúc ma, neraz výraz dával svojmu údivu nado mnou, nad mojou veselosťou a bodrosťou. „Im je lepšie než nám, ktorí ich tak strážime; oni sú slobodný a bezstarostný, my ale sme tí praví otroci, ba horší nad otrokov.“ hovorieval. A dakedy, so zaľúbením hľadiac na moju veselosť, s pravou slovenskou dobrosrdečnosťou zvolával: „No, už je raz pravda, že pán je i v pekle pánom, im sa i vo väzení znamenite vodí!“

Tak sa stalo, že bez všetkého namáhania i bez všetkého starania z mojej stránky mi boli prinavrátené všetky tie privilégiá, ktoré požíval som za prvej doby počas vyšetrovacieho väzenia: zase, ako vtedy, profos pojímal ma so sebou do záhrady, nechával ma päť, šesť i viac hodín denne na dvore, boli mi vydané písomné príslušnosti, knihy a o závod ponúkali mi svojej služby, oddávali moje listy na poštu väzenskí kľučiari, pisári od súdu, ba i sami profosi. Sprvu dialo sa toto protežovanie potajomky, potom sa ale vyjavilo a stal som sa persona interessanta et gratissima ^[21]vo väznici. Skutočne, mnoho, premnohokrát som sa v každom ohľade tak dobre cítieval, súc vo väzení, taký som býval spokojný, ba i šťastný, že mi bol život pôžitkom, a nikam ma odtiaľto neťahalo. Všetko závisí od nálady a nálada závisí hlavne a predovšetkým od chápania života, od svetla v našej duši. Spolu so mnou, totiž súčasne a v mojom susedstve, sedeli niekoľkí dôstojníci, mladí a zdraví ľudia, majúci hojnosť peňazí, požívajúci nepomerne viac než ja pohodlia a všelijakých výhod vo väznici, ale oni všetci bývali zväčša nespokojní a mrační, a často opakovali predo mnou tvrdenie, že keby mali tak dlho „sedieť“ ako ja, s takou neistotou do budúcnosti, teda volili by sa zastreliť alebo obesiť. Ale i v svojom pomerne výhodnom postavení boli nešťastní, jednostajne sa žalovali a bývali blízky zúfaniu. Spomínam toto na dôkaz tej mnohým nepochopiteľnej pravdy, že náš život, naše šťastie naskrze nezávisí od vonkajších okolností, lež jedine od nášho vnútorného obsahu. Večne pravdivé a pekné cnosti a vlastnosti, vedúce k blaženosti, vypočítané na počiatku Kristovej reči na hore u Matúša 5. kap.

Z odsúdených väzňov - taký je predpis - každý musí byť vyšetrený lekárom väzenia, aby sa vedelo, aký trest môže zniesť jeho telesná sústava. I ja som bol podrobený tejto formálnosti, slúžiacej hlavne na zaslepenie a upokojenie svedomia ľudí. Lekár konštatoval u mňa ten istý pľúcny neduh, ktorý už predtým bol konštatovaný lekármi košickej nemocnice a viedenského blázinca. Z kolegiálnosti mi bolo nariadené zdržovať sa päť hodín denne na sviežom povetrí, piť namiesto zlej tyfóznej vody, aká bola v studniach väznice, pivo alebo mlieko na vlastné útraty, a kúpať sa. Výhody to veľké a veľmi príjemné vo väzení. Takýmto činom sa moje živobytie nedalo ani porovnať so živobytím, ktoré viedli neboráci obecní väzni. Mnohí z nich sa síce ešte dlhšie než ja zdržiavali na sviežom povetrí, mnohí si tiež smeli kupovať olovrant zo zarobených alebo z domu im poslaných peňazí, zato ale v akom svinstve oni museli žiť, v akom smrade, akej disciplíne, akým sekatúram boli vystavení!

Vo väznici bol zariadený priestranný, znamenitý kúpeľ, v ktorom pohodlne, pod sprchami, celé mužstvo, všetci väzni mohli sa vykúpať. Vlastne i bol kúpeľ tento pre väzňov určený, ktorí podľa predpisu dva razy do týždňa mali byť doň vedení. Tento zákon však nielen nebol zachovávaný, lež celkom ignorovaný, ako keby ho vôbec nebolo. Za môjho pobytu vo väzení, v priebehu celých štyroch letných mesiacov, ani jeden jediný raz väzni neboli pripustení do kúpeľa a všeobecne mi bolo potvrdené od nich samých, ako i od kľučiarov a pisárov, že vôbec nikdy okrem dôstojníkov a služobného presonálu nedostáva sa do kúpeľa. Vyriecť sa to ťažko dá, ako väzni potrebujú časté kúpanie a umývanie. Z práce vždy prichodili zaprášení, spotení, zavláčení tak, že často dobre som sa musel prizrieť jednému-druhému do tváre, aby som ho mohol poznať. K tomu tesnota a v komorách, ploštice, blchy, vši, zriedkavá výmena bielizne, horúčosť, spara, nuž možno si predstaviť - t.j. nemožno tomu, kto to na vlastné oči nevidel - čo za hnusná vrstva hniloby a blata pokrývala telá väzňov.

Za celé leto, ktoré som strávil vo väznici, sa väzni kúpali štyri, najviac päť ráz. Vždy som bol svedkom tohto „kúpania“, preto môžem rozpovedať, ako sa dialo. Keď dlhšie trvali pálčivé dni a väzni od špiny s potom prehnitej už príliš zapáchali, takže to už samým profosom bolo nepríjemné, rozkázal starší profos vyniesť na dvor dve korytá, v ktorých v obyčajný čas šaty právali, a naplniť ich vodou. Potom vypustil na dvor 70-80 väzňov, každý s uterákom na pleci. Celá stráž pritom vyrukovala na dvor, zaujmúc všetky východy a dvere. V skupinách po desať chlapov pristupovali holí väzni ku každému korytu. V dvoch korytách, v jednej a tej istej vode vykúpali sa všetci, t.j. kúpanie to nebolo, bolo to zamieňanie svojej špiny špinou iných. Hneď po prvej skupine voda v koryte bola čierna, smrdutá, blatom a mydlinami husto namiešaná, taká, do ktorej, som presvedčený, okrem svine žiadne zviera by nevliezlo. Ale väzni s chuťou liezli do nej, bo iste ich už hrýzla špina na tele, a blato v koryte predsa len bolo redšie než to, ktorým boli oblepené ich telá. Okrem toho, ako to vždy býva pri kúpaní, panovala veselá, žartovná, až rozpustilá nálada medzi kúpajúcimi sa; neviem prečo im profosi pri tejto príležitosti uzdy popustili; dovolili im žartovať a fígle vystrájať, takže vzdor všetkej hnusobe korýt kúpanie bolo pravou zábavou pre väzňov, ktoré oni vždy s radosťou očakávali.

Vo dne bývalo vo väzení dosť hlučno, ba často trma-vrma, surma veľká bola v ňom, zato večer, počnúc od siedmej hodiny, keď odznel posledný zvonový signál, bolo ticho ako v hrobe. O siedmej profosi s kľučiarmi spočítali nás všetkých, pozamykali cely, ťažké zámky povešali na závory dverí a zatým nastávalo také ticho, že až clivo bolo človeku; len sipenie gázu a kroky strážcu po kamennej chodbe bolo počuť. V komorách, kde viacerí spolu sedeli, bolo podistým inakšie, tam si ticho rozprávali a bohviečo všetko robili, pokým neusnuli. Zavretým po celách však bolo nudno večer, nudnejšie než vo dne, v tichosti podistým väčšmi trápila ich samota, Toto bol ten čas, keď podľa vyprávania väzňov starší profos bez obuvi len v pančuchách ako mačka kradol sa od jedných dverí ku druhým načúvať a špehovať, čo hovoria a robia väzni.

Zvláštna bola táto večerná nálada vo väznici. Ja ľúbil som ju, lebo vtedy mi myšlienky prichádzali jasnejšie a obsažnejšie, duch býval čulejší, fantázia kúzlila mi pestrejšie obrazy než vo dne. Hrdinovia ducha dávno zašlých časov, tak alebo ináč vydávajúci svedectvo o pravde, prichodili ku mne teraz na návštevu.

Dakedy zase tým zabíjal som večerný čas a bezsenné noci, že chodil som hore-dolu a, papirosu za papirosou fajčiac, oddával som sa návalu drobných a hlúpych myšlienok, ktoré tak rady hrnú sa do ľahkomyseľnej a bezstarostnej slovenskej hlavy. Často už ďaleko za polnoc ušiel čas, keď ešte vždy nespal som, necítiac ustatosť potrebnú k snu. Dakedy som pritiahol stôl pod okno, na stôl postavil som stoličku, stadiaľ som sa díval cez vysoko, pod samou povalou sa nachodiace maličké, zamrežované okienko, nie tak, žeby som bol chcel vidieť dačo, než skôr aby som sa nadýchal tam lepšieho povetria.

Lapíš sa za mreže, oprieš čelo o studené železo a pozeráš, nenapozeráš sa do čiernej noci. Nevidno nič, len tmavú hromadu domov a nad nimi trocha menej tmavú oblohu. Všetko spí, dookola hrobové ticho, nič sa nehýbe. Nemá, mohutná, tajuplná noc premohla hlučný svet. Svitanie ešte ďaleko… Jedna-dve z nepokrytých mračien hviezd skromne, ledva badateľne mihocú sa na nebi… Vtom lastovička počne splašene štebotať, sem tam lietajúc nad istým rajónom domov, akoby hľadala čosi, akoby sa žalovala, akoby o pomoc volala. Kto vie, čo za nehoda ju stretla, neborkú! Ty si tiež taká ako ja, bdiaca a rozochvená, keď ostatný svet dookola spí ešte hlbokým snom, pomyslel som si o štebôtke.

Tma sa tratila, brieždilo sa už dakedy, keď napokon unavený vystrel som sa na svoje lôžko.

Keby mi nebol Boh pomáhal, keby som nebol mal v sebe podmienky na zachovanie pokoja a rovnováhy, veru by sa mi bolo všelijako neraz vodilo. Súcitu a porozumenia sa mi veru nedostávalo mnoho. Listy, ktoré som dostával spod Kriváňa, mi často ťažké mračná doháňali, správy o žiaľoch a zronenosti, bedákanie, malomyseľnosť a strach slovenský. Veru to bola dosť ťažká práca dakedy: veslovať proti víchru, plaviť sa v hrmavici v svojej loďke k vytýčenému cieľu. Nuž ale - cestovanie na mori nebýva bez víchrov. Život bez prekážok nie je život, lež hlivenie, a premáhať prekážky je radosť.

Daj Boh nám každému pevne stáť na nohách, daj dobrú odhodlanosť, daj nám palicu múdrosti na cestu, aby sme nezblúdili, lež verne kráčali po ceste Tvojej!