Spod Južného kríža

Kedysi na svitaní 
pustil sa cestou svetiel, 
hnal sa po nebi zôr, 
z ďalekých dialí vzletel, 
až tam od našich strání, 
až tam od rodných hôr.

Tam, kde spí chladné leto,
kde horúci júl nie je, 
bez slnka prejde deň, 
kde v chatách tepla nieto, 
len vietor k oknám veje 
a chodí smrti tieň.

Tam vzletel pod blankyty, 
ach, tam na Božej nive 
zvlažil svoj smädný ret, 
pod krídlami mal štíty 
a hory-doly sivé 
a šírošíry svet.

Tak šiel cez ríše vzdušné 
nad krajinami hmlovín 
a ponad smutný vek, 
pod sebou videl krušné 
priestory ťažkých rovín, 
hlbiny temných riek.

A bol by dlho smútil, 
keby vták smútiť mohol, 
keby smel zavzlykať, 
bol by sa z výšin zrútil, 
no žiaľ ho nepremohol 
a musel unikať.

Hnal sa po cestách mliečnych,
prešvihol púšte, more
i čiaru rovníka,
do diaľav nekonečných
ženie ho srdce choré
i tuha pútnika.

Až k južnej zemeguli 
letí a rosu pije 
farebných vodných dúh, 
kde tiež je chladno v júli, 
kde jeden pevec žije, 
presmutný jeho druh.

Čo mu len, Bože, nesie? 
snáď vôňu rodných strání? 
šum lesov slovenských? 
snáď pozdrav, ktorý dnes je 
v matkinej zvlhlej dlani 
len horký plač a vzdych?

Snáď chce mu za večera, 
keď začína sa stmievať, 
sadnúť na podstienku
a za tichého šera snáď 
chce mu sladko spievať 
ktorúsi piesenku?

Ó, už sa blíži k cieľu, 
už z diaľky svetlo tuší, 
čo polnoc pretína, 
tam zhrieva jednu celu 
slovenská pieseň v duši, 
slovenská kvetina.

A už sa zniesol nízko, 
kde mesto pod ním duní 
a vzdúva pahrebu 
a kruté plamenisko 
kúpe sa v krvi luny 
a šľahá ku nebu.

A len čo nežne chcel mi 
zafúkať na oblôčku, 
aby ma omámil, 
vtom šľahol plameň šelmy 
a hodil ohňa vločku 
a vtáčka zamárnil.

To môj dom horel vtedy. 
Nech plameň ľahký ti je, 
spi, pieseň sýkorky, 
zahynul tvoj sen bledý, 
iba môj osud žije, 
môj osud prehorký.