ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ak sa nemýlim, bolo to 19. februára, keď po prvý raz viedli ma pred súd. Dali mi obliecť moju parádnu uniformu (rozumie sa bez šable) a jeden oberarct ^[8]bol mi sprievodcom. Keď sme už boli na ulici, idúc k súdu mi na um prišlo, že čo ozaj poviem na súde? Premýšľal som, premýšľal, ale akokoľvek som napínal svoju myseľ, nič som nemohol premyslieť; jedinú vetu som nemohol stvoriť. Mozog som mal zastavený a nijako sa nechcel rušiť. Vidiac to, nenamáhal som sa ďalej, reku, ako bude, tak bude.

Po úzkych schodoch vystúpili sme na prvé poschodie a zaklopali na dverách, nad ktorými bol nápis: Verhörs-Saal ^[9]. Dnu sedel za zeleným stolom samojediný major-auditor, prehrabujúc sa v akýchsi písmach. Keď mu sprevádzajúci ma lekár odraportoval, koho doviedol, major ho naskutku prepustil. Mne potom nemým posunkom ponúkol stoličku konča toho istého zeleného stola, za ktorým sedel on, a ďalej prehŕňal sa v svojich aktách. Len teraz som zbadal, že je ešte jeden okrem nás dvoch, živý tvor v izbe: utešená vyžla, ležiaca pri peci. A hneď mi bolo akosi ľahšie; pocítil som úľavu v svojej uhnetenosti a samote. Napätým čuvom lahodila prítomnosť nevinného zvieraťa, dôverčivo dívajúcemu sa mi do očí. Potom hľadel som cez okno na hŕbu začmudených vyčnievajúcich striech, nad ktorými sa vypínala veža. Neviem prečo, prišiel mi na myseľ Dostojevskij, jeho vyprávanie o tom, keď cárom Mikulášom na smrť odsúdený stál na popravisku, díval sa na pozlátenú kupolu kostola, na lúče slnka hrajúce sa na nej, a opanovala ho myšlienka, že onedlho, keď ho zastrelia, jeho duša splynie s onou kupolou, s onými lúčmi slnka hrajúcimi sa na nej. Potom odišiel major po čosi do susednej izby. Hneď privolal som vyžlu k sebe a tá, akoby ma dávno poznala, vstala a podíduc ku mne, oprela si hlavu na moje kolená a neprestala upierať na mňa múdre oči. Bolo čosi dotklivé v tejto prítulnosti zvieraťa. Hľa reku, pomyslel som si, zviera je príbuznejšie a lepšie ako človek, vtom bolo počuť, že ktosi vošiel do susednej izby k majorovi. Cvenganie zbrane a ostrohov, vŕzgavé kroky a hlasitý hovor prerušili tichosť. Skoro sa otvorili dvere a major-auditor úctivo vopred seba vpustil do izby duhého majora od kavalérie, vysokého, pološedivého, pekného vojaka.

- Som presvedčený, pán major, že dnešné zasadnutie nebude dlho trvať, - povedal sudca majorovi medzitým, čo mu pomáhal zobliecť kepeň.

Major ukradomky hodil po mne rýchlym pohľadom, dlhé fúzy si napravil, druhým pohľadom premuštroval svoju toaletu a sadol si sprava za stôl, sám už asi vediac, ktoré miesto mu patrí. Sudca si naponáhle premenil kabát, zoblečúc blúzu a oblečúc vaffen-rok ^[10], šabľu si opásal a pritlačil na stene pripevnený elektrický zvonček. Naskutku vošiel pisár s veľkou hrubou knihou pod pazuchou. Sudca si sadol za vrch stola a pisár zaujal miesto zľava. Pred sudcom ležala vysoká kopa tých samých papierov, v ktorých sa prehŕňal pri našom príchode; boli to asi aktá, ktoré vojenské vrchnosti už stačili popísať o mojom výčine.

Pisár rozložil svoju knihu a sudca prečítal žalobu, v ktorej ma obviňovali, že siedmeho februára som sa nedostavil na službu a že vôbec vzpieram sa plniť svoje vojenské povinnosti. Potom zostavil moje nacionále. Keď boli i s tým hotoví, predostrel mi sudca môj list, písaný komandantovi nemocnice, hlavnému štábnemu lekárovi, doktorovi Weesemu, a opýtal sa ma, či sa priznávam, že ja som písal tento list.

- Áno, ja som ho písal.

- Čo vám dalo podnet k napísaniu takého listu? - ďalej pýtal sa major.

- Nemohol som ďalej znášať povedomie, že som spoluvinníkom militarizmu, ktorý považujem za veľkú neresť a hrozné bremeno národov, - povedal som.

- Musím vám podotknúť, - ozval sa sudca, - že výraz militarizmus, ako ho vy používate, je výraz neslušný v ústach vojaka. A teraz mi vysvetlite, prečo považujete armádu za neresť?

- Považujem ju za neresť preto, lebo táto inštitúcia hatí slobodný vývin človečenstva, je prekážkou pravého pokroku, prieči sa kresťanskej láske, lebo, ak aj pripúšťame, že cieľom armády nie je vojna, predsa svoje ciele dosahuje cestou vražedníctva.

- Ako vysvetľujete, že milióny ľudí dobrovoľne podrobujú sa zákonu všeobecnej vojenskej povinnosti a znášajú túto ťarchu, a vy jediný vzpierate sa?

- Väčšina ľudí nie dobrovoľne, len zo strachu pred pokutou slúži, mnohí z nevedomosti a len dajaká časť preto, lebo ľúbi nemravný, záhaľčivý život a pritom dobrú plácu, - povedal som.

Sudca mi nič nenamietol, len sa zamračil a opýtal sa ma, či pridŕžam sa ešte všetkého toho, čo je obsiahnuté v mojom liste.

Po prisviedčavej mojej odpovedi dali mi podpísať protokol, potom sudca odoslal pisára a obrátil sa ku mne:

- Nemienim púšťať sa s vami do filozofickej dišputy, lebo nepatrí to k mojej úlohe, chcem vám len povedať nasledovné: dobre ste si rozvážili, čo robíte, aké následky bude mať váš skutok? Či viete, ak budete zotrvávať pri vašom úmysle, uväznia vás, a nik vám nemôže ručiť za to, či nepresedíte vo väzení niekoľko rokov? A čo dosiahnete? Zhola nič. Vy ste človek seriózny, mnoho ste čítali a premýšľali, ale musím vám povedať: rozumnejšie by ste urobili, keď už nechcete sa zriecť svojej idey, aby ste si doslúžili váš krátky termín služby, a potom už venujte sa bádaniu a propagande svojich ideí. Veď i v našom štáte sú ľudia, ktorí vyznávajú ideu odzbrojenia a pokoja. Ak vás tak zaujíma táto otázka a máte vlohy, venujte sa jej štúdiu, časom môžete sa stať členom snemovne a potom už hľaďte niečo reálneho vykonať a previesť v prospech mieru! Ale pokračujúc tak, ako teraz pokračujete, zahyniete v žalári a nik na vás pozornosť neobráti. Nemyslite si, že ste vy prvý, ktorý to probujete! Oddávna prebývajú v našej monarchii sekty, takzvaní „nazaréni“, títo tak isto ako vy vzpierajú sa byť vojakmi. Ale i títo ľudia v poslednom čase nahliadajú, že ich námahy sú márne, že nič nedosahujú, preto vždy väčšmi popúšťajú. A tí, ktorí nástoja na svojom, aj tak tiež nič nedosahujú. Každý takýto nazarén odsedí si v žalári svojich šesť-osem rokov, alebo aj desať-dvanásť rokov, kde zväčša zahynie, a ak aj vydrží takúto dlhú pokutu a dostane sa konečne na slobodu, teda ako zlomený starec. Toto sú však ľudia nevzdelaní, náboženskí fanatici a mystici; vám ale, vzdelancovi, nepristane také správanie.

Po krátkej prestávke pokračoval ešte sudca:

- Nakoľko mi je známe, máte starú matku. I snúbenicu vraj máte? Akože sa to zrovnáva s kresťanskou láskou pôsobiť žiaľ druhým? Ešte je nie neskoro, dnešný výsluch nemá ešte rozhodujúcu platnosť, dobre si rozmyslite, čo robíte. Hovorím vám toto nie ako sudca, lež ako nestranný človek, ktorý vám dobre chce. Dúfam a želám si, aby ste sa spamätali, - zakončil sudca.

Už počas výsluchu som cítil spokojnosť nad tým, že všetko išlo tak hladko a jednoducho, že sa nesplnili moje obavy. Ja som si predstavoval, že ktovieako ma zvŕtať a trápiť budú na súde, že sudca bude nepríjemný alebo surový, a ono všetko išlo ako po masle. Sudcovo napomenutie vypočul som mlčky a vnímave, ale nenachodiac v ňom žiadny závažný rozumný protidôvod, ostalo pre mňa bez účinku. Mne išlo o to, aby som do poriadku uviedol záležitosti svojej duše, aby som vyplnil svoju povinnosť k Bohu, že čo o mne druhí mysleli a ako ma posudzovali, mi bolo ľahostajné. Môj skutok bol odleskom môjho života, preto zriecť som sa ho nemohol, bolo by to znamenalo zriecť sa života, nihilovať seba samého.

O pár dní po tomto prvom výsluchu, keď vojenské vrchnosti boli už lepšie informované o mojom zmýšľaní a presvedčili sa, že nie som žiadny anarchista ani štáto-zradný človek, bol som z áreštantského oddelenia prevedený na druhé miesto, nie tak prísno strážené: na oddelenie pre infekčne nemocných. Moju doterajšiu izbu zaujal iný väzeň. Kuriózny to síce spôsob, internovať zdravého človeka medzi ľudí na všelijaké chytľavé nebezpečné nemoce trpiacich, a zvášť podivné to je, keď povážime, že od lekárov pochádzalo toto nariadenie, nuž ale, ako som už povedal, vojenskí lekári si dovoľujú všeličo, čo prieči sa humanite a vede. Ja som sa bez protestu podrobil novej procedúre, a síce tým ochotnejšie, keď videl som, že mi je na novom kvartieli i voľnejšie, i zdravšie, ako mi bolo posiaľ v áreštantskom oddelení. Tu mohol som sa i prechádzať hodinku-dve každodenne po dvore, ani ma nestrážili v noci, aj izbu som mal pohodlnejšiu, zdravšiu.

Telesne som sa ale začal cítiť horšie, mnoho som kašlal, v prsiach a žalúdku ma pichalo, hlava ma bolela. Časom som býval veľmi slabý, mdlý a bez chuti, časom veľmi zronený. Pred mojim duchovným zrakom vystupovala smrť, na ktorú som bol v poslednej dobe úplne zabudol a jej strašná podoba zahlušovala všetok záujem a význam okružujúceho ma vonkajšieho života. Ktovie, myslieval som si, aký krátky život mám pred sebou, smrť zjaví sa nenazdajky, v taký čas, keď ešte nijak nečakal som ju. Tiesnivo a smutne mi bývalo od takýchto dúm, ktoré príšerne ako nočné vtáky ma obletúvali a ktoré nechcel a nemohol som odohnať. Znepokojovala ma nie myšlienka, že zomriem, lež skôr povedomie, že keď nastúpi posledná hodinka, nebudem ju vedieť privítať, ako sa patrí, budem zomierať neochotne, ťažko. A čo je to za kresťana, hovoril som si, koho tieň smrti privádza do malomyseľnosti? Podistým je i doterajší môj život nedobrý, keďže nie som spriatelený so smrťou. Nie som pre ňu zrelý, bo človek zrelý k smrti spokojne môže povedať biblické slová: vykonal som svoju povinnosť, Pane, prijmi služobníka svojho!

V takýchto trúchlivých myšlienkach pohrúžený, kráčal som po izbe alebo vylihoval som na posteli. Bez obvyklej mojej veselosti vykonával som povinnosti dňa. Zbadali moju premenu i posluhujúci mi dvaja vojaci, ktorí ako predtým v áreštantskom oddelení i tu bývali v predsieni mojej izby, nazerali ku mne a vysedúvali u mňa. Menovite jeden z nich, sedmohradský židáčik, starostlivo sliedil za mnou, čujúc môj zármutok a netrúfajúc si vypytovať sa ma na jeho príčinu. On si bezpochyby myslel, že rmútim nad svojím uväznením - čo bolo ináč prirodzené, ale z delikátnosti ku mne mlčal. Druhý, Šarišan, nebol taký jemnocitný a nestaral sa o mňa. Židáčik ma asi ľutoval a aby ma rozveselil, rozprával mi smiešne anekdoty, produkoval predo mnou karikatúrny židovský tanec, spieval mi židovské pesničky. Bol to inteligentný a dobrého srdca človiečik, príjemný spolubesedník, ale lenivý a neporiadny, horšiu obsluhu si ťažko predstaviť. Všetky práce v predsieni i u mňa vždy zvalil na Šarišana, ktorý zas, hoci šomrajúc, so slovenskou pokorou a usilovnosťou pracoval za dvoch.

Poznamenal som už, že na novom kvartieli bolo mi voľnejšie a pohodlnejšie. Tu mohol som prijímať návštevy bez prihlásenia sa, listy som dostával a posielal pomimo predstavených, čítaval som knihy bez cenzúry atď. Teraz, čo prísny dozor prestal nado mnou, často prichodili ku mne moji kolegovia, menovite Forrai to bol, ktorý vysedúval so mnou, dakedy do pozdnej noci. Telesný môj stav sa tiež potroche lepšil a melanchólia ma opúšťala. Vo väzení, hoci ono býva trápne, je i istý pôvab pre človeka, ktorý pestuje myšlienky a nevábia ho svetské radosti. Pôvab tento spočíva v samote, v tom, že nik vám nezavadzia a neprekáža, môžete spokojne premýšľať a sústreďovať sa na seba, okrem toho, netrápi vás vedomie ako na slobode, že dovoľujete si zbytočné, hriešne výdavky a zábavy, lebo pôžitky sú vám vo väzení nedostupné. Nie ste vystavený nesčíselným vábidlám sveta, ktorým tak ťažko býva odolať na slobode, jedným slovom sú to prajné okolnosti pre život ducha.

*

Jedného rána, keď nič netušiac kráčal som po izbe, odrazu kto sa nezjavil vo dverách? Moja matička! Vlna radosti sa zdvihla v mojej duši a ja rútil som sa matke v ústrety, ale v tom, temer zastal som, uvidiac jej tvár všetku utrápenú, nastrašenú, umučenú, hroznú. Sú trápenia a žiale pochádzajúce z dobrého prameňa, ony vzbudzujú v nás sústrasť a dobré city, sú ale trápenia a žiale sobecké - ony odpudzujú. Mňa rozhodne odcudzovala matkina zdrvenosť. Nebolo žiadnej príčiny na takú zúfalosť nado mnou. Matky ale, temer všetky, nepomerne viac sa starajú o telesný blahobyt svojich detí než o ich dušu. Ja ale i v telesnom ohľade nemal som sa čo žalovať, preto tým horšie sa ma dotkla matkina zúfalosť. Kde je malomyseľnosť alebo strach alebo zúfalosť alebo hnev, tam niet prístupu dobrým citom ani kresťanstvu, lebo duša postihnutá týmito emóciami je paralyzovaná, akoby mŕtva. Mať s hrôzou obzerala sa po kútoch môjho žalára a ostražito stúpala napred, akoby čakala, že nejaká potvora vrhne sa na ňu a aj potom, keď sa už presvedčila, že niet nič strašného v mojej izbe, predsa ju neopúšťala táto nálada. - Vidíš, kam si sa ty dostal, dieťa moje! Koľko trápenia pre nás i pre teba! A sám Hospodin vie, čo nás ešte čaká! - horekovala.

Za každú cenu chcel som predovšetkým rozboriť tú chladnú stenu medzi nami, ktorá spočívala v tomto jej zúfalom zármutku, preto prehovoril som: - Prečože si taká, mamička? Prečo tak bedákaš nado mnou, keď mne je dobre, naskrze nie horšie, ako mi bývalo vtedy, keď ti ani na um neprichodilo bedákanie…? Ja som spokojný a veselý, to ti každý povie, kto ma tu vídava. Neplač! - uspokojoval som matku, ako som len vedel. Vedel som, že matke pochopiteľné sú moje city, že treba len oslobodiť to zatarasené miesto v jej srdci, ktoré nás spájalo spoločným prúdom života.

- Veď je pravda - riekla nakoniec, - že tu ti nie je zle, ale ma hrôza pojíma, syn môj, i keď si pomyslím, že zavrú ťa do žalára a čo ťa tam čaká? Hádam ťa i biť budú a bohvie ako trýzniť! - nariekala, chtiac ospravedlniť svoje zúfalstvo, ktorého neoprávnenosť počala nahliadať.

Povedal som jej, že dnes vôbec nebijú väzňov, ani nesmú biť, a mňa, ktorý nespáchal som žiaden zločin, už naskrze nebudú biť. - A potom, všade sú, reku, dobrí ľudia, len ich treba vidieť a nenamýšľať si, že sme my tí najlepší. Žalár je naskrze nie taký hrozný, ako si ho ty maľuješ. Život je jeden všade i ľudia sú jednakí, len treba vedieť žiť. Pokoj a šťastie duše dostupné sú všade, - takto a podobne presviedčal som matku, a to nie bez dobrého výsledku. Tvár sa jej skoro vyjasnila a oči prijali svoj obvyklý láskavý lesk. Láskyplne sa ma potom už spýtala: - Len mi povedz, syn môj, čo robiť budeš v žalári?

- To isté, čo i druhí väzni robia. Počul som, že hobľujú stoličky a pletú sedadlá, narobím vám stoličky, jednak nemáte dobré doma - polovážne, položartovne poznamenal som a smiech môj chytil sa i matky. Usadili sme sa na mojej posteli, tam bolo mäkšie a pohodlnejšie a rozprávali sme už celkom voľne, duša k duši. Mať celkom okriala. Oči jej žiarili šťastím a dobrotou a svojimi upracovanými, chrabľavými rukami preberala mi vo vlasoch a na čelo ma bozkávala, celkom tak, ako to robievala s nami, keď sme boli maličkí, ukladajúc nás na nočný odpočinok.

- Veď akože sa nebáť o teba, dieťa moje, keď vystavuješ sa toľkému trápeniu a bez všetkého osohu! Komu pomôžeš? Len seba zamučíš! - nežne ozývala sa v nej materinská láska.

- Akože sa zamučím, mamička? Veď je mne dobre, veď čo robím, robím len pre svoje dobro, robím práve preto, aby som sa vyhnul mučeniu. Dobro moje je jasný a spokojný duch; a to zdanlivé dobro, za ktorým ženú sa ľudia, ja po ňom netúžim. Mne je nie strašné žiť vo väzení, ja cítim tu úplnú slobodu, strašné je žiť doma na slobode - v duchovnej porobe. Tisíckrát lepšie v žalári so slobodnou, ľahkou dušou, ako byť otrokom na slobode. Ani ničí osoh ja nemám na zreteli, mojím skutkom dobýjam sa len vlastného spasenia, - hovoril som matke, určite cítiac, že mi ona rozumie a radujúc sa jednote našich duší.

Potom sme spoločne strovili obed, ktorý mi bol donesený, zajedajúc ho prinesenými koláčmi a mať ostala so mnou do štvrtej hodiny popoludnia, keď nastal čas ísť k vlaku. Rozprávala mi všeličo o domácich a známych, ako všelijakí ľudia všelijako súdia o mne, jedni ma napádajú a zatracujú, druhí zastávajú a schvaľujú. Čas ubiehal rýchlo a v milom rozhovore. Keď sme sa lúčili, bol som nesmierne rád, že videl som matku a že podarilo sa mi rozohnať čierne mrákavy, ktoré boli závisli nad jej dobrou dušou. I dlho som počul slávnostný dozvuk tejto návštevy.

*

Onedlho potom bol som ešte raz predvedený k súdu. Výsluch bol len kratučký. Bol to len formálny doplnok prvého výsluchu. Major-auditor sa ma opýtal, či mi bolo známe, že dňa 7. februára, v deň môjho zrieknutia sa služby, mal som zastávať službu inšpekčného lekára v nemocnici?

Odpovedal som, že áno, bolo mi to známe, že deň predtým vlastnoručne podpísal som Befehls-Protokoll ^[11], v ktorom som bol určený na túto službu.

- To je narušenie disciplíny. Ako ste smeli, vediac, že máte prevziať službu v nemocnici, v ten istý deň vypovedať vojenskú službu? - spýtal sa ma sudca.

- Zriekajúc sa vojenskej služby vôbec, mne ani nenapadlo ohľad brať na také malicherné okolnosti. Inšpekcia nemala pre mňa význam. Keby som bol bral ohľad na ňu, tým by som bol sám sebe protirečil, - povedal som.

Na tomto sa výsluch končil.

*

Dňa 31. marca sa skončila služba dobrovoľníkov-lekárov. Bol to deň, v ktorom i ja by som bol šiel domov, keby nie to „keby“. Prechádzal som sa po dvore v spoločnosti mojich dvoch ošetrovateľov, keď v paráde vyobliekaní, s operenými klobúkmi na hlavách, v bielych rukaviciach, vyleštení, vypucovaní, naradovaní, v celej tlupe moji bývalí kamaráti prišli mi podať ruku na rozlúčku. Všetci boli radi, že idú do civilu.

- Vidíš, i ty by si šiel dnes s nami, keby si nebol napísal onen šialený list komandantovi! - povedal mi jeden z nich a všetci s ním, aspoň v duchu, súhlasili.

Ja niežeby som im bol závidel (príliš jasne som si bol vedomý, že niet im čo závidieť, že je to len klamlivá fatamorgána nad mŕtvou púšťou, čomu sa oni radujú), ale predsa na minútku to mnou trhlo a stislo mi mimovoľne srdiečko. Avšak ciele i cesty naše boli príliš rozchodné a moje príliš uvedomelé, než by som bol nadlho podliehal prázdnemu lákadlu. Celkom spokojne som im podal ruku a zavinšoval dobrú cestu. Forrai potom ešte neskoršie prišiel ku mne do izby separátne sa odobrať.

Dlho sme nič nemohli prehovoriť, on chcel, ale nemohol, a mňa to držalo v napätí. Pošiel k oknu, von sa díval a palcami bubnoval po skle. Nijako sa nemohol odhodlať povedať mi zbohom. A odrazu ešte väčšmi odvrátiac sa odo mňa, zaplakal. Ja som sa tiež nemohol zdržať, dojatý tiež som plakal. On o oblok, ja o pec opretí vzlykali sme, sniakali a slzy si utierali. Potom, vše ešte vychlipujúc, horko-ťažko povedal mi: „Pamätaj, že vždy máš vo mne priateľa. Isten veled, Bélam!“ ^[12]Stisli sme si ruky a viac sme sa nevideli.

Môj ošetrovateľ-židáčik, ktorý cez okienko v dverách, z predsiene, kde bol, videl našu odobierku, dlho nevchádzal ku mne, a keď konečne vošiel po čosi, bol vážny a mlčanlivý, kráčal po prstoch, akoby sa bál zvukmi narušiť, rozohnať čosi posvätné.

*

Dňa 5. apríla mi oznámili, že ma odvezú do Viedne, ale nepovedali mi kde a po čo, či do žalára, či ešte pred súd dajaký alebo do nemocnice. Predsa však s radosťou som prijal túto zvesť. Košického špitálu som mal dosť a ochotne by som bol šiel trebárs do Tramtárie.