ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sudický nevydržal: na druhý deň, čo ako nechcel, ôsma hodina ho našla pred domom, v ktorom bývala Jasinská.

Dom stál na rohu hlavným frontom do ulice. Bokom hľadel na neveľké námestie, vysádzané obrovskými lipami. K námestiu obrátená bola i neveľká domová záhrada, ohradená múrikom do pása a na múriku železným plotom na pol treťa metra. Obloky Jasinských s prvého poschodia hľadely do záhrady a na námestie.

Aureliu našiel doma. Nesmelo sa obzeral po chyži — na šťastie nebolo nikoho. Ona vstala s taburetu pri piane a podišla proti nemu.

„Od týždňa som vás nevidela“, povedala tichým tónom. „Azda ste boli chorý? A či pracujete tak pilno na svojej tragédii?“

„Ja som slečnu videl… včera…“

„Iste v zámockom parku“, práve tak ticho pokračovala, „s pánom nadporučíkom Bernhardom. Pomyslite si, on ma chce učiť jazdiť… Mama sa bojí, ale ja mám vôľu.“

Sudický sa kyslo usmial.

„Uláni o koňoch“, povedal.

„A filozofovia, poeti o knihách. Každý po svojom.“

„Aurelka“, bolo počuť hlas pani Jasinskej z bočnej izby, „zadrž pána Sudického na večeru… Máme nové poľské jedlo.“

V bočnej izbe bolo počuť kroky, potom buchly dvere.

Aurelia otvorila oblok a oprela sa o podokenicu. Jeronym bázlivo stál pri nej. Ľahký vetrík od námestia ihral sa s vlasmi devinými.

„Pozrite na lipy. Aké sú majestátne… Všetkých nás pretrvajú. Boly tu, keď nás a našich rodičov ešte nebolo, a budú, keď z nás ostanú iba biedne kôstočky… Človek pýši sa byť prvým kúskom stvorenstva… A hľa, lipy ho predstihujú vekom… A či vek, trvanie nie je istá, veľká cennosť? A jednako sú krásne, mocné, zdravé, hoci pretrvaly a prežily pokolenia.“

Jeronym oprel sa tiež na oblok, ale hľadel nadol, do malej záhrady. Ona temnela sa tuhou zeleňou a pestrela sa kvetmi.

„Ale človek máva momenty, ktoré sú väčšej ceny ako storočia líp.“

„A či ste už zažili také momenty?“

„Sám ešte nie, ale cítim v sebe schopnosť a možnosť zažiť…“

Aurelia sa dôverne obrátila k Jeronymovi, jej ľavé ramienko sotva znateľne príľnulo k jeho ramenu. Len na chvíľku; hneď sa oddialilo.

„Iste, iste! Veď vy ste poet! Čo nám suchým dušiam nedopriato, to vy chytáte v tichom, nočnom bdení pri lampe…“

„Nie také momenty myslím…“

„Verte mi, i ja som trochu schopná vašich poryvov. Mne je pri vás tak lahodno. Všetkému lepšie rozumiem, keď ste vy pritom…“ Ona sa mu podívala bokom do tvári. „Vari neveríte?“

„Neverím; ako uveriť…“

„Tak nemáte dôvery… ani za mak dôvery. Hovoria, že ženská nezaslúži priateľstva vozvýšeného mužského. Že je zištná, márnomyseľná, ľahká… Len na seba, vraj, myslí… Vidíte, ja keď s vami besedujem, keď mi čítate Mickiewicza, Byrona — nemyslím na seba. Myslím na vec, na váš krásny hlas a peknú intonáciu. Na vás myslím. Aká tu zištnosť?“

Jeronym Sudický zamĺkol. Zdalo sa mu: prišiel moment, ktorý rozhodne…“

Slúžka doniesla lampu.

„Tam ju postav do mojej chyže“, povedala Aurelia. „Poďte, dočítame Ifigeniu na Tauride, to je pre váš skvostný barytón.“

Aureliina izba bola priestraná, vzdušná, s malou alkovničkou. Spustené, ťažké portiéry zakrývaly postieľku. Iba pomedzi krídla portiéry belela sa ľahunká perinka ako sneh.

Niečo omamujúceho bolo v tomto panenskom kútiku. Sudický si sadol k malému stolíku, pokrytému vyšívaným obrúskom. Aurelia si sadla proti nemu tak, že jej tvár bola v tieni lampového tienidla; na tvár Jeronymovu padalo svetlo.

„Čítajte!“

Jeronym vzal knihu, začal čítať… Hlas sa mu triasol… Bola to sladká triaška ľúbostného rozčúlenia. Všetko okolo neho dýchalo jej sladkou prítomnosťou a nadto i sama bola pred ním v utešenej póze, ľahúnko opretá o foteľ. I keď nehľadel na ňu, cítil na tvári blesk jej junonských očí. No skoro sa premohol, zaryl sa do myšlienok autora, ohlušil sa násilne melódiou krásneho, mramorového verša Goethovho.

Razom, ako ohromený niečím, ako v nejakej vízii, pustil knižku na koberec…

„Nemožno ďalej… nemožno… Aurelia, ja vás milujem! Vy to iste viete! Čo ma mučíte, čo sa zahrávate s citmi oddaného človeka?“

Aurelia zbledla, vstala a v jej veľkých očiach zaskvely sa dve zlé iskry…

„Pán Sudický, čím som vinná, čo vás tak rozladilo? Či žartujete? Ach, poet, poet! Veď i ja vás milujem! Načo knihu o zem hádzať, načo sa rozčuľovať?“

Jeronym Sudický vstal.

„Odpusťte, fantázia na mňa naskočila, rozum potemnel! Odpusťte!“

Aurelia Jasinská odišla na krok od stolíka. Jej vysoká postava v pološere lampy podobala sa Van Dykovmu portrétu španielskej princezny. Vystrela ruku oproti Sudickému.

„Buďme priatelia“, povedala lichotive, no cítila celú moc, ktorú má nad týmto mladým človekom, a to ju plnilo zle utajenou dravou radosťou.

Sudický vzal jej ruku.

„Teda platí?“

„Nemám vôle, nemám sily!“ Jeronym si sadol nazad do kresla.

„Pokračujte“*, povedala Aurelia, sadajúc si na predošlé miesto.

„Nech sa ľúbi k stolu!“ bolo počuť hlas chyžnej.

Jeronym sa vyhovoril u starej. Aurelia ho nezdržovala.

„Zajtra pri bašte“, šepla mu na schodoch. „Bernhard nemá sám privilegia!“