ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poloslovanské, polonemecké mesto Tešín leží na stredne veľkej rieke Olze. Nad riekou a mostom pnie sa starý, čiastočne zachovaný hrad, okrúžený krásnym parkom, tienistými chodníkmi, bohato pestovanými hriadkami, besiedkami, výhľadnými vežičkami a pavilónmi: najkrajšia mestská promenáda. Napravo trčia do vzduchu vysoké komíny ohromného pivovaru. Naľavo otvára sa prekrásna panoráma na mierno zvlnený sliezsky kraj s bohatými dedinami a žírnymi poliami.

Jeronym Sudický spúšťal sa s najvyššieho výklenku, okrášleného pavilónom, nad samou riekou, k okrúhlej, cele zachovanej bašte. V parku bolo už dosť temno. No predsa jeho mladé oko celkom určite poznalo dámu, zahýbajúcu za baštu. Popri jej boku kráčal ulánsky nadporučík, lev mesta a jeho salónov. Sudický zastal ako zmeravený. Bola s ním Aurelia Jasinská, prvá krásavica mesta.

„Čomu sa čuduješ?“ pomyslel si Jeronym, keď už pekný párik, obíduc baštu, kráčal okolo ohromnej ružovej hrady k mestu. „Aurelia Jasinská žije so svetom, navštevuje elitné bály, má nepočetných známych v zlatých kruhoch módnej mládeže. Nadporučík Bernhard jej dávno dvorí, je mladý, driečny, blýskavý… Hovoria, že je dosť bohatý a nadto adjutantom a dôverníkom vysoko, veľmi vysoko postavenej obstarnej osoby. Viac ako dôverníkom… sluhom i druhom. Aký div, že ju sprevádza v tichý, krásny večer…“

Jeronyma nebolo by ani prekvapilo, keby ho Aurelia bola prosto prepustila, od neho sa odvrátila. Ale nie! Na báloch a večeroch u seba i v iných rodinách je mu milá, v hosťovskej čítava jej svoje básne a noveletky, a ona so slzami v krásnych očiach, korí sa jeho talentu. Áno, práve korí sa, on je pánom jej citov, vodí ju na nitke svojej fantázie záhradami s dovolenými i nedovolenými plodmi…

A razom — ako by sa čarovným prútom premenila… Chlad z nej vanie, Jeronyma nevidí, a keď na neho pozre, v jej veľkom, jasnom oku svieti blesk ľadovca… tuhý, ale studený, v mladom zaľúbencovi až srdce usedá a on cíti fyzický bôľ v prsiach.

Jeronym cíti od dvoch mesiacov, že upadá do melanchólie, nie tichej, rezignujúcej, ale žravej, rozpálenej, požadujúcej… Je samostatný, agronomické štúdiá dokončil, má dobré postavenie pri arcikňazskom latifundiu, výhľad na povýšenie… Aurelia Jasinská je sirota, býva s matkou, a čo i obcuje v kruhoch elitných, nepatrí k bohatým nevestám… Nejakej zvláštnej prekážky by teda nebolo…

Azda Aurelia s ním iba koketuje, prázdna srdcom a plytká rozumom? Nie, Jeronym nemôže veriť na koketstvo… Veď v chvíľach dobrých len tak sála z nej horúci cit, hreje dobrota, veje celá poézia ženskosti, priamo akejsi ženskej, vyvýšenej posvätnosti, čistoty, nedotknuteľnosti… A um má jasný, všetko ľahko chápe, má vtip a ostrý úsudok.

Jedno je hrozné: ona je prikrásna. Je taká krásna, že je každému krásna, že niet človeka, ktorý by sa neobzrel, keď Aurelia svojím silným, plavným krokom ide ľudnatou ulicou. Vysoká, štíhla, jasná, prosto dennica! Jej portrét, maľovaný slávnym viedenským maliarom, kúpil štát pre múzeum ako dielo majstrovské, ako vzorec súčasnej ženskej nehy a krásy.

Ach, to je nešťastie Jeronyma Sudického! Oslňujúca krása Jasinskej tvorí akúsi mocnú hrádzu medzi ním a devou. A veď on nemiluje jej krásu, on miluje jej dušu, každý vlások, každú stužtičku i vzduch, ktorý ju obklopuje… Neraz, v noci, trápený túžbou, celou silou opravdivého želania chcel by ju vidieť mŕtvu, mŕtvu, a vtisnúť na jej na večnosť zatvorené viečka dlhý, strašný, zúfalý bozk. Zas iný raz vidí ju stáť pri obloku cele premenenú, zostarnutú… ach, a vtedy dvojmo vzplanie jeho láska… Pribehne k obloku: tam prázdno, ticho, nemo… Siaha si na čelo: čelo horí, ruky sú chladné…

„Bože, Bože“, dumá Jeronym, keď už Bernhard s Aureliou vyšli zo zámockého parku vysokou bránou z kovaného železa a vtopili sa do obecenstva, „čože ma priviedlo do tohto pošvábeného mesta, do cudziny?… Radšej som mohol jest rabský chlieb vo vlasti!“ A tu sa mu slovenská, chudobná, otročená zem zajasala v kráse a životnej radosti… „Zle je tam i duši i telu, ale sú i chvíle radosti. Sú úkazy zlé a podlé, ale sú i vznešené, srdcu milé, dušu pozdvihujúce… I láska je tam iná… Či by ma slovenská ženská duša mohla uvrhnúť v takéto bôle?“ A prišla mu na um milá, tichá Marienka, ktorá ho s takou milotou očakávala zo škôl, a keď „vysoký“ študent zabúdal na starú prítulnosť, tíško plakávala na cintoríne pod múrom pri starom jednoramennom kríži nad prevaleným hrobom. Ale Marienka je už dávno mŕtva! Ona, opustená študentom, doplakala a dotesknila sa až k smrteľnej postieľke. Umrela ako dobré, oddané dieťa a odpustila nevernému, odpustila z úprimného srdca, cele, bez oľutovania. Tak odpustiť vie iba pravá ženská, anjelsky panenská duša… Za neho sa modlila i v poslednom momente, za neho a za jeho šťastie. Úbohá Marienka!