ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jánovi Chomútovi umrela žena, dobrá a starostlivá Mária, a zanechala mu troje detí. Najstaršiemu Jankovi ide na dvanásty rok. Bože môj, ako usedave, hlasno nariekal na pohrabe ku strašno-vážnym, dušu potriasajúcim zvukom: „Circumdederunt me dolores inferni!“ Sestrička Hanka tichúčko plakala, preto, že videla starších nariekať. Najmladší Ondriško, nechápajúc ešte, o čo ide, na cintore pod ceremoniou pohrabnou sadol si na sviežo nakopanú žltú zem a poihrával sa s hrudkami, ktoré o chvíľu maly padať na rakev jeho sladkej materi.

Ján Chomút hľadel strmo pred seba, ale ničoho nevidel. Bolo mu ľúto dobrej ženy… Sprievod pohol sa s cintora. Janko chytil pravou rukou Hanku, ľavou Ondriška a šiel ticho za otcom do chalúpky. Na peci skoro bolo ticho, dýchanie dvoch mladších detí šumelo pravidelne. Len Janko dlho nespal, časom hlasne zajajkal, potom ticho hľadel na poval, ktorá zdala sa mu akosi uchádzať do výše, šíriť sa a miznúť. Taká vysoká priepasť tam bola, on vznášal sa, miznul do nej, tratil sa, tratil — až zasnul.

Ján Chomút vždy jasnejšie badal, čo vlastne ztratil smrťou Márie. Prázdno bolo v dome, neprívetive. Po laviciach prach, po zemi smeti, po stenách pavučiny. Deti ošarpané, neumyté, a ešte i nepohodlné, všetko len od neho prosia, hatia ho v práci. Ani piatok, ani sviatok… Obed nechutný, práca odporná — niet potechy, niet poriadku… A on je ešte taký mladý, taký plný síl… Jemu chcelo by sa ešte žiť, ešte okúsiť i radosť, útechu!

Sedí u obloka a klepe prácou stuhnutými palcami na obločnú dosku. Minulo ešte len pol druha roka, čo pochoval ženu — a ako to s ním nadol ide! Všetko akosi mizne, tratí sa, ničoho nepribýva. Hja, gazda bez ženy, to je zlá robota!

Práve ide okolo šumná Anna Bohúnková. Vdova, niečo prvej, než on ženu, pochovala svojho muža v kvete a sile rokov, Martina Bohúnku. Prišiel z hory čerstvý a zdravý, ráno volali k nemu s posledným pomazaním kňaza, ktorý našiel už len jeho bezdušné telo.

„Ale je urastená, ako borovica v Surovinách,“ pomyslel si Ján, „a hľa, ako ide hrdo! Vonku je zima, a ona bez kožuška.“

Zapadajúce slnko osvietilo peknú bielu tvár vdovy. Ona bľuskla, ako nenazdajky, k Jánovmu obloku a usmiala sa prívetive.

„Kamže chodieva denne o tomto čase?“ pomyslel si Ján Chomút. „A prečo sa tak usmiala?“

Slnko zapadlo a v chalúpke nastalo odporné šero. Deti na peci ticho pochrapkávaly. Janko zakričal zo sna: „Mama, zima!“ Ján Chomút sa zlostne usmial. „Na teplej peci leží, a ešte mu je zima!“ a vyšiel pred dom. Poochkal a hľadel na svoju chalupu. Na doškách strechových ležal hustou vrstvou svieži sneh.

„Bože, dopúšťaš na mňa veľké trápenie! Neznal som biedy, nemal som dlhov — prišiel požiar, skántril polovicu môjho imania! A bol to hrozný požiar! Nebyť brata Pavla, bola by chorá žena zhorela… A potom i ona ma predsa opustila… Stavba hodila ma do dlhov, a tu neopatrené siroty…“

Ján vošiel do stajne. Jeho dva nízke, silné kone sa obzrely, ako by vítaly gazdu. Nasypal im do hranta ovsa, za rebrík hodil náručie sena. „Nech je aspoň vám dobre!“ pomyslel si a išiel do chalupy.

Dlho nemohol zaspať… Marilo sa mu: nebohá, požiar, dlžoba… a pekná vdova Anna.