Husľa

Klub dobrovoľných i nedobrovoľných vyhnancov smrťou Jeronymovou stratil sväzujúci ferment. Až po jeho odchode náležite ocenili, koľko je hodna v úzkom kruhu plamenná, čistá duša. Kvarteto netrvalo dlho: Kardič odišiel po šťastnom rigoróze na Dolnú zem za lekára, Žak si priviedol „sviežu Liptáčku“, Timkova preložili kamsi na nemecké gymnázium.

Doktor Vankovský postavil Jeronymovi na tešínskom cintoríne pod ohromným evanjelickým chrámom, vysoko sa vznášajúcim nad Tešínom, na hrob prostý kríž z kararského mramora s nápisom pod menom: „Zjasnenému“, a ďalej osádza pošvábeným meštiankam a „haute volée“ zuby, z bezzubých báb robí zubaté mladice. Jeho ostatná prax je čisto sedliacka a chudobinská. Často ho vyvážajú na dediny. Aurelia s matkou obýva celé krídlo veľkého barokového zámku s kolosálnym slobodným schodišťom a impozantnou kolonádou na prvom poschodí; tak stavali iba najmocnejší v osemnástom storočí. Zámok je vzdialený od mesta na desať kilometrov.

Keď sa doktor Vankovský tade vezie krásnou hradskou cestou k svojim dedinským pacientom, vždy dvíha dohora päsť oproti nekonečnému radu prepäto, vykrúteno, všakovými nemožnými volútami ornamentovaných oblokov a hlasno zamumle:

„A pre teba muselo vykrvácať šľachetné srdce poeta!“

„Ľúbi sa niečo?“ spytuje sa kočiš, zadržujúc opratami sýte sedliacke kone.

„Pohni, Jasio! Rýchlo, ako vietor, okolo tohto cifrovaného — domiska. Bude na kontušovku, Jasio! Rýchlo!…“

(1905.)