ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pavel Chomút nemal doma pokoja. I s dobrou ženou sa vyvadil pre nič, paholkovi nadal tiež pre nič za nič, ba i syna Janka buchol do chrbátka, že dvere nezatvoril dosť ticho… Umienil si ísť do krčmy, zaliať svoj žiaľ. No miesto toho zašiel k Jánovi.

Našiel ho pod pajtou haraburdy prehadzovať. Vyťahoval staré zvlače, k ničomu nehodné, starú vyštrbenú trlicu postavil na tri nohy — štvrtá chybela.

„Čo porábaš, brate?“ riekol Pavel a poškrabal sa v zátylku.

„Hľadám poklady,“ zasmušeno odvetil Ján a hodil trojnohú trlicu o zem. „Veď už človek nestačí platiť. Interess treba zaniesť do sporiteľne, a niet groša; na daň ťa exekvujú — z čoho? Predal som jalovicu od Barnuše, všetko málo.“

„Janko, pomôžem ti na interessy. Veď si dom neprepil… Boh dopustil nešťastie… Koľko ti treba?“

„Treba — netreba! Čo ty môžeš? Máš sám toho dosť.“

Pavlovi sa zdalo, že brata obmäkčil, hoci znal jeho urputný, tvrdý mrav. A preto počal nesmelo:

„Janko, ja mám niečo na srdci… O interess sa neboj… O deti sa netráp… Ak chceš, vezme ich tetka v Zábreží. Sľubovala… Ale zlé jazyky hovoria po dedine, že si sa zbláznil na starosť, že páliš za Annou Bohúnkovou. Ja tomu ešte neverím, hoci som ju raz zazrel utekať zpred tvojho domu. Nuž prišiel som sa ťa rovno spýtať, čo to má znamenať?“

Ján zahanbeno sklopil oči. Pavel bol omnoho starší od neho a často mu pomáhal. Hanbil sa pred ním lhať.

„Nuž áno, uchádzal som sa o ňu, ale ona ma nechce. Azda si to ešte rozmyslí…“

Pavel potriasol hlavou.

„Vidíš, Pavle,“ riekol Ján srdečne, „smutno mi je bez ženy. V dome neporiadok, deti zašmúľané, nemá im kto prizreť. Ani obeda, ani večere… Čo robiť?“

Ján v srdci cítil, že je to púha lož. Lebo si musel vyznať, že nie preto „páli za Annou Bohúnkovou“, ale pre inšie. Preto sa i začervenal.

„A kto ti zakazuje oženiť sa?“ ticho riekol Pavel. „Ale prečo práve chceš Bohúnkovú? Brat môj, nemá ona dobrého chýru… Dlho slúžila v panskom kaštieli, má mäkké ruky… Vieš, do kaštieľa panna, a z neho zdraná! A za toho Bohúnku ako vyšla? Akosi nachytro… priniesla hrúzu peňazí… A potom Bohúnka prišiel z hory, veselý a zdravý. Dala mu zapraženej polievky… Ostatné vieš.“

Pavel prestal, lebo videl, že Ján blýska očima.

„Ľudia sú psi,“ riekol nasrdený, „a majú zlé jazyky! Nehovorili i to, že som sa sám podpálil, aby sa sprostil chorej ženy? Nehovorili, že si ma ty oklamal o dedictvo a ako starší podržal okrem otcovského gruntu i všetky obligácie otcove?“

Pavel mlčal. Bol obrazený. No premohol sa a riekol ticho:

„Teraz nehovorme o tom. O mňa nejde, ale o teba… Ty máš deti, a chceš sa ženiť. O tom je reč. Rob, čo chceš. Nerozkazujem ti. Len ťa prosím, rozváž. Anna Bohúnková je hrdá, bohatá, nerobotná… Počúvam i o záletníkoch… Či to bude žena pre teba, mať pre deti tvoje? To rozváž… Nedaj na ľudské jazyky, dobre máš, ale pováž, či by Betka Zálesná nebola pre teba súcejšia? Alebo Katarína Kuznecká, alebo Anna Chudobková? Veď oženiť áno, to ti je treba. Ale prečo práve najväčšiu fiflenu v dedine?“

Ján Chomút schytil pokazené zvlače, zdvihol jednu nadlomenú časť a buchol ňou o zem.

„A teraz pokoj!“ zakričal neprirodzeným hlasom. „Staraj sa ty o svoje veci! Tebe žena neumrela, tys’ nevyhorel! Tam je cesta — tu je chodník!“

Jánom triasol veľký hnev. Slová „záletníci“, „fiflena“ ho rozzúrily.

Pavel šiel ticho násypom. Pred žudrom, bosý, len v košieľke, stál malý Ondriško a hľadel na padajúci sneh. Chlapček sa usmial a uprel svoje veľké, modré oči na strýca, tak nevinne, veselo a milo. Pritom prestupoval červenými nôžkami na vlhkej, ubitej hline.

„Ideš dnu!“ riekol strýc. „Veď zamrzneš, ty zmok.“ A pritom mu vyhrkla nevdojak slza.

Ondriško sa zvrtol a bežal do siene, dupkajúc živo nôžkami.

„Tys’ baba,“ podumal Pavel a srdečne sa hanbil za hlúpu slzu.

Doma našiel svoju ženu pri prádle. Rukávy mala vysoko vyhrnuté; biele, muskulózne ramená len tak prevaľovaly s boka na bok ľanové i konopné prádlo. Tvár mala červenú od práce a horúčosti. Kývla mu hlavou a prala ďalej, len tak sa iskrily mydlové šuminy dúhovými farbami. Veď prijde nedeľa: jej muž pôjde v čistej, žltkastej košeli do kostola; Judka, temer už panna, bielotou rukávcov bude sa jagať pred oltárom. I výšivky bude mať, dielo jej pilných rúk, i šatôčku vyšívanú… A ona bude mať jeho lásku a milé zaobchádzanie s ňou i detvákmi…