ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slobodná junač! Znáš tú vrstvu svoju tam v dávnej Sparte, — z ocele, z kremeňa, nepriučenú mäkkému pokoju, neznajúcu nič, len hrdinov mená: Krásna mlaď! Krásno-li to, čo vynúti medená doska a železné prúty? — Na smutných poliach požuňských stáli my, keď o Slovensko prvnie kôstky hraly, tytanský vrah stál pred nami malými, ním hrôza triasla, my sme sa nebáli: Odkiaľ smelý ten zápaľ? — nám velelo Ľudevítovo bohatierske čelo! — Osemkrát sa už omladily roky, čo pod lipami národ riekol slovo: Mlaď priskákala, opásala boky nezbedne kričiac: sem prach a olovo — čo ozbrojilo mlaď vôľou a mocou? — Hlas bratov starších a vážny prst otcov. Dospelá junač! dnes už bežíš sama v hromady, čaty, skupštiny, tábory, rušiac už napred vlastnýma nohama a vlastná k sláve pasť dráhu vám borí, a chlap do chlapa čoby ste odvislí, viseť budete, ale — neodvislí! — Vy zaľúbenci, — mladosť rada ľúbi, v lúčach mesačných ľúbosť rada chodí, — hľaďte na tmavé hôr balkánskych sruby, na východ, kde sa nová doba rodí, — choďte, — kde sliepňa mesiačik rohatý — s hroznou ľúbosťou k ujarmenej brati! Hej, orlíčatá! ztvrdly vám zobáky, podrástly brká, pazúry zostrely, žiarou plamennou prebleskujú zraky, — zloba a krivda — tie vám ich pretrely; moc vaša, haňba vaša vás vyzýva: Rozdrapte hnusné poroby ohnivá! — Predvšetkým: svornosť, svornosť, svornosť, synia! Zahyňte, — medzi sebou nebite sa! Len z roztržky nás potomci obvinia, za hriech vady len odsúdia nebesá: Svätým budiž vám Božie to tam slovo, Svätoplukov prút, uhlie Kollárovo! Uctite otcov mozole krvavé, uctite, čo tí životom dobyli, nepovoľujte každý svojej hlave, boj bijúc na ich staňte si mohyly: Kedyže prijde k vysokej budove, keď každý osvé kope grunty nové?! Chráňte sa sveta: diabla, krve, tela vyhádžte hárem — divan z Carihradu! vám nepristane šialenosť zbabelá, svetáctvo rodí odrodilú zradu: Ba, niet Slovana bez Božieho Slova a niet spasenia krem kríža Kristova! Syn márnotratný! — podvodná sloboda, žranie, lokanie, nosiť sa bohato, v necudnom lone hriešná polahoda: sviniarstvo, handry, potupa a blato! — Milosti dojdú kajúci pohania, ale národom niet brány pokania! Synovia, bratia! — moc, vraj, to je veda, čarovná ľudstva okrasa umenie: Kňazom a mníchom knihy!? — beda, beda! Či svetlo ducha pre každého nenie? „Noble passion: pipa, puška, kone!“ Tak tí, — čo jakživ mali nás v pohone: Psie kože! jedno, poviem-li: psie hlavy! Kartári, ktorým hrou je „naše, vaše“; už doby novej päta vás zadlávi, dieťa vaše sa proti vám opáše; zákonom krytý a stavom — Rajnoha už bere diel svoj po zákone s Boha! Učte sa, mládež! nové časy staly, slávni dosiaľ len boli tí, — čo bijú: my sme robili, iní si písali — zlodeji, lhári — našu historiju: Učte sa, cvičte! — bo vymrú poeti, beda nám v hrobe, otcom — nemých detí! Hurrá, mládenci! napred, bohpomozi! Slavian-geniov prápor pred radami, kriedlama svorné bratstva hradbovozy, naše modlitby, žehnania nad vami, nazpät nesmiete — tam priepasť ohnivá — a nad ňou trúba dejin spravodlivá! Tábor (1870)