ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štrnásť dní stráviť osamote, bez možnosti zamestnania, bez ľudí, odlúčene od všetkého živého, v maličkej smradľavej diere, pod dozorom napajedeného, zdivočeného profosa, telesne v takých podmienkach, že sa to ponáša na zaživa byť pochovaný, to je trest veľmi ťažký. Že je tomu tak, o tom svedčí i okolnosť, že vojenské vrchnosti, ktoré veru nevyznamenávajú sa humánnosťou, ustálili štrnásťdňový trest korekciou za ten najvyšší. Strašné hrôzy sa museli diať v korekciách, keďže donútili vojenského zákonodarcu redukovať tento trest do takého neveľkého maxima. Podistým sa nejeden vojak zblaznel, nejeden si žily podrezal, nejeden si lebku roztrieštil o múr, pokým vojenskí páni nahliadnuť ráčili, že príliš dlho „naprávať“ ľudí touto cestou nie je výhodné pre cis. a kr. armádu. Bo v záujme človeka to iste neurobili.

Trestajú korekciou obyčajne na deň, na dva a musí to byť veľký nezbedník a ešte väčšia vina, žeby ho posadili do korekcie na osem dní. Volí byť väzeň radšej „vyviazaný“ než sedieť deň v korekcii. Kľučiari a starí väzni mi neskoršie potom hovorili, že nepamätajú, že by okrem mňa dakto bol býval štrnásť dní odrazu v korekcii. Tento trest bol postrachom pre väzňov, bo tam bolo väzňovi všetko odňaté, tam bol úplne odrezaný od života. Všeobecne hovorili väzni, že v korekcii „steny jedia človeka“. Ja som tomutu výrazu sprvu nerozumel, myslel som, že to tárajú nezmysel, neskoršie ale pocítil som sám na sebe, aj videl som na druhých, že skutočne v korekcií steny jedia človeka, t.j. že tam väzeň navidomoči chudne a civie, a síce v takej miere, že sa to iba nedostatkom svetla, povetria, stravy a pohodlia nedá vysvetliť. Dosť možné, že zo zlého materiálu stavané steny, nikdy neosvietené slnkom, vydávajú zo seba zvlášť škodlivé mikroorganizmy. Alebo možno len samota spolu s neprajnými hygienickými podmienkami zapríčiňuje taký nápadný úpadok síl? Avšak známe je, že za starodávna v podobných a ešte horších podmienkach často väzni strávili v samoväzbe nejedno desaťročie. Alebo sa hádam zmenila psychika človeka? V Schlisselburskom zámku pri Petrohrade, kde sú politickí väzni tiež odsúdení na samoväzbu bez všetkého zamestnania a kde hygienické pomery sú vraj znamenité, väzni tiež predčasne hynú, blaznejú sa, osprostejú alebo samovraždou končia. Toto sú ale ľudia zväčša bez Boha, bez náboženstva, teda zúfalosť je u nich v samoväzbe prirodzená. Preto myslím, že budú to len vonkajšie pomery v korekciách, a síce dajaké špeciálne, ktoré robia toto väzenie takým neznesiteľným.

Podistým i na mne bolo badať zlé účinky korekcie, lebo na šiesty deň môjho pobytu tam lekár väzenia, ktorý každodenne ohliadal zavretých v dunkloch, ajncloch a korekciách, navrhoval, aby mi bol strožliak vydaný. Iste som zle vyzeral, keď lekár, bojaci sa miešať do rozkazov vyššej vrchnosti, osmelil sa napísať na raport o potrebe uľavenia môjho trestu vydaním strožliaka.

Teraz ešte chcem oboznámiť čitateľa, ako sa čas míňal v smradľavej korekcii, do okienka ktorej slnce nikdy nenazrelo. Jeden deň bol tam ako druhý, všetky rovnako zdĺhavé a jednotvárne. Ráno o pol piatej zaznel prvý zvonček, budiaci väzňov k vstávaniu. Minútku-dve ešte dalo sa poležať, ale potom bolo treba vstávať, obliecť sa, postlať a celu upratať. V korekcii bola táto práca veľmi jednoduchá a krátka. Aby mi nebolo tak chladno v noci, aj aby ma holá pričňa menej tlačila, spával som oblečený, celá toaleta spočívala z toho, že som si nastokol topánky na nohy a, ako mačka, vlažnou rukou si tvár umyl nad pestilentnou železnou nádobou. Keď som zatým kepeň na hŕbku položil, bolo i postlané i všetko upratané a stál som „fertig;“ na prijatie raňajšej „vizitírky“. „Vizitírka“ šla s takým hlukom a štrkotom, že ju zďaleka bolo počuť, až hen z druhej chodby. Po predku vizitírky šiel kľučiar zvyčajnou báječnou rýchlosťou odomykajúc zámky a otvárajúc dvere ciel. Za ním vzápätí šiel šabľou ozbrojený profos v sprievode jedného vojaka s flintou s nasadeným bodákom. Prehliadka táto slúžila na to, aby sa vedelo, či je všetko v poriadku, či sa nič nestalo cez noc, či neutiekol daktorý z väzňov, či sú všetci živí. Ciel a všelijakých karcerov bolo mnoho, „vizitírka“ sa teda musela ponáhľať, aj sa ponáhľala, a to tak, že sa väzeň sotva stačil spamätať pri tejto procedúre. Šťukol kľúč v dverách, zarachotil zámok, za ním druhý, tretí, roztvorili sa dvere a v nich zjavili sa tri spomenuté postavy. Jeden pohľad na vás, druhý po karceri, dvere - buch, zase kľúč šťukol v nich; taká hľa bola vizitírka. Minulo asi štvrť hodiny po vizitírke, keď znova roztvárali sa dvere a znova zjavil sa v nich profos, ale nateraz bez kľučiara a bez varty, sprevádzaný miesto týchto dvoma ufúľanými väzňami: kuchárom, ktorý niesol „zuppu“ a chlieb na zamastenej doske, a druhým väzňom, ešte ufúľanejším ako kuchár, ktorý prišiel nádobu vyprázdniť a vodu premeniť. K iným väzňom prichádzali kuchár a šúfikár bez profosa, len v sprievode daktorého z kľučiarov, mňa jediného vyznamenával profos večnou svojou prítomnosťou, aby takýmto spôsobom zamedzil mi každý sebemenší styk s ľuďmi. Iní aj v korekcii mali príležitosť slovo prehovoriť to s tým, to s druhým väzňom alebo vojakom, zvedeli vždy všetky novosti väzenia, len ja bol som odkázaný výlučne na seba samého. Ani s na smrť odsúdeným nezaobchodia tak prísne a neľudsky ako starší profos zaobchodil so mnou. On, keď chcel, vedel rafinovane pomučiť človeka a mal veľkú vytrvalosť v svojom zlom predsavzatí.

O šiestej hodine bolo po frištiku a začínalo sa dupotanie po chodbách. To zbierali sa väzni do radov k raňajšej execírke, ktorá vždy trvala do ôsmej, pri peknom počasí na dvore, ak bol dážď - na chodbe. Ja som už v detstve nemohol vystáť vojenské execírky a nikdy nemohol som sa, podobne druhým chlapcom, dlhšie dívať na toto nezaujímavé hlúpe drezírovanie ľudí. Nachodiac sa ale v korekcii, i execírka poskytovala mi isté vyrazenie, t.j. ja sám nebral som účasť v nej, ako vôbec nik z „karcerošov“, k nám len donášalo sa komando, kriky a pohyby cvičiacich sa, a tieto zvuky poskytovali isté vyrazenie. Bolo počuť hovor a žarty veselého viceprofosa, donášali sa i iné známe hlasy zo dvora. Život v korekcii bol taký jednotvárny a nudný a človek je natoľko tvorom spoločenským, že keď niet nič iného, i krik feldvébla a zvuky mašírujúcich vojakov mu lahodia.

Moja korekcia bola zavretá, všetky ostatné ale, ako aj všetky dunkle a ajncle boli počas execírky pootvárané a každý obyvateľ každej cely stál na prahu pred svojimi dverami. Neviem, či to bol predpis, či len zvyk taký sa udomácnil, ale bolo to osožné a príjemné pre každého väzňa, toto dvojhodinové vystávanie na chodbe a v spoločnosti svojich kamarátov, medzitým čo i cela sa prevetrala. Nezávidel som im, ale mi predsa dakedy trpko bolo vidieť, že mne jedinému nie je dovolené ani len nos vystrčiť z môjho hnusného brlohu. Ja len cez ako dlaň maličké okienko na dverách mohol som sa pozrieť na to, čo dialo sa na chodbe, i to len vtedy, keď nikoho z predstavených tam nebolo. Nik z väzňov sa neopovážil pristúpiť k mojím dverám, ako to robili s druhými, bo podistým to bolo veľmi prísne zakázané. Za to ale často dávali hlasitý výraz svojmu pohoršeniu nad zaobchádzaním so mnou; hádam si mysleli, že mi to bude lahodiť, ako i skutočne lahodilo.

Tých pár dní prejde, nech sa neboja, budú ešte chlap, ako predtým boli, a zeleného fizoláša s majorom Boh pobije! alebo: Im je korekcia nie na hanbu, na hanbu je ona tým beťárom, ktorí ich zavreli! - takto a podobne mi často privolávali predo dvermi svojich karcerov vystávajúci väzni.

Po ôsmej hodine, keď sa execírka skončila a jedni väzni odišli do mesta na arbajt ^[24], druhí porozchodili sa po pracovniach stoličky rajšplovať, vtedy kľučiar zase pozatváral všetky dvere a nastala tichosť v karcerovom oddelení ako v kostole. Toto bol ten čas, keď najviac a najradšej som rozmýšľal. Myšlienky sa mi tak bohato rodili, že často nestačil som domyslieť jednu, keď už zaujala jej miesto druhá. Bohatstvo myšlienok v korekcii bolo pre mňa pravým potešením, pravým darom od Boha, za čo bol som mu veľmi povďačný.

O desiatej hodine ma profos vypúšťal na dvor na prechádzku. Lenže tieto prechádzky ma netešili, ony neposkytovali žiadnu osladu ani pre telo, ani pre ducha. O desiatej bolo už obyčajne horúco, dvor bol prázdny, profos ešte len i kury zahnal na ten čas do kurienca, aby som ich nemohol, ako som to prv robieval, chlebom nakŕmiť. Ak dakedy dakto i prešiel dvorom, to šiel okolo mňa náhlivo, bojac sa mi i do očí pozrieť, lebo nikdy si nik nebol istý, že ho profos zdakadiaľ z okna nepozoruje. Všetci vedeli, že profos je úlisný, nebezpečný človek, telom i dušou zapredaný diablovi militarizmu a všetci sa ho báli. Myslím si, že tohto človeka báli sa sami subalterní vojenskí sudcovia, dôstojníci, aspoň nápadný bol pomer medzi nimi. Sám major bol veľmi zhovievavý k nemu.

Vykázaný chodník k prechádzke a varta s bodákom ako tôňa idúca vám za pätami tiež nedodávali pôvabnosti týmto „prechádzkam“. Hocako bolo škaredo v korekcii, bolo tam predsa lepšie, lebo bolo voľnejšie a ja vždy bol som rád, keď po nešťastnej polhodinovej alebo hodinovej prechádzke naspäť som bol vovedený do cely. Vôbec všetci väzni nenávideli túto „prechádzku“ pod bodákom, desať krokov po jednej čiare, alebo dookola ako kone v rajtšule ^[25]. Ja som ju ešte ľahšie znášal ako ostatní, pretože som videl v tom hygienický zmysel, ktorý ostatní nevideli. Ostatní považovali tieto prechádzky len za zbytočnú diabolskú sekatúru väzňov, určenú len na strpčovanie beztak trpkého ich života, preto vždy kliali a bohovali, keď sa zjavil vo dverách kľučiar s vartou, vyháňajúci ich na dvor.

Čo najviac deprimuje väzňa, to nie je natoľko ohraničenie slobody a všakovaký nedostatok, ako skôr neľudskosť, bezcitnosť a surovosť zaobchádzania, to, že nerátajú s ním ako s človekom. Mňa aspoň zakaždým náramne zabolelo, keď stretal som nahnevanú tvár, keď šľahol po mne podráždený zlý pohľad profosov, a to tým viac, pretože som vedel, že medzi mnou a profosom, ako ľuďmi, nebolo a nemohlo byť ničoho, čo by bolo vyvolávalo takú zlobu. Najväčšie a najťažšie hriechy sveta stadiaľ pochádzajú, že ľudia okrem svojich ľudských prirodzených povinností navymýšľali si všelijaké iné, vojenské, úradné, lekárske, kňazské atď., a že tieto iné svoje domnelé povinnosti považujú za hlavné, že udeľujú im prvé miesto a pre ne celkom zanedbávajú, ba zabúdajú na ľudskosť. Nuž ale nemôže to ani byť inakšie, bo dvom pánom nemožno odrazu slúžiť, treba slúžiť jednému: Bohu alebo diablovi. Ľudia sú sami o sebe nie tak zlí a ukrutní, ani nikdy nemohli by byť takými, akými stávajú sa pri všelijakej službe. Keby nebolo služby, všelijakých profosov, auditorov, katov a sankcionujúcich tieto služby ministrov, cisárov, či by sa nenašiel dakto, kto by trýznil svojho spolublížneho, kto by odobral cestou licitácie chudobnému človeku jeho posledné, kto by vešal a strieľal ľudí? Ale v službe všetky ukrutenstvá ľudia s ľahkým srdcom pášu. Pre barbarskú ľudskú zákonitosť ľudia odhadzujú večný zákon Boha, jediný záväzný a všetky pravé potreby a poriadky v sebe obsahujúci: „milovať budeš Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého“. Poslanie kresťanstva nespočíva v ničom inom ako v očistení tohto večného zákona božieho od tisícich prílepkov farizejských a v jeho uvedení do života, v jeho uskutočnení. Mnohí kresťania sú však takí ďalekí od takého ponímania kresťanstva, že za takéto tvrdenie hotoví sú, keby im to možno bolo, trebárs upáliť vás, preto volím nerozpisovať sa ďalej o tomto háklivom predmete.

V svojej krásnej knihe Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, žiaľbohu málo známej medzi terajšou Slovačou, nezabudnuteľný Hodža pekne líči význam ľudskosti a pravého človeka, vyzdvihujúc, že zvlášť Slovákovi pojmy tieto sú a majú byť drahé. A skutočne, byť pravým Slovákom, to je všetko, čo potrebujeme, a treba priamo kráčať k tomuto ideálu, totiž, cez Boha, jedine cez Boha. Ľudia, ktorým je nepohodlná pravda táto, ovešali ju všelijakými pestrými handrami, aby ju nevideli ani tí, ktorým znať pravdu je potrebou, ale čas ten je blízky a je už tu, že splnia sa slová Spasiteľa: „máličko a opäť ma uvidíte!“

Akokoľvek som hľadel zamestnávať svojho ducha, akokoľvek som sa chlácholil a kapacitoval, i trebárs darilo sa mi to a nikdy som neupadal na duchu, predsa ako záder ostával mi v duši istý nepokoj, budený tými hroznými, neprirodzenými, nezmyselnými podmienkami, v akých nútený som bol v korekcii žiť. Bývali chvíle, keď nudil som sa, hlivejúc v nečinnosti, a vtedy vyratúval som dni a poldni, ba i hodiny, ktoré mal som ešte vysedieť v tej smradľavej diere. Musel som dakedy napínať sily, aby ma neprešla trpezlivosť, aby som si nekazil dielo svoje. Zdalo sa mi, že čas pomaly napredoval a tak by som ho rád bol poduril! Z druhej strany ale nepoddával som sa blúznivým fantáziám o budúcnosti, čo mi ináč ani nedovoľovala okolnosť, že po odbytí vymeranej mi pokuty čakalo ma nové odsúdenie a nový žalár. Budú ma chcieť donútiť, aby som doslúžil nedoslúžených sedem týždňov, slúžiť nebudem, znova súd, znova žalár, prísnejší ako terajší; ako ma profosi uisťujú, podistým dostanem sa do brigády, kde ktoviekoľké roky budem musieť sedieť, kde dosť možno nadobro zvädnem - takto myslieval som si, ak už myslel som na budúcnosť. Zväčša ale nemyslel som na ňu a žil som prítomným dňom. Očakávanie nového a zase nového trestu za moju nepokorenosť vojenskej vrchnosti, predstava o týchto nových trestoch, avšak nie ako by sa to dalo očakávať, že by ma bola strašila a skľučovala, lež napodiv blahotvorne pôsobila na mňa. Ona budila vo mne pocity krotkomyseľnosti a mäkkosti, snímala zo mňa i ťarchu prítomnosti, ľahkosť a blaženstvo rozsievali mi v duši.

V takýchto zápasoch a priesvitoch ducha ma dakedy vyrušilo poludňajšie zvonenie, ohlasujúce čas obeda pre tých, ktorí neboli absentovaní od neho. Obed v korekcii býval zväčša pôstny, t.j. bez mäsa, polievka s lohazou a zemiakmi a fazuľa alebo hrach, alebo riskaša. Bývali i dni, keď bol som len o chlebe a vode, takých ale bolo málo, myslím, dva do týždňa. Ináč bol obed chutný a záživný, porcie také veľké, aké sa vmestili do vojenských polievkových šálok. Kuchári dávali vždy karcerošom najlepšie a najväčšie porcie, toto považovali si za svätú povinnosť a nik, ani len profos, nemal nič proti tejto obyčaji. Apetít som mal v korekcii veľmi dobrý, ba nápadne zvýšený a to isté hovorili o sebe všetci karceroši. Bolo mi to čudné, pretože by sa skôr dal očakávať opačný zjav u človeka, nachodiaceho sa v tých neprajných zdravotných pomeroch, v akých nachodili sme sa všetci karceroši. Väzni ale nečudovali sa tomu, považovali to za prirodzené, vysvetľovali to zase tým záhadným pre mňa faktom, že v korekcii „múry jedia človeka“.

Po obede ležiaval som vystretý na prični, požívajúc príjemný zvierací pocit zdravého trávenia. O jednej hodine znova zvonenie, volajúce väzňov k odpoludňajším robotám. Znova šum a lárma ^[26]na chodbách. Okolo mojich dverí prechádzali teraz tváre bodrejšie a veselšie ako v iný čas. Jedlo má veľký význam pre väzňov, nepomerne väčší než pre človeka žijúceho na slobode. A je to prirodzené. Pozbavený všetkých prirodzených pôžitkov, ukrátený v svojich právach, opovrhnutý, zbavený svojej ľudskej dôstojnosti, väzeň prirodzene s tým väčšou dychtivosťou vrhá sa na tie mizerné zvyšky života, ktoré sú mu ponechané. Často sa stáva vo väzniciach, že sa ľudia dokrvavia v spore nad tým, komu patrí väčšia z dvoch porcií jedla. A niet závidenejšieho človeka, ako je ten, kto smie a môže prikúpiť si niečo „extra“, buď žemľu s maslom, buď smidku bieleho chleba so safaládou. Len prísne zakázaný dohán a „bagó“ môžu konkurovať s „extra“.

Po obede buď vypúšťali ma na prechádzku alebo nie, to záviselo od toho, či celú, či len polovicu času strávil som pred obedom na dvore. Hodina prechádzky musela byť dodržaná, tohto predpisu sa profos prísne pridŕžal. Zatým potom nastávala najdlhšia a najzdĺhavejšia doba dňa. Do siedmej večer som nielen nevidel nikoho, ale ani nepočul som ani slova. Tu potom prehŕňal som sa v rozpomienkach života, podrobujúc pilnej prehliadke všelijaké podrobnosti, len aby sa čas minul. Deti dakedy tak z dlhej chvíle prezerajú svoje dobre im známe, mnohokrát videné obrázkové knihy.

O siedmej hodine bola zas vizitírka. Zas otvorili sa dvere, objavili sa v nich kľučiar, profos a vojak s bodákom, bystrým zrakom ohliadol profos karcer a väzňa, ťažké dvere hlučne boli prichlopené a trojaké zámky na nich zacvendžali, vždy znova vzbudzujúc pocit tiesne a urazenosti vo väzňovej duši. Nastala tichosť úplná, len krokmi varty kráčajúcej po chodbe a tu i tu hlasnejším vzdychnutím daktorého suseda prerušená. Teraz bola samota najciteľnejšia. Akási vážna, tajuplná, bázeň budiaca nálada pociťovala sa priamo akoby hmatateľná stála v povetrí. Svoja osoba, svoje „ja“ vypínalo sa ako pyramída v púšti pred vami, vyzývajúc k rozlúšteniu svojej večnej hádanky. Ale poohliadajúc sa vnútri seba, mizol pocit samoty, predo mnou roztváral sa stánok milého drahého domova, roztváral sa stánok ducha, v ktorom niet samoty ani trúchlivosti. Boh, keď vchádza, s veľkým bohatstvom vchádza do srdca nášho, dávajúc toľko blaha človeku, koľko sa vmestí doň. Temer každodenne bývalo mi veľmi dobre; skutočné plesy slávil duch môj, plesy, že skvelejšie nemožno si predstaviť, a tým milšie, že som ich nečakal a cítil, že som ich nehoden.

Večer, ak mi ostal kúsok raňajšieho komisniaka (vojenského chleba), som si toho zajedol a zapil glgom-dvoma vody. Ale i keď nebolo komisniaka, nič som si z toho nerobil a nekazilo mi to dobrú vôľu. S nastúpením nočného šera prišiel zapaľovač lámp zažať plyn nad dverami. Plyn zapaľoval sa zvonka, od chodby, ale cez sklo lampáša dobre bolo vidieť väzňa zažíhajúceho plyn. On prichádzal v sprievode varty, ale bez profosa, a preto mi bol vítaný. Trocha poznal som tohto zapaľovača plynu z predošlého ešte času a on vstrčiac pri zapaľovaní hlavou do otvoru, kde bola plynová rúrka, nikdy nemeškal priateľsky kývnuť mi hlavou. Toto kývnutie hlavou a úsmevom tváre bolo jediným svetlým lúčom, ktorý prichádzal od ľudí ku mne.

Blúdiac srdcom a myšlienkami ktovie kadiaľ, neraz zabúdal som úplne, kde sa nachodím, alebo ak i nezabúdal som, tak naskrze necítil som na sebe žiadnu ťarchu väzenia a plynové svetlo mi tak prívetivo žmurkalo, steny korekcie sa mi tak priateľsky usmievali, že hore-dolu chodiac po svojej klietke, s vytržením nad výsledkami svojej duševnej práce, vykukával som na chodbu, kde vojak stojaci na stráži s flintou na pleci sa nudil, zo skúsenosti som poznal túto strašnú nudu, i na tvári vojakovej bola napísaná. V taký čas nevidel som flintu, nevidel som pagnét ani vojakovu patróntašku, videl som len biedneho človeka-brata pred sebou, ktorému srdcom rád bol by som dal čiastku svojho šťastia.

Dakedy inšpicirujúci oficier pozrel sa na mňa cez kukátko v dverách. Dosť možné, že dajaký môj známy, dajeden z tých, ktorých som prv v reštauráciách a kaviarňach stretal. Pozerajúci dobre videl ma, ja ale nemohol som ho poznať, lebo kukátko bolo také maličké, že pozerajúce oko ho celkom zaujalo. Prišlo mi na um, že nedávno i ja tak díval som sa na väzňov, keď konal som službu inšpicirujúceho lekára v špitáli, i pomyslel som si, že teraz mi je lepšie, že teraz spokojne a s čistým svedomím dám sa fixírovať od kohokoľvek, zatiaľ čo predtým so zlým svedomím, ako zlodej, díval som sa na nešťastné obete militarizmu.

Spával som v korekcii vždy veľmi dobre, sladko, ako na najlepšej posteli. Nečisté obrazy neženatých ľudí ma nikdy netrápili. A zobúdzal som sa bodrý a veselý.

Bola by moja kresba o korekcii neúplná, keby som nespomenul dve udalosti z toho času. Jedna je známosť s mojím susedom, druhá - návšteva matky.

Moja cela, súc v rade posledná, len jednou stenou priliehala k druhým celám. Prvých šesť dní nemal som suseda a susedná cela bola prázdna. V siedmy deň odpoludnia ale počul som šum a vravu v mojom susedstve, potom skoro zavreli sa tam dvere a nastalo ticho ako predtým. O pár okamihov neskoršie ale zase počul som šuchorenie. Aby som lepšie počul, podišiel som k peci, ktorá bola pre obe cely spoločná a nadstavil som ucho k prieduchu. Dobre som počul dýchanie človeka a trenie šiat a čižiem a pričňu. Hneď som si pomyslel, že posadili ta dakoho, a už som sa chcel ozvať, keď zdržala ma od toho myšlienka, či to nie je dajaký špión, hádam reku sám profos? Ale zvedavosť mi nedala pokoja, preto počal som hlučne vykračovať, aby som takým spôsobom dal znamenie o mojej prítomnosti. Sused ma iste dobre počul, ale ani on sa neozval. Netrúfa si, ako ja, alebo ho hryzie dačo a nesladí sa mu hovoriť, pomyslel som si a umienil som si čakať.

Nie som zvedavý, ani nerád mnoho hovorím, ale po šesťdňovom mlčaní sa človekovi predsa len žiada slovo zameniť. Mrzelo ma, že môj sused dlho ostáva nemý a čudoval som sa jeho ľahostajnosti. Zunovaný čakať, vystrel som sa na pričňu s pevným úmyslom neozvať sa prvý. Vtom počal môj sused pískať. Dve veci mi naskutku prezradilo jeho pískanie: jednu tú, že je Maďar, druhú, že je to človek jednoduchý z robotníckeho stavu. Skončiac nôtu, švagor započal polohlasito čosi hútať so sebou. Skočil som z prične a zvedavo, po tichúčky podišiel som k prieduchu, nadstavil som ucho, ale hovor bol taký nejasný, že som nič nevyrozumel. Hneď zatým ale počul som, že sused tiež dvíha sa zo svojej prične, a keď vstal, zaštrkali železá. Zvedel som teda i to, že je v putách. Podskakujúc o jednej nohe malými krôčikmi (mal, ako to býva, pravú nohu s ľavou nohou spútanú) môj sused blížil sa k peci, asi tiež ako ja zvedavý, koho má vedľa seba. Stáli sme neznámi blízko proti sebe bez dýchania, len neveľká piecka nás delila, nevediac jeden o druhom, čo sme, kto sme, ako vyzeráme. Konečne Maďar prerušil mlčanie, opýtajúc sa ma nesmelým, vzrušeným hlasom: ki van oda át? ^[27]Odpovedal som mu, že som onen vojenský lekár, ktorého on podistým vídal na prechádzkach vo dvore, bo že štvrtý mesiac už nachodím sa vo väzení.

Moja odpoveď zrejme sklamala Maďara v jeho nádeji, chladným „hát“ sa ozval, ďalej mlčal a neochotne so zrejmou nedôverou odpovedal mi na otázky. Čiernokabátnik, doktor, oficier, všetko toto ho iste ochladzovalo, on podistým čakal čosi lepšie. Ja som tomu dobre rozumel. Ale zo slova na slovo, z reči do reči sme sa lepšie ohmatali a stena, ktorá nás delila, spadla. Celkom nenútene sme sa rozprávali. Ako i predtým často, tak zase teraz prax potvrdila mi pravdu toho, že sme všetci ľudia rovnakí a napodiv blízki; len všelijaké namyslenosti naše, všelijaká hlúposť a omámenosť vštepuje nám falošnú domnienku o prednosti a výbornosti jedných nad druhými. Oslobodení od všelijakej konvenčnej lži a predsudkov s udivením zhliadneme, nakoľko sme všetci z rovnakého cesta umiesení.

Môj sused bol veľmi jednoduchý človek, viac než jednoduchý, naivný, až prinaivný „guláš“ z pusty. Pri kravách strávil všetok svoj vek. Okrem tane, svojho stáda kráv, druhých sebe podobných gulášov a legéňov, ktorých vo sviatky stretal v čárde, bol mu svet neznámy a ani ho nezaujímal. Vo svojej prostote a skromnosti ale bol šťastný, a bol by ním ostal, keby ho neboli vzali za vojaka a od kráv k erárnym samcom keby ho neboli pridelili. Možno si predstaviť, ako sa taký poloblbý, polodivoký, srdcom ale dobrý syn pustatiny pod kaprálskou feruľou cítil! Chtiac sa oslobodiť od vojenčiny - bo mu clivo bolo a nemohol zniesť zlé zachádzanie - uriekol sa k zúfalému, obvyklému spôsobu: chcel sa dokaličiť. Odrezal si ucho a povedal, že mu ho kôň odhryzol. Ale britva, krvou ostriekané zrkadielce a hladký rez na uchu ho prezradili a namiesto slobody nešťastný guláš dostal sa do väzenia, sedel štyri mesiace vo vyšetrovacej väzbe, dostal osem mesiacov prísneho väzenia a rok musel navyše slúžiť. Keď mi to rozprával, mal už skoro vyjsť z väzenia a do bláznov si nadával za svoju nerozmyslenosť a malomyseľnosť. Na väzenie si natoľko zvykol, že si nič z neho nerobil a bol hotový namiesto služby vysedieť v ňom svoje štyri roky. Najviac ho mrzela bezuchosť, vlastne ani nie tak bezuchosť, ako posmešky kamarátov nad jeho bezuchosťou. Radil sa so mnou ako s lekárom, či sa tomu nedá odpomôcť a bol veľmi rád, keď som mu povedal, že áno, že sú umelé uši, ktoré prikladajú namiesto odrezaných, tak dobre spravené, že ich nemožno rozoznať od živých. Neskoršie sa ale vážne zamyslel nad tým, že ako on pôjde do čárdy s umelým uchom, že mu ho pri bitke pokazia, že, vraj, ako by sa tomu odpomôcť dalo? Ja som mu ale inej rady nevedel dať, len tú, aby keď sa bitka strhne, chytro sňal svoje ucho a dal ho skryť čaplárovi.

Šesť dní a šesť nocí (na toľko bol odsúdený) som strávil v susedstve s gulášom, s ktorým len tenká stena nás delila. Skamarátili sme sa za tento čas. Lepšieho suseda mi profos ani nemohol dať. A on podistým úmyselne posadil ku mne jeho, nie iného, rátajúc s tým, že s takým sprostákom nebudem mať o čom hovoriť. Ale prerátal sa. Kraviar tento ma veľmi zaujímal a zaujímali ma i jeho reči, všetko to, čo mi vyprával o živote na táňach a o pustatine. V živote maďarského ľudu je mnoho pekného a veľkého, originálneho. Maďarské dediny a majere majú interesantné svoje drámy, bo ľud v nich je náruživý a odvážny. I jadrná, pekná mluva Maďarova sa mi páčila.

Ja zase rozprával som svojmu susedovi, vše, keď nastúpila noc, po večernej vizitírke, utešené ruské povesti, ktoré on s úchvatom a dojatosťou počúval, nemohol sa nimi nasýtiť a chcel, aby som mu jednu a tú istú povesť trebárs dva alebo tri razy po sebe opakoval. Cez prieduch pece sme si i jedlo podávali, čo bolo tým príjemnejšie, že sme striedavo bývali k pôstu odsúdení. Natoľko sme sa spriatelili s bezuchým kraviarom, že tento v posledný deň pred svojím odchodom vzrušeným hlasom povedal mi takýto kompliment: Milyen jó ember mága! Olyan, mintha nem is úr volna, mintha parasztszármazású volna! ^[28]

Už dosedúval som posledné dni v korekcii, keď raz v nezvyčajný čas vošiel ku mne profos a zavolal ma za sebou do kancelárie, že matka ma tam čaká. Možno si predstaviť, aké to bolo pre mňa prekvapenie, aké vzrušenie citov! Nečakal som nijakú návštevu, tým viac, že návštevy sa počas uväznenia v korekcii nedopúšťajú. Poznajúc matkinu citlivosť, mi ale vôbec nebola vítaná táto vizita vo väzení.

So slovami: syn môj drahý! sa mi rútila šedivá starena na šiju. Lepšie vyzerala, ako som si ju predstavoval; iste sa silno premáhala, aby neukázala svoj zármutok predo mnou, alebo ju hádam radosť zhliadania so synom tak obodrila. Rozpovedala mi všeličo o domove, odpovedajúc na moje otázky, ale hlavným jej záujmom bolo zvedieť, ako sa mne vodí? S týmto zámerom mi kládla otázku za otázkou. Všetko chcela vedieť: Akú posteľ mám? Aká veľká je miestnosť, v ktorej ma držia? Aké je okno v nej? Aké náradie? Čo mi jesť dávajú? Ako zachádzajú so mnou? Či mi negrobiánia? Podobným otázkam nebolo konca. V mojich odpovediach popisoval som jej predošlé moje väzenie, nie korekciu, o ktorej som ani neškrkol. Keby bola vedela, chudera, že som v korekcii a čo je to tá korekcia, bolo by jej srdce puklo od žiaľu.

Mať nástojčivo chcela vidieť moju celu a len rozhodné osvedčenie profosa, že to nemôže a nesmie byť, ju prinútilo odstúpiť od žiadosti. Počas celého nášho pobytu v kancelárii mať nespustila zo mňa svoje dobré, ligotavé, slzami zľahka nabehnuté, sivé oči. Slova výčitky mi neriekla a s pohoršením spomínala tých slovenských inteligentov nášho kraja, ktorí boli dosť nešetrní v jej prítomnosti odsudzovať ma. Potom zdvihla košík zo zeme, ktorý bola so sebou priniesla, a chcela ma uhostiť domácim pečivom. Profos jej to ale naskutku zakázal. Ona zarazená a v rozpakoch nad takým zákazom s prostosrdečnosťou svojou slovenskou opýtala sa profosa, že čo za zmysel majú také prísne pravidlá. Nuž ale profos zas zo svojej strany považoval jej otázky za naivné i už nepamätám, čo jej odpovedal. Potom ponúkla samého profosa svojimi makovníkmi, že keď ja nesmiem jesť z nich, aby si on vzal. Ale profos neprijal nič a mať musela na svoju mrzutosť, ako ich doviezla, tak i naspäť odviezť svoje koláčiky.

V kancelárii sedel za stolom ešte akýsi pisár, aj kaprál od varty tam čosi postával. V tie časy, keď sa profos dačo obzrel, matka zakaždým mihala na mňa očami, znaky mi dávajúc, že má čosi pre mňa tajné, čo mi chce odovzdať. Poznajúc hnev a bezohľadnosť profosovu, rád by som jej bol povedal, aby to tak nechala, že nie som zvedavý a že počkám, ale som sa nesmel ohlásiť v jeho prítomnosti. Keď sa ale obrátil dráb k druhému kaprálovi, ktorý vošiel do kancelárie, mať obratne vstrčila mi čosi do vrecka. Hneď zatým museli sme sa rozlúčiť, lebo uplynula povolená polhodina.

To, čo mi matka bola vstrčila do vrecka, bol balíček listov, všetko ozveny na moje odopretie služby. Medzi pisateľmi bol i Tolstoj.

Prečítajúc listy priateľov, zažalo sa mi srdce novou radosťou, nová energia a sila mi bola udelená. Súcit máva zväčša veľký význam pre človeka, súcit a totožné zmýšľanie vo veciach duchovných dakedy zázračne obodrujú, obnovujú nás, prilievajú akoby oleja do dohárajúceho lampáša.