ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tu vyhodil ma osud, tu som, morská pena,
na brehoch oceánov každá byľ je slabá;
v krajine utečencov ostal som bez mena,
sťa slepec na slnku, sťa noc, čo mámi raba.

Tu, kde som zahasiť chcel žiaru meteora,
víchor ma pochovať mal navždy vo vesmíre,
tu ešte k nohám mojim šľahá búrka mora
a padá na mňa noc a mlčia svety šíre.

Už cesty ďalej niet, zem predo mnou je v hrobe
a za mnou bolestný je západ slnka v krvi,
odpadol z úst mi šepot, padli ruky obe
a chvie sa vo mne ktosi, čo ho tieseň drví.

Na koho zavolať mám, kde si, ó, zem-matka!
Tu nehovoria rečou ako doma moji
a nezaznie mi v sluchu materčina sladká,
tá, čo tak zhrieva hruď a čo tak rany hojí.

Neviem, kde hľadí matróz, rybár kde cez siete,
sirény hučia vzduchom, loď sa stráca v dyme,
snáď duša vo mne blúzni, hľadá slovo k vete,
snáď horkosť bezmedznú, čo z horizontov sníme.

Ak podobám sa už len ubitému psovi
a dohorievam ako peň, čo život tlie v ňom,
nech sa tu ku mne spustí anjel nadhrobový,
čo oči zatlačí mi, ústa zmrazí srieňom.

A pokryje ma pampa, popredané pole,
nepôjde nik za mŕtvym po smrteľnej zemi,
nad rovom nezaplačú veže na kostole,
tu na poslednej ceste i ten zvon je nemý.

Spomeň si potom tíško, druh môj v putovaní,
tam, kde ti dajú zaspať v opustenej pajte,
ako som spieval smutno, ako prosil vlani
vás, kamaráti moji: tu ma nenechajte!

Neviem sa pohnúť z tône starej palmy,
dal si mi, Bože, života noc dlhú,
nepoznám divné tejto zeme žalmy,
chcem odísť ľahký, ja tu nemám dlhu.

Hľadím po brehoch, kde je ten kraj teplý!
Oceán mlčí, temnie večným hrobom
a nejdú púte kolo chrámov lepry,
priateľov nemá, kto sa volá Jóbom.

Čo spieva Gaučo, čo je v bujnej Sambe!
Na tvári schne mu farba morskej soli,
ja nechápem ho v mojom smutnom jambe
a neviem, kde zrie jeho žito v poli.

Zapriaha rančer, pomaranč je v kvete
a cvála koniar, doňu v sedle tríme,
pýtam sa: kde ste, ruže záhrad v lete,
niet púpav v máji, nepadne sneh v zime.

Pozerám, kde je Veľký voz na nebi,
kde zažať oheň, keď sa začne chmúriť,
keď tvár mi horí večer od pahreby,
pri ktorom stáde oka nezažmúriť!

Tu sladkých trávnic nečuť po chotároch,
tu ľudí niet, čo majú snivé oči,
s pohľadom iným, s inou chodia tvárou,
s fujarou nejde pastier po úbočí.

Ťažké sú kŕdle, ťažké mestá, rieky,
i Kordilléry, nekonečnosť svahu,
to nie je vzdušnosť pre tatranské smreky,
ni ľahkosť piesne pre nábrežia Váhu.

Ó, zem, ó, klas, ó, kukurice kúdol,
hojdáš ma v lone, ako biednu lútku,
šumíš mi, palma, by som nezabudol,
kde osud bil ma, kde som pil mok smútku.

Ešte mám pár chvíľ, tu sa vyspovedám,
tu pokľaknem si k nohám Božích stráží,
na týchto poliach zamárniť sa nedám,
kde anjel zhuby za dušou mi baží.

Ešte sa obzriem po tých brehoch pustých,
kde lode hnijú, parí sa pri dokoch,
kde večerami víchor horkoústy
z rozbitých pien mi šľahá po oblokoch.

A ešte hodím zrak na stŕple roky,
kde som sa mučil ľudskou násobilkou,
ak som tam chybil, odvolávam kroky,
ak som sa mýlil, plačem nad tou chvíľkou.

Prešiel som scestia, ruín križovatky,
stretal som tvorov, ako sopiek lávy,
nebolo múru, ani v plote latky,
ni príbytku, kde oprieť ťarchu hlavy.

Videl som púšte, ľudské sirotince,
očistec zeme, hrozných drakov sedlá,
zúfalstvo brali za platobné mince
a plač bol viacej, ako misa jedla.

Ak som sa díval i do očú pekla,
zmením svoj pohľad, ak ho možno meniť,
ak bieda a smršť z ľudí handru zvliekla,
ak smetím boli, nedočiahli zenit,

ak napokon už trpieť nevedeli
a pohynuli, pohltili ich časy,
hynul som i ja, ako hyniem celý
a trpím s vami, zatratencov masy.

Preto si kľakám, tu sa vyspovedám,
odpusťte viny, prosím Božie stráže,
na pustých poliach zamárniť sa nedám,
nech príde smrť, čo stopu moju zmaže.

Tu som zastal — troska, tu je ruka Pána,
dokončím púť morskú, ako prorok Jonáš.
Prievozníku, povedz, kde sú ešte rána,
večery kde smutné, v ktorých so mnou skonáš!

Ešte tmy sa rodia, ešte nocou deň je,
neviem, čo je chotár, čo sú vrchov čriedy,
neviem, kde som dostal jedno poranenie,
kde som nechal nošu, kde som zastal bledý.

Koľké mestá mal som, koľko bielych veží,
moje oči vpadlé koľko krajín pili!
Vandrovnícky batoh pri nohách mi leží
a púšť nemá konca a ísť niet už sily.

Neviem, kde som blúdil po priestranstvách siných,
loď ma pohádzala, búrka mala veslo,
ešte nie som mŕtvy, padol prach na iných
tam, kde mrak ma hnal a kde ma more nieslo.

Snáď sa ešte zdvihnem, chcem sa ďalej pobrať
čo som mal, i z mála pozbieram si črepy,
keď už žiť som prestal, nemám o čo žobrať,
nechcem ani stebla, ani prachu stepi.

Ešte raz sa obzriem, ešte by chcel plakať
tam, kde odkvitla zem, pominulo leto,
vezmite mi nádej, kde chcem na zem kľakať,
kde už matky niet, kde Slovenska už nieto.

Neviem, či sa vrátim, nemám po čo chodiť,
cesta je bez cesty, smer je bez chodníka,
ešte sa chcem obzrieť, ešte pohľad hodiť,
do srdca noc ide, do tela tma vniká.

A keď teba vidím, druh môj v putovaní,
ešte chcem sa modliť, oči zdvihnúť k Bohu,
nech ťa požehná a nech ťa zhrieva v dlani,
ak pod nebom zdriemneš kdesi v teplom stohu.

Zakliate sú noci, zakliate v nich vojská,
rytieri sú mĺkvi, mŕtvo je pred stanom,
ktosi tu chce plieniť, čiasi ruka zbojská
dočahuje práchno, kreše dym nad ránom.

Dusno je v tom kraji, vzduchom síra tiahne,
zamorila slnko, svit je nedozerný,
chmáry z neba padli, ako z temnej liahne,
spoza rohu sveta zaštekal tvor čierny.

Hen na blízkej pampe bili sa tej zimy,
nado mnou sa rvali ako hromada vrán,
keď do mesta vtrhli, kostol spálili mi,
hnali ma pred sebou, krstili ma: havran!

Kedy zhavranel som, kedy, Bože dobrý,
krkavčím bol môj sen, môjho srdca úder!
Nelásky som nemal, ani jedu kobry,
nevyhnal som z hniezda chudákov, ni chudier.

Z cudzieho som nebral, dával som vo veľkom,
i to srdce vlastné rozdelil som v spevoch,
nič na svete nemám, chudobný som celkom,
zima mi, sťa Decku v betlehemských chlievoch.

Čo som mal viac robiť, komu som dosť nedal!
ak som nemnoho mal, odkiaľ som mal nabrať!
ešte i od teba, čo ťa cudzí striedal,
úder mám na tvári, mám ho, slovenská brať.

Blenu pil som veľa, smútku bolo mnoho,
náklad môj je ťažký, dnes už bez sĺz riedkych,
nezastavte vozy, nezastavte toho,
čo si k ústam dvíha kalich svoj za všetkých.

A keď bude mať prísť zhuba, bes či cyklón,
budem prosiť Boha i za teba, Kain,
dobrých i zlých, Pane, láskou svojou pricloň
a mňa úbohého ber preč z týchto krajín.