ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mne sa tak zbridil veľkomestský život s jeho neprirodzenosťou, nepoctivosťou, zložitosťou, že za čas seriózne pomýšľal som na to: nechať štúdium, utiecť na dedinu a sedliačiť tam. Ako ma prv, kým som ich nepoznal, pútalo k veľkomestám, práve tak ma teraz odpudzovalo od nich.

Bol som v treťom ročníku medicíny, keď po skončení zimného semestra poberal som sa domov na Slovensko, s tým cieľom, že nastúpim vojenskú službu v Prešove, kam som bol povolaný. Odchodiac z Prahy, nechával som za sebou špatnú zimu, hmlistú, pošmúrnu, mokrú, studenú, s lepkavým čiernym blatom na trotoároch, s lietajúcou sadzou a čmudom v ťažkom nezdravom povetrí. Ako cele inakšie boli pod Kriváňom! Ráno po príchode domov vyšiel som za mestečko pozrieť sa na rodný kraj, nadýchať sa podtatranského povetria. Čo za krása bola dookola! Všetka zem bielučká, snehom pokrytá. Nad ňou čisté belasé nebo s jasavým slnkom na oblohe. Snehové kryštáliky sa vôkol mňa ligotali. Povetrie bolo priezračné; a taká tichosť panovala v prírode, že z ďalekej stráne celkom jasne dochádzali ku mne slová gazdu, pokrikujúceho na svoje volky, ktorý tam vyvážal hnoj na roľu. Veľmi ma dojala táto krása prírody. Všetko vôkol mňa mi akoby hovorilo: prečo si nám ostal neverný, prečo si odišiel medzi vysoké tmavé múry, medzi zlých ľudí, prečo neostávaš tu navždy? Pozri sa, ako je tu pekne, čisto, spokojne, milo! - A slzy ako hrachy sa mi sypali dolu tvárou, i prosil som o odpustenie, sťa syn u toho, kto všetko to i s mojím srdcom stvoril. Bolo to pokánie voči prírode a životu.

Ale nie dlho trvala moja radosť. Musel som „narukovať“.

Keď prvý raz ocitol som sa v kasárni, medzi vojakmi — napriek tomu, že už predtým vídal som a skúsil všeličo na svete — prišiel som do rozpakov nad tým, čo som videl a hlava sa mi zatočila. Vojaci, len čo boli doobedovali a „na hófe“, okolo studne, do hŕby zbití oplakovali svoje šálky a čistili príbory. Trma-vrma, hluk, štuchanie, bohovanie, surové okríkanie kaprálov, spotené, podráždené tváre, skrz-naskrz neslýchaná neľudskosť vojakov, všetko toto ma naplňovalo clivosťou, bôľom a strachom. Bolo mi ako medzi šialencami v blázinci.

Hneď na počiatku služby bol som naznačený za „ganginšpekcióša“. Povinnosťou takého „ganginšpekcióša“ bolo, s panganétom pri boku, s patróntaškou na remeni, v noci chodiť po chodbách kasárne, nazerať do „cimier“, či sú všetci doma, či je všetko v poriadku. Otupno mi bolo kráčať samotnému po mračných, slabo osvetlených chodbách, obvešaných flintami. Až bál som sa. Kvôli premene vošiel som do „cimry“, ale tam bolo ešte príšernejšie. V dlhých radoch, ako porezaní, ležali spiaci vojaci s tvárami bledými od spánku a mesačného svetla. Chrápanie, chrčanie a všelijaké pískanie sa ozývalo povetrím, ktoré bolo zdusené a do závratu smradľavé. Dívajúc sa na spiacich vojakov, mimovoľne sa mi natískali myšlienky o tom, ako títo ľudia zo všetkých koncov krajiny boli vylovení, od všetkého blízkeho ich srdcu násilne odlúčení a tu sú pohromade držaní pod strachom žalárovania a zastrelenia, ak by chceli utiecť. A prečo to, načo? Aby boli vyzlečení z poslednej ich ľudskosti a k masovému vraždeniu sebe podobných drezírovaní. Pozerajúc na spiacich vojakov, bolo mi, akoby som mal celú tragédiu vojenčiny pred sebou znázornenú. Žiaľ ma opanoval nad týmito zavedenými, nešťastnými obeťami a, ešte väčšmi snáď, nad všeobecným naším zablúdením, takže nevydržal som, rútil som sa na posteľ a horko som zaplakal.

Ja vedel som, čo znamená byť vojakom pre nášho Slováka. Neraz som bol svedkom odchodu regrútov „na vojnu“ v našich podkrivánskych dedinách. Zvlášť Važťania, tento húževnatý, ako tá žihľava pri ceste bezprístrešný, každej nepohode nemilosrdne vystavený, do zaplakania dotklivý typ podkrivánskeho Slováka, mi utkveli v pamäti. Ôsmi v rade, ramenami jeden s druhým obvitý, celú hradskú pre seba zaberúc, od mnohej vypitej pálenky a žiaľu bledí, so strašnou odhodlanosťou v tvári akoby ich na šibeň viedli s nekonečne žalobnou piesňou na ústach, takí tiahli vždy dedinou odobratí „chuapci“ važeckí. Ženy a chlapi ponechávali v taký čas svoju robotu, vyšli na priedomie, stadiaľ sa mlčky dívali, ženy so zásterami oči si vytierajúc, na smútočný pochod. Všetci cítili, že tu za bieleho dňa páše sa nad ľuďmi veľké surové bezprávie, ohavný hriech.

Ľud mlčí a trpí; ale ťažká žaloba jeho neprestáva sa vznášať spod drsných halien k Bohu!

Nemám čo rozprávať o mojej službe v pluku. Bolo by to rozprávanie zdĺhavé a nezaujímavé, okrem toho je cieľ môjho písania iný. Poviem len, že bez zvláštnych príhod, hladko, hoc neraz s ťažkým srdcom, odslúžil som si môj prvý polrok. Ale aká irónia: keď som odchodil od kompánie, na poslednom raporte povedal mi kapitán, že som bol dobrým vojakom, že som slúžil za príklad pre druhých!

Mňa prekvapila taká pochvala kapitánova, lebo dobrým vojakom, ak som bol, bol som len naoko, pre svedomitosť slovenskú, v skutočnosti však, t. j. citom a presvedčením bol som vždy ten najhorší vojak, akého si možno predstaviť. Keby bol len tušil naivný môj kapitán, aký odpor som v sebe prechovával proti vojenčine, aká túžba vše plápolala vo mne po slobode, veru by on vojendoš nebol otvoril ústa k mojej pochvale. Pomyslel som si: bodaj by vaše armády pozostávali zo samých takých dobrých vojakov, ako som ja, skoro by ste museli prekovať vaše šable a delá na pluhy a kosáky. A s poľahotou na srdci vrátil som sa „do civilu“.

Štyri roky potom ešte študoval som medicínu, až konečne roku 1894 bol som promovaný na doktora v Innsbrucku. Ešte toho istého roku v jeseni zas nastúpil som vojenskú službu, aby doslúžil som zvyšujúci mi ešte druhý polrok, avšak teraz už nie ako infanterista, lež ako pomocný lekár v garnizónnej nemocnici v Košiciach. Bol som vtedy dvadsaťpäťročný mal som známosť s devou, s ktorou bol som i zasnúbený.

Mladých lekárov, len čo skončia svoje učenie, obyčajne láka a teší táto polročná služba vo vojenských špitáloch. Sú radi, že sa môžu poparádiť v dôstojníckom obleku, so šabličkou pri boku. Darmo, kúzlo je to veliké pre mladého človeka, menovite ak je hodný: doktor a oficier v jednej osobe! Ja tiež, hoci som bol už vtedy do istej miery vytriezvel z márnivých márností sveta, hoci radikálne preporodený, predsa podliehal som tejto šaľbe. Vysvetliť to treba jednak tým, že vždy býval som náchylný k všelijakým slabostiam, jednak, že asketizmus, pretvárka a každé činenie násilia sebe boli mojej povahe úplne cudzie. To už vždy volil som sa púšťať opačným smerom ľahtikárstva, rozpustilosti. Aj keď je toto tiež nie dobre, ale keď človek nemá síl udržať sa na pravej ceste, vždy lepšie než prvé, lebo od všelijakých hriechov sa oslobodzujú ľudia — mnohí z hriešnikov dosiahli najvyššej múdrosti i svätosti - ale nik ešte nevyviazol zo smrdutých hrobov farizejstva a pokrytectva. Volí človek byť radšej úprimným hriešnikom ako byť pokrytcom.

Prišiel som o pár dní neskoršie do Košíc ako moji kolegovia, a úplne neprichystaný. Tí už boli v mundúroch a zasvätení do služby, a ja som nevedel, čo si mám počať. Nemal som vojenské šaty nevedel som, kde si ich treba zaopatriť, u koho sa hlásiť, kde bývať, kde sa stravovať atď. A s týmito vecami nedalo sa odkladať, museli byť bezodkladne vyplnené. Voľky-nevoľky musel som sa teda v svojej tiesni so stá otázkami obracať k svojim kolegom, ktorí pomimo služby nedali sa vidieť, len v reštauráciách a kaviarňach. Sprvu mi nebol po chuti taký život, štrnásť-šestnásť hodín denne stráviť v nemocnici, v kaviarňach a na boulevarde, ale čert je veľký majster, podajte mu malý prst, hneď vás má celého vo vreci. Keby mi to bol niekto predzvestoval, nikdy by som to nebol dopustil, že ja, niekoľkoročný vegetarián a úplný abstinent, znova môžem upadnúť do predošlého ľahtikárstva. A predsa stalo sa to, a síce razom, akoby bol dlaňou obrátil. Premeniac oblek a spoločnosť, i sám akoby som sa bol premenil. Do všetkých predošlých hriechov som znova vhupol: i záhaľka, i rozkoš, i pijatika, i karty, i cigáni. Všetko som robil, čo robili moji kamaráti; len do jedného som sa neuponížil, k dievkam som nešiel, hoc aj stávalo sa, že ma kamaráti silou ťahali k nim, ba i šabľu mi odpásali, aby som sa nemohol od nich odlúčiť.

Ako výpomocní lekári dostávali sme od eráru zdarma byt a tridsať zlatých mesačnej gáže. Služba, ktorú sme boli povinní konať, záležala v tom, že každodenne ráno od ôsmej do desiatej, alebo do pol jedenástej, po obede od štvrtej do pol piatej museli sme byť v nemocnici, kde konali sme veľmi ľahkú lekársku alebo kancelársku prácu, ba zväčša nič sme nerobili, len žartovali a postávali okolo nášho šéfa, štábneho lekára. Jedného, dvoch nemocných sme denne vyšetrili a zaprotokolovali nejaké svedectvá, i to zväčša pod diktandom šéfa.

Ale svedomie mi nedávalo pokoj: privyknutý súc odjakživa k samoanalýze, i teraz nevoľne skúmal som svoj život a vydával som si počet z môjho konania. Nezatváral som oči nad svojimi pokleskami, ktorých som si bol príliš jasne vedomý, nenamýšľal som si nič dobré o sebe, neospravedlňoval som sa tým, že druhí vôkol mňa žijú ešte horšie ako ja. Naopak, odsudzoval som sa, bo aj bol som odsúdenia hoden. „Druhí žijú tak, ako vedia, neznajú nič lepšieho, ja ale žijem nízko, pod úrovňou môjho rozumového a mravného poznania, preto som horší než oni“, myslieval som si. Vedel som, že ďaleký som od kresťanského života, chlácholil som sa ale dlho tým, že veď i to živobytie zabezpečeného buržou, ku ktorému som sa v civile chystal, je ďaleké od kresťanstva. I to som si myslel, že veď moja vojenská služba jednak len polroka potrvá, potom že jednak vrátim sa do môjho ovzdušia a znova zariadim si život podľa ľúbosti. Človek je veľmi chytrácky a vynaliezavý tvor, kde jedná sa o zahladenie vlastnej viny!

Ak aj dakedy serióznejšie som sa zamyslel nad svojím životom, Mefisto, ako to už býva, tiež nemeškal, naskutku mi bol pri boku, do ucha mi šepkajúc: „Načo tak prísne skúmať všetky maličkosti? Takým činom by sa vôbec žiť nedalo. Bez istého závažia hriechov by naša vetroplavba k pravde vôbec bola nemožná, neznáš múdru moju výpoveď: Grau, theurer Freund, sind alle Theorien…? ^[2]“

A často podarilo sa mi zastaviť prítok dobrých myšlienok, nedopočuť do konca ešte tiché výčitky svedomia. Nám, Slovákom, s našou hybkou, poddajnou, vrtkavou povahou sa treba zvlášť bedlivo a prísne pridŕžať hlasu svedomia, bo ináč rýchle letíme do záhuby. Z pleca na plece tiež ľahšie vec prehodíme, v netečnosti napodiv zotrváme, spoľahlivosť naša, že „veď bude, ako bude“, je zázračná a naša povera, že i bez nášho pričinenia, bez našej námahy všetko dobre bude, je taká veľká, že by sme ňou hory dvíhať mohli, keby nám ich iní spred nosa neodnášali. Niet pochyby, že máme neobyčajné spôsobnosti k vyššiemu životu, duchovnému, pravočlovečenskému, lenže, čo z našich spôsobností, keď diamant svoj nebrúsime? V evanjeliu je podobenstvo o tom, ako jeden pán, odchodiac do ďalekých krajov, dal každému zo svojich služobníkov istú sumu peňazí, naložiac im, aby kupčili, pokiaľ sa on navráti. Tí tak aj urobili, okrem jedného, ktorý bál sa do obehu pustiť zverené mu peniaze a preto skryl ich, aby ich v celosti zachránil do príchodu pánovho, mysliac, že tak najlepšie urobí. Ale čo sa stalo? Navrátiac sa z cesty, pán predvolal svojich služobníkov, aby zvedel, ktorý koľko získal.

A tu všetkých pochválil, ktorí kupčili a týmto zväčšili pánov majetok a odmenil ich, len toho, ktorý bál sa a zakopal zverený mu poklad, pokarhal a kázal mu ho odobrať.

Dajmeže si pozor, aby sme sa nepodobali na tohto z nemiestnej ostýchavosti zlého špekulanta! Aby nám nebol odobratý zverený nám poklad a daný druhým! Počiatkom pravej múdrosti je — poznať seba samého. My, Slováci, musíme študovať našu slovenskú dušu a vystihnúc našu individualitu, pestovať túto. Ani konzervátorstvo, ani napodobňovanie iných nám nepomôžu. Šetriac zdravé korene, musíme poobrezávať staré mŕtve konáre a divé výhonky nášho života. Len tak vyprýšti z nás nový plodonosný prút. Len svoja samorastlá duchovná kultúra nás môže spasiť. Musíme sa emancipovať od všetkého, čo sa nezrovnáva s duchom kresťanského učenia, nech by ono podľa názvu desať ráz bolo kresťanské. Musíme sa preporodiť, obnoviť, ba do heroizmu sa pozdvihnúť duchom, k čomu sú v národe slovenskom vlohy a v čom nám nik prekážať nemôže. Len takto sa zachránime od hroziacej nám pohromy, a síce istotne a trvale. Ani bohatstvo, ani sila zovňajšej organizácie, ani vzdelanosť svetská nás nezachránia, zachráni nás len sila ducha božieho, ak sa k nej povznesieme, ak ju vypracujeme v sebe. Kristus hovorí: poznajte pravdu, a pravda oslobodí vás.

Kto nielen letmo nakukne do pravdy kresťanskej, lež ako ja, hynúc v krútňave sveta, zachránený bol ňou, ten, čo by aj chcel, nemôže nadobro odpadnúť od nej, môže len na istý čas zabudnúť na ňu, aby príležitostne v novom skvoste sa mu ukázala. Akokoľvek popúšťal som si uzdy v prvých týždňoch po mojom príchode v Košiciach, nemohol som sa pustiť do divého cvalu zvieracieho egoistického života, nemohol som zabudnúť na môjho gazdu a na zanechaný pluh. Clivo mi počalo byť a čím ďalej, tým jasnejšie nahliadal som prázdnosť a klamlivosť tých „radostí“, ktorým sme sa oddávali. Počal som byť ľahostajný ku kaviarňam a muzika prestala ma baviť. Ale sprvoti toto ešte nebol ustálený stav, často pod účinkom vypitého vína znova vábivo usmieval sa mi hriech do očú. Dobrá nálada často zamieňala sa ešte pseudodobrotou. Za každým zabudnutím sa ale nasledovala nechuť a bolesť duševná, a toto mi vždy väčšmi znesladzovalo ochotu k ďalšiemu zabúdaniu sa. Treba žiť solídnejšie, serióznejšie, hovorieval som si s úprimnou túžbou po lepšom živote. Ale ako žiť solídnejšie, som nevedel, keďže celá tá pôda, na ktorej som stál, bola nesolídna a neseriózna. Napriek tomu, že som si ho nebol ešte jasne vedomý, cítil som akýsi nesúlad medzi vojenskou rovnošatou a dobrým životom. Dnes viem, skadiaľ pochádzali rozpaky, v ktorých som sa vtedy nachodil, boli to rozpaky inštinktívneho povedomia, že nemožno odrazu slúžiť dvom pánom, nemožno byť vojakom a súčasne konať svoje človečenské povinnosti. Vtedy ale, ako hovorím, mi to nebolo ešte jasné a strádal som od chaotického boja, ktorý sa vo mne počínal odohrávať. Len sa mu neprotiviť, dobrému géniovi nášmu, keď zjaví sa na prahu nášho príbytku, on si sám poradí a vyvezie nás z blata.

Kalich sa preplnil. Počas Vianoc som prestal navštevovať kaviarne, prestal som vysedúvať pri víne a cigánovi po krčmách, odlúčil som sa nadobro od kompánie lumpáckych kolegov. Aj dlžoby, ktoré som za ten čas narobil, ma počali trápiť. Primkol som k novému krúžku niekoľkých honvédskych dôstojníkov, Maďarov, ktorí žili solídnejšie a domáckejšie ako my zo spoločnej armády. Namiesto hostincov a kaviarní vysedúval som teraz s mojimi novými známymi v ich súkromnom byte. Sprvu som pocítil poľahotu od tejto premeny. Ale dlho to netrvalo, lebo podstatný rozdiel v tom vlastne nebol. Tu tiež neobišlo sa bez vína, bez muziky a bez žien, tohto nevyhnutného tria chlapskej zábavy. Rozdiel bol len ten, že honvédi si to vedeli zariadiť lacnejšie a v menej surovej podobe.

Sprvu som ako-tak zotrvával v novej spoločnosti, ale veľmi rýchle som zas len pocítil, že predošlý črviak mi ďalej točí srdce. Clivosť, povedomie prázdnoty a nezmyslu takého života sa vrátili ku mne s obnovenou silou. Často som býval veľmi zronený. Zronenosť moju ale nik nevidel, lebo s mojím zármutkom vždy uťahoval som sa od ľudí do úkrytu svojej duše. Avšak musím podotknúť, že čo ako snažil som sa prispôsobiť životu mojich známych, čo ako málo som prejavoval podstatu svoju, predsa všetci badali, že som nie z ich košiara ovca. Oni považovali ma za nepraktického idealistu, dobrodušne si smiešky robili nad mojimi náhľadmi, predsa ctili si ma a považovali moje náhľady za interesantné. Nikdy žiaden z týchto povrchných a ľahkomyseľných mladých dôstojníkov ma nenapadol; nestretol som sa pre moje náhľady s takou jedovitou zlobou, ako sa mi toho často dostávalo od podaktorých našich Slovákov.

Utiahnuc sa k tichšiemu a solídnejšiemu spôsobu života, dúfal som týmto aspoň čiastočne utíšiť svoj mravný nepokoj. Ale stalo sa naopak, nielen neutíšil sa môj nepokoj, lež rástol. A ja netušiac vlastnú príčinu narušenej rovnováhy, myslel som, že potrebné mi je ešte väčšie zjednodušenie života, odstránenie od zbytočných pôžitkov. Preto zaviedol som ešte prísnejší režim u seba: utiahol som sa nadobro od spoločnosti, zriekol som sa každej kvapky liehovín, v svojej izbe som vysedúval za knihami. Ba i raňajky a večeru som si sám hotovil, len aby som nemusel meškať v ovzduší svojich známych. Keď som sa šiel prejsť, nešiel som, ako predtým, do mesta, ale do poľa alebo do lesa, do slobodnej prírody, ktorá v minulosti neraz tak liečivo pôsobila na mňa. Ale ani to mi veľmi nepomohlo; cítil som naďalej nepokoj, cítil som, akoby nejaký záder v duši, od ktorého som bol všetok v chorobnej horúčke, i hľadal som ho, kde je, aby som ho mohol odstrániť.

Hádam mi je prekážkou služba vojensko-lekárska, rozumoval som, neprestajne sliediac po príčinách svojho neduhu. My, vojenskí lekári, konáme tak mnoho špatností - všetky tie meldungy a raporty, vedúce neborákov vojakov z našich rúk priamo do väzenia - dosť možné, že proti tomu búri sa moje svedomie, pomyslel som si a ako v podobných prípadoch hneď pristúpil som k praktickej aplikácii svojich záverov. Prestal som vykonávať väčšiu časť svojich služobných povinností, prestal som sliediť a skúmať, či mne zverení pacienti sú skutočne nemocní a či len pretvárajú sa (čo dialo sa veľmi často a čoho zistenie tvorilo hlavnú úlohu vojenských lekárov), prestal som písať žaloby na simulantov, prestal som vydržiavať raporty, považujúc ich za zbytočné komedianstvo, vôbec redukoval som svoju činnosť v nemocnici na najnevyhnutnejšie výkony, o ktorých bol som presvedčený, že nič zlé v sebe neobsahujú. Takým spôsobom mal som ešte menej práce ako ostatní lekári, a keď títo nad osudom slepých, hluchých a chromých rozhodovali, ja obyčajne sedel som v kancelárii za svojimi knihami alebo, nič nerobiac, sedel som pohrúžený v zádumčivosti. Bolo nás v nemocnici lekárov tak mnoho a práce bolo tak málo, že moja nečinnosť nezapríčinila žiadne ťažkosti nikomu. Naopak, takáto nečinnosť bola vhod niektorým, ktorí vždy boli radi každej príležitosti, keď mohli sa ukázať „diensteifrig“ ^[3]pred šéfom, šťastní boli, keď mohli mu kepeň alebo galoše podať, švábelku zapáliť.

Ale ani takéto utiahnutie sa od služby mi nepomáhalo. Chodil som ako s centom na duši. Ba tak bolo, že čím viac som odoberal vážidiel z jedného taniera vážok, tým ťažšie klesal druhý, čím väčšmi som sa oslobodzoval od zovňajších prekážok, tým väčšmi cítil som ťarchu vnútornú, o ktorej nevedel som, skadiaľ pochádza.

Konečne ustálil som sa na tom, že môj duševný rozhľad pochádza od všeobecnej mravnej neduživosti. Môj nepokoj, moja zronenosť, moje trápenie, myslel som si, prestanú, len keď celý stanem sa lepším, čistejším, keď znovu moja duchovná substancia prepáli sa v peci hryzenia svedomia samodisciplíny.

Z toho vidno, že nehotovil som sa k vypovedaniu vojenskej služby, ba ani netušil som, že budem privedený k tomu. Sužovali ma všelijaké myšlienky, ale nevedel som, čo ony znamenajú, skadiaľ pochádzajú, domnieval som sa, že vo mne väzí nejaká organická chyba. V tomto stave ponášal som sa na samodruhú ženu, nevediacu, že je v druhom stave a trápenú všelijakými príznakmi svojho stavu, mdlobou, nechuťou, vracaním, puchnutím nôh atď., nevediacou, čo tieto príznaky znamenajú a pripisujúc ich nejakej nemoci.

A stav môj čo deň stával sa povážlivejším, trápnejším, pokiaľ nedosiahol také rozmery, že pohlcoval všetky moje sily, zaujal celú moju vnímavosť. Stal som sa ľahostajným k životu, ktorý ma obkľučoval. Keď stretal som známych, podal som im síce ruku, odpovedal som im na otázky, prisviedčal, aj usmieval som sa, keď to bolo treba, avšak robil som toto všetko mechanicky, akoby nie ja, ale niekto druhý vo mne, cudzí. Celý som bol zaujatý výlučne samým sebou, načúvaním, čo tak energicky a tajuplne pripravovalo sa vo varštati duše mojej. Znamenitý spis Tomáša Kempinského O napodobňovaní Krista, ktorý som v tie časy usilovne čítal, ma ešte viac povzbudzovali k vnútornej práci, k všímaniu si večných záujmov duše a týmto aj k utiahnutiu sa od sveta.

V januári nám oznámili, že dvaja štábni lekári budú nám každodenne prednášať z vojenskej medicíny o zriadení lazaretov,zdravotníckeho presonálu, o zástojoch vojenského lekára za vojny. Tieto prednášky boli súčasne prípravou k skúškam, ktoré sme mali skladať koncom polroka, aby sme boli v šarži povýšení. Mne ale vtedy natoľko boli už cudzie všetky tieto veci, i skúška, i povýšenie, i celá vojenská medicína, že len jediný raz zo zvedavosti bol som na tejto prednáške. V najlepšom prípade je celá táto vojenská medicína humánnym napomáhaním nehumánnej inštitúcie vojska a vojny, pomyslel som si po prvej prednáške a nešiel som už na nasledujúce. Predstavení vedeli, ako záporne sa staviam k militarizmu (v súkromných besedách som dosť často rezký výraz dával tomu), a preto neveľmi všímali si ma a dali mi pokoj.

Vojakom bol som teraz práve len natoľko, že som chodil vo vojenskej uniforme, so šabľou pri boku, hoci i tu stávalo sa, že som si ju zabudol opásať a len vtedy som to zbadal, keď ma na ulici upozornil, že som bez šable.

O vtedajšom mojom duševnom stave, o nerozhodnosti boja, ktorý som viedol, o váhavosti a súčasnom tušení, že ma očakáva čosi neobyčajné vážne najlepšie svedčí list písaný vtedy môjmu priateľovi Dušanovi Makovickému, ktorý znie doslovne takto:

Od tých čias, čo navrátil som sa z Č., žijem osamote, temer nikam nechodievam, zväčša doma vysedávam vo svojej izbe. Život môj je taký, že niet vo mne pokánia, teda niet ani pravého rastu duše. Čosi mi chýba a neviem, čím by mal vyplniť v sebe túto medzeru. Keby som vedel, že tak treba, keby som cítil silnú pohnútku v sebe k tomu, šiel by som trebárs zajtra k hlavnému štábnemu lekárovi a oznámil by som mu, že zriekam sa služby. Ale v tom duševnom stave, v akom sa nachodím — načo!? Vôbec cítim, že mal by som žiť celkom ináč, ako žijem, že treba by mi bolo okriať duchom, aby potom zriekol som sa služby, hádam i — mladuchy a niemenej — medicíny. Všetko toto spolu vzato tlačí ma teraz.

Avšak zriekanie musí byť také, že ono poskytuje šťastie človeku…, t.j. ono musí sa diať na povel zhora.

Ver mi, nie som pútaný ani k jednej z týchto troch zložitostí môjho života. Službou opovrhujem: S., napriek tomu, že milujem, je láska moja k nej taká, že neviaže mi slobodu, a takýmto platonickým by bolo aj treba udržať náš pomer do konca. Čo sa medicíny týka, veď vieš, aká je ona ľahostajná môjmu srdcu! Teda mohol by som sa, mal by som sa zriecť i služby, i ľúbosti, i medicíny, a cítim, že nebolo by to ani ťažko urobiť. A predsa neviem, či sa neponáhľam, či ešte pravý čas nenastal, či neviem, ako si pritom počať mám, či sa bojím, či čo? Vskutku neviem, čo mi zavadzia…

Takto písal som pár dní pred rozhodnutím. U mňa nešlo o napádanie militarizmu, išlo mi výlučne o to, aby som dajak vybŕdol z kaluže, v ktorej som sa ocitol a v ktorej som hynul. Ak som nechcel zahynúť, musel som von z kaluže a síce bez ohľadov na to, čo tam ďalej na mňa čaká. I napínal som sily k oslobodeniu.