ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Chomút pod večer, keď deti zaspaly, nesedával už u obloka, neklepal prácou stuhnutými palcami na obločnú dosku, ale stával u žudra, ktorého niekdy pestrá maľovka bola už vyblednutá a zšarpaná. Tam čakával na Bohúnkovú.

„Kam, súseda?“

„Len tak, na besedu.“

„Mám biedu: pomysli si, kôň mi okrivel na zadnú ľavú nohu.“

„Aký gazda, taký statok,“ zvonivým smiechom riekla Anna a skrútila sa svižno, ako pstruh, keď šibne nastrašený pod breh.

Ján skočil za pstruhom. Uspel ju lapiť za strunisté rameno.

„Nechoď preč, Anička,“ riekol trasúcim sa hlasom. „Ty vieš, že po daromnici nestojím tu každý Boží večer. Poď, poseď!“

„A čo by ľudia povedali?“ riekla Anna, ale pritom, ľahko odporujúc, dala sa vtiahnuť a sadla na lavičku vo výklenku žudra. Ján sadol na druhú oproti nej.

„Vidíš, Anna, som ešte mladý, som bez gazdiny… Ale čo mám ošemetníčiť… Poď za mňa, buď mojou gazdinou! Buď materou mojim deťom. Veď si svobodná… ja tiež — zabudni na staré časy…“

V krásnych, veľkých očiach Anny zablysol zlý plamienok.

„Janko, Janko, čos’ porobil? Azda si rozum už cele potratil? Nedarmo sa hovorí, že keď Boh chce človeku rozum zmútiť, vezme mu prvú ženu. Či nevieš, aký bohatý je Martin Belanka? Aké nivy má na Priepasnom, aké lúky v Barinách? A kone ako levy, ani jeden nekríva na zadnú ľavú nohu… Len prstom kývnem — a som v tieto fašiangy Belankovou ženou.“

„Ani ja nie som žobrák, Anna, čo ako poškodil mi nešťastný požiar! A bol podložený, našli sme práchno v streche… Nech Boh skára ruku, ktorá ho ta vstrčila! Nech uschne! Ale ja sa zase schápem. Som triezvy, robotný. I ty máš majetok. A ja ťa tak rád, tak rád! Veľmi rád, Anička!“

Anna sa zasmiala.

„Môj milý Janko, už je neskoro! Priletela vranka, uchytila Janka! Ako to bolo pri tom tanci?“

„Pri akom tanci?“

„Pravda, tys’ zabudol na také maličkosti! Vtedy bola Mária navrchu, bohatá Mária…“

„Anna, čože to spomínaš?… Detinské hračky…“

„I to bola detinská hračka, keď si ma pri muzike sadzami začiernil, do kolena kopol? Ako sa rehtala vtedy zlostná Mara a túlila sa k tebe!“

S dolného konca dediny ustatým krokom vliekol sa Pavel Chomút, starší brat Jánov. Anna ho zďaleka zbadala, skočila s lavičky. Ján ju chytil za ruku. Ona sa mu vytrhla a riekla pološeptom:

„Ostaň si len sám pestúnom svojich troch faganov… rozumieš, Janko, troch!… Rozumieš, troch detí prekliatej Mary!“

Odbehla, práve keď Pavel dochádzal k domku.

„Pochválen!“ riekol. „Čo tu postávaš? Nie je to Bohúnková, čo tak beží hore riadkom? A ty si taký naježený!“

Ján zašomral nesrozumiteľne a podal bratovi ruku, ako by ho nebol dávno videl.

„Čo ti je? Deti máš zdravé? Sú to milé deti… len ich opatruj… I moja žena už sľúbila, že sa prizre. No, dobrú noc! Ustal som v hore, žena ma čaká.“

Ján neodvetil, a ztratil sa v temnej sieni chalupy.