ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Volám sa ubehlík, prístavný nosič som,
snáď trocha smútku mám nad rtom a nad lícom,
snáď ešte svietia mi na očiach diaľavy,
i dáždik marcový, i júna páľavy,
i rodné fialky, i snivé jesienky,
od Váhu pašienky, od Hrona piesenky,
od otca objatie, od matky poľúbok,
šepkala vo dverách: zbohom, môj holúbok!
a ešte prešla sa záhradou zaliata slzami
a ja s jej obrázkom bežal som za hory,
žialil som na zemi, plakal som na mori,
ach, ako netrúchliť, ako len nemyslieť!
letel som, veril som, že nájdem iný svet,
iný kraj, iného vzduchu sa napijem,
blankytom belasým smútok svoj zakryjem,
za hviezdou šťastia som utekal k prístavom,
svet sa mi ožiaril v prelude blýskavom,
snáď fatamorgána žiaľ vo mne ubije,
ale klam minul sa a život tvrdý je,
o kúsok postate som sa tvár tvárou bil,
kým som si na chlebík horkastý zarobil,
po roku necelom písal som rodičom;
volám sa ubehlík, v prístave nosič som.

A tak mi bežia dni, nesiem si nádielku,
z pondelka k nedeli, z nedele k pondelku,
pri páli slnečnej, pri tôni obláčka,
pri šere večernom, pri svite mesiačka,
ťahám beh života do noci, do rána,
keď bôľ ma uspáva a sen ma doráňa,
zdá sa mi, osud môj do klbka stočí ma,
vtedy sa zobúdzam, dívam sa očima,
dych sa mi zatají, zamĺkam v nemote
a vidím iný kraj v bledučkom šumote,
iných riek hučanie, iných hviezd vzplanutie,
na stromoch vtáctva snem, na vodách labute,
zdraví ma zeleň lúk, i grúňov lysiny,
oráči, pastieri, poľany, tíšiny,
tam horstvo dvíha sa, i Kriváň srditý,
hole sa belejú, na nich sneh večitý
a dolu pod horou, sťa hniezdo holúbka,
dýcha mi do tváre zasnená chalúpka,
otec ma víta a mati ma objíma,
ku krbu volá ma, mám rany, hojí ma,
vidia, že bedár som, srdcia im pukajú,
smutný som, tešia ma, hladný som, núkajú
a ja sa zobúdzam po všetkom, po ničom,
volám sa ubehlík, v prístave nosič som.

Prístavný nosič som a čakám na lode,
čo bežia po svetoch s vetrami v závode,
na lode z Marseillu, Nápola, Saigonu,
čo vlny pod nimi diaľkami zastonú
a vtákmi morskými ich vzduch je posiaty
a šumia nebesmi, ako strom košatý,
čo večne kryje ho obloha blankytov,
voňajú rovníkmi a dušou opitou
víria im odchody, šumia im návraty,
vanie z nich mnohý sen, v prístavoch nabratý
a ja ich čakám a čakám ich dni a dni,
ich náklad, ich pohľad, ich smútok záhadný
odberám, odnášam, dýcham ho, plače mi
a žiaľom leje sa po brehu, po zemi,
dvíham ho, budím ho, odkrývam odznova,
či v ňom niet odkazu z tamtých strán domova,
či mi tam z rodných lúk nik pozdrav nepošle,
ťažko mi nájsť ešte dni, rôčky predošlé
a keď breh hviezdičky večermi potrúsia
a lode do sveta šíreho berú sa,
zas nosím, nakladám, napĺňam galeje,
kontraband tajomný, túžby a nádeje,
vzdychy po slobode a slzu nad lícom,
volám sa ubehlík, v prístave nosič som.