ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I prichádza strašná polnoc. Vietor zabil sa už dávno, nebo pokrylo sa hustými, tichými oblakmi. Taká je tma, že sa ani sneh nešereje. A v izbe aká tma! Nevidno ani, kde sú obloky. A aké ticho! Veľká pec ešte hreje — ale na nej mŕtvo, ticho. Veľa nocí Ján prebdel, odkedy ho má diabol pod mocou, mnohé ho domŕza, ale nikdy nič tak, ako dnes tá tichosť na peci…

„Všetko sa zahladí,“ šepká mu čosi zľava do ucha, „všetko sa pekne-rúče prikryje… Odbehly mi, zablúdily!… Chcel som…“

A na to druhý hlas zprava: „Ale či tade vedie cesta do Zábrežia? Mráz je, mráz, mráz.“

A zase hlas prvý: „Nik ma nevidel… nik…“

„Krá-krá…“ ozvalo sa nad strechou… Nie, to len krov sprašťal pod ťarchou snehu…

A jemu zazdalo sa, že s pece ozýva sa trojné dýchanie… „Možno, všetko to sa mi len snívalo… deti spia.“ A vedel, že to nemožno, no vstal z postele, vyskočil na lavicu a šmátra, šmátra po teplej peci… Tu hlavnička, tam duchienka, plachtička. Ale ináč ticho, prázdno…

A teraz už odhodil od seba hlas zprava i hlas zľava a padol na chladnú zem prsami nadol.

„Beda! beda!“ kričal nahlas.

Čo kričať… vzchop sa… zapriahni… možno, ešte nie je pozde… Ešte najde deti pri ohni, veď im mnoho dreva narúbal! A Janko, veď je to umný, smelý chlapec. Vstal, zapálil kahanček. Obliekol sa… kahanček vložil do lampáša, že ide do stajne kone priahať… Otvorí dvere siene… V dverách zjavila sa Anna Bohúnková.

Mala na sebe krásny kožuštek, obrúbený lišacím prámom… Ján sa zpätil… lampáš triasol sa v jeho ruke. Anna spešno zavrela dvere a hodila závoru. Vošla rovno do izby, vyňala vianočnú voskovicu, zažala a postavila na stôl. Potom odhodila kožuštek na lavicu a zjavila sa pred Jánom v krásnych, vyšívaných šatách, aké nosievala v kaštieli.

„No,“ riekla nenútene, „či zaslúžiš takúto polnočnú návštevu? Či uznáš moju ohromnú obeť?“

V duši úbohého Jána borily sa city a myšlienky, ako keď vrie v kotle. Krása svodnej ženy, povedomie hriechu, možnosť šťastia, muka, bolesť — raj — peklo; táto smesica zatískala a znemožňovala jediný spravedlivý cit, ktorý bol spolu i jedine možný… cit pokánia.

„Už nemám detí,“ riekol napokon Ján a klesol na lavicu za stolom…

Anna otvorila veľké čierne oči a z nich šľahal zlý plameň, nie tak radosti, ako zlého triumfu. Ona priskočila k nemu, vzala jeho skleslú hlavu do oboch rúk a bozkala bo na čelo dlhým bozkom. V tom pozrela na jeho hlavu…

„Janko! Pre Boha! Tys’ ošedivel!“

Na husto zarastlej hlave Jánovej pribudlo za posledné hodiny mnoho šedivých vlasov…

„Ja som zločinec!“ riekol Ján, a odstraňoval sladké telo Anny pravou rukou…

„Zločinec si?“ Anna zasmiala sa hlasným, zvonivým smiechom… „Tak už patríme dovedna, už nás nik nerozlúči. Neboj sa, ani Martin Belanka… ja ho opovrhujem!“

Ján Chomút hľadel nemo pred seba… Anna prisadla k nemu a opierala sa sviežou hruďou svojou o jeho rameno.

„Pätnásť rokov, Janko, je dlhý čas! Pätnásť rokov si ty, synku, mojím nebom i peklom, mojím všetkým… Rozumieš tomu, Janko, Janík? Čo si myslíš, že som spala počas tých pätnásťročných múk? Tys’ zločinec? Nie, tys’ môj vykúpenec… Myslíš, že nám obom k vôli zaspal večným snom Bohúnka?“

Ján ustrašene pozrel na Annu, priznávajúcu sa k takému hroznému zločinu…

„Myslíš, že moja pomsta spala, keď prekliata Mária stala sa tvojou ženou? Vieš, kto zapálil dom tvoj, keď si nebol doma a žena tvoja ležala bez vlády na posteli?“

Ján oprel sa o stenu a hľadel na Annu, ktorá bola vstala a jasala ohnivými bleskami široko otvorených očú…

„Táto ruka podložila trúd do tvojej strechy, a moja pomsta bola by bývala dokonalá, keby prekliaty brat tvoj Pavel nebol vyniesol Máriu z horiaceho domu! A teraz sme už na pokoji, teraz sú naše účty v poriadku! Nahradím ti požiar, vyplatím dlžoby… Zabudni na všetko, Janíčko; pováž, čo som pretrpela pre teba, jedine pre teba! Zabudnime oba… Tys’ splnil sľub — či nebola moja rada dobrá? Kto ťa môže viniť? A jestli chceš, predaj všetko, i ja predám a pôjdeme do nového, cudzieho kraja… Počneme nový život…“ Počala ho hladkať po vlasoch. „Ja zafarbím tieto šediny láskou, ja budem tvoja na veky.“

Tisla hlavu jeho k prsiam. Jánovi zdalo sa razom všetko také pochopiteľné, jednoduché, možné, keď stál pod jej očarovaním, keď horel ako vatra.

„Muža som otrávila,“ šeptala Anna, sadnúc si tesno k Jánovi, „a čo sa mi stalo? Som tu, krásna, mladá, bohatá… Smrteľný nápad urobila som na sokyňu svoju, tvoju ženu, dom som ti na popol obrátila — a čo mi je? Som bohatá, zdravá, a teraz i šťastná. Never na hlúposti! My sami sme si všetko. Kňazi len hlúposti tárajú, strašia nás peklom. Pekla niet! Je raj, ale raj si musíme sami spraviť, tu na zemi, rozumom a smelosťou. Tak ma vyučili v kaštieli, a pravdu mali… Čo všetko nedeje sa tam v tých hrdých teremoch… A čo sa im tam stáva?“

Akokoľvek bol Ján omámený Annou, v ňom rástol akýsi hlboký bôľ, a popri tom hroznom bôli začal sa brieždiť nový cit budúceho obľahčenia… Ale to nebolo to, čo sľubovala Anna; toto šípené obľahčenie nesúviselo s jej vrelým objatím, s vôňou, ktorou ho cele omámila… ale naopak, hrozná úzkosť vnútorná bola ešte zveličovaná ženskou sladkou nehou, prúdiacou sa z bytnosti krásnej ženy… Lebo tu tisla sa hrozná myšlienka: za to zavraždil si deti! Láska a výhľad na šťastie nemiernily temný, hrozný bôľ, zapríčinený povedomím len teraz, pred chvíľkou spáchaného zločinu proti vlastnej krvi.

Kohút zaspieval… Anna sa vzchopila, obliekala pestrý kožuštek s lišacím prámom. Pozrela na Jána takým hlbokým, pritom surovo-prísnym pohľadom. Lebo sa jej znepáčilo, že sedel s poniknutou hlavou, smutný, zdrtený a nehorel strasťou a láskou, ako očakávala.

„Ty, ako sa mi zdá, chabneš, opúšťaš sa, ty nevážiš si toho, čo som vykonala pre teba… ty za nič nemáš to, čo som pretrpela… Či nevieš, že každú minútu prijmú ma do kaštieľa, že tam budem istá, v pohodlí a zabezpečená? Oj, ty vieš všetko, vieš i o Belankovi, a ešte váhaš? Či vieš, že naučila som sa v kaštieli vyšším, krajším mravom? Tam neznajú takých hlúpych, sedliackych výhovoriek: že vraj zločin, že vraj krivda! Ty myslíš, že ešte platí katechizmus? Nie! Katechizmus už páni dávno zrušili. Teraz platí len to, aby nič nevyšlo na javo. No, ak váhaš, tedy — beda! Nožom prekolem toto srdce… ach, veď je i tak plné rán a úderov!“

Anna vyňala dlhý, lesklý nôž z bočného vrecka na kožušku.

„A to na tebe, len na tebe zostane… Budeš štvornásobným vrahom, môj Janko Vranko! Nik neuverí, že si ma ty nepreklal! Potom už neunikneš!“

Pohyb jej pravice bol taký strmý, istý, že ťažko bolo pochybovať o tom, že čo hovorí, i vyplní. Že vyplní strašný sľub, zvestovaly i jej oči, plamenné, zlé, ostré ako dýky.

Ján pevne veril, že sa prebodne, i chytil ju za strunisté rameno a sovrel do pästi ruku, v ktorej blýskal sa dlhý, špicatý nôž.

„Nuž tedy sľúb, že každé moje slovo splníš na ostatnú litierku…“

Ján padal zas pod jej moc — predtucha budúceho obľahčenia bledla v jeho duši…

„Sľúb!“ zavolala Anna, už menej prísne, ale viac prosebne, svodne, sladko.

„Sľubujem,“ riekol Ján a hodil sa k jej nohám, sovrúc ramenom jej trasúce sa kolená.

Anna sa k nemu sklonila a zaplakala hlasne; Ján cítil, ako kvapka za kvapkou padajú jej hojné slzy na jeho temeno.