ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi o týždeň po mojom uväznení uskutočnilo sa moje prvé súdne vypočúvanie, totiž prvé právoplatné, lebo to, ktoré sa uskutočnilo pred troma mesiacmi, keď ma držali v nemocnici, v izbe rezervovanej pre šialencov, počítalo sa len za predbežné.

Košické korps-kommando ^[19]odovzdalo moju záležitosť vojenskému sudcovi major-auditorovi Balabanovi, ktorý bol všeobecne považovaný za prísneho, bezohľadného plniteľa vojenských zákonov, za čo ho oficieri medzi sebou prezývali katom. O ňom rozprávali vo väzení ako o dajakom strašidle, o dajakom drakovi a všetci veštili mi prísnu pokutu. Mňa však budúcnosť nikdy netrápila a už naskrze nie vtedy, keď prítomnosť dávala mi uspokojenie, preto netýkali sa ma výstrahy väzňov a profosov. Okrem toho „kat“ nezdal sa mi taký strašný, ako ho maľovali. Pri predbežnom výsluchu neprejavil nič katovské, skôr by sa dalo súdiť opačné z jeho rečí, to, že mi bol naklonený a rád by mi bol usporil všetky ťažkosti. Ešte pred výsluchom, stretnúc ma raz na dvore väzenia, vľúdne sa mi prihovoril, ako sa mi vodí, či nemám dajakú sťažnosť? A potom, hádam chcejúc ma osvietiť právnickou múdrosťou a priviesť na cestu reálnejšieho zmýšľania, dal mi na čítanie Bluntschliho knihu O štátnom práve.

Pri vypočúvaní, ktoré sa odohrávalo vo veľkej súdnej dvorane, bezmála za tých istých podmienok ako prvé predbežné vypočúvanie, mi nové otázky nekládli, musel som len potvrdiť predošlé výpovede a podpísať v tomto zmysle zostavený súdny protokol. Po skončení výsluchu ma sudca znova napomenul, aby som si dobre rozmyslel, čo robím, že ešte nič nie je premeškané, že ak sa zrieknem svojho predsavzatia, záležitosť bude vybavená bez akýchkoľvek zlých následkov pre mňa. „Pekne-krásne si doslúžite svojich sedem týždňov a budete mať pokoj!“

Mne ale také cudzie boli podobné ponuky, že zdalo sa mi, že nie mne, lež dakomu inému ich navrhujú, preto ani neodpovedal som na ne, odmlčal som sa. Od tých čias, ako som vypovedal vojenskú službu, nikdy ani na okamih nepochyboval som o správnosti môjho konania, nikdy v žiadnom kútiku svojho srdca neľutoval som, čo som urobil, ba viac než to: ani som nemyslel na to, považujúc záležitosť za dávno vybavenú ad acta uloženú, preto prehovárať ma k premene môjho predsavzatia bolo ako hrachom sypať o stenu. Nuž ale, je to od počiatku sveta tak, že telesné oči duchovné veci nevidia, preto som sa nečudoval tomuto prehováraniu.

- Musím vás ešte upozorniť na jednu okolnosť, - oznámil mi sudca, - na tú totiž, že ak zotrváte pri vašom predsavzatí, nielen žalárom budete trestaný, ale okrem toho i doktorský diplom bude vám odobratý a takým činom navždy budete pozbavený vykonávania lekárskej praxe.

Táto vyhrážka zdala sa mi vtedy byť naivným strašením, lebo vedel som, že podľa zákona jedine profesorský zbor tej univerzity, na ktorej lekár obdržal svoj diplom, má právo pozbaviť ho posledného, i to len v tom prípade, ak dotyčný dopustil sa ťažkého zločinu alebo hrubo previnil sa proti lekárskej vede. Avšak neskoršie musel som sa presvedčiť o opačnom, o tom, že v Austro-Hungárii je všetko možné.

Vôbec ľudia, a zvlášť my Slováci, sme večne naivne toho presvedčenia, že zákony nám garantujú nejakú slobodu, zatiaľ čo zákony sú len na naše mámenie a zakaždým, keď je toho súrna potreba pre mocnárov sveta, týmito drzo bývajú šliapané. Každý zákon má svoje dvierka, ktorými možno uliznúť, a keď dvierka sú primalé, vtedy sa jednoducho zákon obchádza. Ako posledný najsilnejší argument je i olovo a meč pre tých, ktorí by príliš seriózne chápali svoju slobodu a z času načas všetky vlády sveta skutočne i dávajú koštovať svojim poddaným z tohto lieku.

Hneď na druhé ráno po vypočúvaní prišiel ku mne profos s oznámením, že diplom mi má byť zhabaný, aby som povedal, kde ho mám, bo ináč vojenský súd sa obráti k politickej vrchnosti a tá žandármi dá prekutať byt mojej matky a vôbec mnoho nepríjemností bude z toho pre mňa i mojich príbuzných. Ja vše ešte myslel som, že je to strašenie, že zhabať lekársky diplom mi nemôžu, ale nechcel som vyzývať diabla v ľuďoch, preto bez dlhého premýšľania som oznámil, že odpis diplomu je v magazíne väznice, a pôvodinu že chráni moja mať. Onedlho za profosom prišiel sám major-auditor Balaban do mojej cely, aby som mu povedal, čomu dávam prednosť: či dobrovoľne vydám svoj diplom, totiž napíšem matke, aby ho vydala, či násilne, pomocou slúžnovského úradu a žandárov, chcem, aby mi bol odňatý.

Zloba vo mne zakypela nad toľkou drzosťou, a ledva som sa premohol v prvom návale pobúrenosti. Ale spamätal som sa, predstavil som si, koľký strach a povyk to spôsobí aj bez toho utrápenej mojej matke, keď komisní slúžnovci a brutálni žandári s flintami na pleciach zjavia sa jej v dome, preto povedal som, že volím sám odpísať matke, aby vydala diplom. Hneď zasadol som si za stôl a v liste k matke rozpovedal som, o čo ide, prosiac ju spokojne preniesť i túto neprávosť, a keď prídu poň, odovzdať vrchnosti diplom.

Mnohí ľudia mi to neskoršie vyčítali ako chybu, hovoriac, že nemal som sa dobrovoľne podrobiť takej nespravodlivej a drzej požiadavke, že nemal som im doručiť svoj diplom. Ja sám som dakedy tak zmýšľal, nie preto, že by som bol želel po diplome (ja som pevne veril, že bohatstvo človeka nie je to, čo má, lež to, čím je on sám, bez všetkých vonkajších dodatkov), lež preto, lebo rezumoval som, že netreba sa dobrovoľne podrobovať nespravodlivým požiadavkám ľudí. Vlastne, hádam by som sám ani nikdy nebol podobne rezumoval, keby nebol som počul mienku od iných, vzdelaných a rozumných ľudí. Menovite sám Tolstoj ju dakedy zastával. Našťastie, ja som vždy počúval v prvom rade môjho dobrého génia, môj cit, ktorý ma nikdy nesklamal a vždy prv a rozhodnejšie ozýval sa vo mne než akékoľvek dômysly. Dnes, po tichom rozvážení, po mnohých nových skúsenostiach od tých čias som rád, že poslúchol som vtedy sám seba, viem, že správne to bolo urobené, keď počúvol som v sebe hlas, ktorý mi kázal nevzpierať sa, ale dať im žiadaný diplom. Veď i Kristus povedal: „Kto ti chce vziať košeľu, daj mu i kabát, a núti-li ťa kto ísť s ním jednu míľu, choď s ním dve.“

Po diplome som naskrze neželel; ani neskoršie nie, keď iste zvedel som, že to nie je žart, nie strašenie, že skutočne mi je navždy odobraný. Po kariére a veľkom pohodlí som netúžil, diplom ma skôr hnietol, než tešil, bo v lekársku vedu som veľmi neveril a hmotného zabezpečenia, pri ktorom, ako je známe, srdce ľudské tak rado tukom zarastá, som sa vždy skôr obával, než aby som si ho bol žiadal. Bez preháňania môžem povedať, že nielen nermútil som nad stratou diplomu, lež čiastočne radoval som sa jej, pretože svojimi silami sotva by som bol býval v stave oslobodiť sa od tých nezaslúžených výsad a tej ustavičnej strašnej lži, ktoré sú s diplomom a lekárskou praxou spojené. Ak ma dačo znepokojovalo v tejto veci, teda jedine myšlienky o matke, ktorá tak veľmi si zakladala na tom, že vychovala syna lekára, a tak mnoho očakávala pre budúcnosť od môjho diplomu.

Netrvalo dlho, len niekoľko dní po vypočúvaní, keď znova zaviedli ma do súdnej dvorany a tam v prítomnosti jedného dôstojníka ako svedka, major-auditor prečítal mi nasledovný odsek z prípisu korps-komandanta: „Odvolávanie sa na vaše svedomie a rozum nemôže vás ospravedlniť pred vojenskou vrchnosťou“, a zatým sa ma opýtal, či mám čo odpovedať na to?

Povedal som, že vôbec nemienil som sa ospravedlňovať pred nikým, teda ani pred vojenskou vrchnosťou nie, že dal som výraz svojim dôvodom jedine preto, lebo mi boli otázky vo veci môjho odkazu od vojenskej služby stavané.

Obaja dôstojníci pozreli sa na mňa, potom jeden na druhého, ako keby som bol niečo neslušné povedal. Ktovie, ako si vysvetľovali moju odpoveď, či nie vyzývavosťou, bo ľudia sme takí, že to, čoho v nás samých niet, ťažko ponímame v iných. Sudca prikázal pisárovi zapísať moje slová, a obrátiac sa ku mne, sucho povedal: „Vaša odpoveď bude na patričnom mieste oznámená.“

Povedal toto tak sucho a rozhodne, že bolo vidieť, že viac napomínať ma už nebudú, že po tomto výjave osud môj definitívne musí byť rozhodnutý, že ďalšie odťahovanie je už nemožné. Tak sa i stalo. Ďalších vypočúvaní za týmto nebolo a skoro nasledoval súd.

V deň súdu vošiel ku mne hlavný profos vo vafenroku a rukaviciach, so šabľou pri boku, ešte zelenší než obyčajne, rozčúlený ako vždy pri všetkých vážnych služobných povinnostiach, a oznámiac mi, že dnes bude zasadať súd nado mnou, prikázal mi naskutku obliecť sa do parády, tiež natiahnuť vafenrok a čisté rukavice. Za minútu bol som hotový a odvedený do súdnej dvorany. Tam už čakali na mňa. Za zeleným stolom, s hŕbou písem pred sebou, sedel major-auditor a sprava vedľa neho tiež akýsi major, predseda súdu. Obaja v paráde, s napäto-vážnymi tvárami. Čo ma hneď pri vchode upútala, bola tuho červená, nadutá, lesklá, prepitá predsedova tvár. Z oboch strán sudcu a predsedajúceho, tiež v parádnych mundieroch, sedeli siedmi vojaci, oficieri a nižšie šarže z mužstva v podobe porotcov či sudcov, neviem iste, lebo nepoznám vojenský predpis v tomto ohľade. Vykážuc mi miesto pred stolom profos sa vzdialil. Potom major-auditor, nachodiac, že nestojím matematicky akurátne na prostriedku, posunkom ruky zadirigoval ma o côľ napravo. Nastúpilo slávnostné mlčanie. Všetci sme boli ako pribití na svojich miestach. Siedmi porotcovia, ktorých tu po prvý raz som videl, zvedavo dívali sa na mňa. Ja zase díval som sa na nich, čudujúc sa môjmu položeniu, tomu, že pre nič za nič stojím tu pred súdom ľudí, ktorých vlastne nič do mňa a do môjho odkazu, pre nich neznámeho a nepochopiteľného.

Major-auditor vstal a za ním zdvihli sa z miest i všetci ostatní. Ak sa nemýlim, asi takto počal hovoriť: „Vy, obžalovaný Adalbert Škarvan, citovaný ste sem pred vojenský súd, pretože…“ Potom nasledovala žaloba, v ktorej obviňovali ma, že 7. februára roku 1895, nedostaviac sa do špitála na obvyklú každodennú službu, poslal som komandantovi špitála, hlavnému štábnemu lekárovi, dr. Weesemu list, v ktorom kategoricky zriekam sa plnenia svojich vojenských povinností, ako i vojenskej služby vôbec (pritom prečítal i list), a že takýmto činom narušil som vojenskú disciplínu; po prvé tým, že menovaného dňa nedostavil som sa na obvyklú službu v špitáli; po druhé tým, že omeškal som toho istého prijať službu inšpekčného lekára, vzdor tomu, že som bol opätovne k nej vyzvaný komandantom špitála; a po tretie tým, že zriekam sa vojenskej služby vôbec.

- Uznávate, že to všetko tak bolo v skutočnosti, ako vám to tu bolo prečítané?

- Uznávam.

- Podpíšte sa pod žalobný akt!

Keď som sa podpísal, zase sa major-auditor obrátil ku mne:

- Máte právo k tomu, môžete sa hájiť tu pred súdom. Povedzte, čo máte na svoju obranu!

- Nemám čo povedať, - odvetil som, necítiac žiadnu potrebu, ani chuti brániť sa. Bolo mi ako deň jasné, že hovorenie je daromné, že pochopiť všetok ten mnohoročným pozorovaním života, krvopotnou analýzou samého seba vystrádaný svet môj títo vojendoši a vojačkovia jednako nepochopia.

Na to major-auditor ešte opýtal sa ma, či nemám čo namietnuť proti voľbe porotcov, či niet medzi nimi takého, s ktorým nie som spokojný?

I tu som povedal, že nemám čo namietať proti komu. Rozumie sa, že všetci členovia súdu boli úplne nekompetentní, ale čo som mal povedať proti nim, keď vedel som, že kompetentných ľudí v tejto záležitosti vôbec nebolo v celej košickej posádke, ba hádam v celej armáde? Porota pozostávala z troch poručíkov, dvoch nižších šárž a dvoch dobrovoľníkov. Neskoršie zvedel som, že výber porotcov (a či čo boli) bol nezákonitý, že podľa zákona mal byť medzi nimi aspoň jeden vojenský lekár a jeden sanitárny vojak; nuž ale, ako som prv povedal, zákony sú len na mámenie ľahkoverného obecenstva; keď to vyššie záujmy požadujú, vtedy zákony ostanú na papieri a do platnosti uvádza sa ľubovôľa. Spomínam tieto nesprávnosti ako charakteristické podrobnosti súdu, ale naskrze nie preto, žeby pre mňa boli mali nejaký význam. Ja som vôbec žiadny súd v tejto veci nad sebou nepriznával a keby som bol vstave býval ozvať sa k svojim sudcom, teda len v tom zmysle, ako sa Sokrates ozval k súdiacim ho Aténčanom: „Nie súdiť ma, sochu by ste mi mali pozdvihnúť na námestí a štátnu penziu mi určiť.“ Mne ale nezáležalo na Aténčanoch, ani na svete, ani na penzii, mne záležalo jedine na tom, aby som neutratil moje svetlo, aby som sa nespreneveril sebe samému, preto čím skôr a čím na kratšie hľadel som vybaviť nevyhnutnú potýčku s vrchnosťami, a preto zväčša obmedzoval som sa v odpovediach na „áno“, „nie“ alebo mlčanie.

Pravosúdie sa vôbec zakladá na surovosti, na nepochopení, na neláske k ľuďom. Čo ale možno povedať o takom súde, aký zasadal nado mnou? Ľudia porobení, drezírovaní, nesmejúci okom mihnúť pred druhými ľuďmi, ktorí majú viac alebo drahšie hviezdičky na golieri než oni! Takí ľudia, i keby mali svoje presvedčenie, či opovážia sa ho slobodne zastávať? Nemôžu sa opovážiť. Im jednoducho bolo povedané, že môj skutok je trojnásobným narušením disciplíny, je napadnutím štátu, ktoré má byť potrestané podľa takého a takého paragrafu vojenských zákonov takto a takto, a oni vykonali, ako im bolo vsugerované, najviac ak navrhli zmenšenie vymeraného mi trestu.

O tom, že ja nemienil som napádať ani vojsko, ani štát, že jedine o to mi šlo, aby som rozlúštil pálčivé, večné otázky duše mojej - že nič iné som nechcel, len ju - hladovú a utrápenú ukojiť, o tomto, rozumie sa, moji sudcovia nemali žiadnu potuchu. Ale práve preto, že mi šlo jedine o duševné záujmy, o vnútorné, práve preto nezáležalo mi na tom, kto a ako ma súdiť bude, viac alebo menej skrivodlivo. Ja som nič od súdu nečakal pre seba, bo bol som si toho vedomý, že ja a súd patríme k dvom protivným táborom, nemajúcim nič spoločné.

Ja som stál pred iným sudcom, ktorý ma chápal a súd ktorého mi imponoval. Pred týmto sudcom záležitosť moja bola dobre vybavená, preto nestaral som sa o súd malicherný a slepý, o súd vojenský a o mienku ľudí. Povedomie, že inštancia moja je tamtým sudcom prijatá a v môj prospech riešená, štedro, preštedro nahradzovalo mi moje ujmy tu, v priestranstve a telesnosti.

*

4. júla zase prišiel starší profos, oznámiac mi, aby som bol hotový na jedenástu hodinu, že mi bude v súdnej dvorane výrok prečítaný. Zase bol som predvedený v parádnom mundúre pred tých istých sudcov, do tej istej dvorany, kde nedávo bol som súdený. Všetko bolo ako predtým, len majora Balabana zamieňal iný vojenský sudca, lebo ten bol už na „urlaube“. Nový sudca mal operený klobúk na hlave a držal hárok papiera v rukách, pokrytých bielymi rukavicami. Vôbec všetci prítomní boli v plnej paráde a stáli v pozore, tvoriac pravidelný štvorhran, štvrtá strana ktorého bola nezaujatá, ponechaná pre mňa, obžalovaného. Keď i ja stál som na svojom mieste, nastala trápna tichosť. Súd je vždy hnusná vec, nenadarmo sa ho prostý ľud tak štíti. Tváre súdiacich, bledé od napätia, umelo slávnostná nálada, paráda, všetko to budilo vo mne ťažký pocit, hádam viac pre zlobu a nezmyselnú ukrutnosť súdu ako takého, než preto, že súd tento mňa sa dotýkal. Na daný znak auditora, ktorý profos ďalej podal, zatrúbil neďaleko okna na dvore postavený hornista „hapták“. To bol znak, že sa počína čítanie ortieľu. Auditor vytiahol šabľu a všetci prítomní vytiahli sa do haptáku. Auditor, ten istý, ktorý len pár dní predtým veľmi pochvalne sa bol zmienil o mne a mojom konaní pred mojou priateľkou, začal čítať výrok, pomaly hovoriac slovo za slovom.

V mene jeho apoštolského veličenstva, cisára a kráľa nášho, najvyššieho vladára vojenského, je doktor Adalbert Škarvan, námestný výpomocný lekár, preto, lebo odoprel vojenskú službu a že hlási sa k ideám, ktoré sú nepriateľské štátnemu poriadku, odsúdený k pozbaveniu šarže, štvormesačnému prísnemu väzeniu, z ktorej lehoty prvé a posledné dva týždne má stráviť v samoväzbe, pričom dva dni do mesiaca o chlebe a vode, okrem toho - k doslúženiu nedoslúženej ním lehoty a pozbaveniu doktorského diplomu, o čom upovedomená bola innsbruckská univerzita a obdržaný bol súhlas od nej… Odsúdený pozbavuje sa taktiež i práva na lekársku prax a síce vo vnútri hraníc rakúsko-uhorskej monarchie a s ňou v spolku sa nachodiacich štátov. Podpísal predseda súdobnej komisie, Mádi Kováč, feldmaršalajtinant.

Pamätám sa, ako som počas čítania tohto výroku pozorne sledoval všelijaké podrobnosti, postavu a hlas auditora, pohyby jeho úst, výrazy všetkých ostatných rad-radom, ako mi neušiel žiaden sebamenší pohyb; ale, zvláštna vec, hlavné som nepočul a nevyrozumel: rozhodne by som nebol vedel po prečítaní výroku povedať, o čo vlastne v ňom ide. Len jedno som počul, že mi je diplom odobraný, o ostatnom nemal som ani potuchy. Ale na otázku auditora, či správne som porozumel všetkým bodom výroku, odpovedal som, že áno, čiastočne, aby som nerozťahoval beztak nepríjemnú procedúru, čiastočne preto, že ma to vtedy na-skrze nezaujímalo.

Pamätám sa, ako jeden z prítomných vojakov počas čítania výroku natiahol tvár a ľútostivo sa pozrel na mňa, pravdepodobne preto, že sa mu videl výrok príliš ukrutný. I to pamätám, že po prečítaní listiny všetci upreli na mňa svoj zrak, akoby v očakávaní dačoho zvláštneho z mojej strany, ako potom, keď nič nestalo sa, tváre všetkých prijali zase obvyklý svoj výraz.

Na daný znak znova zaznela hornistova trúba. Sudca mi kývol, že môžem odstúpiť, a ja zľahka ukloniac sa pred súdom, odišiel som, sprevádzaný profosom, naspäť do väzenia.

Tam na chodbe už čakalo na nás niekoľko vojakov, patriacich k služobnému personálu väzenia, zvedavých na ortieľ. Profos im hlasno zdelil body výroku. Len teraz som zvedel, k čomu som vlastne odsúdený a spolu s inými bol som prekvapený prísnosťou výroku… Ťažko mi šlo do hlavy, že to nie je žart, ale skutočnosť. Prečo štyri mesiace prísneho väzenia? Čo som ja komu zlé učinil? Veď ja len pátral som po stave duše svojej, len ten som chcel do poriadku uviesť. A za to väzenie o chlebe a vode, zhabanie diplomu! Skutočne, ťažko mi to šlo do hlavy. Roztrpčený som nebol, skľúčený som nebol, nemohol som byť, lebo cítil som, že poškodiť mi v mojej podstate vlastne nikto nemôže, ale údiv v sebe nemohol som hneď potlačiť. Bol som na to prinaivný.

Avšak netrvali dlho tieto rozpaky. Ešte som stál na chodbe s rozvažujúcimi a ľutujúcimi ma vojakmi, keď pristúpil k nám druhý profos s oznámením, že prišla ku mne na návštevu milená priateľka M. Ako keď spoza mračien znenazdajky slnce vystúpi a pred minútou ešte šerý kraj množstvom živých farieb sa zaskveje, milióny rosiniek v tráve sa zajasá, tak i v duši mojej zajasalo sa, zaihralo, zaplesalo stá radostných citov jedným mohutným harmonickým tempom.