ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slniečko vyšlo ponad zasnežený kraj, brillantmi posialo pole, vnikalo do ohromného lesa, severne od dediny. Ako ticho, nevinne driemajú dedinky naše v čase zimnom! Domček u domčeka, ako kuriatko u kuriatka. Myslel by si, jeden žije druhým, dušou ich je spoločné teplo kvočky, matky-prírody. Kde ta môže zablúdiť zlosť, náruživosť, zločin? Veď je to celkovitá nemožnosť! Z komínov kädí sa razom, akoby na povelenie, stĺpy dymu vystupujú rovnými líniami a tratia sa spoločne v širokom priestore nebeskom… Vrátka ako vrátka, oblôčik ako oblôčik. Na streche hálka ako hálka, zo srdcovitého otvoru na čeľusti trčí jednako odpočívajúca kosa tu i tam. Biela ulica, biele dvory. Ale to je len zovnútorný obraz. Všade bijú ľudské srdcia, vrú city, rodia sa dobré i zlé náklonnosti. Požiadavky rozumové sú arci užšie, ale srdce a cit nemá takých úzkych hraníc. Znamená po pansky hľadeť, znamená byť hlupcom, keď nedopúšťame v nízkych triedach toho, čo je srdcového a ľudského vo vyšších triedach. A ostatne, čo je vysoké, čo je nízke v ľudskej spoločnosti? Ak by tu mali prvé slovo krajčíri a liferanti delikatess, vtedy arci bolo by vyššie to, čo, možno, je nízke a podlé.

Anna Bohúnková vstala po nepokojnej noci dosť neskoro. Do kostola nešla, niečo hrozného, nepovedomého ju zdržiavalo. Ako ísť do chrámu, a mať srdce plné jedu, plné náruživého nepokoja! Chodí hrdou svojou sedliackou izbou, polopansky zariadenou. Len staré sedliacke formy zostaly. Náradie je už nesedliacke. Nedarmo slúžila v kaštieli. Chodí nepokojne sem i tam. Dievku poslala do kostola. A už zvonia poludnie, už vidno oblokom prvých ľudí ísť z chrámu. Tiahnu hore ulicou, modlitebnice pod pazuchami.

Zadným dvorom vošiel do domu Ján Chomút. To ešte nikdy neurobil, bojac sa brata a zlých jazykov.

Prišiel z kostola, oviaty duchom Božím. Anna česala si pred zrkadlom svoje bohaté, rozpustené rusé vlasy. Keď ho počula vchádzať, hodila si ich na chrbát, že sa len tak lunily štíhlym telom, ale sa neobzrela; veď i tak videla v zrkadle Jána.

„Čo ťa sem vodí na bielom dni? Či nevidíš ľudí ísť z kostola? Čo mi robíš hanbu? Chceš ma dať do huby svojmu bratovi, ktorý ma i tak ináč nenazýva, ako kaštieľskou fiflenou a peknou čerticou?“

„Prišiel som ti dať s Bohom, Anička,“ riekol Ján Chomút a sadol si na lavicu u pece. „Bol som v kostole… modlil som sa, zpytoval som vlastné svedomie… Boh sám mi zakázal… Nuž dobre sa maj!“

„Nuž čo tu hľadáš? Tys’ už ozaj čistý blázon… Vstúp do kláštora a modli sa do smrti! Kto ťa volá?“

Krásny, prsný hlas Anin strašne odzbrojil Jána, odhodlaného vzdorovať všetkým nástrahám… V izbe bolo tak teplo, tak voňavo, taká útulná lahoda viala zo všetkých kútov, taká mäkká lahoda z pekných kasní, z bielej, len povrchne popravenej postieľky… Anna počala tak robiť, ako by ho ani tu nebolo. Prestavovala stolce, utierala prach, počala postielať… Pritom nôtila si pieseňku… Švihnúc okolo neho svojím ľahkým, pružným krokom, vyšla… Jej pieseň, hlasnejšie spievaná, prenikala do izby. Za ňou chloply dvere komory. Závora zvnútra klepla.

Ján Chomút cele zničený vstal s lavice a išiel v sieň. Z komory zvučala pieseň. Pieseň i zjav krásnej ženy ho cele omámily. Priľnul k dverám komory.

„Pusť ma,“ riekol, a plač zvučal v jeho hrdle, „pusť ma, len na jedno slovo!“

Pieseň znela ďalej.

„Len na jedno slovíčko! Anna! Len na jedno!“

Ozval sa smiech. Potom bolo počuť živý hovor.

„Z kostola, Martinko?“ pýtala sa vdova mimoidúceho Belanku, otvoriac oblok komôrky.

„Áno, Anička — a tys’ nebola?“

„Nebola; mala som potkana v kvartieri — takého špatného!“

„A na muziku prídeš? Dostali sme od rychtára povolenie.“

„Pravdaže prídem…“

„A čo mi dáš?“

„A ja ti dám perečko za klobúk, hoci som vdova, Martinko! S Bohom!“

Ján Chomút oprel sa plecom o dvere komory a chcel ich vyvážiť. V ňom všetko vrelo. Odporný hlas soka, štebotanie Anny, to ho rozzúrilo. Ale dvere boly mocné, neodolateľné, ako srdce Anny.

„Chceš mi dom sboriť?“ ozvala sa Anna. „Mám zavolať rychtára a boženíkov?!“

„Anna — sľubujem — všetko sľubujem!“

„Najprv vyplň — a von z domu! Dievka príde… Čo ľudia povedia?“

Ján Chomút sa spamätal. Videl, že Martin Belanka môže byť víťazom, ale i to videl, že len od neho závisí, aby nebol… Kradol sa, ako kmín, hore násypom. Na záhumní preskočil plot, hupol po pás do snehu. Ale sneh ho neochladil. Vzdorovité odmietanie Anny pripravilo ho o to, čo nadobudol úprimnou modlitbou v chráme.