ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tej dobe, keď už bolo po súdnom výroku, písala mi sesternica, s ktorou som vždy v blízkom priateľstve nažíval, takto: „Kto by to bol len pomyslel ešte nedávno, že by si ťa pán zvolil svedectvo vydávať o jeho pravde i prenasledovanie znášať za ňu!“

Pre ňu, bárs kresťanskou láskou žijúcu ženu, ale vychovanú v mystickom ponímaní Krista, znelo to čudne, keď počula o svojom bratancovi, obyčajnom hriešnom človekovi, že sa ocitol v radoch borcov za kresťanskú slobodu a pravdu. Ako by aj nie? Muselo ju to prekvapiť, bo veď ja sám bol som prekvapený takým nečakaným zástojom. Veď len v ostatný deň pred výpoveďou vojenskej služby som zvedel, kam smeroval dlhý môj nepokoj, tá rozháranosť duševná, ktorá ma tak trápila za posledné týždne mojej služby. Prevratné predstavy o Kristovi a jeho učení nám natoľko vošli do krvi, natoľko sme si zvykli vzťahovať mnohé výpovede Krista nie na tento náš, ale na druhý, posmrtný život, že nám ani nenapadá, bárs kresťanmi sa menujeme, chcieť život svoj zbudovať na základoch Kristových prikázaní, a pozeráme sa ako na blázna na takého človeka, ktorý v jednom alebo druhom smere odvážil sa seriózne prijať a do života uviesť kresťanské učenie. Terajší kresťania nevedia, že kresťanstvo nemá iný účel než naučiť sa žiť, a síce tak žiť, aby nám všetkým dobre bolo, aby sme boli slobodní, aby život náš nebol hračkou vĺn, lež aby bol stály, neporušiteľný, majúci zmysel vo všetkých okolnostiach a príhodách. Pre pravého kresťana je kresťanstvo len čímsi dodatočným k životu. Kresťanstvo a život sú dve ozubené kolesá, zachytávajúce sa jedno druhého, vo vzájomnej závislosti sa točiace, jednu prácu konajúce. Kde tieto kolesá osebe točia sa, tam niet kresťanského života, niet kresťanskej práce. Nie slová, lež skutky a nálada svedčia o kresťanstve. Skutky ale nášho takzvaného kresťanského sveta sú pohanské: násilníctvo, neznášanlivosť, lakomosť, nemiernosť, smilstvo na všetky strany. Kresťanské učenie sa len pokrytecky vyznáva, v teórii a vo formách, v praxi života sa mu žiadne miesto neudeľuje.

Teraz chcem ale o inom rozprávať. Často mi kládli ľudia, otázku, že čo vlastne primälo ma k takému radikálnemu činu, k takému krikľavému protestu proti vojenčine, čím vlastne, vraj, zasiahol som do samého organizmu štátu a celého spoločenstva? V odpovedi na túto otázku väzí skutočne podstata môjho odkazu, preto chcel by som zovrubnejšie na ňu odpovedať.

„Askéta, religiózny fanatik“, hovorili a mysleli si mnohí.

Ale ktorý askéta žije tak, ako ja som žil po celý môj život? Nikdy som neutekal od radostí života, naopak: túžil som po nich, a, nakoľko som mohol, ukázal som tiež svoju túžbu. Túžba po šťastí, možno povedať, bola mojou charakteristickou známkou. Táto neuhasiteľná, vrodená túžba po šťastí vlastne priviedla ma, hoc cestami svetských radostí, v ktorých uspokojenia nenachodil som, k pravému prameňu života, o ktorom je povedané: Kto máš smäd, prídi a pi. Teda asketizmus mi bol cudzí, ako je on vôbec cudzí slovenskému človeku.

A akýže som ja religiózny fanatik, keď nehlásam, nepropagujem, nikomu nenanucujem, skôr v sebe tajím, než by som na rínok vynášal svoje presvedčenie? Inovercov a nevercov nielen nestránim sa, lež práve medzi nimi trávim svoj vek, nenútenosť a neutrálnosť ceniac si v ľuďoch predovšetkým. V záležitostiach viery a presvedčenia iných ľudí som vždy skôr náklonný k prílišnej ústupčivosti a delikátnosti, ako to býva u všetkých fanatikov.

Počul som, že daktorí slovenskí národovci považovali moje pokračovanie za neslavianske, slovenskej dobrej veci nebezpečné, ba zradné. Košický súd ale naopak: ňuchal za panslavizmom a v maďarských novinách boli celé besednice o tom, že môj skutok vyrástol na pôde slavianskej hĺbavosti, na pátraní po svojich vnútorných záujmoch, čo vraj nanajvýš raz v budúcnosti môže sa stať osudným pre národy Západu a ich kultúru.

Mnohí známi a neznámi vysvetľovali si zase moje odopretie tým, že som vraj padol za obeť vplyvu ruského mysliteľa grófa Tolstého. Je pravda, že to, čo Tolstoj hlása, malo svojho času náramný vplyv na beh môjho myslenia, ale naskrze nie preto, že to Tolstoj hovorí, lež preto, že k tomu istému som ja sám smeroval, že jeho kázanie zodpovedalo túžbam môjho srdca a celej mojej bytosti. Keby som sa pod vplyvom Tolstého bol zriekol vojenčiny, teda bol by som to pred pár rokmi prv vykonal, vtedy, keď v Prešove odsluhoval som prvý polrok môjho dobrovoľníctva, vtedy, keď novo a sviežo zvučalo vo mne toto kázanie. Ja ale neurobil som to, nielen neurobil som, lež navonok žil som v úplnom nesúhlase s tolstojstvom. Ja som sa len jednej autorite podroboval, žiadnej inej: vnútornej sile, ktorá, odkedy sa pamätám, vo mne klíčila a po voľnom vzraste túžila.

I to vraveli podajedni, že svojím skutkom chcel som byť sociálnemu pokroku nápomocný, že obetoval som sa v prospech budúcich pokolení. Mne je ale všelijaký socializmus náramne cudzí a tým viac sociálne reformátorstvo. Život v prospech iných ľudí ako taký nikdy som neuznával. Chápal a uznával som len život sebecký, telesný, zvierací, alebo - život duchovný, kresťanský, boží. Prostredný, priechodný sociálny život, akým žijú alebo ukazujú, že žijú takzvané inteligentné európske triedy, taký život som nikdy nechápal a neuznával. Je síce pravda, že v liste kommandantovi a pred súdom som bol povedal, že zriekam sa vojenčenia, lebo považujem vojenčinu za veľké bremeno a prekážku vo vývine človečenstva a čiastočne podistým mal taký dômysel istú časť vo vývine môjho rozhodnutia, avšak vlastnou pohnútkou jeho ony neboli. Za človeka a človečenstvo ako takých by som nikdy nebol vstave obetovať sa. Čože je človek sám osebe? Krehká nádoba, naplnená mnohými ošklivosťami, za ktorú nehodno sa oduševňovať. Len to, čo vyrastá z rámcov osobností, telesnosti a časnosti je dôstojné, aby mu bol život posvätený. V ľuďoch je Boh, len jeho možno opravdivo milovať, len on je hoden, aby sme mu slúžili. Len cez neho, len jemu kvôli možno milovať i ľudí. Kto ale jeho nepozná a hovorí o láske k ľuďom a človečenstvu, ten luže, bo neznaboh je sebec a nemôže nebyť ním.

Teda kde bola príčina, aký bol účel jeho odkazu?

Moje odopretie služby vojenskej, hocako čudné a paradoxné sa to pozdá dakomu, nebol vlastne ničím iným než aktom sebaobrany.Ja som nechcel nikoho napádať, žiadne inštitúcie boriť, nechcel som protestovať ani proti militarizmu, ani proti štátu, nechcel som do platnosti uvádzať žiadne svoje názory a presvedčenia, chcel som jednoducho zachrániť seba samého, chcel som, lebo nemohol som nechcieť, zachrániť svoj život, svoju dušu. Od mlada vždy túžieval som po slobode, miloval som slobodu, oduševňoval som sa za slobodu, horúce slzy som prelieval zakaždým, keď stretal som či v literatúre, či v živote úprimné poryvy po slobode. Skúsenosti života ma ale skoro naučili, že sloboda sa nemá chápať po beťársky, ani po anglicky, ani po americky, že pravá sloboda spočíva v emancipácii seba samého od akýchkoľvek predsudkov, v tom, aby sme prestali budovať svoj život na hynúcom a klamlivom, na hmote, že sloboda spočíva v duchovnom chápaní života, v tom, že v nás je duch, že tento duch je večný, neobmedzený, všemohúci, že duch tento je vlastný život náš, že teda úlohou našou je kliesniť cestu duchu. Všetko ostatné bude nám, podľa slov evanjelia, v takom prípade doložené. Skúsenosťou bol som mimovoľne privedený k tejto viere, srdce a rozum mi ju potvrdzovali a ona také mocné korene pustila vo mne, ktoré už nijako nedali sa vykántriť. Následkom slabosti a hriešnosti svojej som často zabúdal, zanedbával, smeťami a špinou som neraz zahádzal stromček svojho života, tento však i bez mojej starostlivosti ďalej rástol, a keď podmienky preň boli príliš neprajné, tak citlivo mi to dával na vedomie, takže, chtiac-nechtiac, musel som všetko zanechať a s pokáním a radosťou k môjmu jedinému pokladu sa vracať.

Neslobodno zabúdať, že odoprúc vojenskú službu, nebol som začiatočníkom v diele pestovania života-ducha, že vtedy dávno už bol som upevnený, mnohé skúsenosti mal som za sebou, bárs lenivo a tackavo, ale vždy pridŕžal som sa svojej cesty, vediac, že okrem nej všetky ostatné sú bludné. To sa rozumie, že dobrovoľne nebol by som sa dal na vojensko-lekársku a vôbec na žiadnu službu, lebo jasne som si bol vedomý pravdy výpovede: „Za veľkú cenu ste kúpení, nebuďte otrokmi ľudí“; nútenú službu ale, hoc neochotne, som prijal, pretože na odmietnutie nebol som zrelý a schválne, samovoľné odopretie vždy považoval som za hrubý omyl v kresťanskom učení. Teda neostávalo mi nič iné, než slúžiť proti svojmu presvedčeniu, proti svojej vôli, proti všetkému najlepšiemu, čo vo mne žilo. Sprvu to šlo. Ale potom čím ďalej, tým ťažšie. Veď i v hermeticky zatvorenej komore sa dá žiť do istého času. Keď je ale kyslík spotrebovaný a povetrie nasýtené uhľokyselinou, vtedy dýchanie je márne, ono neosviežuje krv v žilách a človek, ak ďalej zostáva v takej komore, nevyhnutne musí zahynúť, zadusí sa. Pre mňa bola vojenská služba takouto hermeticky zatvorenou komorou, do ktorej duch života nemal žiadny prístup. Sprvu to bolo temer nebadateľné, ale čím ďalej, tým väčšmi som začínal cítiť nedostatok obživujúceho živlu. Odrazu ale mi začalo byť tak zle, natoľko zdusené bolo povetrie pre moju dušu, že ak nechcel som zahynúť, musel som vyboriť okno, musel som sa zriecť služby, aby sa dostala moja duša na svieže povetrie. Mne teda išlo o život, jedine o život, a preto žiadna obeť nemohla byť pre mňa priveľká, žiaden strach pred nikým a ničím nemohol ma zastaviť, bo veď život je nadovšetko, život je všetko. Moja perla drahocenná bola v nebezpečí, mala byť stratená, a ja, vidiac to, celkom prirodzene odhodil som všetko, len aby som zachránil svoj poklad. V takom počínaní niet žiadneho hrdinstva, také počínanie diktoval mi praktický rozpočet, a to isté urobil by každý človek, ktorý chápe, v čom spočíva výhoda žitia.

Mne nešlo o slobodu zovňajšku, o slobodu tela môjho, ktorá je jednako nemožná, mne šlo o slobodu ducha. Po istý čas môžu byť krídla sokolove zviazané bez toho, že by on následkom toho nejakú škodu utrpel; keď ich ale necháte pridlho zviazané a žinku viac ešte zaťahujete, nevyhnutne nastúpi mŕtvica, krídla ochrnú a sokol prestane byť sokolom, premení sa na tvora, ktorým každá sliepka pohŕda. Čo je sokol bez krídel? Čo - človek bez slobody?

Za oných čias, keď ako slepec ešte blúdil som po labyrinte sveta, márne hľadajúc východ, ma náramne hnietlo povedomie uníženosti a potlačenosti našej slovenskej; keď mi ale neskoršie beľmo spadlo z očí, keď nahliadol som, že zle mi bolo len preto, lebo som bol nízkeho, telesného zmýšľania, keď poznal som, že treba žiť pre večnosť, mi odrazu akoby krídla vyrástli, ktoré hneď pozdvihli ma, vyzdvihli ma z clivého, nezmyselného labyrintu do jasných, nekonečných, radostných priestorov neba. Bolo to, akoby sa zázrak bol stal so mnou; a ako by aj nie, keď z úbohého, opovrženého Slováčika odrazu premenil som sa v spoluúčastníka najvyšších a najvznešenejších vecí! Bolo mi ako tomu žobrákovi, o ktorom Pascal hovorí, že odrazu zvedel, že on nie je žobrák, lež princ vysokourodzený. Áno, tak je, každý z nás je vysokého, ba najvyššieho rodu, lebo všetci sme dietky Boha, chyba je len tá, že náležite pochopiť a využiť nevieme naše synovstvo božie.

Z takého vysokého postavenia pravočlovečenstva ma vojenská služba chcela degradovať do blata, chcela ma ponížiť na bezdušný nástroj. A to mala duša moja bez protestu znášať? Ona to nemohla, v osudnom okamihu sa vzoprela, rozprestrela krídla a uniesla ma ta, kde páni vojaci nemajú nielen žiadnu moc, ale ani žiadny dostup.

Príde čas, a možno je už tu, keď húfmi ľudia pochopia tie jednoduché veci, ktoré ja som pochopil, a húfmi budú sa zriekať vojenskej služby v mene svojho svedomia, v mene ľudskosti, ktorá nedovoľuje mordovať seberovných. A nielen vojakmi nebudú chcieť byť ľudia, ale ani otrokmi v akejkoľvek podobe, a bude to dobre nielen pre nich, ale pre všetkých ľudí, nielen pre otrokov, ale i pre otrokárov, lebo výhodnejšie je žiť ľuďom v pokoji a láske, trebárs jednoducho, než uprostred bohatstva a rozkoše požierať iných a sami byť požieranými. V hlbine duší našich všetci túžime po kráľovstve lásky a spravodlivosti, a preto ono prv či neskôr nastane, nastať musí, ako je ono predpovedané naším Spasiteľom, že „bude jeden ovčinec a jeden pastier“, že „nebo a zem nezahynú, pokiaľ sa nesplní zákon do poslednej bodky“.