ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aurelia neprestala hrať, len kývla hlavou, vítajúc príchodzieho. Jeronym položil klobúk na foteľ a prešiel po mäkkom koberci k divánu, ktorý bol celkom v tieni. Klavír ozýval sa tichými tónmi… to už nebola sonáta Beethovenova, to už bolo fantazovanie piano-pianissimo. Jeronymovi časom blysla sa biela ruka hrajúcej, zlaté útle prstienky žlto zasvietily. Na strednom prste blýskal sa farbistýmí ohňami prsteň s veľkým solitérom-briliantom. Dosiaľ ho nevidel na jej ruke… Iste pozostatok z lepších, matkiných čias… Časom zdvihly sa útle plecia, časom nahla sa nad klávesy. Biele hrdlo lislo sa v intímnom svetle lampy.

Vtom sa hra pretrhla, víko piana kleplo.

„Dosť!“ povedala Aurelia, a vstala. „Pekne, že ste prišli…“ doložila suchým tónom.

Kdeže bola neha jej hlasu, s akou zavolala z pavilóna: „Jeronym“? Nebolo jej.

„Čo sa máme obaja trápiť?“ pokračovala tým istým tónom. „Máte vedieť všetko… Bernhard pýtal moju ruku. Ja som odoprela. Mať ochorela od žiaľu… Taký boháč, taký elegant… Má prístup k dvoru arcikňaza… Kariéru po generála otvorenú… ,A ty čo máš?’ hystericky zakričala mať, ,peknú tvár a svižký driek… Vedz, my nemáme nič… Otcovské majetky sú konfiškované… Posledné dobro išlo na tvoju výchovu… Tu mi píše advokát, že i najvyšší súd rozhodol proti nám… A ty odhadzuješ šťastie, poslednej kotvy sa zriekaš…’ Hľa, preto som vám písala… Teraz je na vás mňa tešiť.“ Sadla si na diván a zakryla bielymi, podlhovastými rukami tvár, „A ja nemôžem, nemôžem!“

Aká premena! Hrdá, neprístupná, naveky unikajúca krásavica v zúfalstve a bôli svíja sa pri jeho boku, násilne zadržujúc slzy a vzdychanie. On prilipol k nej, odtrhol jej ruky od tvári… Bola krotká, tichá… Jej hlava klesla na jeho plece…

„Nemôžem!“ zakričala.

Čo „nemôže“? bolo tajomstvom, len to bolo isté, že deva bola v borbe sama so sebou. Veď nadporučíka odbila, čo ešte „nemôže“? Čo sa svíja ako v hroznom bôli? Nie, nadporučík jej ruky nepýtal! V inom väzí jej bôľ!

Skok od bolesti straty k náhlemu oddanému priľnutiu bol srázny, dušu rozrývajúci. Bál sa pohnúť, že na veky preruší úplnosť sladkého šťastia… Aurelia skoro zdvihla hlavu, potriasla ňou ako zo sna, oboma rukami odhrnula vlasy za uši…

„Však som bláznivá ženská?“ povedala, a čudný, hrdý úsmev sadol jej na tvár. „Vidíte, to ste vy na vine… Ako to stojí vo vašej piesni? ,Nad hádkou stojím, sfinge v oči hľadím.’ Hľa, ja som sfinga, potvora, nečlovek, vzteklica… No, už som zasa v svojom elemente… S Bohom! S Bohom! Chcem byť sama… Odpusťte…“

Zdalo sa, borba, lomcujúca jej vnútrom, bola dobojovaná… Na akú stranu? K svetlu, či k tme?

Vstala, pritlačila gombík elektrického zvonka. Prišla chyžná.

„Mari, posvieť pánu radcovi dolu schodmi. Tam čakaj v chodbe.“

Jeronym klesol duchom. Akoby s povrázkom na hrdle, padal do temného priepadliska. Chyžná odišla a čakala pred dvermi so sviecou v ruke.

„Čo ste ma volali?“ vyrvalo sa z úst Jeronymových.

Jeho oči zablýskaly hnevom a bôľom.

„Chcela som vás odmeniť za vašu tichú oddanosť a bezzištnú lásku.“

A pristúpila tesno k nemu, ovila ramená okolo jeho hrdla a bozkala ho tri razy na ústa tuhými, zvučnými bozkmi. Potom ho razom oboma ramenami odtisla od seba.

„Mari! Posvieť pánu radcovi…“ povedala už zasa suchým tónom a sama otvorila dvere… „Dobrú noc… pán radca!“

Jeronym ani nevedel, ako sišiel dolu schodmi. Nevedel, čo myslí, čo cíti. Z ulice zašiel na Lipové námestie… Obloky Aureliinho bytu boly temné… Otvoreným oblokom zaznievaly akordy piana, posledné akordy Beethovenovej sonáty… Jeronym priľnul tvárou k železným prútom plota… Zvuky zatíchly. Oblok zatvorilo biele, už obnažené ramienko…

Všetok boj, ktorým odtrhol sa vnútorne od Aurelie, bol márne bojovaný… Zasa stál na hranici medzi áno a nie! Zasa svetlé nádeje a temné pochybnosti!