ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V izbe Gusto Žak hodil sa na diván a zívol. Kým Jeronym stačil zapáliť lampu, Gusto odkryl vrchnák a vytiahol husle.

„Idem ti rozohnať melanchóliu“, povedal a začal hrať.

Gusto Žak, hoci bol matematik a veľmi akurátny úradník svetovej asekuračnej spoločnosti, mal v sebe veľkú dózu umenia: jeho hra na husliach svedčila o hlbokom cite, o samostatnom nazeraní, o individuálnom ponímaní a exekvovaní; jeho hra, technicky bezvadná, išla priamo z jeho vnútra, z duše, bola prostá, ale ideálne krásna. Zvlášte toto: on krásou rozvoniaval a krásu budil v duši poslucháča. Že žil sporiadaným životom, neuberalo mu hodnoty: ostatne nie je pravda, že by každý umelec musel byť lump; áno, extravagancie bývajú pri veľkých talentoch, ale ony ani netvoria talent, ani nie sú jeho podmienkou. Pravda, mnohý namýšľa si byť umelcom preto, že robí extravagrancie, často podlé kúsky…

Jeronym nebol výkonným muzikantom, hral stredne na piano, ale chápal hudbu hlboko. Jednako bál sa Žakových husieľ, ako sa bojíme skočiť do prihorúceho kúpeľa… Ale keď sa už Žak vhĺbil do hry, duša Jeronymova sa zatriasla, nyla a bolestila bôľom, od ktorého sa nemožno odtrhnúť… Hladila i ranila, roztúžila a uspokojovala, zahrievala — práve ako horúci kúpeľ…

Najmä teraz bol prístupný každému záchvevu strún a úderu sláčika. Cítil, že hra priateľova utužuje v ňom lásku k čudnej deve, že ju akoby ospravedlňuje a vysvetľuje… Tajnosť, poodkrytá tónmi (hudbou umelec vždy odkrýva alebo poloodkrýva tajnosti vlastnej duše), tajnosť inej, priateľovej duše lahodila nevysvetliteľným, neprekonateľným, taktiež tajným túžbam milujúceho srdca… Láska obracala sa v náruživé, opojné, smysly, rozum, všetky city v jednotu zahrnujúce vibrovanie… bez istého cieľa… láska pre lásku, k vôli láske… Vedľa tohto celú osobnosť pohlcujúceho citu nemohlo existovať nič iného.

„Dosť!“ zavolal temer hnevným hlasom Jeronym a vytrhol Žakovi husle, ktoré ešte v jeho trasúcej sa ruke zvonily odumierajúcimi, disharmonickými zvukmi.

„Škoda!“ povedal Žak. „Bol som v dobrej nálade. Ale ty ani piva, ani muziky dnes nechceš. A mne sa chce už spať… Pusť ma, porkoláb! Čaká na mňa zapletená kalkulácia… Otvárame nový asekuračný oddiel… Poetov ideme asekurovať…“

„Nežartuj stále! Práve keď si hral Chopinovu bolestnú symfóniu, zdalo sa mi, že u mňa nie je všetko v poriadku… tuto.“ Ukázal na čelo.

„Vieš, čo: nemazni sa, chyť čerta za chvost, keď sa ti nedá za rohy.“

„Cynik!“ povedal Jeronym, prepúšťajúc Žaka temným koridorom. Pod laubňami postáli… Na rynku panovala úplná tichosť… Mesiac sa už skryl za strechy vysokých domov. „Ostatne, ďakujem ti, Gustáv… ty si veliký majster… Sám nevieš o svojej sile… Mal by si praštiť kalkulmi a oddať sa husliam.“

„Braček, moje prsty sú už pristaré na krkolomné pasáže, bez ktorých sa dnes nedá myslieť virtuóz… a nebyť virtuózom, si žobrák… A kde vziať reklamu: také sprosté meno — Žak. Treba sa menovať Sarasatom, — už meno znie krásne… ale Žak — sak — kvak! S Bohom, duša! A netráp sa už toľko! Život je krátky, načo si ho ešte dobrovoľne znepríjemňovať…“

„Sám zo seba nevyskočíš, sám pred sebou neutečieš“, vravel smutno Jeronym.

„Ale utiecť pred poľskou sirénou možno!“ povedal Žak, no už sa bral, lebo sa bál nejakého ostrého slova.

Jeronym stál pri bráne a neodchodil…

„Ked nevládzeš sám utiecť, pojmi so sebou i sirénu!“ zavolal Gusto Žak, ale hneď sa dal do behu rynkom, zapchajúc si dlaňami uši.

Jeronym poslal za ním niekoľko silných nadáviek a buchol bránou…

*

Na druhý deň Jeronym, vlečený túžbou, už o jedenástej pred obedom klopal na dvere bytu Jasinskej… Otvorila Mari, chyžná, vstrčiac hlavu medzi dvere.

„Pani ešte leží“, povedala, nečakajúc na otázku, „a slečna nie je doma.“

Mari zatvorila mu dvere pred nosom. Nikdy nebola ešte taká drzá! Čo je to? Či sa celý dom premenil? Jeronym šiel do úradu, práca mu nešla. Odbaviac poštu a najsúrnejšie expedície, vyšiel na ulicu a v čudnom, akomsi ospalom zabudnutí chodil bočnými ulicami, vyhýbajúc sa ľuďom. Do hlbiny duše trápila ho neistota, sladkým bôľom horelo srdce a spolu naplnené bolo i strachom pred niečím neočakávaným a hrozným. Doktora Vankovského nenašiel už doma; on hľadal pomoc, útechu, a dúfal ju dosiahnuť spoveďou. Doktora našiel už pri obede v malej reštaurácii, útočišti starých mládencov, ktorým sa hlučný hotel zunoval.

„Poobeduj so mnou“, povedal Vankovský.

Sedeli v útulnej niši pri obloku. Hlavy ulicou prechádzajúcich mihaly sa v obloku.

Pri čiernej káve Jeronym rozpovedal priateľovi poslednú scénu s Aureliou. Doktor srkal čiernu kávu „bez cukru“ a pozeral svojimi veľkými hnedými očami na rozčúleného priateľa. Napokon povedal:

„A ty nevidíš, necítiš, že si s tebou hrajú? Na slepú babu sa hrajú, a ty si tá slepá baba! Chceš, aby ťa niečo ohromilo? Ešte pekne, že tvoja ,víla’ stavia sa tak úprimne… Má ti celkom jasne povedať, že si jej príjemnou hračkou, duchaplným ,maitre de plaisir’, odháňateľom nudy po búrnych tete a tete s Bernhardovcami?“

Jeronym bol by vzplanul hnevom, ale v tvári doktorovej bol záblesk akéhosi tajomstva niečoho neobyčajného, vzťahujúceho sa na Jeronyma. Horiac láskou, žiarlivosťou, opýtal sa:

„A čo ty vieš o Bernhardovcoch? Bernhard je len jeden… a dostal kvinde… Čo sa dívaš tak tajnostkársky… Čo utajuješ — povedz!“

Ja, braček, len to viem, čo ty hovoríš — mladú poznám len bežne — no stará… to ti je striga. Vidy vídavala, z veľkého, rýchlo prežitého prepychu skrbáľala sa na Lipové námestie…“

„Čo ma do starej a jej vidov-nevidov?“ horko povedal Jeronym. „A ty máš srdce mňa ešte urážať, búriť — rozčuľovať! Banujem!“

„Nebanuj. Dal by som ti medicíny — ale je horká. Ty si z tých, ktorí všetko sami musia prebrodiť vlastnými nohami… napíšem do receptu ,varuj’ — neveríš… Recept roztrháš… neveríš!“

„Čomu veriť, čomu neveriť, veď hovoríš v rébusoch… Čo ma po niekdajšej sláve Jasinských! Ja by som bol rád, keby boli ešte omnoho chudobnejší… Možno, nebolo by mojich múk.“

„Pah! Nejde o chudobu! Ale ide o bývalý lesk… Vieš, bývalý! On je jed. Brat môj zlatý, žiť v biede ešte nie je muka… Ale po veľkom lesku a pohodlí zemiaky škrabať… to je trpké.“

„Jasinská neškrabe zemiaky“, poznamenal zlostne Jeronym; „vy, bratci, plazíte sa nízko — nechápete ľudí vyšších poletov. Nechápete ani krásy, ani duchovných pôžitkov! A ty už celkom nie, darmo píliš na svojej base!“

Priatelia sa rozišli rozladení. Doktor Vankovský miloval Sudického, ako všetci, ba ešte viac, lebo iste najviac cenil jeho pravdivú dušu; iní cenili viac jeho talent a skromnú prítulnosť. A videl, ako tonie v nezdravej sentimentálnosti, v temnom fanatizme, ako dobrý, mäkký, poslušný mladý mužský stáva sa urputným, zatvrdilým, len čo príde do otázky jeho náruživosť, jeho idolopoklonníctvo pred krásavicou Aureliou. Hneval sa na „plazenie pred jubkou“, zmalátnenie superidealistickým slúžením ženskej. Vankovský bol už zrelý mužský, mal veľkú duchovnú hĺbku a široké i základné vzdelanie. Umove i mravne ustálený, ostro pozorujúci učenec bál sa o Jeronyma, bál sa, že v ňom stratí slovenské dielo veľkú silu. Preto bol dosť tvrdý oproti priateľovmu uvlečeniu.

Jeronyma rozladila neciteľnosť, nevšímavosť po takej intímnej spovedi.

Doma Jeronym hádzal sa na diváni s boka na bok. Potom písal verše na Aureliu, divé, neskladné, sálajúce žravým bôľom, a trhal papier na drobné kusy. O piatej bol už na ceste k Jasinským.

Mari ho prepustila bez slova. Našiel iba starú. Počudoval sa: to má byť osoba, ktorá vstala z postele? Bola živá, naradostená, usádzala ho s vyhľadanou milotou na foteľ, ale pri jej milote bolo čosí bezpečného, akési šťastie, cudzie Jeronymovi; o dcére sa ani nezmienila… A predtým jej ani iné z úst nevychádzalo, ako nežnosť materinská k dcére a hrozná, úzkostlivá starosť o jej budúcnosť, o jej šťastie… Jeronym sa pobavil… čakal, kedy sa zjaví v dverách vysoká, štíhla postava Aurelie… No bolo po ôsmej… Jej nebolo.

Večer dlho blúdil Lipovým námestím a Širokou ulicou. Dával pozor na každého človeka, vchádzajúceho do veľkého nárožného domu… Azda príde… Potom dlho stál pri železnom plote, oprúc horúce čelo o jeho studené prúty. Obloky Aurelie boly a zostaly temné…