Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 133 | čitateľov |
Jeronym Sudický bol vysoký, strunistý mladý mužský s hlboko v jamkách ležiacimi očami, bledý, rusovlasý. Mali ho radi nielen preto, že bol vysoko vzdelaný, vzletný, poetický, ale i preto, že bol priamy, pravdivý a verný v priateľstve. Nehovoril plynne, ani nadšene, ba, možno povedať, sucho a trhano, najmä zpočiatku. Až keď prišiel na obľúbenú tému, na umenie, maľbu, poéziu, hudbu, zasvietily mu oči belasým bleskom, rukou odhrnul rusé, dosť dlhé vlasy a jeho reč išla v krátkych, dobre sostrojených vetách, myšlienka pri myšlienke a, ako základný tón, vrelý cit vanul z neho, ako vôňa z rozmarínovej húštiny na jasnom slovanskom juhu.
Malá kolónia do mesta zahodených rodákov milovala v ňom nielen zemka, dobrého druha a dobrodincu, ale milovala jeho osobu, jeho individuálnosť; on mal dar príťažlivosti. Gusto Žak, úradník pri asekuračnej spoločnosti a zriedkavý virtuóz na husliach, hovorieval, že preto odľúbil svoju sviežu Liptáčku, lebo už miluje Jeronyma: celý poklad svojej lásky vyčerpáva na toho strapatého ekonóma. Doktor Samo Vankovský, starší, veselý mužský, v meste etablovaný lekár, bol nešťastný, keď si neposedel aspoň pol hodinky v temnistom byte Jeronymovom pod „bubnami“, ťahajúcimi sa okolo širokého mestského rynku. Milan Kardič, pôvodne medik, polo Srb, polo Slovák s Dolnej zeme, ktorý prešiel pol sveta, bol i dobrovoľníkom, agentom, arendátorom, impresariom, v Amerike predával cirkulárne pumpy a slovenskú borovičku so sriemskou slivovicou, bystrý, podujímavý, zostal v meste hlavne k vôli Jeronymovi. „On mi ukázal smysel života“, hovorieval. „Sháňal som sa len po groši, menistom žití a po mocných dojmoch: on mi ukázal, že spokojnosť treba hľadať nie v Amerike a na Sumatre, ale vo vlastnom vnútri. Tak prosto sa otvára škatuľka spokojnosti! Pah, a sám jej nemá, neborák!“ Kardič, starý študent, rozpomenul sa na svoju prvú lásku, „Musu medicinae“, utiahol sa sem, aby doštudoval — ale nešlo mu to akosi. Predsa složil po biede prvé rigoróza a na posledné mal výhľady… ak ho nejaká iná Múza nesvedie.
Ján Timkov, v Uhrách zo škôl vyhodený preto, že našli u neho Škultétyho Rečňovanky a Sládkovičovho Detvana, doštudoval vo Švajčiarsku filozofiu a suplentoval na Štátnom gymnáziu. Hoci i plat mal malý, vedel ísť s ostatnými, keď sa i nerozhadzoval. Cudzie pohraničné mesto, akési dobrovoľné alebo polodobrovoľné vyhnanstvo zúžilo medzi pätorkou pásku priateľstva… Ak povstaly i spory — Jeronymovo prostredníctvo všetko ulahodilo… Klub vyhnancov kvitol.
— syn Jozefa Miloslava Hurbana, autor poézie a prózy, literárny kritik, publicista, ideológ a politik, výrazná postava slovenskej kultúry, národného a politického života druhej polovice 19. storočia, reprezentant nacionalistickej koncepcie slovenskej kultúry. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam