ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oceľová struna na Vankovského base brnkla sama od seba… Jeronym sa striasol… I ostatní, tak sa mu zdalo, obzreli sa k stene… Videl, ako sa dvere samy od seba otvárajú, ale kľučka sa nepohla a nehrkla. Dvermi vstúpil do izby vysoký mužský so šedivou bradou, v čiernej mentieke s veľkými karniolovými gombami. Dvere sa za ním samy zatvorily. Jeronymovi bolo divno, že sa jeho kamaráti nepočudovali nad novým hosťom, nad zjavom nevolaným, nečakaným. Žak pobrnkával ľavou rukou na strunách. Kardič sedel ticho na diváni a nalieval si do pohára z poslednej fľaše, Timkov zapisoval si do noticky Vankovského rozprávku z dní dávno minuvších… Vankovský, ako by unavený vlastnou fantáziou, hľadel meravo pred seba na krásny koberec salónka…

„Páni pestujú muziku“, riekol neznámy, obrátený k Jeronymovi Sudickému, „to je bárs pekne… Veď ona tuším hynie, hynie…“

Jeronym hľadel vyjavene na hosťa a už otvoril ústa opýtať sa, akým právom prišiel cudzí človek do separátnej izby, medzí zatvorenú spoločnosť… do krúžka hermeticky oddeleného od ostatného sveta; ale vážna tvár, prísne vypúlené oko, ba akási priehľadná zduchovnenosť postavy nedala mu hovoriť. Obláčik dymu z Kardičovej havany ako by bol prešiel rovno cez prsia neznámeho. „Veď je to Piťo!“ blyslo v hlave Jeronymovej, nejasno, temno, akoby vo fantastickom sne.

„Dovolíte?“ povedal neznámy, obrátiac sa k Žakovi a berúc mu z rúk husle.

Žak ani sa neobzrel, zamračil sa, vypustil husle a sadol si na diván ku Kardičovi.

„Divno!“ podumal Jeronym. „Či spím, či bdiem? Čo je to?… Žak sa nespieral…“

Siahol po plnej čaši, lebo veľmi málo pil, a dolievali mu, keď urobil glg. Nie, nespí, nesníva sa mu. Studené šampanské príjemne chladilo jeho horúci hrtan.

Videl, ako neznámy berie husle, zatíska ich pod šedivú bradu. Brada vejárom rozprestiera sa po husliach. Sláčik sa mihol akýmsi určitým, pevným mihnutím a bezzvučne, ako by bol z hmly, prilipol k strunám.

Sladká, bôľna, dušu rozrývajúca melódia prvej trávnice ozvala sa izbou. Jeronymovi vypadol pohár z ruky a sa rozbil; on to ani nespozoroval, ale počúval, počúval… A jednako cítil, že jasné, skúmavé oči doktora Vankovského sú urputne upreté na jeho tvár.

Všetko, čo hovoril Vankovský o piesni Nebanovala bych, bolo bledé, vec zmenšujúce, triezve. Do úžasu, do strašného, naozaj smrteľno-sladkého i bôľneho cítenia schytalo, rvalo celú dušu Jeronymovu… Nemohol oči odtrhnúť od tvári čudného starca, od blesku jeho temných zreníc, od plavného, mäkkého pohybu jeho pravej, brnavej ruky. Ruka nelietala, ale vlnila sa ako para, ako hmla… Časom ako by sa sláčik ani nehýbal, a husle predsa zvonily. A struna basy, opretej o stenu, sama kontrovala, ticho, no znateľne; z hlbín ohromného inštrumenta vychádzala automaticky tichá, hlboká ozvena, doplňovala, dvíhala hru husíeľ… Jedna po druhej pripojovaly sa k hre i ostatné struny basy, ba i bráča, ležiaca na foteli, ozývala sa ľahunkou kontrou, ako ďalekým, preďalekým sympatickým echom. A starec zasa len hral od začiatku. Srdce v Jeronymovi vrelo, nylo, potriasalo sa, hlasne búchalo, hlava mu horela a celá jeho strašno-bôľna láska nikdy nepocítenou silou sovierala celú jeho bytnosť, celého človeka so všetkými pomyslami, citmi a neskrotiteľnými želaniami… Aurelia predstala pred oko jeho duše — svodná, krásna, vozvýšená, zduchovnená, ale naveky unikajúca do nedohľadnej diaľky. A unikajúc, volala ho kamsi do nevedoma.

Jeronym sa obzrel na svojich priateľov. Oni zunovano sedeli, tu i tu robili lenivé poznámky. Kardič hlasno zívol. Ani len Vankovský neukazuje nejakého vnímania. Nielen to: Jeronymovi sa zdalo, že doktor zaspáva únavou, vínom a ani nečuje piesne, ako by bol hluchý. A keď otvorí ospalé oči, ony oživnú a uprú sa na jeho tvár, vpijú sa do jeho očí, ako by chcely nazrieť do jeho najhlbšieho, najtajnejšieho vnútra… A len pred chvíľou akým vzletným dityrambom oslavoval slovenskú melódiu, potriasajúcu teraz dymným vzduchom komnaty, ako dávna rozpomienka na ňu už vzbudila v ňom prelesť mladosti!

Timkov, hľa, vstal a kráča izbou ľahostajne, len že sa nebúši do hrajúceho starca, ako by ho nevidel. Raz prešiel tak popri ňom, že musel zavadiť o jeho bok… ale to starca nemýlilo, nepohol sa, prepustil ho, ako by bol zo vzduchu a tieňov.

A Žak, hľa, vyvalil sa na diván za stolom, nalieva si a upíja, potom hvízda. Hvízda profánne, aké to znesvätenie! Hvízdať pri týchto božských zvukoch!

„Zlodeji, svätokradcovia, vrahovia!“ zakričal Jeronym, vzal so stola nedopitý pohár a celým rozmachom ruky hodil ho do zrkadla, takže sa rozletel na tisíc kusov a zrkadlo dostalo treščinu.

Vyskočil, chytil sa oboma rukami za hlavu, nepozorujúc, že sa spoločnosť vzbúrila, že všetci zadivení povyskakovali s miest, a letel von dvermi; dolu schodmi akúsi hať, ktorá sa mu oproti postavila, premohol. Z izby počul veľký hurhaj, letiac dolu schodmi, začul: „Hurá! Živio, Piťo! Živio, Piťo! Hurá! Sláva piesni Nebanovala bych! Serenádu, serenádu dáme, dvornej kišasoni!“ K tomuto kriku počul ešte i trieskanie bitých fliaš, pohárov, praskot lámanej basy i bráče…

Jeronym našiel sa na ulici, a po krátkom behu, ktorým zmizol ako gáfor z hotela, zmiernil krok. V nočnom vánku cítil, že nemá klobúka, ale to ho nemýli, je mu to prirodzené a príjemné. Ako by sa mu milujúca ruka kládla na čelo. Plynové lampy slabo osvetľovaly široké štvorhranné námestie, zpod laubní kukala tma veľkými okrúhlymi okáľmi. Gotický chrám stál naľavo, ako nejaký hrozný, živý obor… vari sa i pohyboval; lampy slabo osvetľovaly jeho spodnú masu, veža sa tratila v tme tam kdesi hore, v oblakoch, nadvisnutých nad mestom. Ani ona nestála, ale sa klátila a rástla pritom, vrastala, vpíjala sa do oblakov. „A keď sa zrúti, čo bude?“ podumal.

„Nič nebude!“ doložil nahlas.

Jeronym cítil na čele studený pot, hoci bolo horúce a pálilo ho… Nohy sa triasly pod ním… strachom, aby ho nedohonili bujani… Preto šibko, ako len vládal, vkĺzol do temného podlubia… Tam ho nevidí nik… Vzmužil sa a začal krepko chodiť temnou chodbou a načúvať, ako sa v klenbe ozývajú jeho kroky… Neraz sa obzrel, či za ním niekto nejde… nie, to bolo echo jeho krokov.

Utiahnuc sa do niše v stene, kde predtým stávala piesková, rokoková hlúpa štatua Marsa, takto premýšľal: Bájna krása Aurelie spojila sa s krásou piesne tak, že sa obe slialy v jedno a obe sú nedostižiteľné. Jej nevýslovné mocné oči, jej elastický, tuhý krok, jej zvonivý hlas, časom urputný, studený, panovitý tón a zasa hravý, svodný šepot túžby, jej tri zvučné bozky, jej chladné slová, jej náhle priľnutie k jeho prsiam (oh, Bože, bolo to priľnutie najkrajších ženských ňadier na svete!), jej slza na mihalnici… to všetko vtelilo sa do piesne čudného starca, hrmelo v jeho ušiach, ozývalo sa v jeho duši… (no veď pravidelne myslím… potešil sa), pomiešalo sa a vynáša ho do empyrea blaženosti, divej, strašnej blaženosti… A teraz tú blaženosť musí premôcť… Mier, mier!

„Domov, domov!“ zakričal, až sa ozvalo dutým ozónom sklepenie podlubia, vyskočil z niše a silou vôle chcel pokročiť k svojej bráne.

Ľahne si. Vytrhne z povedomia, „z kola vecí jestvujúcich“: Širokú ulicu, Lipové námestie, Aureliu, jej mať… (že vraj strigu…), tragédiu i všetkých priateľov… Vytrhne si srdce z tela, oddá sa mieru… Blaženosť nie je pre neho! Mier!

Musí domov! Už všetko pretrpel, všetko vyhodil… Ó, mier, ó, sladký mier! Smrteľne po ňom túží! Domov, teda domov! Chcem, a punktum!

Kráčal, kráčal a o chvíľu uvidel sa… na Lipovom námestí pred domovou záhradkou Jasinských, pri vysokom železnom plote.

Bolo už oblačno, temno. Ticho stál ohromný rožný dom, tiché boly ulice, blížila sa polnoc. Uličná lampa na rohu osvecovala múrik i plot, jej odblesk lámal sa na mocných prútoch, lisol sa na pikách, ktorými tamhore končily sa prúty. Záhradka bola v tieni… obloky salóna a ostatných izieb na byte Jasinských boly temné, iba dva obloky Aureliinej alkovne, kde prvý raz povedal osudné slová: „Ja vás milujem“, zastreté tenuškými záclonami, boly slabo, priduseno osvetlené, ako od nočnej lampôčky, alebo lampy, zastretej abažúrom. Pridusené osvetlenie devinej spálne, tajné, magické, znepokojovalo ho, dráždilo jeho rozpálenú fantáziu… Obloky vo všeobecnej tme boly ako dve spásne, veľké hviezdy, ba slnká, ktoré rozoženú razom všetky tmiská, ale zasa menily sa mu v očiach a duši na ohromné, magicky jagajúce sa okále strašného, pekelného draka, ktorý ho ide pohltiť.

Jeronym pritisol horúcu tvár na chladiace prúty rešetky a hľadel k oblokom… S veže dómu zďaleka kovovým, hlbokým hlaholom bilo dvanásť…

Vtom čujné jeho ucho zachytilo tiché tóny… brnknutie strún.

Striasol sa, zmeravel… Zkadíaľ idú tóny? Zkadiaľže idú tie isté sladko-bôľne tóny, ktoré ho takým divým rozčúlením potriasaly v hoteli?

Zjavno zo záhradky, ale nie z matno osvetlených oblokov. Roztvoril oči, tisol tvár medzi prúty. Bože! Slabý blesk obločného svetla padá nadol a matne osvetľuje vysokú figúru starca, stojaceho strunisto prostred hriadok. V polosvetle, prebíjajúcom ľahkú záclonu, vidí šedivú bradu, vejárom rozostretú po „husli“, vidí karniolové gombičky, veľké prstene na brnavých prstoch. A z husle vinie sa pieseň: Nebanovala bych… Zuní ticho… ale ako! Tisíc ráz bôľnejšie, hroznejšie a sladšíe ako v hoteli. Ona už prosto ničí okolo seba všetko ostatné, zuní, panuje, kraľuje, berie žitie pre seba… To už nie je pieseň, to je osud v tóny zakliaty. To nie je hra: to je volanie zo sveta iného, nevedomého… A ona, Aurelia, tamhore za ľahunkou záclonou, azda v postieľke, ktorej snehobiela perinka na chvíľu zasvietila medzi ťažkými portiérami… vtedy, v osudnej chvíli pri Ifigenii na Tauride. Tam spočíva, hlávku na hodvábnych čipkách… Ruka na perinke… a na strednom prste solitér-diamant! Prekliaty skvost, prekliaty hyntov, prekliata koruna! Prekliaty erb! Hrôza! Nie je sama! Bože, smiluj sa!

Jeronym schytil oboma rukami mohutné prúty rešetky a celou silou ich potriasol; ony trčaly vo vzduchu surovou nepoddajnosťou. Potriasol ich, ale nie prúty sa triasly, triaslo sa jeho telo, triasla sa jeho ubolená duša… Keď mu už ruky klesaly, bezvládne bil čelom do studeného železa. Chcel kričať, ale hlas mu zaviazol v hrdle… Zasa len položil trasúce sa ruky na prúty… Svetlo v alkovni zhaslo, žltkavé záclony potemnely… Figúra starca zmizla, tóny zamĺkly so strašnou, do kostí režúcou disharmóniou…

„Čo sme sa ťa nahľadali!“ zavolal radostne, živo doktor Vankovský, keď v slabom svetle uličnej rohovej lampy zazrel dlhé vlasy prostovlasého priateľa.

Priskočil, položil mu ruku na čelo. Bolo horúce a mokré studeným potom. Hneď za doktorom pribehol Žak, udychčaný a zapotený… Bol hľadať ubehlíka až v zámockom parku, pri bašte, na vysokom pavilóne nad Olzou.

„Čo sa tí razom porobilo!“ hundral. „Plieskaš pohár do zrkadla, nadáš nám a bežíš“ Vrátnika si svalil s nôh, Johanna si búšil do pŕs a revúc: ,Hurá! Živio!’ cválal si inak ako majorova kobyla… Bežali sme všetci… ale tys’ zmizol! Eh, s vami, poeti, ťažko žiť! Ani vypiť si neviete…

„Nehreš“, riekol doktor Vankovský a dal znakmi vedieť Žakovi, že tu nejde o šampanský chmeľ, ale o niečo horšieho…

Žak sa zapýril a zhrozil.

Jeronym ani nepočúval Žaka, hľadel meravo do záhrady… Potom, pridŕžajúc sa múra, klesal na kamenný chodník. Doktor ho zachytil.

Kardič pribehol na fiakri.

„Hé! Sem!“ kričal Vankovský a kýval kočišovi.

Jeronym poslednou silou odsotil pomocné rameno Vankovského, pripadol k mrežíam, ukazujúc rukou pomedzi prúty.

„Nevidíte? Nečujete?… To on! To je tá pieseň!“

Priatelia pozreli na seba. Kardič sa odvrátil a hlasno zaplakal.

„Ach, už ho niet… už prestal! Vy ste ho odohnali, nemilosrdní! Vy ste ohlušili hlas duše mojej… Revali ste… fľaše ste bili… ozorníci! A kde sú dva jasné oblôčky… zmizly? Zahasili ste ich?… Tam, tam horelo moje nebeské svetlo, moje nebeské svetlo! Nové slnko efiru… A potom sa zmenilo na okále pekelnej obludy!“

„Ono samo zhaslo“, povedal ticho Vankovský.

S pomocou Žaka a Kardiča oddelili ruky Jeronymove od prútov, ktorých sa kŕčovite držal, a usadili ho do koča. Doktor ho držal pod ramenom, oproti sedeli Žak a Kardič.

Jeronym sa v koči spamätal. Ako by precitol z divého fantazovania…

„Ach, to ste vy, priatelia. Doktor, Kardič, i ty Žak… Kde som to bol?… Nie pri rieke, nie pod širokým dubom?“

„Teraz si pri nás, upokoj sa!“

„Sláva Hospodinu!“ zavolal razom slávnostne, pevným, určitým, povedomým tónom Jeronym. „Bratia, boril som sa s démonom, s pekelným šarkanom; on ma pod sebou hrdúsil, mliaždil… Ale potom prišiel moment… len krátky moment, vtedy, keď ste mi ruky odtrhli od plota… ja som schytil draka za hrdlo a hodil do priepasti… Veď ste to videli… Áno, som slobodný, čistý… Anjel mi bol na pomoci… Marienka moja, ďaleká, verná Marienka… Ona už nežije… Odpustila mi všetko, odpustila, anjel, dobrota, milota!… A teraz mi pomáhala premôcť šarkana!… Zvíťazil som, bratia! V týchto prsiach už nieto tmy… nieto tmy, nieto tmy! Rozblesklo sa… Vidím iné slnká, veľké, slávne, slnká samého Hospodina! Slobodný som… jasný… jasný…“

Jeronymova hlava klesla na doktorovo plece. Zamdlel. Bezvedomého oddali na kliniku… O týždeň ho nebolo…