ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stín bydlísk skrýva ho, má splínu príznaky,
chodníky krížia mu príšery, prízraky,
kúšu ho, kmášu ho, kúskujú na kusy,
v zákutí zakruší, zármutok zakúsi,
skloní sa k nemote, k šeru sa nakrčí,
noc tiahne k chatrči, ruku jej natrčí,
nieto v sne nevädzí, lupienok nepadne,
noci tie záhadné nemajú nič na dne,
len únik, len zánik, zásvetia podkrovie,
ale to nik nevie, nepozná, nepovie,
vyhnanec otupne, padnú naň slepoty,
neskúma osudu stajené šepoty,
ni hudbu, čo v búde hudci mu zahudú,
zaháňa obludu, už mu húsť nebudú,
tmu hustú prežúva, nad dumou nocúva,
chmúri sa, podúva, je búrka, načúva,
zachvie sa, zatícha závraťou zabraný,
vzbúrené havrany zabúšia na brány:
pusťte dnu pútnikov, púšťami prúdime,
húšťami blúdime, k mŕtvym sa túlime,
pusťte dnu vzduchu prúd, volajte rosu dnu,
prv než vám ukujú podkovu osudnú,
prv než vás zvať budú na tuhú rakiju,
zamárnia, zabijú, na karoch zapijú!

A potom nad ránom zdvihne sa ubitý,
vyzizne z ulity, opúšťa úkryty
a vzpučia nádeje, zdá sa — svit všade je
a zlatom zaleje parky i aleje,
život sa spení a zmení i polohy,
do ulíc na rohy padne kus oblohy,
mestom sa rozbehne, ako sna rovinou,
za bielou vidinou, za chleba mrvinou,
za zvukom, za práškom, za zlatým kolieskom,
za vtáčkom orieškom v zenite nebeskom,
kde kvitnú krôčikmi kvetiniek kropaje,
kde ešte po ľudskom úsmeve stopa je,
tam zoru ružovú rukami rozhŕňa,
trhlinou vytrhá i trávnik spod tŕňa,
ale tá lúčina, tá plnosť belesá
k hmlovinám vzdiali sa s tým, kto s ňou zdieľa sa,
po blane blankytu bludičkou zablká,
v diali tieň zamĺka rajského jablka,
pýtaš sa: čo je to? belavé belásky?
Bežia ti otázky, život je bez lásky
a bledý vyhnanec nikdy to nezistí,
aký je rána svit, čo z predstáv koristí,
blyští sa, sviští i z výšiny vypryští,
objíma stromy a švitorí po lístí.

Napokon poludnie pokropí potoky,
tam kde im do mora stekajú odtoky,
kde vodstvo obrovské svet drží v područí
a väzní pruh zeme a zviera v obruči,
má hĺbky, má šírky, obvody, oblasti,
ako sám život má priestory, priepasti,
náš pohľad hľadá ich a náš zrak blkoce,
páli a preniká, pení sa, šumoce,
vyhnanec vyhnaný do vyhne poludnia
so slnkom spojí sa, nenájdu spolu dna,
ktoré sa stajuje a sen náš neluští,
len šuští sťa v pľušti dáždiček na púšti
bez dneska, bez zajtra, bez včera, bez vlani,
bez hviezdnych večerov, bez rosy svitaní
a keď sa jasniť má a breh sa posúva,
od dúhy podúva, do túh sa obúva
a beží a beží po veľkom pobreží,
uniká jeho kraj, čo nikde neleží,
v dni temné, tajomné náramne zoskromnie,
v ich tône utonie, zastonie: čo po mne!
čo po mne na zemi, s kým život zamením!
Nejdem viac ku ľuďom so srdcom kamenným,
obložte obloky oblakom oblohy
aby ma nebil už tvor Boží úbohý,
zakryte jablone v júnovej polnoci,
aby som nepil viac horký vzduch v ovocí,
nábožní kresťania turíčnej nedele,
srdcia si schovajte, nečisté, necelé,
a ty, ó, Bože môj, všetko mi nepober,
aby som pil ešte s astrami október,
aby som na jeseň, ktorá mi neblíži,
skryl svoje teskné sny pod riasy na kríži!