ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„To si hlúpo urobil“, povedal doktor Vankovský Jeronymovi, keď sa mu zdôveril na druhý deň a široko rozhovoril o citnom finále pri Ifigenii na Tauride. „Tak sa nechytajú motýle! Ale poďme do vinárne, príde ta i Žak i Timkov s Kardičom. Vyženieme ti muchy z hlavy!“

„Nehovor o tom“, prosil Jeronym, no bral klobúk.

„Braček, prečo si nebol u mňa o radu. Vieš, ja mestským dámam zuby plombujem, nové, novučičké osádzam, zo starých báb robím zubaté mladé bohyne… ja to znám. Ale kto vie — možno, tak je dobre.“

„Tebe je ľahko, Samko. Ale ver mi, dva životy by som dal za to dievča… Nemám chvíle pokoja. Mne sa zdá, že prestávam pravidelne myslieť… Znáš dve dejstvá mojej tragédie. Ako visím na tomto decku môjho srdca… A teraz nemôžem ani na krok! Samý nezdar, samá hluchá triviálnosť! Scéna za scénou ide do pece… Muka, priateľ, muka!“

„Krásavica nad krásavicami…“ povedal lekár, zamyslene kráčajúc. „Boh vie, aká miešanina rás bola potrebná utvoriť taký div boží! Tvoja Poľka nepotrebuje zubára, brat môj! V hlbočinách oceána niet takých perál, aké má Jasinská za koralovými perami. Bol som u nich, keď stará prechorela. Videl som Aureliu, tak dosť v nedbalkách… Venus… Ale čo tebe len na um prišlo dušou sa do nej buchnúť? Myslím, pri nej netreba myslieť na Platona, braček.“

„Nepýtaj sa ma. Toľko je isté, že dnes rozhodne sa môj osud.“

„Mal by si mať rozum. Také ,beauté’-y nie sú pre poriadneho človeka, uver. Ja som starý, cez vodu i oheň pretiahnutý chlapík… Ale ťa nejdem rozladiť…“

Priatelia vstúpili do temnej vinárne; o jedenástej pred obedom horely tam plynové rožky. Stará historická „knajpa“; už roku 1520 merali tam víno, a mramorová tabuľa zvestovala pri vchode, že v tejto diere boli hosťmi: cár Alexander I., Suvorov, Humboldt, Kutuzov, Goethe a Rothschild.

Priatelia sa utiahli do úzadia, kde v kútiku stál masívny dubový stôl. Možno, za ním starý Kutuzov na ceste do Francúzska popíjal staré „vengerské“. „Nuž veď to nebolo zrovna kvinde, ta choď inde, keď ti dala ešte i rande“, povedal doktor, sadajúc za dubový stôl.

„Vidíš — bojím sa, že je to vrtoch… Načo je nám rande? Môžem byť s ňou sám v salóne, v jej budoárku, v záhradke pod oblokmi… Mať jej dáva úplnú slobodu. Vôbec ony žijú akousi polobohémskou voľnosťou, bez ceremónií, prosto, odkryto. A ona ma ťahá k bašte…“

„Braček, poľská krv… romantika… Hovorím tí, treba sa nasladiť krásou, vrtochy spracovať poeticky, bolesť vliať do veršov alebo romána — a potom ďalej…“

Jeronym oprel si hlavu do dlaní. Pred ním v plynovom svetle blysol sa brúsený pohár so zlatým mokom. On sa vína netýkal.

„Čo nepiješ? Pozri, Johannisberger! Štrngnime si… est medicína, prope divina! Hurá!“

Jeronym vypil pohár na dúšok a zasa podoprel hlavu do dlaní.

„Mávam vízie, doktor… nože mi nahmataj pulz!“

„Rovno ti ide. Nijaké strachy… Amália, ešte fľaštičku! Deprome Caecubum… to je môj recept!“

Kelnerka priniesla fľašku.

Bledé líca Jeronymove dostávaly slabý nádych rumenca.

„Tuším, máš pravdu“, povedal a v jeho belasých očiach vzbĺkol oheň, „tvoja medicína účinkuje… Dnes bude rozhodnuté… Tak ďalej nemožno. Alebo ujdem, dám sa preložiť niekam… Keby len tých vízií nebolo!“

„Netáraj! Takého Patmosa viac nenájdeš. Toto mesto výborne leží pre nás, úbohých vyhnancov. Nemusíš hľadieť na hnusnú politickú mizériu, a predsa žiješ po svojsky a pracuješ pre nás. Ecce! K tvojej novele v Zornici ti gratulujem. Timkov ju preložil do nemčiny, a urobila furore. Pýtali sa na teba. Timkov čaká recenziu ako na uhlí. Tak, hľa, všetko bude dobre. Len jedno si treba umieniť a úmysel vykonať: ak sa tvoja láska stroskoce o okrúhle múry zámockej bašty, zakáž si chodiť do Širokej ulice a na Lipové námestie… Kus mesta, v ktorom sídli tvoja Kirke, vytrhni z kola vecí jestvujúcich…“

„Kde ste sa to utiahli?“ zavolal Gusto Žak, vchádzajúc do sklepeného záčinka a odhodiac klobúk na ohromnú, tiež dubovú lavicu. „Pah! Azda ste poklad našli, v lutrii vyhrali, či Žida zabili?“ doložil, keď rozoznal vignetu na fľaši. „Mok jeho excelencie Metternicha. Amálka, pohár!“

Veselý Žak priniesol so sebou kus živej nálady.

„Kardič vyhral dedičstvo“, radostne hovoril Žak, „celé latifundium tam okolo Kikindy… Ide ho osláviť hudbou… Už sme dávno nepílili…“

„Znamenite!“ povedal doktor. „Moja basa je celá zaprášená. Prídeš, však?“ spýtal sa Jeronyma.

„Mňa vaša hudba rozčuľuje“, povedal Jeronym, „po vašich kvartetoch nemôžem spávať… Prevaľujem sa do rána, a v ušiach šumí, plače a žaluje!“

„Zahráme ti veselú. Však, Žakus?“

„Hudba nemôže byť veselá“, povedal melancholicky Jeronym. „Každá hudba, ak je dobrá, rozpaľuje alebo zarmúti, a zlá uráža a budí trpkosť… Či ste niekedy skúsili, že by sa niekto bol zasmial hudbe? V hudbe niet humoru.“

„Ale do tanca sa pustil nejeden, ó, Žeróme smutnej postavy! Znamená, hudba pohla ho k veselosti, keď i nie k smiechu. Či je len smiech výrazom veselosti? Býva ním i plač.“

„Do náruživosti ho rozpálila, a on sa stal opitým alebo bláznom. Nemo saltat sobrius. Ani veselosti, ani humoru niet v hudbe. Hudba je bolestný revír umenia. Ja by som jej dal osobitnú regiu, osobitný estetický svet. Vyhnal by som ju z umenia!“

„Jeronym“, povedal Žak celý rozpálený, „umenie je len jedno, zachovaj si, a hudba je v ňom celou štvrtou časťou… Poezia“, položil prst na palec, „to je numero ajnc… maľba, to je numero cvaj… skulptúra, to je numero draj — a hudba je štvrtá. Spolu tvoria umenie, nie spolu na jednej hmotnej kope, ,in einem Raume und in einer Zeit,’ ale spolu vo svete duchovnom, v teórii, vo filozofii.“

„Kdesi nechal architektúru?“ poznamenal doktor Vankovský.

„Architektúra je remeslo, a kde povýši sa na umenie, je skulptúrou… To nie je osobitná kategória. Skulptúra neznamená len zobrazenie ľudského tela…“

Žak sa naozaj rozhorlil, a vtedy stával sa milým, zaujímavým, hoci sa i mocne škriepil a hádzal paradoxmi. Bolo v ňom mnoho umeleckého fluida.

„Daj mu pokoj!“ povedal Jeronym. „Poznáš jeho originálníčenie…“

„A predsa ja mám pravdu!“ povedal Žak. „Nič absurdnejšieho byť nemôže, ako hovoriť o ,umeleckom remesle’, o ,umení v priemysle’… Priemysel a remeslo je niečo užitočného, utilitárneho, a umenie je luxus, luxus a len luxus. Remeslo je realita a umenie je absolútny subjektivizmus. Je len v nás.“

„Kam si to zabŕdol? Ty nový Lessing… Bola reč o hudbe…“

„Páni moji, hudba je veľká vec, a ja som rád, že náš kruh ju pestuje vysoko nad všetkým diletantstvom… Nech žije náš najbližší večierok!“

Kardič s Timkovom došli až pri tretej fľaške. Milan skutočne dostal príjemnú zvesť o štastne skončenom procese, keď i nešlo o „latifundium“, ale predsa o pekný dolnozemský majetok s taňami a žírnym poľom.

„A teraz praštíš o zem patológiu?“ spýtal sa ho Vankovský.

„Nie a nie, páni! Naopak, skončím, všetko skončím… Už som zadal o skúšku… My nesmieme si ľahnúť na ,sedmispáčovu posteľ’, keď sa nám ujde kus majetku… Dal som príklad zlý, keď som svetom bŕdol — dám dobrý a stanem sa skromným okresným lekárom. To je moja najvyššia ambícia.“

„A ja ti blahoželám k tomu“, povedal doktor Vankovský. „Pánovia, v našom krúžku akosi svitá. Boli sme všetci viac-menej nepodarenci. Jeronym, pripoj sa k nám celkom… Tys’ naša poézia… Privábime ešte nejako maľbu a skulptúru, a bude Žakova ,unitas artis’! Život, život! Nemrač sa, Jeronym! Boh nám dal život! Prijímajme dar, okrášľujme ho! Svitá! Z nepodarencov stávajú sa ľudia… Život! Goethe, hľadiac na morských rackov, slimáčkov, ako sa mrvia, zavolal: ,Was ist doch ein Lebendiges für ein kostliches, herrliches Ding!’ A to boly morské potvorky! Čo povedať o človeku? O živom človeku! Hľa, ako svitá i v tejto stredovekej diere! V nej tešili sa životu prastarí burgeri, potom Kutuzovci a Suvorovci… Milan, tys’ doplnil kruh. Možno, iné časy nastanú pre našu biednu otčinu a my vrátime sa ako hotoví mužovia. Daj to Boh!“

Milan Kardič zvážnel. Istota hmotného postavenia premohla v ňom dobrodružný spleen. Z jeho peknej tvári s určitými črtami bolo vidno, že nehovorí plané slová a sľuby, ale že naozaj skončí štúdium. „Mňa zachráni slovenská polovica mojej krvi…“ hovorieval. Jeho mať bola Slovenka, otec Srb.

Ohromný zvon na veži gotického chrámu zahučal, akoby nad hlavami raňajkujúcich. Priatelia vyšli z temnej, sklepu podobnej vinárne. Jasné, letné slnko oslepovalo ich bleskmi. Lialo celú záplavu svetla na široký, štvorhranný rýnok, blýskalo sa tuhými reflexmi na plechových strechách, hralo sa roztrepanými lúčmi v zrkadlových tablách obločných domov dvoj- i trojposchodových. Vysoká, do čierna zastarená veža chrámu akosi omladla v poludňajšom slnku. Končito-oblúkový portál chrámu so svojimi tuhými tieňmi a ešte tuhšími svetielkami na vypuklých gotických ornamentoch hral jasotnú symfóniu farieb a foriem…