Spod Južného kríža

Bola noc hrozná, boli temné
na zemi ľudské výčiny,
nevyšli hviezdy, plaché, jemné,
a neposlali krôpky zlata nebeské výšiny,
len Rio de la Plata, široká rieka,
odrážala sa v plameňoch,
bežala k moru s nami,
nad metropolou kamennou
horeli Božie chrámy.

Ulicou chmúra tiekla,
nebolo chodníkov,
vystieral démon ruku,
noc bola ťažká, vleklá
a sprostred hluku a z hurhaju a pokrikov
s žeravou ohňa tlamou
hnali sa tlupy mužíkov
k portálom Božích chrámov.

Ticho a krotko stáli kostoly v Buenose,

vežičky, ako králi,
skropené v nočnej rose
vládli nad šírym mestom,
nad činžiakmi a domami,
akoby neba stožiare,
kým ktosi zvrhlým gestom,
s naftou a bombami
založil v chrámoch požiare.
Vzplanula bazilika,

horel náš kostol drahý,
dom Boží nebránený,
nebolo kostolníka,
nebolo muža, ženy,
len Kristus nahý
na kríži poranený pozeral
smutne kolom
a horké slzy ronil,
oheň mu šiel po tele holom,
z kríža sa sklonil
a zvolal hlasným bôľom:
Môj stan bol skrýšou tichou,
len úbohí sem chodili
so srdcom horkých vzdychov,
akoby s vázou perál
a pošepky sa modlili
a ja som slzy stieral
a zopár bledých mníchov
stálo po boku oltárov,
dvíhal som, podopieral
svätcov i bedárov.

A vy tu v nočnom čase
prišli ste medzi sväté múry,
v ruke, ktorá sa trasie,
blyští sa vaša dýka
a nenávisť z vás zúri,
idete ako na zbojníka
a ja som láska živá,
čo miluje a odpustí,
s dobrotou večne splýva 
a v nebo vyústi.

Tu som vás čakal celé roky, 
celé dni, celé hodiny, 
nebúšte teraz na obloky, 
už stmilo sa a padá tma, 
som tu zo živých jediný 
a vy ste prišli hľadať ma, 
sťa muža ľudskej spodiny.

Tu som vás čakal celé dni, 
vo svetle oči moje žili, 
sťa keď sa slnko na zem blíži 
a dnes je to deň posledný, 
prišli ste v nočnej chvíli 
upáliť ma na kríži.

A sotva dopovedal,
tu z jasna-čista ten,
čo sa peklu predal,
udrel po tvári Krista
a druhý z davu odvážne smelé skríkol:
nech mlčí Boh! A Boží Syn
na celom tele pocítil nafty lávu
a blčal v plameňoch.

A ešte z ohňa v kŕčoch smrti
ku nebu zdvihol oči, 
zvolal do sveta štvrtí, 
do vekov, do storočí,
čo hučia ako vôd púšť 
a lásku Božiu drobia: 
i to im, Otče, odpusť, 
bo nevedia, čo robia.

Bola noc chmúrna, temná, 
noc s otvorenou ranou,
obloha neobjemná, 
požiarom Božích stanov 
v červeni pozaliata, 
chvela sa s hĺbkou zosinelou 
a Rio de la Plata 
hnala sa k moru bez anjelov, 
s obrazom hroznej drámy:
nad metropolou skamenelou
horeli Božie chrámy.

B. Aires, 16. jún 1955.