ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Spod Južného kríža

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Rudolf Dilong:
Spod Južného kríža

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Peter Krško, Lucia Trnková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

162

čitateľov

Posol vtáčik

Kedysi na svitaní
pustil sa cestou svetiel,
hnal sa po nebi zôr,
z ďalekých dialí vzletel,
až tam od našich strání,
až tam od rodných hôr.

Tam, kde spí chladné leto,
kde horúci júl nie je,
bez slnka prejde deň,
kde v chatách tepla nieto,
len vietor k oknám veje
a chodí smrti tieň.

Tam vzletel pod blankyty,
ach, tam na Božej nive
zvlažil svoj smädný ret,
pod krídlami mal štíty
a hory-doly sivé
a šírošíry svet.

Tak šiel cez ríše vzdušné
nad krajinami hmlovín
a ponad smutný vek,
pod sebou videl krušné
priestory ťažkých rovín,
hlbiny temných riek.

A bol by dlho smútil,
keby vták smútiť mohol,
keby smel zavzlykať,
bol by sa z výšin zrútil,
no žiaľ ho nepremohol
a musel unikať.

Hnal sa po cestách mliečnych,
prešvihol púšte, more
i čiaru rovníka,
do diaľav nekonečných
ženie ho srdce choré
i tuha pútnika.

Až k južnej zemeguli
letí a rosu pije
farebných vodných dúh,
kde tiež je chladno v júli,
kde jeden pevec žije,
presmutný jeho druh.

Čo mu len, Bože, nesie?
snáď vôňu rodných strání?
šum lesov slovenských?
snáď pozdrav, ktorý dnes je
v matkinej zvlhlej dlani
len horký plač a vzdych?

Snáď chce mu za večera,
keď začína sa stmievať,
sadnúť na podstienku
a za tichého šera snáď
chce mu sladko spievať
ktorúsi piesenku?

Ó, už sa blíži k cieľu,
už z diaľky svetlo tuší,
čo polnoc pretína,
tam zhrieva jednu celu
slovenská pieseň v duši,
slovenská kvetina.

A už sa zniesol nízko,
kde mesto pod ním duní
a vzdúva pahrebu
a kruté plamenisko
kúpe sa v krvi luny
a šľahá ku nebu.

A len čo nežne chcel mi
zafúkať na oblôčku,
aby ma omámil,
vtom šľahol plameň šelmy
a hodil ohňa vločku
a vtáčka zamárnil.

To môj dom horel vtedy.
Nech plameň ľahký ti je,
spi, pieseň sýkorky,
zahynul tvoj sen bledý,
iba môj osud žije,
môj osud prehorký.