Spod Južného kríža

Pri dverách v tichu chrámu stál, 
roky a roky veril, 
že pomáha a neustal, 
nik ho po tvári neuderil, 
nepadla slina kolo neho 
v posvätnom šere,
mal chlieb pre chudobného 
a odchýlené dvere.

Bedár i mrzák,
úbožiak vystieral ruku nemú, 
starec i žena, muž i žiak, 
koľký svet išiel k nemu, 
akoby na prah neba, 
húfy a večný nával, 
pre kúsok chleba 
a on len dával, dával.

Ó, Antonko, ó, svätý dobrodinca,
čo sa to zrazu deje!?
Nepadá ti do urny minca,
to zbožný ľud tvoj nie je,
čo rúbe do brány
a dobýja sa k tvojmu raju,

zachríple soprány
bezbožnú pieseň zavýjajú.

Smrť služobníkom Boha!
preč s Kristom! dolu so svätými!
A vstupuje dnu hriešna noha 
a za chvíľu sa z chrámu dymí, 
len z kríža počuť tiché slová, 
ako po Kvetnej nedeli, 
tma padá na zem nová 
a plačú v nebi anjeli.

I pri tebe dav zastal temný, 
Ježiška s knihou mal si v ruke, 
v druhej dar chleba nadpozemný, 
ľalie kolo seba sťa na lúke, 
úsmevy paduánske, 
a hľadel si na zruty, 
tvoj zrak bol ako snehy lanské, 
nebesami predýchnutý.

Ale ten hrozný ktosi z davu, 
čo chrčal sírou pekla, 
nezniesol tvoju nebies slávu, 
ústami jeho slina tiekla, 
zlorečil láske, zdvihol drúky, 
do tvojho chleba kopol, 
dolámal, dobil sväté ruky, 
zapálil, nechal popol. 
Tvoj plameň šiel do výšky, 
tvoj chlieb pre biednych ľudí, 
modlitbu svojej knižky, 
sťa poklad drahej rudy, 
dal si mne, svojmu druhovi, 
s belasým vody pohárom, 
hľa, tu je môj most dúhový
a tvoja láska k bedárom.