ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dom náš bol skrytý prostred zelených hôr,
jak dieťa sedel v jarnej púpave,
raz šľahal po ňom lomoziaci víchor,
raz objal lunu v sladkej únave.

Svet zasnený bol do prírody kolom
a trúchlivý jak na skalisku hrad,
pomalé noci šli po nebi holom,
do plachých okien zunel hviezdy pád.

Potoky tiekli blízo našej chaty
a zrána znel nám švehol vtáčích viet,
dni šumeli jak lesných panien šaty,
večery spali v hlásku margariet.

Okolo vŕškov dozrievali žitá,
tam počúval som Božie polia znieť,
tam zrodila ma pieseň nebom spitá,
horúcim dychom pálila môj ret.

A hučal vzduch, kde škovran k výškam vzlieta,
nad zemou zvíriac klasov zlatý prach,
čosi ma hnalo do priehlbne leta,
do tajov polian, k orlom na horách.

Bežali riavy s grúňmi, ako filmy,
zurčiace vlnky, lesklé od pstruhov,
kríčky ma kryli, šiel som za motýľmi,
utekať chcel som k vodám za dúhou.

Raz v detstve mojom stalo sa za mlada,
nad chatou našou svišťal meteor,
mne zažiaril jak lesklý únik hada,
bežať som musel spod mesačných hôr.

Hnal som sa za ním, nájdem ho po jase,
bol obrátený tvárou do Vesny,
Snáď pŕška hviezd, snáď vlha sĺz na riase
clonila na môj pohľad bolestný.

Tajomný oblak zniesol sa mi k duši,
vízia k očiam strašná, bezmenná…
Povedz mi, srdce, čo mi zvoní v uši
a čo mi búši krv do temena!

V polnočnej chvíli čie sú svetlá hore?
snáď sprievod stáda zaspal nad krajmi?
Meteor pojal srdce moje choré:
poď, drahý braček, ruku podaj mi.

A tak sme išli, vták môj rozprávkový,
len si sa ozval hláskom strieborným
a viedol si ma v život celkom nový
a s nebom splýval belasý môj dym.

A dal som zbohom poliam, krbu, skrýši,
potom nás vzali svety do víru,
prešli sme tryskom k hviezdnych krajín ríši
a hltala nás priepasť vesmíru.

Tam stretali sme odvážlivcov vekov
a karavány pútí šialených,
čo tiahli púšťmi, ako lode riekou,
jak vtáky k horám z dedín spálených.

Milenci, snári, čarov vyznávači
a s mulatkami klauni všetkých rás
dali sa naviesť, chceli čuť, jak jačí
nad svetmi ľudský fantastický hlas.

Ó, utopenci v rajských jabĺk mori,
ó, opilci, ó, šťastní piráti,
ja slabý druh váš a na srdce chorý
pridám sa ešte k vašej závrati.

Chcem započuť sa do tajomných hlasov,
čo šepocú vám svetov cikády,
objaviť idem prístav veľkých časov,
kde zjavené sú ľuďom záhady.

Kde voľnosť vládne, duše krídla majú,
kde nieto smútku, život nebolí,
kde nepokoje zo sŕdc vymierajú
a nezahynie otrok v nevôli.

Tak som sa dostal do nebeských šíkov,
ku extázii svätcov bludárov
a krúžili sme ríšou fanatikov,
chytajúc do rúk penu nektárov.

Tam, kde sa nikdy orol nenanosí,
tam zastali sme kdesi na štíte,
tam rozplynul sa meteor môj bosý
a oslovil ma menom hlasite:

Ó, druh môj drahý, pozri, šíre svety,
čo ležia v tmách ti teraz pred okom,
hľaď, údolia, kde ružiam dýšu rety,
otvoria sa ti v lone hlbokom.

A kraje riek a hory príkrych výšin,
veľmestá, moria pochodíš raz sám
a koľko víchrov, koľko prejdeš tíšin,
rúk mojich tôňa s tebou bude tam.

Ty budeš pevcom, pôjdeš blúdiť svetom,
nech sprevádza ťa cestou hviezdna stráž,
čo postaví ťa k svetlým vodometom,
kde vezmeš z rúk sna božskú apanáž.

Tebe sa bude otvárať svet v tajoch
a čaro zemské budeš v moci mať,
ty iné tróny zvládneš v iných krajoch,
ty srdciam prídeš z prachu zory dať.

A stvoríš pieseň, chodník krivolaký,
od slasti prejde slnko k bolesti,
postavíš ľuďom pred zasnené zraky
rozprávky nové, nové povesti.

Priprav si srdce pre pochody nové,
ďaleké diaľky k tebe zahučia,
poznáš raz, čo sú múky očistcové,
osudu môjho ľstivé náručia.

A tam, kde zem sa ide rodiť v pene,
ostaň pri nej, buď ohňa rozdávač,
zbohom buď navždy, spaľuj v mojom mene,
podmaňuj svety, kraľuj, smúť a plač!

Potom mi zmizol a mňa vetrom štyrom
odovzdal ako krehkých dlaní dar,
ja ostavší sám, ako pred vampírom,
zakryl som rukou rozpálenú tvár.

Noc bola tmavšia, nebom hasli svetlá
a vietor prúdil, chlad ma premohol,
keď duša do mňa ako prízrak zlietla,
viac som sa naspäť vrátiť nemohol.

Hnal som sa vpred, môj tátoš zdvihol nohy,
dolu sa mihli stovky hôr a chát,
mesto za mestom rástlo spod oblohy
a veže chrámov, ako kŕdle stád.

A znášal som plam na oltár sťa prorok,
Eliáš vzal ma, mračien prievozník,
na moju mladosť padal ohňa korok,
poznal som, kde je vytrženia vznik.

Videl som žiariť božské papršleky
a kolo mňa ich šípy svišťali,
mládencom, devám zahoreli drieky,
po vŕškoch zneli sladké píšťaly.

Zvali ma k sebe, niesli bohom dárky,
mladosti večnej slastné plamene,
k nim som sa pridal, šibol som cez jarky,
dobývať šli sme jasky kamenné.

Tisíc a jedna noc to nevysloví,
čo som ja našiel v kraji vodných víl,
kde prostred jazier palác rozprávkový
jak zo sna sa mi očiam vynoril.

Tam som sa vlúpal do kráľovských siení
a nazrel som do zakázaných krás,
zlodejské srdce v ťažkom previnení
dotklo sa kradmo pozlátených váz.

K lesku a zvodu otváral som dvere,
líhajúc mal som kľúče pri hlave,
dúškami pil som v lahodivom šere
márnivé moky, kvapky štipľavé.

Narkózu, čo len somnambul vie o nej,
ku mojim ústam ktosi priložil,
akejsi kňažnej, ku mne blahosklonnej,
či kráľovnej som v božskom tieni žil.

Čo môže vravieť duša básnikova,
mohol byť toto sen či veľký dar!
Ach, nikdy-nikdy nevypovie slova
o kráse kvetov plachý kvetinár.

Len chvíľu smel som ochutnať slasť vekov
a buchli za mnou brány belostné,
ostal som von a mojou dušou mäkkou
preháňali sa hrôzy bezosné.

Bolo mi smutno, díval som sa kolom,
tu vonku hostil ľudí trpký blen,
rozliate tieklo kyslé víno stolom,
pirátstvom páchol šumot horských pien.

Ktosi chcel strhať lode mojej laná,
prchal som pred ním ako plachá laň,
čierny boh sídlil v srdci chuligána,
pre blízku dobu ukoval už zbraň.

Videl som rany, nepoznal som lieky,
zvážili dýky časov sťažaje,
poznal som temné budúcnosti veky,
svet dozrieva a zem zas ťažšia je.

Dolu sa chveli v prepadliskách tvory
a život ľudský, puknutý sťa zvon,
a plameň hltal povrch zemskej kôry,
ohnivý drak sa valil napokon.

A tu som už chcel rýchle zavrieť oči,
nemožno hľadieť na púšť zániku,
túžil som zastať kdesi na úbočí,
otčiny mojej počuť slabiku.

A prv než dozriem k čiernej panychíde
a prv než hrôza s nami stane sa,
chcem, nech môj život k svojej méte príde,
oblaky, poďme, poďme, nebesá!

A prišla chvíľa, komu sa len snilo,
že vzbĺkne plameň z môjho ohniska!
Čo to len bolo, čo to zažiarilo
nad zemou, kde spí moja kolíska!?

Tmy nad ňou vládli a noc dlho stála
a zrána nikto neotváral chrám,
hľa, teraz zrazu úsvit svetla sála
javiskom brehov rodných panorám.

Zniesli sa orly sponad sivých holí,
k záhradám zbehla slnka záplava,
i jačmeň šibol na otcovskej roli
a zaviala nám zo striech zástava.

Zrodil sa úsvit, neskonalý, dravý,
slovenskej éry nesmrteľný lúč
a spieval pieseň svojej Bratislavy,
kto dostal darom od radnice kľúč.

Sťa v Biblii v čas egyptských šesť rokov
tieklo nám zrno z lazov, kopaníc,
Jozef ho bral, čo vyšiel z bratských okov
a ukladal ho v sklepoch, do viníc.

Ó, bola hojnosť! V Tatrách, na Branisku
náš zrak sa niesol výš a dopredu…
No, kto to vedel, že je vrah nablízku,
že deťom našim otcov odvedú!

Kto katov chcel, čo spoja sa so skazou,
obety Božej zotnú kvetinu!
A stalo sa a potupili kňazov
a znešvárili rodnú svätyňu.

Vtedy ma schytil divý povel víchra,
strhol ma v chvíli besne do prúdov,
šialená cesta, nenávratná, rýchla
hnala ma, šiel som biť sa s obludou.

Chcel som sa rúbať s bratanci i bratmi,
čo zahnali ma na kraj priepasti.
Vtedy som videl, slnko nad Karpatmi
ostalo pre mňa slnkom bez vlasti.

A tam som stál a valili sa chmáry
vojsk barbarských, vojsk mrzkých soldátov,
vlasť milovaná niesla blato v tvári,
sprznená bola celá od katov.

Ktosi mi búchal v noci na obloky
a rozohnal mi sny sťa bublinky,
ktosi zo stepí, zlosyn šikmooký
vrhol sa na mňa, vzal mi hodinky.

Videl som hroby, ponad čierne jamy
zapáchala Hviezda ako zdochlina,
v zborených mestách v kraji pod Tatrami
smrteľná bila všetkým hodina.

Poznal som diabla, zločinného zradcu
a jeho čeľaď, sluhov nešvárnych,
potupili mi slovenského vládcu,
mučili mojich bratov oltárnych.

Videl som svetov chmúrne Panteóny,
k ich mŕtvym skryl sa mnohý podivín,
keď metropola odhodila tróny,
kráľ niesol v tvári stopu ľudských slín.

V chaose, smútku videli ma tápať
a zmizla mi snov každá vidina,
hľadal som ľudskosť, išiel som na Západ,
kde víťaz vojny prsia vypína.

No stretli sme sa pod oblohou tmavou
a láska k ľudstvu je zlým odvarom,
bez záujmov a opojení slávou
nešli si kľaknúť k mojim oltárom.

Dali mi žold, čo víťaz slabým platí,
pre slovo vlasť ma plakať učili,
tam vládli mocní sveta demokrati
a bratov mojich v lágroch mučili.

To dielo tvoje, ó, zášť preukrutná,
to v mene cti a v mene slobody,
to Ahasvera cesta vekmi smutná,
čo bičom šľahá biedne národy.

A tak som zastal v otrhaných šíkoch,
kde slnko Božie svieti úboho,
strhli ma k sebe rady trosečníkov,
občania sveta, ľudia nikoho.

Akýsi zákon dal nám temné skrýše
na zboreniskách prepadnutých miest,
kde chrobač a hmyz nad hlavou sa kníše
a hlása vojskám mieru manifest.

Tam som sa brodil po smetiskách sveta,
zahodený sťa handra belasá,
kde hnisal duch i mladosť odumretá
a život ľudský večne černal sa.

Môj tieň sa tiahol z polomŕtvych davov,
za múrom lágra hľadal, koho niet,
a stretal druha s ovesenou hlavou,
čo mlčky šiel za dymom cigariet.

A iba keď sa zniesla noci clona,
volali naspäť smutné večierky,
kto dnu sa vracal z cesty Oriona,
v náručí niesol splínu íverky.

A videl tôňu, idúc k svojmu lôžku,
a líhal bez slov v jasku ulice
a zaspával a iba žiaľu trošku
zlietlo mu nocou tíško na líce.

Ach, koľko razy hnali ma sny klamné
po pustých svetoch ríšou satana,
triaslo sa ešte zopár vlasov na mne,
zahyniem, Bože, zomriem do rána.

Za svitu šli sme, ako z diery krty,
mrákava dňa nám pohladila tvár,
krúžilo vzduchom tisíc strašných smrtí
a háveď pekla slávila už kar.

A keď som vstával, mal som viac o vrásku,
chcem iné svety, iné vtáčence,
Bože, ja hľadám nie smrť, ale lásku
a vypiť chcem jej teplé púpence.

Viete, že k tichým rybníkom som sadal,
kde objavil som stopy milencov,
prekliaty bol som, oheň na mňa padal,
zápalom zhorím bludných šialencov.

Kam ďalej ísť a ktoré preťať rampy?
kde pustiť sa do smutných večerov?
na južný pól? na prérie? či pampy?
či zahnúť pod zem k skrýšam jašterov?

Keď spomínam si, akoby len teraz,
mal som pod mrakmi domov ďaleký,
na Eiffelke som raňajkoval neraz,
so slnkom som sa vadil naveky.

Hneď nato žil som v svätom Meste večnom,
kde nevideli snehu sedem zím,
strácal som sa tam v smútku nekonečnom,
z bazilík sal som kadidlový dym.

Pri vodách v parkoch starý boh mi kázal
zavlažiť rosou ústa horľavé,
Eskulap stál tu, ako bledý vazal
a hojil ľuďom srdcia boľavé.

Ale mňa v púti nikto neprekonal,
i keď som pral sa s tieňom chiméry,
mne za dverami pohanský vek skonal,
ja nechcem už viac žiť s ním v prímerí.

A tam som úpel, plač mi zovrel hrdlo,
v chmárach som hľadal Boha zúfalo,
výkriku slovo na ústach mi stvrdlo
a ešte vo mne srdce dúfalo.

Tu som sa skrýval, ako v diere plomba,
viem, čo je bolesť, pokora a prach,
predo mnou stála veku hekatomba
i s tým, čo zmeškal zobudiť sa v snách.

Potom som spieval chanson čiernej burze,
kým Hyde Park spal a Londýn hlásal jar,
čítal som z novín, že je bratstvo v kurze,
ale mňa oči pálili a horela mi tvár.

Od toľkých vetrov srdce došľahané
a doštípané telo moje špie,
no idem ďalej, prúdy morské, slané
hudú mi ešte piesne zajtrajšie.

Ideme ďalej, duma moja stuhla,
z afrických brehov na vás zavolám,
kde černoch nahý, ako kôpka uhlia
do prachu sa mi vrhol ku nohám.

Po moriach strašných plávala loď moja
a vody slané frskala mi v tvár,
videl som svet, kde Oceány stoja,
ten hrozný pohyb, nekonečný svár.

A zdalo sa mi, vlny všetkých morí
zármutku čašu dávali mi piť
a tmavé dno z blenu trpké kôry
pred tvárou bohov mal som okúsiť.

Delfíny lesklé hádzali sa k slnku
a ja som zúfal rabstvom zakliaty,
kto vysotil zem k nebu ako trnku,
nech pustí navždy z rúk jej opraty.

Nech vzdá sa smädu, koho živly schytia,
nech plače, ako opustený boh,
sám som sa zmietal ponad vlnobitia,
obratník šumel, hučal kozoroh.

Prešiel som rovník, Neptúnovu ríšu,
trojzubý vladár vložil na mňa prst,
ktorejsi lode v análoch to píšu,
že som tam prijal z pohanských rúk krst.

Oh, čo som videl s pádom i so slávou!
Svet stratil ľudí, azúr padal níž
obliehali nás lode s čiernou kávou
a v nociach pri nich horel Južný kríž.

Potom loď moja prisala sa k dokom,
čakali na mňa tmaví kreoli,
na zemeguli, prevalenej bokom,
snáď kdesi vtáctvo krajšie šveholí.

Myslel som, mávnem šťastia ďatelinkou,
osudom nájdem sladkých trópov háj,
alebo kraj, kde skrytý poklad Inkov
mne blúznivému vráti zemský raj.

Ale mňa zahnal život nie na pampy
a ani k teplým lesom brazílskym,
vo veľmeste, kde dusia nočné lampy,
musel som žiť a dýchať prach a dym.

Poznal som ľudí, mali zlaté teľa,
za peniaz išli s dňami do boja
a keď som stretol Krista Spasiteľa,
bol opustený, bledý, ako ja.

Vtedy som smutne kľakol ku kostolom,
aby mi padal popol na šiju,
načo si, Kriste, bol tu apoštolom,
načo tá zem, kde svätí nežijú!

Videl som vek, jak sily k zemi vypäl,
obchodník, kupec bežal k prístavu,
ženám i slúžkam rúž na ústach kypel,
Pán Boh im žehnaj ich vlasť ryšavú.

A pásli stáda zrudlí Patagónci,
Ohňovej zeme starí pastieri…
Ach, ďalej ísť, na druhom sveta konci
snáď iných nebies nájdem zástery.

Dal som sa zviesť a bežať k brehom novým,
preletieť ešte sedem krajín mám,
môj avión, čo zdal sa vtákom snovým,
zakrúžil so mnou, šľahol k výšinám.

Po nebi tiahla mozaika zdrapov,
oblakov temných cesta úlisná,
a keď sme zišli k hore mrakodrapov,
svet sa mi hmýril v mraveništi sna.

V krajine mocnej, v svete divov, ktovie,
či sa mi blyští dolárová zem,
za čo je moja sloboda, nech povie,
preletieť ešte sedem krajín chcem.

A zastal som pred pyšným Manhattanom,
Empire Boulding zval ma na strechu,
vzplanuli oči starým Ku-klux-klanom,
bedári časov, majte útechu!

O milosť vládcov, klásky moje, proste,
ja veziem náklad z polí slovenských,
loď moja kotví pri Brooklynskom moste
s odsúdencami, ja som jeden z nich.

A kým môj smútok zachvel sa pred časom
a zrno moje vetrík neodvial,
úrodu svoju zbieral sektár, masón,
napil sa whisky, so mnou zúčtoval.

Berte ma odtiaľ, tu niet miesta pre mňa,
zdvihol sa na púť zas môj avión,
podo mnou v krátroch budúcnosť spí temná,
predo mnou chrčí v mdlobách Babylon.

Čas prežúva ho, ako stáda seno,
a kto sa hemží v jeho brlohoch,
je agónia jeho biedne meno,
je v tôni smrti jeho vlastný boh.

A vracal som sa naspäť poomdletý
a aj tu tnú ma kmene Guaraní,
spálili chrám môj, spopolnili kvety
a nenašiel som lieku na rany.

Snáď žil som v dobe strašnej panychídy
pod Aconcaguy trónom ľadovým,
kde vládnu božstvá mocnej Atlantídy,
kde smäd svoj ešte smútkom napojím.

Neviem, kde ísť, kde pohnúť sa na púti,
kde prejsť do tyla gráp a úbočín,
prešiel som sveta najtajnejšie kúty,
poznal som priestor výšin, hlbočín.

Snáď, nazdávam sa, uvidím raz fjordy,
čoho som ešte v svete nemal dosť!
Hnali na vojny, povstalci a hordy,
smrť mi je v pätách, hľa, som koža-kosť.

Videl som plakať ľudí pri ružencoch,
znám osudy sŕdc, tajné záhady,
objavoval som svety utečencov,
ich skryté vášne, temné nálady.

Čo som ja mal za úzkosť, Bože zlatý,
môj koráb klesal, anjel strážca vie,
vetrisko duje na moje zlé šaty
a telo moje skoro zmeravie.

Viem, kde sú lásky, kde sú nenávisti,
poznám čas, v ktorom všetko hrdzavie,
kvitli tu devy, Bože, kto to zistí,
koľko sa pilo kráse na zdravie!

Konečne plachý, na smrť unavený,
z blúdení týchto padám opilý,
pútnici, plačte, opretí o steny,
nech by vás z neba dažde skropili.

Dosť už, ó, diaľky, dosť už, smutno je mi,
nenájdem napred cesty očima,
z prekliatych svetov nech už zletím k zemi,
ó, meteor môj, prestaň mučiť ma!

Dosť už, ó, druh môj, vieš, že z mŕtvych radov
sto kamarátov ku mne prikročí,
nedaj mi zomrieť pri arktických ľadoch,
v zakliatom slnku, bludnom storočí.

Nežeň ma v diaľky, vták môj rozprávkový,
keď sa mi s tebou v noci prisnije,
nedaj mi hynúť v púšti ani v kroví
s osudom, ktorý neúprosný je.

Nechcem krok držať s vami, svetobežci,
ani sa hnať cez siné krajiny,
nemal som zbla a nechcem nič mať v mešci,
kým pokrm môj sú poľné maliny.

Chcem navrátiť sa ku rodnému klasu,
chcem ešte poznať starú Trstenú,
chcem vidieť pluh, čo štrbu má od času,
zem, spevom kosy v ranách krstenú.

Túžim po chlapcoch, čo spia nad potokom
a otĺkajú na jar píšťaly,
oblaky, čo k nim bežia veľkým krokom,
za druhov by mi znova pristali.

Tam kdesi ešte voly pasú bratia,
ach, ako objať otcov starý laz!
Či sa tam ešte moje kroky vrátia,
keď mám na očiach a na čele mráz!

Meteor hrozný, nechaj ma na púti
a ruky tvoje nech ma nevedú,
jak s opilcom sa vesmír so mnou krúti,
ja viem, že padnem, tvár mám pribledú.

Už neosedlám čas, tú starú mrchu,
ak nevrátim sa v dychu stlmenom,
bezvládne zletím z najvyššieho vrchu,
naveky skonám v kraji studenom.