Spod Južného kríža

Teraz už hučia mŕtve dni, 
akoby šiel som od hrobu, 
a ešte pohľad posledný 
vrhám na svoju chudobu; 
Pán Boh dal, Pán Boh vzal 
a dvíham k nebu dlane: 
i meno Božie, i môj žiaľ, 
ó, všetko nech je požehnané.

Zomiera moja cela
a popol kolom sneží,
Jób ešte postonal,
v požiari k nebu beží
to málo, čo som mal, útulok jediný;
hľa, dýchal v plachom kútku
kvet krehkej vidiny,
ó, poézia moja,
hynieš, i plody smútku
a plody nepokoja.

Po dlhých nociach bezsenných 
kvapkali mojou krvou, 
sťa dáždik za dní jesenných, 
keď padá nad ostrvou, 
v jedných som nádeje mal, 
v iných som putoval, 
ó, anjel pri nich driemal, 
ak ma kto ľutoval.

A keď sa išlo rozvidnievať
a zaleskli sa zore
a vtáky mali spievať
a hučať šíre more,
ja som len plakal, plakal mlčky
s otázkou: dokedy?
A zavýjali vĺčky,
hnali sa siné obedy,
bežali dumné polnoce
a videl som, že za ich púťou
čosi sa placho mihoce,
sťa višne kvet, sťa rosa z prútov.

A inokedy v speve tichom 
ich ústa vzlietli k blankytu, 
jak oči zbožným mníchom, 
čo vzplanú za svitu 
a zomierajú dennou skúškou, 
jak vánky hlasité, 
čo nakreslené tužkou 
šumia mi v detskom zošite.

Teraz už zbohom, drahé kvietky,
vydýchli jesienky
a hynú margarietky,
horia mi piesenky,
mrú moje básne,
vtáčence čisté
a vznášajú sa nebom hlasne
ku tebe, Kriste.

Nechal som stopy vlastné
tu kdesi, ako sväté chleby, 
keď oheň zhasne, 
budú žiť večne v nebi, 
ich únik bolestný 
vyhne sa vampírom, 
ony a moje sny 
putujú vesmírom.