ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anna Bohúnková je naozaj krásna žena a veľmi sa líši od ostatných dedinských. Ťažký je život našich sedliaček. Skoro sa vydávajú — a vydaj obyčajne je počiatkom trápenia životného… Čas dievčenských hier a bezstarostnosti v dome rodičovskom je veľmi krátky, no dlhé je potom ťažké robotovanie. Pred slnkom vstávať, do úmoru hrdlačiť — a odmena? Veľmi často surové nakladanie, bitka… Detí pribúda, spev znemie, telo skoro odkvitá, postava sa hrbí…

Bohúnková všetkého tohoto nezakúsila. Mala vždy mäkko postlaté. V kaštieli robota bola ľahká, hravá, nad mužom panovala…

Človek neznesie mnoho dobroty. Anna pod ňou klesla, bola márnivá, vypínavá, zlostná… Súsedia sa jej báli, „peknou čerticou“ ju prezývali. A naozaj bola pekná — a vedela o tom. Ale nevedela, ako pomaly a iste vije si v jej srdci diabol pohodlné hniezdo. Jej hlboké oko lislo sa náruživosťou, ktorú nevládala krotiť. Vedela, že má svedomie obťažkané, ale veď to, čo videla v kaštieli, posmelilo ju ohlušiť hlas jeho. Veď si tam ničoho nerobili z hriechu a bujnosti. Čo všetko povrávalo sa o pánoch po kuchyniach a práčovniach kaštieľa!

Ján Chomút zamotával sa každým dňom hlbšie do jej osídel. A ona už prestala chodiť povedľa jeho chalupy. Sám za ňou sliedi. Dolapil ju pri studni na kolo. Ako šibko ona vrtí kolo, malými, pružnými rukami ťahajúc studené spice… Povraz zamotáva sa rýchlo okolo hriadla; jej štíhly driek pritom sa ohýba, ako trsť na rybníku, keď vietor duje… Už ukázalo sa vedro nad srubom… Kvapky, iskriac sa, letely nadol a plieskaly tamdolu do vody. Ona pravou rukou lapí železný prút a s ľahkosťou postaví vedro na srub… Kolo zakrútilo sa so dva razy nazpäť…

„Pomôžem ti,“ riekol Ján, chytajúc vedro.

„Nepotrebujem…“ a už liala z vedra čistú vodu do dvoch krhiel.

„Postoj!“ riekol Ján. „Netráp ma už viac… Načo sa so mnou ihráš, ako mačka s myšou? Veď si odkázala —“

A to bola pravda. Keď Ján tri dni nevychádzal, keď sa stránil, stará Knotková prišla mu pošepnúť to a onô…

„Odkázala — neodkázala! Blázon, kto starým babám verí.“

Anna popravila si vlasy pod čepcom, stala si v pekných, malých čižmičkách pevne na ľad, namrznutý okolo studne. Chytila v obe ruky krhly a krátkymi krokmi šla ulicou. Tak ľahko niesla plné krhly, ako by boly prázdne, pritom bola strojno vypriamená. Nikdy ešte nebola taká krásna. Jánovi srdce len tak horelo.

A doma zase len pustota, prázdno… Už ani Pavel nechodí, nahneval sa. Janko neposlúchol, nenanosil dreva k peci… otec zúril… Ondriško reve, reve, nijak ho uspokojiť. Hanka ztratila zásterku, zabila misu…

„Na pec, potvory!“ kričí Chomút a rozdáva buchnáty.

Bôľno vyšticoval Janka, ale Janko ani muk. Pozerá na otca, pozerá, a v očkách mu vlhne. Bôľne to bolo šticovanie, cele inakšie, než indy.

Jánovi neporiadne do očú visia vlasy, je celý rudý. Ide kŕmiť. Hreší, nadáva koňom… Pravého kopol do boka, až tak buchlo. Kôň sa celý striasol a hodil hlavou… V chalupe ticho. Ján bojí sa do postele. Sedí za stolom, hlavu na rukách. Počuť spevný hlas… To hlásnik volá jedenástu. Jánovi je úzko, nemôže dýchať, steny izby ho tiesňa, tiesni poval… Von, von, na vozduch!

Krčma je už zavretá. Na prostred dediny stojí chrám, okolo neho vysoké topole. Úzunký srp mesiaca vykukol zpoza ťažkých, zimných oblakov. Tiene topoľov prerezávajú zasneženú cestu. Kam ho to ťahá? K peknému domku Bohúnkovej. Oblôčky sú temné… Tam oblôčik od dvora… tam je jej komôrka… Osmelí sa, tichúnko zaklope.

Čaká, zuby mu klepocú mrazom a rozčulením. Ticho. Zaklope ešte raz, trochu silnejšie. Ha! kto to vychádza zpod šopy? Ján pritisol sa k stene, na ktorú padal tieň podstrešia… Srp mesiaca osvietil postavu… Martina Belanku… Čo tu hľadá? Azda ho spozoroval a skryl sa pod šopu. Divá náruživosť zalomcuje Jánom. Už sa chce za ním rútiť a zadrhnúť ho holými rukami. Zubami by ho trhal…

Okienko brinkne. V ňom ukáže sa milostná, biela tvár Anny… Mesiačik svieti na krásnu tvár, na oblú hruď v snehovej, riasnatej košieľke. Ach, ako sa vlní oblá hruď, ako sa lisne hrdielce!

„Čo tu hľadáš pod mojím oblokom, Janko Vranko? Máš horúcu krv… v takejto zime,“ a Anna prehodila na košieľku vlnený ručník. „Ideš k deťom! Kto ti ich ukojí, keď sa ti rozbečia?“

„Anna! Povedz, čo tu hľadal v noci Belanka? Čo hľadal pod tvojou šopou?“

„Spýtaj sa ho! Ostatne, čo hľadávajú v sobotu večer parobci?“

„Nie, nežartuj… Tys’ dobrá, smiluj sa! Veď by sa už i kameň sľutoval…“

„Poradím ti. Choď na púť k Márii sedmibolestnej. Kúp srdce z vosku, tam ho zaves na hodvábnej stužtičke. Kým prijdeš domov, bude ti srdce ako ľad a na mňa ani nepomyslíš. Ja pôjdem za Martina — a ty si vezmi starú Knotkovú… haha! Baba sa vie maznať s fafrnkami!“

A zavierala oblok. Ján posunul ruku, aby ho nemohla zavreť.

„Pre Boha, buď milosrdná! Nemôžem bez teba žiť… Aspoň na chvíľku, dovoľ… otvor dvierka! Všetko ti poviem, všetko!“

„Ja ti poviem všetko,“ riekla Anna a vystrčila hlávku s rozpustenými vlasmi do obloka. „Poď bližšie, aby nik nepočul, ani Martin…“

Ján sa priblížil, tvár jeho bola u tvári Aninej. Cítil teplo jej líc, na jeho tvár vanul jej sladký dych…

„Vidíš, všetko ti poviem — ale či si toho hoden? Áno, milujem ťa, a milovala som ťa už vtedy, keď ťa Mária odlúdila… I vtedy, keď si ma pohanil jej k vôli…“

Ján Chomút neveril vlastným ušiam. Čo sa to s ním robí? Dych jej úst týka sa jeho líc, mráz prestal, celé jeho telo horí…

„Bližšie, bližšie,“ šeptala krásna vdova, „aby to nepočul ani vietor, ani padajúci sneh.“

Anna horúcimi perami temer dotýkala sa jeho ucha.

„Mnoho som podujala, aby prišiel čas náhrady za veľké bôle… Mnoho, veľmi mnoho, Janko… Dozvieš sa… No ešte sú tri veľké prekážky — tri, rozumieš? Posiaľ všetky som ja prekonala… ty nevieš, ale sa dozvieš… Na tebe je rad prekonať ostatné.“

Krásne pery, pri rýchlom hovore, odhaľovaly dva rady bielych zúbkov, jej dych horúco ovieval tvár Jánovu.

„Aké prekážky?“ spýtal sa udivene.

„Tvoje tri deti,“ šeptala Anna. „Či si ty myslíš, že ja chcem chovať na týchto prsiach troje hádeniec, hádeniec najväčšej mojej nepriateľky Márie, ktorá mi vretenom hlavu dopichala na priadkach preto, že som teba volila do skoku pri svätojánskom ohni?“

„Bože môj, čo ja môžem za to!“

Anna priložila ústa cele k jeho uchu. Šeptala, ale v jej šepote vrela náruživosť, nenávisť, smiešaná s láskou. Ján bol omámený, jeho rozsudok tratil pôdu… Všetko by bol urobil — všetko i sľúbil… Detí sa striasť! Čo je to? Bol by hotový všetko žertvovať. Jedno slovo — skočí do studne…

„A teraz ma už pusť dnu — premrzol som.“

Anna uhla sa do obloka. Jasný, veselý smiech zavznel z oblôčka, osvieteného mesiacom.

„Tys’ veľmi lacný, Janko Chomútovie!… A splnenie sľubu? Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú, môj milý Janko Vranko! Až potom… S Bohom!“

A Anna zavrela oblok. Ešte videl čez tably jej krásnu tvár. Vlniak odhodila… videl jej bielu košieľku, oblé, krásne prse.

Od tejto osudnej chvíle Ján prestal byť tým, čím bol. Arci, on i predtým horel láskou k Anne, ale, hoci slabý, bol pánom sám sebe. Od tejto minúty, v ktorej sa dozvedel, že ho Anna ľúbi od detstva, prestala jeho vlastná vôľa, stal sa nástrojom jej vôle. Sám seba ztratil a našiel sa v cudzej moci, v cudzej, ale sladkej, nevýslovne sladkej. Oblôčik sa zavrel, dvierka sa neotváraly, darmo čakal ešte štvrť hodiny. Ale on bol dušou tam, v komôrke svodnej ženy; jej obraz neschodil mu s umu, jej dych pálil ho dlho na tvári. Preňho nebolo inej myšlienky, inej túžby…