ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale keď Anna odišla, keď tratila sa vôňa jej omamujúcej osobnosti, Ján pocítil ťažobu na duši a taký strašný bôľ, že počal si vlasy trhať a biť sa do pŕs.

„Nešiel si ratovať, nešiel!“ opätoval. „Oj, deti moje, moje biedne deti! Janíčko môj, Hanička a ty malý, nevinný Ondrejko!“

A strach duševný a bôľ tak rástol, že už naozaj bolo treba nejakého obľahčenia. Neskorý, zimný predsvit šerel sa v oblokoch. Ján vyskočil na lavicu — hľadí na pustú pec… Tam hlavnička, tam duchnička, tam plachtička… I padol s lavice na zem a prevaľoval sa po studenej dlážke. Vstal, sadol za stôl a čakal rána.

A to nedeľné ráno bolo také veselé, svieže, mrazné, len tak trešťalo, ale bolo jasno. Obliekol sa sviatočne, a predcit obľahčenia ho zachvátil.

„Von to musí,“ podumal, „to nemožno tajiť… Bože, ty všetko vidíš, vidíš i môj zločin… Ale neodpustíš bez pokánia! Tu cítim… tu, že ináč nemôžem!“

A driečna postava Anny chcela sa blížiť k nemu so svodným, blaho sľubujúcim, sladkým úsmevom.

Pozrel na obraz Márie sedmibolestnej — a svätým jej lícom zahnatá bola hriešnica. Videl, ako srdce svätice krváca bodami sedem mečov, a všetko svetské odletelo od neho. I jeho srdce krváca. Ó, blažené krvácanie!

Ľudia sbierali sa pred kostolom; bolo ich už hodne, lebo bol zvláštny sviatok kostolný, prišli tedy mnohí i z filií. Bolo to obyčajou v tento výročný deň čakať na pána farára, ktorému rychtár oddával pred vchodom do chrámu dar veriacich. Starý rychtár, so šedivými vlasmi až po plecia, čakal pred vchodom so strieborným kalichom, prikrytým hodvábnou šatkou, vyšitou dedinskými devami.

Ako pohol sa z fary malý kondukt: farár, rechtor, kostolník a miništranti, všetko vstalo so zábradiel a múrikov, rychtár chystal sa k reči…

V tom prostovlasý, v sviatočnom kožuchu, ale bledý a rozochvený pribehne Ján Chomút, padne pred farárom na tvár a kričí:

„Som vrah, som vrah! Svoje tri deti som zavraždil! Milosť, milosť!“

Povstalo strašné zmätenie. Všetci mysleli, že sa Ján Chomút zbláznil.

Jeho brat vystúpil z množstva, dvíhal Jána, pýtal sa, čo je to… Ale samému bolo ťažko na srdci; veď ráno prišla sestra zo Zábrežia a povedala, že o deťoch nevie ničoho…

„Len jednu milosť mi dajte!“ zavolal Ján, Pavlom so zeme dvíhaný. „Pán rychtár, poďte so mnou, s bratom a boženíkmi! Pán farár, modlite sa za mňa!“

Ľud sa hrnul do chrámu. Pavel Chomút viedol brata domov, za ním ťažkým krokom šiel rychtár. Zapriahli do dvoch saní. V prvých sedel Ján s Pavlom, v druhých rychtár a dvaja boženíci. Leteli, ako víchor, po dobrej sanici.

Celou cestou Ján Chomút bol tichý, len časom ťažko vzdychal. Keď sa blížili k Surovinám, Ján Chomút zavolal strašným hlasom:

„Na pravo, na pravo!“

„Bože môj,“ pomyslel si Pavel, „veď ideme v tú stranu, zkadiaľ som počul hlasy…“

A bolo mu zas ťažko na duši. Dal sa sklátiť povedačkami! Už vedel, že čo držal za hlas svodnej Víly, že to bol hlas úbohého Janka!

Pod mohutnou jedľou, pri vatrisku, snehom zaviatom, sedely tri k sebe pritúlené zmrznuté deti. Hanka držala Janka objatého okolo pása. Ondriško túlil sa pod krýdlo bračekovho kožuška, majúc rúčky složené, ako k modlitbe, na jeho prsiach. Ale i ramienka Hankine, i rúčky Ondriškove boly stuhlé, studené… Janko ich tedy ochraňoval pred mrazom, až pokým sám nezamrzol.

Pavlovi vyrútily sa slzy pri pohľade na deti. Chcel slzy ukryť pred rychtárom a boženíkmi, ale keď videl rychtára-starca, ako kľakol k mŕtvolám, ako pozdvihol ruky k nebu, i on dal slzám voľný prúd.

Ján bol bledý, strašný — a predsa padlo na dušu jeho to predcítené obľahčenie, ako nebeská manna.

„Kajám sa, kajám sa!“ zakričal. „Ja som ich tu naschvál zanechal, aby zmrzly! Sputnajte ma, obeste ma, červa nehodného! Sputnajte ma, pán rychtár; bite ma, boženíci!“

Ján chcel sa rútiť na mŕtvoly deti, ale boženíci ho zadržali.

Rychtár povedal:

„Ľudia prestávajú slúžiť Bohu… oni menia sa na zverov… Vy, deti,“ rychtár položil staré, trasúce sa ruky na mŕtvu hlavu Janka, nachýlenú k Hanke, „neprestaly ste dúfať… Janko, tys’ zakrýval sestričku a bračeka, hoci samému ti mráz lámal údy… Ó, deti… nedarmo riekol Spasiteľ: týchto maličkých je kráľovstvo nebeské…“

Mŕtvoly detí položili na sane a leteli k dedine…

A keď rozchýrilo sa po dedine, ako blesk, čo sa stalo pred kostolom, že sám Ján Chomút priznal sa ku zločinu a viedol úrad na miesto strašného skutku, že ho oddávajú súdu, Anna Bohúnková v krásnej bundičke s lišacím prámom rezkým krokom, bledá a rozčulená išla snežným chodníkom — ku kaštieľu. Poludňajšie slnko utešene svietilo na biele pole. Osvietilo jej krásnu, bledú tvár i nedobrý výraz jej očú. Bol v nich výraz temného, vzdorovitého bôľa. Zazvonila u vrát a povedala livrovanému lokajovi svoje meno. Vpustili ju ochotne. Prekročiac prah, pocítila, že je zachránená, že vstupuje do azylu… Aké hriechy a zločiny by nespáchaly a nevedely by zaokryť — kaštiele?