ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Domov sa mu nechcelo. Plný mesiac osvetľoval ulice a premáhal hravo plynové lampy, ktoré len sliepňaly ako kahančeky. Rýnok bol taký jasný, ako za pošmúrneho jesenného dňa. Hlavný chrám sa černel ako obor, ako ohromná loď na suchu.

Či to bola reálna pravda, či to nebola fantázia: sonáta, biely krček, lesk rúk a prstienkov? Zvlášte veľký jagotný briliant na prostredníčku? Ach, ako hral, ako priamo slepil očí menistými, tuhými farbami! A to silné, pružné priľnutie, elastika ramien a mladej hrudi, voňavé, horúce ústa na jeho ústach? Ak všetko, toto posledné zaiste nie… Ešte cíti na ústach páľu, tuhú, sladkú páľu… vonia mu jasno aromat jej hustých vlasov… Okolo hrdla, ako tok elektrického prúdu, cíti teplo jej ramien… Ale cíti na prsiach i tlak, ktorým ho od seba oddialila… V ušiach mu zvonia, i hlasy zúfania: „A ja nemôžem, nemôžem!“ hlasy bôľa, dôvery, i suchý tón, akým volala na Mari…

„Čo blúdiš rynkom ako zmama?“ počul za sebou hlas Gustáva Žaka. Mal pod ramenom husle v čiernej škatuli. „Mal si byť radšej u Kardiča… probovali sme, učili sme sa… Braček, už nám to ide ako po masle… Ešte dve-tri lekcie, a bude koncert… Svety nám závidieť budú…“

Jeronym Sudický zavesil sa Žakovi na rameno.

„Poď so mnou na pol hodinky. Nemôžem zaspať…“

„Som hladný ako vlk… Po divadle a po próbach vždy vyhladnem. Telo závidí duchu pôžitok a hlási sa tiež o svoj podiel.“

Pred Veľkým hotelom pri chráme na uličnej verande ešte bolo dosť živo. Okolo bielych stolíkov sedeli hostia, páni i dámy, pili pivo a ľubovali sa krásou mesačnej, teplej noci. Priatelia sadli si za osamelý okrúhly stolík, obložený oleandrami vo veľkých kadiach.

Žak rozkázal jedlo i dva poháre piva. Pivo svietilo zlatým leskom vo vysokých pohároch. Žak prevrátil pohár na dúštek. Jeronym sa bál okúsiť… zdalo sa mu byť sakrilegium ovlažiť pivom ústa, len nedávno bozkané Aureliou.

„Nie som smädný“, povedal a odtisol pohár.

„Braček, keby ľudia len od smädu pili, všetky pivovare a pálenice zbankrotujú a vinice vyhynú!“

Od neďalekého stola zaznel zvučný ženský smiech. Žak pozrel ta a začal krájať svoj bifstek.

„Dáma v rembrandte, takom ohromnom, ako mlynské koleso, je operetná primadona našej scény… dáma veselá…“

Jeronym nevdojak pozrel k veselému, ba rozpustilému stolu. Videl divu v ohromnom rembrandte, v prepiate módnom, jasnom obleku s čipkami. Pri nej sedel oficier; iste jeho slovám platil rozpustilý, hlasný smiech.

Jeronymovi vstúpila krv do tvári. Poznal Bernharda. A už nevládal oči inam obrátiť. Bernhard dvoril, ako sa dvorieva veselým dámam. Práve jej pripínal k ľavému plecu veľký kvet chryzantémy a bavil sa dlho pri galantnom diele. Diva ho vďačne udrela vejárom po palcoch.

„Bože!“ pomyslel si Jeronym. „Nie, on nepýtal ruky Aurelie! Jeho neodbili!“

I pocítil strašnú úzkosť. „Čo len môže mať na duši Aurelia?“ Pritiahol odstrčený pohár a upil si. „Tak, duša moja… najtiaž prvý! Vieš, Plzeň ti má zvláštnosť, že jeden pohár z nej kričí za druhým, tretím…“

A Jeronym sa konečne rozhovoril. Milo vypočul Žakovo vyznanie, že sa ide ženiť. Jeho nevesta, „svieža Liptáčka“, odhodlala sa konečne i do tohto švábsko-wasserpolakského hniezda…

„A čo je s tebou, ty Toggenburg? Kardičovi sa celá tvoja vec neľúbi. I doktor Vankovský akosi neverí na tvoje úspechy… Ani o nej sa zvlášte pekne nevyslovil…“

„Kto sa o nej nepekne vysloví, je odroň!“ zavolal razom zúrive Sudický, takže pri susednom stole prestal šum živého rozhovoru a poniektorí hostia obzreli sa k stolíku medzi oleandrami.

„No, no! Nepekne! To som nepovedal! Ba najlepšie bude, narob klebiet! Horko-ťažko sme sa sharmonizovali, a ty začni nejaké kakofónie… Bude po klube.“

Jeronym sa zasmušil a nehovoril ani slova.

„Čo ti razom prišlo na um? Či nemáme byť úprimní? Či nevieš paragraf tretí? Nesmieš sa nahnevať! Nadaj mi, ale sa nesrď… Odpusť…“

„Aurelia Jasinská je anjel… Táto hnusná, podlá zem nezaslúži, aby po nej chodila jej čistá nôžka!“

„Mohol bys’ mená potichšie vyslovovať“, riekol Žák, trochu rozladený, lebo spozoroval, Že Bernhard rýchlo zdvihol hlavu, naklonenú nad hlavou divy, a ostro pozrel smerom k priateľom.

Jeronym neodpovedal. V ňom búril strašný nepokoj, spojený s radosťou, šťastím, obavou, strachom a bôľom. Bôľom bez osnovy, bez rozumného odôvodnenia. Veď anjel, veď bôľom zmietaná Aurelia s dôverou spočinula na jeho pleci… Veď dych anjelskej devy vssaly do seba jeho ústa. Na svojej hrudi cítil jej krásnu hruď. Potom nasledovala, pravda, studená odobierka. Ale veď to bolo dobre! Priveľká ťarcha šťastia… A či všetky ženské sú jednakých, pravidelných obyčají? Nemožno si myslieť originálnosť, hoci čudáctvo, neumenšujúce ani ceny, ani čistoty duše ženskej?

„Poďme!“ povedal Gustáv Žak. „Dnes nemáš dobrého dňa.“

S veže bilo dvanásť hodín.

„Ba nemáš dobrej noci! Čas duchov! Odprevadím ťa!“

Priatelia udreli krížom cez štvorhranný rýnok. Domy sa lisly ešte v mesačnom svetle, veža dómu sa černela, úžila do výšky a tam zakončená bola makovicou a krížom. Kríž zdal sa byť z matového striebra.

Podlubie bolo temné a prázdne. Kroky priateľov sa ozývaly a odrážaly v klenbe chodby.

„Tu sme“, povedal Jeronym a vytiahol veľký domový kľúč. „Pod ešte ku mne.“

„A budeš dobrý?“ spýtal sa Žak, ktorému sa už vrátil humor.

„Budem, braček! Odpusť.“