ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žakove husle sa ozvaly. Začal trávnice, s nevyhnutným začiatkom: Nebanovala bych, kebych nemusela, kebych ťa, šuhajko, rada nevidela. Vankovský pridružil k nekonečne mäkkým tónom husieľ diskrétny hlas basy. Naozaj, akýsi mrmlot, ako by ďaleký, uhášajúcí a zasa sa búríaci. V izbe bolo naozaj ticho, ako pod zemou alebo na temeni Kriváňa… Cenili, poznali Žakovu hru, ale teraz prevyšoval samého seba. Sladko a bôľne vinuly sa zvuky pôvodnej, vekovú bolesť celého národa vyrážajúcej piesne… Nie, to je nie pieseň ľúbostná, to je veľká národná pieseň. To je nie pieseň pohlavnej, roztúženej lásky devinej, to je plač celého národa. A ak pieseň formálne hovorí o láske devy k šuhajovi, teda deva vložila do nej i bôľ svojho národa. Je v piesni ľúbosť, je túžba spojiť sa s milovaným šuhajom, ale spolu i strach pred budúcnosťou, pred nevedomým osudom vlastným i budúcich pokolení. Je to veľká, nesmrteľná slovenská pieseň, ktorú náležite pochopiť, objať, oceniť môže len čisto slovenský duch…

Jeronym sklonil hlavu, aby nevideli, že sa mu lejú z očí horúce slzy.

Krúžok bol schytený Žakovou hrou zvláštnym rozčúlením… Všetko sa zdalo byť ináč, i toto separé stratilo svoj nechutný, šablonovitý výzor, i hlúpe obrazy na stenách dostaly akýsi fantastický význam… Šampanské chutilo ako nektár… Hodne ho pili, ale nik necítil ochmelenia. Duševne sa ochmelili, rozcítili a preniesli sa do akejsi vozvýšenej, arkadickej regie.

Gusto Žak složil husle.

„Však to bolo niečo pre nášho drahého poetu? Však bolo?“

„Dobre si hral, na môj’ dušu, dobre“, povedal ticho Kardič, odložil kontru a podal Gustovi ruku. „Nie som horniak, ale cítil som velebu vašich Tatier.“

„Na svedomie, do teba dnes vletela duša Paganiniho“, vravel Timkov. „Ale predsa čosi chýbalo…“

„Nie nechýbalo!“ rozčúlene povedal Jeronym Sudický a jeho oči horely nedobrým leskom. „Ale taká muzika je muka. Slovenčina naša ozvala sa hroznou tragikou… Nieto dosť muky v živote? Treba ju ešte umele zveličovať?“

„Tu to máš!“ povedal Žak. „Na moje vychodí! My hľadáme muku v umení, či chceme, či nechceme. My sa pasieme na ľudských bôľoch. Či niet dosť muky, keď nám umre drahý človek, žena, dieťa, rodič? A čo robíme vtedy? Kazateľ rozplýva sa v elégiách, rechtor recituje smútočné verše, spomína mená, odberá sa od pozostalých, aby ich ešte väčšmi rozsmútil. Na poslednom pochode hrajú Beethovenov smútočný pochod, vec, ktorá priamo trhá dušu z tela… Pamätáte majestát beznádejného smútku v tomto marši? A nemáme v živote dosť vrážd a zločinov? Nie, nemáme, tak sa zdá. Platíme päť zlatých za kreslo v Burgu, aby sme videli Hamleta, Macbetha a iné drámy, plné zločinov, krvi a smilstva, aby sme videli, ako zverský Othello v perinách dusí anjelskú Desdemonu!“

„Áno, muka je to“, ozval sa doktor Vankovský, „ale že ste spravodlive ocenili hru Žakovu, to vám robí česť. Kloním sa pred ním! No, páni moji, ani on, ani vy ste nepočuli pravé Nebanovala bych, kebych nemusela. Ja som ho počul.“

Tieto slová hovoril doktor Vankovský s akýmsi melancholickým tónom, hľadel do neista a na tvári mu bola hlboká duma.

Žak otvoril široko oči a usmial sa. Jeronym pozrel na doktora s akýmsi strašným, zvedavým ohňom. Hra Žakových husieľ vibrovala celou jeho bytnosťou, a doktor ako by mu chcel kaziť ilúziu, ktorá umeleckým bôľom akosi miernila jeho životné nešťastie, jeho lásku.

„Hja, páni moji, ja som počul Nebanovala bych a trávnice od Piťu, od neho samého… Vy, mláďatká, ani pochopu nemáte o tom, čo je slovenská pieseň na husliach. ,Na husli’, hovorieval starý Piťo… ,Podaj mi moju husľu’ riekol, a rákoš Cigánov skočil, aby mu podali ,husľu’. Oni ho všetci milovali a obdivovali. Nikdy som nevidel bezzíštnejšieho obdivovania. Korili sa mu: sekundáš prestal ťahať, zbledol, zadíval sa na majstra a veľké slzy mal v očiach.“

„Počul som o tom“, povedal Žak, „a to od znateľov hudby. Bol to vraj interpret slovenských piesní necigánsky, akýsi fenomén… Reményi vraj odhodil svoje stotisícové kremónky, keď počul hrať Piťu v kúpeľoch v Tepličke. Husle virtuóza sklonily sa pred Piťovou husľou. Ťažko veriť.“

„Ťažko je vám veriť, mláďatká! Pochopu nemáte, čo to bolo, keď vzal pod dlhú, šedivú bradu svoju malú žltú ,husľu’ a začal ťahať. To už bola divá, smrtiaca muka — a predsa blažiaca, do vytrženia vnášajúca celého človeka; to bol oheň génia, zožierajúci a obživujúci v jednom. To bolo Puškinovo: ,glagolom žgi serdca ľudej’ s premenou: tónmi, melódiou páľ srdcia ľudí!“

Jeronym Sudický zatajil dych a, nahnúc sa na kresle napred, ako na sochu premenený, počúval slová Vankovského. V jeho duši Žakova hudba spojila sa s plastickým opisom doktorovým, skutočnosť unikala, zlatý svit šampanského v nedopitých brúsených čašiach menil sa na zlaté hviezdičky, izba sa šírila, plafón sa dvíhal zasa v akýsi dóm…

„Ďalej, hovor ďalej!“ riekol Žak, keď doktor urobil pauzu a bystrým okom zahľadel sa na tvár Sudického.

„Hlas jeho ,husle’ bol tichý, skromný, a predsa prerážal víťazne, suverénne celú bandu… To nebolo víťazenie matérie nad matériou, ale ducha nad matériou. V jeho hre bola najvyššia prostota, nebolo cigánskych cifier, nebolo ničoho, čo by bolo upomínalo na pocigánčenú slovenskú alebo maďarskú šablónu. Bol som vtedy mladý, mladušký, ale ako rechtorovič ponímal som hudbu od rodu… i svoju hru na base mám od otca… Viem, ako by to bolo dnes (ach, nejeden rôčik umkol do večnosti!), stál som v kútiku, keď hodovali matiční hostia (mne ešte nepatrilo sedieť za stolom — vtedy my mladí sme sa nevystrkovali na oči; stojím, hľadím na vysokú, strunistú postavu v čiernych, vyšnúrovaných šatách, v mentieke s karniolovými gombíkmi, veľkými ako žalude; má na ruke tažké zlaté prstene… Vidím jeho veľké, čierne, hodne vypúlené, ohnivé oči… A jeho ruka… ako opísať jej pohyb… mäkký, elastický, určitý, mocný?… Jeho pravá raka neletela, ale sa vila, ako od brehov do diaľavy vinúca sa morská vlna… plavno, melodicky, v úchvatne krásnych líniách… A čo všetko vychádzalo z jeho ,husle’! Nepočul som nič, len stony a zamieranie jeho nástroja, nevidel som nič, ani hostí, ani tabule, ani sály, iba Piťu, jeho strunistú, vysokú postavu, jeho vejárom rozprestretú bradu, jeho ohnivé, vypúlené oko, jeho majestátnu tichosť… Stál ako z mramora vytesaný, len ruka lietala… A keď hudba utíchla, nevydržal som, vybehol som zo svojho kútika a bozkal som starému Cigánovi ruku… Pamätám, v ohni môjho vytrženia urazil som si oko na jeho veľkých zlatých prsteňoch.“

„Ty opisuješ ako veľký básnik“, povedal Timkov.

„Tak veru! Nezveličujem, kamaráti, ba slová moje sú nešikovné, slabé. Diela dávno minuvších sa dní, podania hlbokej stariny. Piťo je mŕtvy. S ním klesla do hrobu pravá, nenahraditeľná: Nebanovala bych, kebych nemusela.“

Sviatočné ticho vtiahlo do veselej spoločnosti… Ticho duchovnej únavy, pretiahnutých nervov i smyslov, ticho búrne rozšumených a potom pomaly zamierajúcich citov.