ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pokým je nejaká idea v zárodku, alebo pokým je ona ešte len slabou útlou bylinkou v nás, je ľahko udusiť zárodok, vyrvať útlu bylinku s korienkami. Ale bučinu, ktorá sa rozrástla, ktorá sa zakorenila v našej duši, i keď by sme chceli, často nemôže vykántriť. Tiež i dielo božie, sprvu slabulinké, háklivé, dengľavé, požadujúce jemnú opateru, neskoršie dosiahnuc istej zrelosti, ono nadobúda takú silu, že stáva sa naším veliteľom, vodcom, vladárom, ktorého smelé rozkazy voľky-nevoľky musíme plniť. V tomto stave idea ovládala človeka a on stáva sa, bárs rozumný, predsa pokorným jej nástrojom, plniteľom, realizátorom vyššej mocnosti, dostávajúc v svojom konaní i moc zhora. Takáto sila ducha v človeku, keď ona pochádza z viery a lásky k Bohu a pravde jeho, je tá najsilnejšia zbraň, je to tá zbraň, ktorá neraz už svety borila a nové stavala, je to tá zbraň, ktorou Kristus premohol kniežatá sveta.

Ten duševný boj, ktorý sa odohrával vo mne, nebol ničím inším ako túžbou potlačeného ducha po slobode, námahou roztrhnúť naň naložené okovy vojenského otroctva. Ja som si vždy náramne vysoko cenil slobodu. Nič sa ma tak citlivo nedotýkalo, ako keď mi siahali na slobodu. Život bez slobody nebol pre mňa životom.

Sloboda mi bola všetkým. Aký div teda, že znajúc cestu k pravej slobode, posvätiac jej svoj život, nemohol som zniesť otroctvo, vzopäl som sa všetkými silami proti nemu?

Jasne mi utkvel v pamäti deň šiesteho februára. Od samého rána počnúc bol som v zvlášť napätej serióznej nálade. Až fyzicky som cítil túto napätosť. Podobne ako v iné dni nachodil som sa v špitáli, sedel som v kancelárii na diváne, bezúčastne dívajúc sa, ako ostatní konali svoju prácu. Bolo mi clivo i od toho, čo sa vôkol mňa dialo, i od samoty, v ktorej som sa nachodil. Aby som rozohnal svoj smútok, vyňal som z vrecka knihu. Mal som totiž vo zvyku, ako liek od dlhej chvíle, nosiť so sebou knihy. Bola to mne dávnejšie už známa kniha Kráľovstvo božie vo vás od Tolstého. Roztvoril som knihu len tak, ako sa hovorí „naverímboha“, kde sa sama roztvorí, a tam stálo: „Čo za mravná a rozumná spoločnosť sa môže utvoriť z takých ľudí? Ako sa nedá zo zhnitých a krivých brván, čo ako ich budeš prirovnávať, vystaviť bývanie, práve tak sa nemôže utvoriť z takých ľudí rozumná a mravná spoločnosť. Z takých ľudí sa môže zostaviť len črieda hoviad, ktorú upravujú kriky a biče pohoničov. Ono tak sa i vec má.“

Ďalej som nečítal. Zatvoril som knihu. Prekvapila ma jasnosť a nepochybnosť myšlienky, že „zo zhnitých a krivých brván, čo ako ich budeš prekladať, nedá sa vystaviť bývanie“.

Tak je, pomyslel som si. Ľudia sme zhnité a krivé brvná, preto márna je všetka námaha chcieť zriadiť mravnú spoločnosť, blahobyt všetkých.

A ja aké som brvno? Spýtal som sa seba. Život rozhoduje a podľa života som práve také zhnité a krivé brvno, ako aj všetci ostatní, práve také hoviadko, poslúchajúce na kriky a údery pohoničov ako všetci ostatní, musel som si vyznať.

Potrebné sú nové priame brvná; pokiaľ nebude takých brván, nebude ani poriadnej budovy, nadpriadal som myšlienku. Skadiaľže sa ale vezmú tieto zdravé, priame brvná? Skadiaľ prídu tí noví ľudia, ktorí, budú vstave zariadiť skutočne bratskú spoločnosť? Zázraky sa nestávajú, z oblakov oni k nám nespadnú, musí ich človečenstvo samo vytvoriť. Ba, ozaj, kedy to bude? Kto, akí oni budú? - hĺbal som ďalej. Potom som prešiel na seba: ja sám patrím k tým ľuďom, ktorí túžia po novej budove, veria, že ona bude, byť musí. Koľko som sa napremýšľal o tom, koľkokrát som písal o tom priateľom, hovoril pred ľuďmi, oduševňoval sa za pravdu a spravodlivosť, ale keď prísne pozriem na seba a na svoj život, musím vyznať, že som o nič nie lepší, o nič nie rovnejší ako ostatné zhnité a krivé brvná.

Ako keď sa roj dvíha, dvíhali sa vo mne myšlienky, neodolateľné logické, hryzúce do živého.

Kto má započať prácu novej budovy spoločenstva, ak nie tí, ktorí jasne vidia stav vecí, ako ho ja vidím? Od povedomia k činu, toto je ten potrebný a nevyhnutný krok, ktorý treba vykonať. Bez neho nič nebude. Ktovie, hádam všetko trápenie moje je len preto, že nekonám podľa toho, ako zmýšľam, ako som presvedčený, že treba konať! Sám sebe som si na obtiaž, sám sebe som si na ťarchu, hádam len preto, že zastal som v mojom pochode, že nerozhodnutý stojím tam, kde neslobodno zastať. Musím byť priamym, zdravým brvnom, áno, predovšetkým priamym, v tom je jediná moja spása, zúčtoval som so sebou, vidiac, že účty moje sú správne, že každá pozícia v nich je bezchybná. Recept bol napísaný i liek stál pohotove, len ho bolo treba užiť.

V ten čas ku koncu dochodilo i zamestnanie mojich kolegov. Vstal som z kanapky, na ktorej som sedel, knihu strčil som do kepeňa, obliekol som sa a pobral som sa domov. Bolo päť hodín večer. Na ulici horeli svetlá. Idúc spomenul som si na jedného kamaráta, ktorý bez dovolenia odcestoval k rodičom. Šéf nemocnice, zbadajúc jeho neprítomnosť, rozkázal jednému z podriadených lekárov prezvedieť sa, prečo dotyčný neprišiel do služby. Chtiac usporiť kamarátovi nepríjemnosti, šiel som upovedomiť jeho „kamaráša“, jedného dôstojníka o tom, čo sa hotuje, aby ho reku telegraficky privolal do Košíc.

Dôstojníka som zastihol na byte, nemocného, vo vani. Sadol som si k nemu a dlho sme besedovali o všelijakých každodenných veciach, v dobrom rozmare. Aká divná vec, myslel som si, hovorím tu s týmto človekom o praobyčajných veciach, a vo mne odohrávajú sa udalosti také dôležité a významné, o akých tento dôstojník ani tušenia nemá.

Potom príduc domov, na svoj kvartieľ, ešte ďalej som premýšľal, hádam už menej z potreby ako preto, že rozprúdené myšlienky vo mne nechceli sa zastaviť. Dve-tri hodiny som ležal pohrúžený v dumách, ale nevedel by som povedať, čo všetko sa za tento čas dováralo v mojom duchu. Viem len, že keď som vstal, bol som rozhodnutý, že slúžiť ďalej nebudem.

- A kedy to prevediem? - lapal som sa na slove.

- Onedlho, napozajtre, o pár dní, - vyhýbavo odpovedal akýsi hlas vo mne.

- A prečo nie zajtra, prečo nie hneď? - spýtal sa druhý hlas, určitý, odvážny. Hádam ti niečo zavadzia? Čo zavadzia? Ba, či sa nebojíš? - pýtal sa tento hlas, skúmajúc všetky kúty duše.

Ale nič nebolo, žiadna prekážka, žiaden strach, ktorý by mi zavadzal v uskutočnení môjho predsavzatia. Cítil som, že sa niet čoho báť a že sa nebojím, že som hotový, hoc naskutku komukoľvek oznámiť svoje riešenie.

Len ešte praktickú stránku som si rozvážil. Ako to urobiť? Ísť osobne k šéfovi a ústne mu oznámiť, čo chcem? - Neviem hovoriť smelo, ešte sa zapletiem, do rozpakov prídem, ten sa oborí na mňa, neporozumie mi, za blázna ma bude držať - rozvažoval som. Lepšie bude, keď mu napíšem.

Predo mnou na stole ležal papier, černidlo a perá. Hneď som si sadol a napísal nasledovný list po nemecky:

Pán hlavný štábny lekár!

Mal by som vám ústne oznámiť, o čom vám píšem, avšak používam na to pero, lebo sa obávam, že ústne neoznámil by som vám to nadostač jasne a spokojne.

Umienil som si nevrátiť sa viac k svojim vojenským povinnostiam, umienil som si nebyť viac vojakom, nenosiť vojenskú rovnošatu ani nekonať špitálsku službu, ktorá je vlastne tiež nič iné ako služba vojenská.

Zriekam sa týchto vecí preto, lebo sa ony priečia môjmu svedomiu, môjmu presvedčeniu, môjmu náboženskému citu. Som kresťan a ako taký nemôžem byť nápomocníkom vojenčiny ani slovom, ani skutkom. Posiaľ nerobil som tak preto, lebo som nemal dosť duševnej sily, aby som sa vzoprel takej mohutnej moci, ako je vojenská organizácia. Teraz ale presvedčenie moje zmocnelo a stalo sa to nie pod vplyvom nejakej patetickej minútovej nálady, lež ako dôsledný výsledok premýšľania a snáh mojich v priebehu niekoľkých rokov.

Viem si to jasne predstaviť, aký hlúpy, hriešny a smiešny sa môj zámer predstaví vojenskému súdu. I to viem, že ma čaká ťažká pokuta, že vojenské vrchnosti ma dajú uväzniť a môžu ma držať v žalári tak dlho, ako sa im páčiť bude.

Ale ja stojím pod ochranou moci, ktorá je mohutnejšia ako celá ozbrojená Európa. Chcem do súhlasu uviesť svoj život s požiadavkami večnej pravdy božej. Táto pravda je tá, ktorá mi velí nehnúť viac šiju pod všeobecné otrocké jarmo vojenčiny, ktoré za našich časov všetky vlády nakladajú národom.

Popieram, žeby vojenský lekár, ako sa to všeobecne mieni, slúžil ľudským šľachetným cieľom, lebo on práve tak ako všetci ostatní vojaci nie je nič iné než nástroj svojej vôle pozbavený, určený k tomu, aby slepo a akurátne konal všetko, čo paragrafy od neho žiadajú, menovite - znášať starosť nad tým, aby vojsko čím ľahšie plnilo svoju surovú, neľudskú prácu.

To je všetko, čo som mal povedať. Prosím zachovať tento list, aby mohol byť doručený vojenskému súdu, pred ktorým tiež nebudem môcť viac povedať, ako je tu povedané.

Budem čakať vo svojej izbe v Korunnej kasárni vaše kroky.

Dr. Alb. Škarvan

Bola polnoc, keď som dopísal tento list a urobil z neho odpis, ktorý som chcel poslať priateľovi. Ustatý ľahol som si do postele, mieniac včas ráno vstať, aby som zavčasu upovedomil svojich o mojom čine.

Ale zle som spal. Čuvy som mal príliš rozdráždené od duševnej námahy. O šiestej som vstal, chtiac dokončiť svoju prácu - upovedomiť matku, nevestu a priateľa, ako som si to bol predsavzal. Ale bola to neľahká úloha. Menovite list matke. Vedel som, že môj skutok bude pre ňu žriedlom nového nevýslovného trápenia, vedel som, že správa moja jej zadá úder hrozný, horší ako zvesť o mojej smrti. Rád by som jej bol ušetril toto ťažké navštívenie, rád by som na seba vzal jej bolesť, keby sa to bolo dalo. Avšak vzdor veľkej sústrasti k matke ani na okamih som neváhal. Nevyhnutnosť polámať putá, ktoré mi odoberali všetku možnosť života, bola vo mne taká veľká, že nič ma nemohlo zastaviť v mojom počínaní. Všetko, čo som mohol urobiť v záujme matky, bolo - čím nežnejšie a šetrnejšie zdeliť jej o mojom osude. Prosil som ju, aby mi odpustila, že ju nevoľno zarmucujem. Napísal som jej, že čo konám, konám pre blaho svoje a s radosťou, a preto žeby nermútila nado mnou.

Musím povedať, že obavy moje boli zamienené svetlou nádejou, že matka porozumie mi, splynie so mnou jedným citom, zahorí rovnakou radosťou ako ja.

Druhé dva listy boli kratšie a písané bez zvláštneho vzrušenia, spokojne, lebo som si bol istý, že z týchto strán budem porozumený.

Mnohí, zvlášť z bieleho pohlavia, mi potom neskoršie vyčítali moju vraj ukrutnosť k matke a snúbenici, hovoriac, že majúc matku a snúbenicu, nebol som mravne oprávnený k vypovedaniu služby so všetkými následkami. Odhliadnuc od toho, že v tejto výčitke skrýva sa sebectvo, pripomenúť treba, že jestvujú i vyššie záujmy ako sú pokrvné a osobné. Kristus povedal: kto miluje otca alebo matku viac než mňa, nie je ma hoden; a kto miluje syna alebo dcéru viac než mňa, nie je ma hoden.

Vediac, že páni vojaci budú prekutávať moje veci, vybral som niektoré listy intímnejšieho rázu a spálil som ich. Ináč som nechal všetky moje papiere schválne nepohnuté, aby reku tento materiál pomohol sudcovi orientovať sa vo mne.

Treba bolo ešte posledný krok vykonať - odovzdať list s výpoveďou do patričných rúk. Keď som už bol na ulici, len vtedy mi napadlo po prvý raz, ako reku ozaj budem pokutovaný za môj priestupok? - Pravdepodobne podržia ma v árešte niekoľko mesiacov a potom ma vypustia. Podistým vezmú do ohľadu tú okolnosť, že väčšiu časť mojej služby som si odbavil, len posledných šesť týždňov som nedoslúžil, - kalkuloval som.

Hoci som necítil žiadny strach, predsa mi bolo nevoľno a ťažko, bol som rozčúlený. Čo prišlo, prišlo, lebo muselo prísť, návratu niet. Alca iacta est ^[4], zišli mi na um slová Caesarove.

V špitáli vždy jeden zo sanitákov konal službu vrátneho, bol tam i teraz, tomuto odovzdal som svoj list, naložiac mu, aby nie prv a nie neskoršie ako o desiatej hodine doručil ho hlavnému štábnemu lekárovi. Chcel som si do tých čias odpočinúť a uspokojiť sa. Vojak, stojac predo mnou v haptáku a salutujúc, sľúbil mi splniť moju žiadosť.

Vykonajúc takto, čo bolo treba, vrátil som sa do svojho kvartieľu a vystrel som sa na diváne, improvizovanom z dvoch tuho nabitých jeden na druhom položených strožliakov, vojenskými kobercami prikrytých, reku, oddýchnem si. Ale rozohraná myseľ, ktorú som nemohol zastaviť, nedala mi zasnúť. Od mnohého napínavého myslenia, od bezsennej noci, od neistoty postavenia, v ktorom som sa nachodil, bol som príliš podráždený, než aby som mohol usnúť. Vzal som evanjeliá do rúk, že ma hádam tie utíšia, ale som nemohol čítať. Hneď som hore-dolu kráčal po izbe, hneď som sa znovu vystrel na diván, nenachodiac si spokojné miesto. Vše sa mi brieždilo pred očami, ako prídu po mňa, ako ma odvedú. Myslel som, že pošlú po mňa stráž a odvedú ma pod bodákmi. Chcel som sa preobliecť do civilných šiat. I počal som sa už preobliekať, ale potom som si to rozmyslel a zas natiahol som na seba vojenský mundúr. Ešte si reku pomyslia, že som sa preto preobliekol, lebo som sa hanbil byť nápadným, keď ma povedú. Ukážem vám, že sa nehanbím! Nech sa dívajú na nevídané divadlo, ako doktora vedú „pod gverom“!

Bol som i lačný, bo nejedol som od minulého obeda. A čakaná patrola vše neprichodila.

Bolo už okolo jednej po obede, keď konečne zaklopali na dverách a dnu vošli dvaja vojenskí lekári, oberarcti, obaja podnapití, ešte od minulej noci nevytriezvevší, i ledva stáli na nohách. Dobre som ich poznal oboch, z krčmy i z nemocnice. Boli to dobrí dvaja kamaráti z mokrej štvrte. Jeden bol moravský Nemec, človek dosť obmedzený, ale dobrodušný; ten druhý bol Čech, strašne morózny, neprístupný, chladný, ale vzdor večitému otráveniu alkoholom - dobrá hlava. Profesionálni vojaci všetci pijú; hlúpi pijú preto, lebo nenachodia nič lepšie a zaujímavejšie v sebe, rozumní preto by sa nemohli dlho dívať na svoje špatné remeslo. Vojdúc do izby a pozdraviac sa, Moravan hlúpo sa usmieval a vypínal sa na špičkách svojich topánok, bojujúc o rovnováhu. Čech ale, vzdor drabálnemu kacenjamru, ktorým bola spotvorená jeho tvár, ponímal seriózne svoju úlohou a podľa toho sa aj správal. Ponúknutú stoličku neprijal a suchým tónom mi oznámil, že oni prišli v úradnej povinnosti, vyslaní veliteľom špitála, vyzvať ma, aby som naskutku šiel do špitála a prevzal tam službu. Bol som totiž práve na ten deň určený na službu inšpekčného lekára.

Odpovedal som mu, že mi je známe, že som na dnes na službe vypísaný, ale že držať ju nebudem, ani teraz, ani neskoršie.

- O tomto mojom rozhodnutí, pohnútkach k nemu, som písal veliteľovi nemocnice, vášmu šéfovi. Povedzte mu, páni, že tak urobím, ako som mu to listovne oznámil.

Moravan, asi nerozumejúc, o čo ide, ešte väčšmi sa usmieval, potľapkal ma po pleci a smrdutým špirituóznym dychom funiac mi do tváre, povedal: „Vás by zavreli, keby ste nechceli slúžiť. Slúžiť musíte.“ A niekoľkokrát opakoval, že budem skutočne zavretý, ak nebudem chcieť slúžiť. Dôvod o zavretí on asi považoval za taký silný, že ani v myšlienkach nedopúšťal možnosť vzpierať sa mu, asi tak ako onen Nemec u Dostojevského, ktorý vonkoncom nechcel uveriť hroziacemu mu smrťou a vystierajúc proti nemu nabitú pištoľ ruskému vojakovi, žeby ho ten skutočne mohol zastreliť, až ho ten skutočne zastrelil.

- Nijakovsky ma nemôžeš zastreliť, lebo je to prísne zakázané a prísne by ťa pokutovali, - tvrdil Nemec vojakovi do tých čias, pokiaľ mu tento skutočne guľku do čela nevpálil.

Čech ale pochopil, že nežartujem a tiež nežartoval.

- Povedal som vám, čo bolo mojou povinnosťou povedať vám, nemám viac čo s vami hovoriť. Následky svojho konania pripíšte si sebe samému, - až surovo seriózne oznámil doktor B.

Bolo cítiť, že sa ma až štíti v túto chvíľu „bratr Čech“, čo potvrdil ešte tým, že odchodiac mi nepodal ani ruku, ani vôbec na pozdrav mi neodvetil. Ako to býva u takých odrodilcov, bál sa poškvrniť svoje dobré renomé dotknutím sa takého nebezpečne slobodomyseľného Slaviana, akým som sa musel predstaviť v tú chvíľu.

Ten druhý, doktor F., mi dobrosrdečne potriasol ruku a vše ešte hlúpo usmievajúc sa, povedal: - Vy si to ešte rozmyslite. Slúžiť musíte, bo by vás zavreli…

Po malej chvíli po odchode doktorov, keď myslel som, že sa už vytratili z kasárne, otvoril som dvere s úmyslom, že zavolám na svojho pucera, aby mi doniesol obed. Ale som ostal zarazený, keď som oboch doktorov videl stojacich pri schodoch, v tichom rozhovore s feldvéblom. To, reku, dávajú mu inštrukcie, ako mám byť odvedený, pomyslel som si, pocítiac bolestné pichnutie v hrudi, a nevolal som na pucera…

Ale márne som vyčkával z jedného okamihu na druhý, kedy sa zjavia bodáky po mňa. Prešli dve hodiny napínavého trápneho vyčkávania. Konečne okolo tretej hodiny znova klopanie na dverách. Nápadne pomaly sa otvárali dvere, ale namiesto bodákov sa zjavil v nich sám veliteľ špitála, hlavný štábny lekár, ten istý, ktorému znel môj list. Za ním vošiel kapitán zdravotníckeho oddelenia a ešte jeden mladý poručík.

V rozpakoch dookola sa obzerajúc, i mňa od hlavy do päty merajúc, počal ma chlácholiť starý veliteľ nemocnice:

— Čo je s vami, doktor? Ste nemocný, však áno? Nedobre je vám. Ale, uspokojte sa! — akosi neprirodzene hovoril mi a potľapkával ma po pleci.

— Ja nie som nemocný a som úplne spokojný, — odpovedal som, trocha začudovaný nad tým, že ma považujú za chorého a nespokojného.

— Uspokojte sa, nič sa vám nestane a poďte teraz s nami do nemocnice.

Nazdal som sa, že ma chcú prinútiť k prevzatiu inšpekcie v nemocnici, preto som povedal, že žiadnu službu neprevezmem.

— Dobre, dobre, to ani nežiadame od vás, chceme len, aby ste šli s nami do špitála.

— V takom prípade som hotový, — povedal som.

Ale prv, než by sme boli odišli, požiadal ešte starý pán odo mňa všetky kľúče, ktoré som mu aj odovzdal. Hneď na schodoch kasárne sme sa rozdelili na dve skupiny: so mnou šiel kapitán, veliteľ nemocnice šiel s poručíkom. Obaja sa potom od nás na ulici stratili. Kapitán hneď započal rozhovor.

— Nepoznám vás bližšie, ale vždy, keď bola reč o vás asistenzarztstellvertreteroch, som spolu s ostatnými pánmi dôstojníkmi hovoril, že vy ste najsympatickejší zo všetkých. Povedzteže mi, prečo ste to vykonali? Vy si hubíte svoju existenciu. Ja vás nechápem. Študovali ste v Prahe, tam ste hádam nabrali idey českej Omladiny. Boli ste členom tohto spolku? Však áno? — Takto sa mi prihováral kapitán a prehováral ma, aby som sa zriekol, kým je ešte čas, zhubných ideí, nehodných, aby čestný človek bol ich prívržencom. Tak sa zdá, že kapitán ma úprimne ľutoval, považujúc ma veľmi mylne za obeť mne cudzích, teroristicko-anarchistických zásad.

Keď som mu povedal, že do žiadnej českej Omladiny som nikdy neprislúchal ani neprislúcham, že mám nie menšiu ako on antipatiu proti podobným družstvám a ideám, že čo konám, konám z vlastnej a síce mravnej pohnútky, z nevyhnutnosti a kvôli zachráneniu svojho duchovného ja, ktoré pod jarmom služby trpelo a malo zahynúť… rozumie sa, že kapitán mi neporozumel. Opýtal sa ma, že či som musel ťažkú službu konať, či ma dakto z predstavených nesekíroval, aby som mu bez ostýchania povedal, že tým nič neriskujem.

— Nik ma, reku, nesekíroval, naopak, predstavení sa kolegiálne k nám správali a služba moja bola taká ľahká, že ani nemohla byť ľahšia.

Kapitán len pokrútil hlavou na takéto vyhlásenie, a dosť možno, že si pomyslel: má pravdu hlavný štábny lekár, že tento človek sa blaznie.

Medzitým prišli sme do špitála. Keď sme sa na prvom poschodí obrátili naľavo, myslel som si, že môj sprievodca zavedie ma na oficiérske oddelenie. Prešli sme však mimo a zakerovali sme napravo k zamknutému oddeleniu pre väzňov a bláznov, kde boli ťažké zámky na dverách a stál tam na stráži vojak s bodákom na pleci. Na okamih ma to zarazilo, ale hneď som sa spamätal a povedal som si: lepšie hneď, ako potom, väzenie ma jednako neminie.

Izba, do ktorej ma voviedol kapitán, bývala obyčajne prázdna. Teraz ale bola schválne pre mňa vyriadená. I predsieň k nej bola zaujatá dvoma vojakmi-ošetrovateľmi. Poznal som túto izbu, bola určená pre bláznov, ktorí zúrili a museli byť separovaní do ostatných.