ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nemeckom literárnom časopise prišla kritika na Sudického novelu, preloženú Jánom Timkovom. Timkov s trasením srdca roztrhol obal čísla a s chvatom čítal:

„S veľkým interesom prečítali sme neveľkú prácu cudzieho autora. Cudzieho, ďalekého. A čo i predmet nám je cudzí a ďaleký, silné umenie nám všetko sblížílo. Veru časopis a prekladateľ urobili nemeckej literatúre, ktorá alebo pláva po plytkých konvenčných vodách ,familienrománu’, alebo sa hrúži do bahna dekadentstva, ktoré sa už bridí tak, že ľudia prestávajú čítať. Dekadentstvo u nás prišlo už po Herkulove stĺpy; ,Reigen’ vybil dno a odteraz každá čestná duša musí sa odvrátiť od miešaniny bezdarnosti a drzosti. Dobre je s času na čas osviežiť domácu tvorbu novými, hoci i nepôvodnými, ale poetickými tónmi. Neznámy autor malého národa uvádza nás pod Karpaty, na miesta, odlúčené od sveta, od veľkých ciest svetového ruchu, ale na miesta, plné originálnosti s ohľadom na kraj, na ľudí a život. Veľká poetická sila sa zračí v neveľkej novele, a my by sme sa radi obznámiť s jeho ďalšími prácami. Veď nám autor odkrýva novú zem, nevedomú, nepoznanú, a predsa geograficky takú blízku. Dosiaľ sme vedeli len o ,Rastelbinderoch’, razom vidíme iné postavy.“

Timkov vstrčil číslo do vrecka a bez duše letel k Jeronymovi. Živo si predstavoval, ako mladý Sudický prenikne cez úzke hranice jazykové do širšieho sveta, a bol rád, že mohol pritom pomáhať.

„Zavojovať si miesto v svete duchovnom — to je naša úloha, pokým si ho nevládzeme obrániť na tvrdej zemi. A veru je to tak u nás: my sme sudbou hnaní do ríše ducha… Aký máme výhľad? ,Od Tatier k nebu’, zaspieval starý bard. Boh nás neopustí!“

Timkov bol naozajstný rojko, ktorého vedela najmenšia nehoda hlboko zroniť, i malý úspech vysoko uniesť a naladiť. Zjav, miznúci v púšti našich netrebných dní.

Jeronyma nenašiel doma… Pobehal všetky miesta, kde ho myslel popadnúť. V kancelárii mu povedali, že ho nebolo celý deň. Vrátil sa na jeho byt. Tam páchlo spáleným papierom… Otvoril dvercia pece: skutočne, videl stopy veľkého autodafé… Jeronym, vidno, popálil svoje práce, štúdie, náčrtky… Spálil istotne i dve dejstva tragédie, na ktorú sa tak tešil úbohý idealista Timkov…

„Nie“, dumal filozof, „ešte neudrela hodina nášho vyslobodenia! Primnoho nešťastia v ľuďoch; primnoho čudákov; tak málo solídnych síl, tak mnoho nepodarencov… Nešťastie oceľuje, ale i kazí. Ako len prebŕdneme týmto hrozným intermezzom?!“

Jeronym medzitým blúdil poľom a zašiel do lesíka Grabiny na príkrom svahu nad Olzou. Lesík hore bol pretŕhaný lučinami; na kraji od juhu svietily živé bariny, zarastené vodnými rastlinami a trstím. V čistej vode lesných barín shliadalo sa jasné nebo, zrkadlily sa dolu korunami štíhle brezy. Jeronym dlho hľadel do vodného zrkadla. Brezy vo vode boly strojnejšie ako nad vodou. Potom sa pustil lesom a prišiel na okraj… Pod ním sa spúšťal strmý svah, posiaty borievčím a drobnou trávou. Končité pyramídy borovičiek stály nehnuto, ako z plechu. Dlho hľadel na rovný kraj za Olzou… Napravo v diaľke dymil sa Tešín, hradskou cestou neustále hrmely ťažké vozy, za hradskou po trati letel dlhočizný nákladný vlak k mestu. Z rušňa vyšvihol sa biely dymček a razom sa odtrhol… až po chvíli bolo počuť hvizd, sprevádzaný rachotom kolies.

Sudický ľahol si na mach pod prastarý, široko rozkonárený dub. Slabý vetierok šumel v jeho veľkej, širokej korune. Vtáčence preletovaly z lesíka na dub s prenikavým piskotom. Dolu nižšie pri rieke tĺkol neúnavne slávik, prelievajúc tóny. Tĺkol zo zúfalou ochotou, lenže časom ako by sa v hroznom spechu pomýlil a zaikol. Na mladého mužského, ako požehnanie z výše, prišla driemota. Hlava mu klesla na mach… Telesná i duševná únava vzala svoje… Zaspal… stratil sa… nebolo ho… Ako dlho ležal v nepovedomom stave, nevedel, až mu chlad prešiel telom a on, drkotajúc zubmi, sa prebudil. Pretrel si oci; zprvu nevedel, kde je a kde sa vzal, čo znamená nad jeho hlavou zelený krov duba… Prečo ho bolí bok a hlava mu zuní… Dubová koruna bola už rozšumená dosť mocným večerným vetrom, kraj potemnel, mesto zmizlo v hmle, len tažký oblak dymu a pary visel nad ním.

Vstal, vysilený, neobčerstvený snom, čo ako tvrdým, pokojným, bez snívania… Ale zamretie, zamdlenie snom bolo predsa len šťastlivým, dobročinným stavom. Len čo prišlo povedomie, smysly nadobudly svoje práva, rozum začal myslieť — Aurelia, ako strašná a pritom úchvatne krásna a milá sfinga, zastala sí pred ním, pocelovala ho vo tri vrhy mocnými, ako oheň páliacimi bozkmi a pritom nevidomými pazúrmi trhala jeho prsia… Nevedel, čo prevládalo, či horúca sladkosť bozkov, či pálčivý bôľ rán, zadávaných jeho srdcu. Zdvihol ramená, zatvoril oči a pocítil v objatí svižný, ako prút ohýbajúci sa driek devy.

Vykríkol nahlas, takže kŕdel konôpok s tenunkým štebotom vybrnkol z borovičia a rýchlym, trhaným letom zmizol ponad rieku. Potom sa Jeronym pustil nadol svahom, nehľadiac, ako ho zadržiavajú ostré ihly borovičia, ako sa kĺže drobnou pažiťou, len že nepadá na kolená… Zastavil sa až pri Olze, obrúbenej hustým olším. Olšie šumelo vo vetre…

„Hron, Hron!“ podumal Sudický, hľadiac na rieku a jej olšinové brehy, „ale nie Hron reality, nie Hron pod Radvaňou, pod Urpínom, ale Hron, tečúci v sladkých slokách Sládkovičových, poetický, nereálny Hron s vílami, s kryštálovými palácmi tamdolu v ohromnej hlbine. A tam je i kráľovna víl… hrozná, krásna, krvavá… nie krotká víla-Marína… Nebolo by dobre navštíviť ju, zaklopať silnou päsťou na bránu kryštálového paláca?“ Ako blesk prešibla jeho mysľou táto fantastická predstava.

Hľadel do vody, pomaly tečúcej, do hlbokého plesa pod brehom, husto zarasteným… Vábila ho voda, vábil ho tichý šum; zavše vyronivšia sa vlna veľkým klokočom ako by prichádzala z hlbiny. Ona iste mnoho vie… vlna prišla z bájneho podvodného raja… či pekla, z dŕžavy divov, z dŕžavy fantastickej a predsa jestvujúcej. Ako klokočom zovrela, ako zašumela! A šum vlny nie je obyčajné šplechotanie obyčajnej vody… to je hudba, strašná a priťahujúca, raz ľadovo studená, raz vrúcne teplá, zohrievajúca, ba páliaca… Zasa je hladko… Pomaly tečie rieka… ale i v tom plavnom, tichom toku volá čosi: poď sem… tu je mier, tu je sladkosť opojného zamierania… Bolo by to: skok, a všetko zmizne… Zmiznú dravé, nemilosrdné oči sfingy, zmiznú bozky, otravujúce dušu sladkým chmeľom, ssajúce z nej božskú vlahu, zmizne žravá, neodolateľná túžba, márna… zmizne podozrenie, čierne ako noc, horké ako blen, zmizne žiarlivosť, otriasajúca všetky nervy, všetky smysly, city… Zmizne prsteň so solitérom-diamantom, zmizne korunovaný erb na dverciach koča…

„Nie. Špatný je pohľad na utopenca“, pomyslel si Jeronym a striasol sa. „Ako to píše Puškin: ,raky visia, vpité do mŕtvoly’.“

„Vo mne sídli Boh“, začal šeptať, „ja nemám práva rušiť jeho chrám… Raky, vpité do mŕtvoly!“

„Chrám?“ zlostne zašplechla vlna. „Boh je čistý, svätý, a v tebe žije démon, synku, démon zla, vyžeň ho najprv!“

„Ďakujem ti, Hospodine!“ vzdychol Jeronym. „Tys’ nalial sily do mojich pŕs! Vytrhnem z nich démona, vytrhnem sfingu, vyrvem hriech a nečistú túžbu!… Von, von, von!“ zavolal hlasno a letel popri Olze k mestu.

Šiel maninou, skalami, olšinovými húštinami, vlhkými trávami.

„Je to vaša lúka?“ zakričal naň plecitý obyvateľ v barančinovej veľkej čiapke, úzkych remenných nohaviciach a tisnúcich sa vysokých čižmách, „keď ju mäkosíte nohami?“

Jeronym šiel prosto na neho.

„To je moja lúka, strýčko, to je moja rieka, môj vrch, i, hľa, to mesto je moje, i tamten zámok s okrúhlou baštou, i vy ste môj, strýčko, i vaše lesklé holienky na vašich čižmách sú moje!“

Strýčik otvoril naširoko ústa a vyplaštil oči, cúval — prežehnal sa.

Sudický sa obrátil k mestu a, preskočiac živý plot, vyšvihol sa na vysokú hradskú, pokrytú bielym vápeným prachom… Strýc ešte dlho hľadel za ním, s ústami naširoko otvorenými, a krútil hlavou s ohromnou barančinovou čiapkou.