ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to roku 1889, ked ako študent medicíny na pražskej univerzite bol som predvolaný na asentírku. Hoci hmlisto, ale pamätám, že bola chladná, sychravá jesenná pohoda, keď spolu ešte s inými mne neznámymi mladými ľuďmi, zväčša chudobne odetými a bledými, dostavili sme sa na Malú Stranu na dvor akejsi starej kasárne. Dlho sme čakali, na chodbe hore-dolu chodiac, uzimení a strápení tým ťažkým, tiesnivým pocitom, ktorý skusujú všetci regrúti. Konečne nás voviedli do prázdnej izby, kázali sa nám zobliecť a takých do hola pozobliekaných jednoho za druhým vpúšťali nás do susednej izby, kde zasadala odoberacia komisia.

Asentírka je ako trh na otrokov. Nahého vás postavia pod mieru, zapíšu výšku vášho tela, potom znalec v podobe vojenského lekára pristúpi k vám, odmeria vás zo všetkých strán svojím pohľadom, či nejakú chybu nemáte, spýta sa, či ste zdravý, omacia vás, načúva, či vám pľúca riadne dýchajú, ako vám srdce bije. Celkom ako na trhu, kde sú otroci alebo dobytok na predaj vystavení. Nuž ale niet sa čomu diviť, veď pri asentírke sa tiež jedná o otrokov, v pravom zmysle slova o otrokov, len s tým rozdielom, že títo sú bielokoží a sú otrokmi nie na celý život, lež na niekoľko rokov svojho života.

Keď ma vojenský lekár takto prehliadnul, uznal ma za „tauglich“ a komisia pridelila ma k spoločnej armáde.

Neviem už iste, či v ten deň, a či pozdejšie dakedy, skladali sme prísahu. Postavili nás do radu pred písacím stolíkom feldvébla, tento opásal si krivú šabľu, natiahol rukavice na ruky a v prítomnosti ešte akejsi šarže pomalým hlasom prečítal nám formulu prísahy, ktorú sme s nahor zdvihnutými prstami museli odriekať za ním.

Toto bol ten dôležitý akt, ktorým sme, neskúsení mladíci, temer chlapci, zapredávali svoje telo i dušu diabolskej inštitúcii militarizmu.

V zmysle zákona vzťahujúceho sa na študentov medicíny, mal som slúžiť polroka ako dobrovoľník - infanterista, a druhý polrok, po skončení štúdia a obsiahnutí doktorského diplomu, ako výpomocný lekár vo vojenskej nemocnici, takzvaný Assistenzarzt-stellvertreter.

Prvý polrok som aj odslúžil, a síce roku 1890 v Prešove pri 67. pluku.

Keď som nastúpil túto službu, už vtedy veľmi kriticky choval som sa k vojenčine, o ktorej som mal také náhľady, že je to inštitúcia neľudská a nekresťanská, a aj to som vedel, že byť vojakom znamená byť spoluúčastníkom veľkého zla, teda vinníkom. Nuž ale slúžil som, pretože som cítil nevládu, cítil som, že nemám síl v sebe postaviť sa proti takému stohlavému drakovi, ako je vojenčina. Aby sa človek mohol na odpor postaviť kniežaťu sveta tohto, k tomu nestačí mať dobré a správne náhľady, milovať pravdu, nestačí ani byť znova zrodeným v zmysle Ježiša, k tomu treba mať sily duchovné, treba byť v istom zmysle zrelým a povolaným. Vo mne však nebolo potrebných síl ani povolania, ani zrelosti, preto mi nezostávalo nič iné, len podrobiť sa ako všetci iní vojenskej feruli a „Schweigen und weiterdienen!“ ^[1]slúžiť.

Aby som ale v mojom odpore proti vojenčeniu bol pochopiteľný pre čitateľa, musím predovšetkým, hoc len v krátkosti, rozpovedať o tej vnútornej duševnej premene, ktorá sa vo mne odohrala ešte dávnejšie pred nastúpením vojenskej služby.

Mne sa vždy dobre vodilo na svete. Nijaká väčšia nehoda ma nikdy nestretla. Z detstva sa mi slniečko usmievalo. Vždy býval som okrúžený ľuďmi, ktorí ma milovali a ktorých ja som miloval. Býval som zdravý a veselej povahy. Núdzu nepoznal som. V slobode mojej ma nik nehatil. Pôžitky a radovánky sveta boli mi vždy natoľko prístupné, že podľa ľúbosti mohol som hasiť môj smäd po nich. Keď som vyrástol z nevinných šťastných liet detstva a chlapčenstva, pretože som mal veľký smäd po živote a nepoznal som prameň živej vody, vrhol som sa na obvyklú cestu mládeže, na pôžitkárstvo. Jedol a pil som, čo som najlepšie mohol, pri kartách som vysedúval, s cigánmi a bludnicami som trávil noci. Hoci často hanbieval som sa za takýto môj život pred sebou a pred niektorými mravnejšími ľuďmi, predsa žil som tak ustavične, bo nazdal som sa, že je to najlepšie, čím možno zaplniť život. Filistrom som nechcel a nemohol byť, závažnejších vyšších pohnútok k mravnému životu som ale nepoznal. De facto som k žiadnej viere nepatril, takže i náboženské city nemohli ma zdržiavať. Ba, ja ani nechcel som sa ničím zdržiavať, mysliac si, že veď život je nám nato daný, aby sme žili. Ja som vtedy ešte nevedel, že žiť kvôli radostiam tela znamená pracovať na svojej smrti. Bol som ešte, ako sa hovorí, zelený. V hriechoch sa po uši brodiac, nevidel som svoju špinu a blankytnou sa mi zdala byť obloha nado mnou. Ale odrazu stalo sa čosi neobyčajné so mnou. Ako áno, ako nie, struny mojej veselej, nič zlé netušiacej duše, sa rozladili. Sám nevediac prečo, počal som sa nudiť všade tam, kde predtým býval som samé veselie a radosť. Darmo som sa premáhal. Darmo som sa snažil na predošlé sladké tóny naladiť nástroj svojej duše, akýsi čertík mi zavše pospúšťal struny. Akýsi smútok, akási nechuť ovládli mi dušu, a všetky, i tie najostrejšie dráždidlá ostávali bez účinku. Kamaráti sa divili, čo sa so mnou robí, vypytovali sa ma, ja ale nevedel som im vysvetliť moju premenu. Čím ďalej, tým viac som prichádzal do rozkladu so sebou a so svetom. Došlo to tak ďaleko, že stratil som nielen radosť, ale i všetok zmysel života a povedal som si, že niet ničoho, že niet Boha. Od tohto momentu počnúc, však boli moje múky nevýslovné. Došiel som do takého stavu, že závidel som veciam a mŕtvym predmetom, pretože nevedia o svojom jestvovaní; bo povedomie jestvovania, ktoré zdalo sa mi byť nezmyselným, považoval som za to najväčšie nešťastie, aké človeka môže stretnúť v živote. Tragickým bolo i to vo mne, že prišiel som do takého hrozného stavu, nie neprajnými nešťastnými nehodami, nie čítaním dákejsi pekelnej filozofie, lež cestou práve toho, hladkého a sladkého života, ktorý ma zo všetkých strán obtáčal a po ktorom tak alebo ináč bažili všetci. Skúmal som ako kupci čo najpozornejšie svoje účty, či som sa reku v mojich myšlienkach a dôvodoch neprerátal, ale čím bedlivejšie som skúmal, tým pevnejšie som sa presviedčal o správnosti mojich rezultátov. Dakedy pochyboval som, či som pri zdravých zmysloch, avšak videl som, že práve zdravá a triezva myseľ doviedla ma k poznaniu márnosti života. Toto bol ten punkt, kde dakedy prestával mi mozog pracovať, ten punkt, na ktorom sa mnohí bláznejú alebo guľku si pustia do čela. So mnou sa to ale nestalo, pretože Boh mi dal silnú povahu, ba ani zúfanie ma nepojalo v mojom hroznom stave: ja len trápil som sa nevýslovne a v predstave ustavične hľadal som spasenie. Myslel som si, že treba utiecť zo sveta, utiecť do hôr, do samoty, že možno surová príroda vylieči moje rany. Ale i takéto predstavy mi nepomáhali dlho, lebo potom hneď som si pomyslel, že moje povedomie o ničomnosti života jednak pôjde za mnou všade, kamkoľvek sa obrátim, a všade mi zničí každú možnosť života. Vtedy som sa ustálil na tom, že jediným šťastím by bolo nevidieť, nemyslieť,byť ako to zviera nemé alebo ako veci bezdušné. Takto šmiaral som sa napravo, naľavo, ako ryba v sieti, nemohúc nájsť úteku!

A ktovie, aký koniec by boli vzali moje útrapy, či by som bol vyviazol z nich, a či by som bol zahynul, keby mi v túto kritickú dobu nebola prišla pod ruky kniha vtedy ešte všeobecne za šialeného uznávaného grófa L. Tolstého, v ktorej pôvodca opisuje, ako chcel chudobným a nešťastným pomáhať peniazmi, ako sa sklamal v tom a ako potom celkom inde, a oveľa hlbšie, našiel korene zla, ako nahliadol, že on sám a jemu podobní, nepracujúci a v pohodlí, z práce cudzích rúk žijúci ľudia zapríčiňujú a nevyhnutne vyvolávajú biedu a núdzu druhých, že on teda nemôže a nemá naprávať druhých, ale sám seba musí naprávať, lebo od skutočného dobra je nepomerne vzdialenejší než tamtí neboráci. „Zbadal som, že len jedno je pravda, to, že môj doterajší život je špatný a že naďalej nesmiem a nesmiem tak žiť,“ - takto kajá sa pôvodca knihy. Neviem, ako tieto slová priviedli do pohybu zastavší stroj mojej duše, viem len, že ony mohutne otriasli celou mojou bytosťou a vyvolali vo mne podobné pokánie ako u pôvodcu. Ja tiež ako Tolstoj zbadal som, že všetok môj život bol špatný a že naďalej nesmiem a nesmiem tak žiť. Vypustil som knihu z ruky a horúcimi slzami som zaplakal nad svojou poblúdilosťou. Tieto slzy boli ako úrodný dážď na vyhorenú pôdu. Ja vrátil som sa k Bohu a Boh vrátil sa ku mne. Vo mne sa započal nový život. Ako pred pútnikom, ktorý prešiel cez vysoký hrebeň vrchov, predo mnou roztvorili sa nové, nevídané svety. Stal som sa kresťanom. Predtým som bol ľahostajný ku kresťanstvu, ba opovrhoval som ním, lebo som považoval za kresťanstvo len to, čo sa za také vydávalo, v skutočnosti ale ním nebolo. S novým pochopením kresťanstva však predo mnou rozžalo sa svetlo života, života pravého, blaženého, nepochybného, úplne zodpovedajúceho požiadavkám môjho srdca i rozumu.

Podrobne rozprávať o mojom znovuzrodení tu na tomto mieste nemôžem, bola by to obšírna povesť, vyžadujúca si mnoho hárkov papiera. Ak Boh dopraje síl a času, urobím to inokedy. Teraz len to chcem ešte povedať, že po mojom znovuzrodení celkom inakšie ako predtým počal som nahliadať na veci a poznal som i to, že moje predošlé rozladenie so svetom bolo oprávnené, že ono nikdy nebolo by vo mne nastalo, keby svet náš bol tým, za čo sa vydával — totiž kresťanským. Kresťanstvo je i dnes pre náš pseudokresťanský svet temer celkom tak nové a revolučné (v duchovnom zmysle revolučné) učenie, akým ono bolo za čias jeho prvého hlásateľa pre rímskych pohanov. I dnes, ako za oných čias, mohutné pohanské (lebo o surovú moc sa opierajúce) ustanovizne držia v putách skovanú slobodu ľudí. Zákonníci a farizeji vzali kľúče od kráľovstva nebeského, sami doň nevchádzajú, ani druhých nepúšťajú.

Precitnúc k životu ducha, ľahkým činom pochopil som, že Kristus nikdy nebol a nemohol byť za vojsko a vojnu, že keď zatracoval nepriateľstvo a pomstu u jednotlivca, tým väčšmi musel zatracovať vražedníctvo en masse a že tí, ktorí v mene Kristovom inakšie učia, učia nie jeho pravé, ale svoje, falošné učenie.

Predtým, hoci sa mi protivila vojenčina, ako sa ona vôbec protiví ľuďom, myslel som si, ako vôbec myslia ľudia, že ona je hrozné síce, ale potrebné zlo. Veď túto mienku nám z detstva vštepujú. Postihnúc však pravý zmysel kresťanstva, že jeho účelom nie je osladzovanie trpkostí života, lež zrušenie všakovakého zla a neprávostí a uvedenie do života pravdy a kráľovstva bratstva, vo vojenčine zhliadol som zlo nepotrebné, ktoré možno a treba odstrániť. Keďže Kristus kázal nám sedemdesiatsedemkrát odpúšťať svojim nepriateľom, totiž odpúšťať neprestajne, keďže kázal nám dobrorečiť preklínajúcim nás, milovať bez rozdielu dobrých i zlých, rieknuc, že len dobrých milovať nič neznamená, bo že tak konajú i pohani, či v takom páde nie je nad slnko jasné, že Spasiteľ musel zavrhovať vojenčinu? Ale aj keby mi všetci učenci a bohoslovci dokázali opak tohto, i vtedy by som ostal pevný v tej mienke, že nijaké vraždenie nezrovnáva sa s pravdou a láskou, že bojovať je hriech, lebo tak mi to káže rozum a svedomie, tak to žiada moje srdce.

Za prvých dôb kresťanstva nemohlo byť ani reči o tom, žeby kresťania slúžili ako žoldnieri v légiách rímskych cisárov, vtedy bol zrejmý rozdiel medzi pohanmi a kresťanmi, pretože zrkadlil sa v živote jedných i druhých. Pohani hľadali slávu, bohatstvo a silu, hoveli chúťkam tela, zaujímali popredné výhodné postavenie, sediac na šiji robotujúcich na nich otrokov. Boli to páni, ktorí svetom vládli. Kresťania však zriekali sa prepychu a slávy sveta, žili jednoducho, pri chudobe, pracujúc a deliac medzi sebou plody svojej práce, boli opovrhovaní a prenasledovaní silnými sveta tohto. Kresťania hľadeli uskutočniť pravdu a lásku na zemi, považovali všetkých ľudí za rovných a za bratov, poznávali len jedného pána nad sebou — Boha. Prví kresťania, nenapádajúc nikoho, svojím čistým životom ohrozovali pohanský svet. Oni chceli, aby sa ľudia v láske dohodli medzi sebou k všeobecnému bratstvu. Páni ale nikdy nikde nedopúšťali myšlienky o pravej slobode, inštinktívne cítiac, že pravá sloboda ruší panstvo; toto bolo i príčinou, pre ktorú celá spoločnosť pohanská zúrivo vrhla sa na kresťanov, ukrižujúc ich a dravým šelmám ich hádžuc na zožranie.

Za oných teda dôb pravého života kresťanského bol rozdiel medzi pohanmi a kresťanmi zreteľný a nedal sa zatajiť. Časom ale obe stránky zunovali borbu a prenasledovanie, obe stránky ustúpili a vyrovnali sa, i započalo sa falošné kresťanstvo. Pravých kresťanov bolo málo, lebo nemnohí boli schopní na sebazapieravý, čistý život kresťana. Keď ale započalo sa falošné kresťanstvo, počet kresťanov vzrástol neslýchane, lebo za lacnú cenu mohol sa každý volať kresťanom a nebolo treba k tomu žiadnu duševnú námahu. A tak sa majú veci podnes. Dnes všetci sú kresťanmi, hoci málo je takých medzi nimi, ktorí by nezaluhali, keď sa jedná o korunu peňazí. Dnes sú kresťanmi i vladári všelijakí, i žandári i kati i cudzoložníci i politikári, huckajúc ľudí a celé národy proti sebe, vôbec všetci tí, ktorí za svojho detstva boli svätenou vodou pokropení v kostole.

Mne svitlo kresťanstvo uprostred nášho lžikresťanského sveta práve tak svojou novizňou, ako ono svitalo svojou novizňou rímskym pohanom, ktorí prebúdzali sa ku kresťanstvu. Ja som prekvapený nachádzal v kresťanstve praktické rozlúštenie otázok života,medzi iným i takej pálčivej otázky, ako je militarizmus.

Dnes vojaci neslúžia ako za starodávna, z chuti a presvedčenia. Dnes slúžia proti svojej chuti a svojmu presvedčeniu, jedine zo strachu pred pokutou a preto, že služba je všeobecná a že nepoznajú spôsob, ako sa zbaviť vojenčiny. Keby ľudia poznali spôsob, ktorý zbavuje každého želajúceho vojenskej služby, dnešné armády boli by nemožné. Spôsob je jednoduchý: neslúžiť. Jednoduchý je on ale len pre tých ľudí, ktorí väčšmi milujú Boha a pravdu jeho, než seba i svoje pohodlie. Tí, ktorí nemajú v sebe lásku k pravde, nemajú ani odvahu postaviť sa proti prúdu a voľky-nevoľky ostávajú otrokmi. Pri pravej kresťanskej osvete však skoro našiel by sa hodný počet ľudí, ktorí v mene Krista vedeli by odoprieť vojenskú službu a slúžili by svetlým príkladom pre druhých, a tak človečenstvo pozbavilo by sa hrozného otroctva, ktorého si je samo príčinou.

Kresťanstvo a vojenčina sa vytvárajú navzájom a preto kresťan nemá a nemôže byť vojakom. Správne a konzekventne konajú tí, ktorí ako nazaréni nechcú prijať zbraň do ruky a nechcú slúžiť, hovoriac, že sú kresťania a že preto nemôžu byť vojakmi.

Takto zmýšľal som o živote a vojenčine už dávnejšie, ešte pred nastúpením služby, prv než sa započal prvý polrok môjho núteného dobrovoľníctva. Že nejednal som hneď podľa toho, to stalo sa preto — ako som už raz podotkol — že nemal som dosť síl a zrelosti na uskutočnenie svojej viery.