ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Posledné lúče zapadajúceho slnka pozlátily dvojhlavého orla na okrúhlej bašte tešínskeho zámku. Jeronym Sudický so svesenou hlavou chodil okolo bašty, často pozerajúc po širokom, sviežo vysypanom chodníku, poznenáhla vystupujúcom od mesta. Okolo bašty, najmä v polkruhu od mesta, bola ružová záhrada, pýcha parku. Tisíce ruží stálo tam a pestrelo sa v najrozmanitejších podobách a formách. Ružový flór mestského parku zámockého bol povestný.

Telom mladého mužského prešla triaška: po chodníku medzi ružami išla Aurelia svojím nevyrovnane plavným a pritom len jej zvláštnym, prudkým, silným krokom… Časom zastala, zohla štíhly driek a sblížila tvár k ružovému kríčku… Jeronym pošiel oproti nej. Bola v čiernych, úzko priliehajúcich šatách s vlečkou, ktorú držala v ruke. Jeronym takých šiat na Aurelii nevidel. Neobyčajne krásna bola pre neho v neobyčajnom kostýme… Miesto slnečníka mala paličku, končiacu sa remienkom.

„Dávno ste tu?“ spýtala sa, podávajúc mu ruku v žltej koženej, tiež neobyčajnej rukavičke.

„Nie! Len nedávno. A vy sami?“

„Sama. Mať zasa polihuje.“

„Pošlem vám doktora Vankovského.“

„Netreba.Mama nechce.To prejde… Nervy…“

„Máme krásny večer… Ružová vôňa temer omamuje… Nešli by sme na pavilón… Ešte je vidno.“

Aurelia neodpovedala, ale pošla. Prešli vedľa bašty, zašli do hustej, až temnej aleje kríčkových rastlín. Bol to „Zelený tunel“… Jeronym zastal… Ťažko dýchal a triasol sa. Už chcel začať svoju osudnú prímluvu. Proti nim šiel mladý pár, zahĺbený v rozhovor. Temer sa do nich buchol.

„Šťastie oslepuje“, povedala Aurelia, keď sa už minuli s párom. „To je slečna Ostrická so snúbencom… Ani ma nepoznali…“

„Zato neštastie robí smiešnym“, povedal Jeronym…

Vyšli zo zelenej chodby…

„Pavilón je prázdny“, riekla Aurelia a sponáhľala sa.

Podňala šaty a pobehla svojím silným, neobyčajne pružným krokom hore drevenými širokými stupňami, vedúcimi na pavilón. Stupne schodov slabo vržďaly pod jej nôžkami. Jej úzke šaty akosi zvláštne tuho a ostro šumely. Aká to bola hudba pre ucho Jeronymovo!… Nikdy si nemyslel, že šustot ženských šiat môže rozčúliť viac ako hudba, vzbúriť srdce do samého základu.

Pavilón bol vystavený na príkrom, vysokom kopci a panoval nad celým krajom. Jeho strecha bola vyššia ako cimburie bašty. Pod ním spúšťal sa strmý sráz rovno do rieky Olzy. Výhľad bol na široké pole, dedinky, na lúky a neveľké lesíky. Od parku mal pavilón doštenú stenu, od poľa iba zábradlie a liatinové stĺpy, na ktorýoh spočívala strecha.

Aurelia zastala pri zábradlí a hľadela do diaľky. Úzko krojené šaty robily ju vyššou, strunistejšou.

„Hľa, tam vľavo vidno dvíhať sa reťaz pohoria… Za ním je vaša slovenská otčina. Netúžite po nej?“

„Je mi drahá, ale všetky moje túžby a želania pohltila jedna túžba, jedno želanie, slečna Aurelia. Vy viete dobre, čo je so mnou…“

„Ja viem, že ste môj milý, dobrý, učený, interesantný druh, ktorého si vážim… Vaša osobnosť ma obohatila, známosť s vami naplnila ma radosťou a dobrým citom.“

„Nuž teda s Bohom, slečna! Ako tu stojím pri vašom boku, nad touto priepasťou, tak je isté, že som posledný raz s vami… Vaše slová sú prizdvorilé… a konečne i pre mňa, ohlúpeného, jasné… Ja od vás prosím nie uznania a chvály — ja od vás prosím lásku… Vidím… vy mi jej dať nemôžete. Odpusťte — nemôžem vás odprevadiť… pred bránou vám zavolám drožku…“

Jeronym, nehľadiac na Aureliu, obrátil sa na odchod… Už prešiel tri-štyri schodíky, ktoré škrípaly pod ním.

„Neodchádzajte!“ povedala ticho Aurelia a sadla si na železnú lavicu pri doštenej stene.

Jeronym sa obzrel, Aureliu kryla už bočná stena s liatinovým stĺpom.

„Poďte, sadnite si“, počul jej hlas, „tu vás vypočujem.“

„Nie“, podumal, schodiac, „všetko je stratené!“

„Jeronym!“ ozval sa ľúbezný hlas z pavilóna.

V tom hlase bola pravá, anjelská mäkkosť a neha. Znel pokojne, ale pritom sladko, vábive.

„Nie!“ podumal ešte raz, a šiesty schod zaškripel pod jeho nohou.

Hlava sa mu začala krútiť, srdce bilo tak hlasne, že jasno počul jeho tlkoty a mohol ich čítať…

Vtom sa ukázala zpoza kraja steny Aureliina tvár… Jeronym sa obrátil…

Svetlo ešte veľmi živej zory osvecovalo krásavicu. Biela rúčka ovila sa okolo železného liatinového stĺpa a deva naklonila sa k schodom. V očiach mala roztúžený lesk — na spodnej mihalničke triasla sa malinká slza, ako drobný briliantík. Melancholický úsmev bol na jej trochu zblednutej tvári.

„Teda s Bohom!“ riekla a zmizla za doskou…

Jeronym rýchlo sbehol schodmi, útekom minul temnú zelenú chodbu, baštu a, ťažko dýchajúc, zastal pri ohromnej železnej bráne, vedúcej z parku… Tu chcel privolať drožku.

Pred bránou stál nadporučík Bernhard, pri ňom sluha, držiac na uzde dva osedlané kone.

Bernhard v niekoľkých sekundách tri razy pozrel na veľké zlaté hodinky… Hrozné, on čaká na ňu! Sudický sa rozbehol a vrazil ako divý do Dolnej ulice, naplnenej národom, mierne vystupujúcej nahor.

Idúc strmo nahor, chcel zmiznúť v podlubí Dolnej ulice… Vyšiel kamennými schodmi až k vchodu do podlubia… obzrel sa… Pred parkovou bránou mladá dáma zastala pri koňovi. Jeronym jasno videl, ako sa Bernhard sklonil a vystrel nadol pravú ruku, ako Aurelia, odhrnúc si šaty, svojou malou nôžkou stupila do jeho dlane a vyšvihla sa do sedla. Potom i oficier sadol si na svojho koňa… Kone jedným tempom trhly smerom k mostu…

„Bože — ona nie prvý raz jazdí! Hľa, ako iste brala od sluhu uzdu do rúk!“

Strašno, bôľno! Jeronym prišiel do svojej izbice na rynku, svalil sa na diván. Zdalo sa mu, že sklepenie starodávnej burgerskej chyže sa rúti na neho…

Čo si má myslieť? Veď bola už oblečená na jazdu, a ešte prišla až po baštu a pavilón! Čo tá slzička na mihalnici? Čo znamená ľúbezný hlas, volanie ho krstným menom? Iste koketstvo! Nazaslúži citov čistého mužského, nezaslúži verša…

„Tragédia, s Bohom!! Ona mi dušu vyrvala, dušu vyrvala… Čo to? Veď akési tiene vznášajú sa nado mnou… Sklepenie sa šíri… rastie, dvíha… Už je to dóm… organ hučí… zástupy sa valia! Čujem ,horí’. Bože môj, od oltára plameň! Požiar! Panika! Strašná tlačenica…“

Domáca pani prišla s rozžatou lampou… Zasa staromódne sklepenie, zasa bibliotéka, skriňa, a nie dóm, nie oltár. Nie plameň požiara, ale petrolejová lampa…

Chcel ísť k Samkovi Vankovskému… v dverách stretol slúžku od Jasinských. Podala mu lístok a zmizla.

„Prosím vás na slovíčko… Mama leží, budem sama v salónku. Príďte… A.“

„Nepôjdem“, povedal a vtisol skrčený lístok do vrecka. „Pôjdem k doktorovi. Nech ma dobre prezre. On je rozumný a chladný… Povie pravdu… Ľaľa, veď býva v Rybárskej ulici číslo 42… Ta sa presťahoval… Ta treba ísť Potočnou — potom naľavo.“ Šiel v hlbokej dume, rozvažoval, robil si ťažké myšlienky, hrešil sám seba… Na Vankovského silno myslel, aby nemyslel na ňu… Túžil za skúseným, ustáleným mužským. O pol desiatej našiel sa na Lipovom námestí, pred záhradkou Jasinských… Dohora trčaly silné prúty s pikovými, pozlátenými končiarmi… Z obloka hľadela Aurelia, obliata mesačným svetlom. Zakývala mu milo rukou a zmizla. O chvíľu kráčal schodmi hore k Jasinským… Salónik bol slabo osvetlený veľkou, visiacou lampou, zakrytou abažúrom… Aurelia hrala na klavíre Beethovenovu sonátu.