ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pavel Chomút kremeslí v šope, sediac na ,dedovi‘. Majstruje novú rebrinu. Porízom (oberučným nožom) strúha sprušle, pekne na hladko. Že je v šope zima, necíti; v ohni kremeselníckom zabúda na zimu i prievan. Razom pred ním zastal Martin Belanka, ako by bol zo zeme vyrástol.

Bol to duží mládenec, už starší, lebo dlho slúžil pri vojsku; ako ľudia hovorili, previnil sa proti poslušenstvu, bol prísne pokutovaný a musel ,nachdienen‘ (slúžiť vyše zákonného času). Ani v dedine nemal veľmi dobrého chýru, bol bitkár a záletník. Nadto Pavel mal s ním process o medzu, pravotili sa už dlho, a preto bol nemálo udivený videť ho pred sebou. „Možno, ide sa konať,“ pomyslel si a strúhal ďalej na sprušli hodne nepozorne, až ho i pekne-rúče prestrúhal. No nevypustil z rúk vyhladené rúčky poríza, len prestal ním narábať.

„Kde sas’ tu vzal, Martin?“ vítal ho po chvíli Pavel.

„A to bude na špajdlíky?“ usmejúc sa, riekol Martin, ukazujúc na prestrúhaný sprušel.

Pavel odhodil drevko a položil poríz na deda. Posmešné slovo ho zamrzelo.

„Čo ťa prinieslo?“

„Nedobrá,“ riekol Martin, „hoci ja od pravoty o tú medzu odstupujem a útraty platím…“

„Nuž?“

„Ale i ty urob niečo. Tvoj brat zase mne odoráva… Vieš, s tou Bohúnkovou. Načo mu je to?… Blázni ju, i sám je blázon. Ty bys’ ho mohol pekne-rúče odhovoriť. Oldomáš platím. Celá dedina bude sa topiť vo víne. Ináč, Pavle, ani sám neviem, čo urobím… Vieš, že som hnevlivý… Tri roky som preto vyše práva slúžil…“

„Urobím, čo možno, Martinko,“ riekol dobrosrdečne Pavel a chytil ho za ruku, „ale ty buď zas dobrý! Za odstúpenie ďakujem — škoda bolo trov. No, už je koniec. Buďme priatelia!“

„Priatelia! Ale povedz Janovi, nech ho viac nevidím na zakázanom!“ Na červenastých sluchoch Martina navrely žily.

„Na akom zakázanom?“

Martin nepočul otázky a hovoril ďalej bez prestávky.

„Lebo ho v plachte domov prinesú, a s celými rebrami sa nikdy viac nesíde!“

Dobrodušný Pavel vážne zľakol sa Martina. Uspokojoval ho, a bol rád, keď ho videl odchádzať s hlavou vzdorovito nazad založenou. Hneď bežal k bratovi.

V chyži ho nebolo; len deti sedely na voznej plachte a lúskaly fazuľu. Ondriško bol cele zahrabaný v suchej vňati a veselo si dudlal.

Brata našiel v stajni kone kŕmiť. Nikdy ho nevidel takého zasmušeného. No dodal si smelosti.

„Martin Belanka bol u mňa,“ počal úbohý Pavel. „Prišiel sa pokonať, od všetkého odstupuje, medzu sám položí na staré miesto, útraty —“

Ján Chomút nepočul iné, než dve slová: „Martin Belanka“, to jest uši počuly i ostatné slová, ale hlava nechápala ich smyslu… Vytrhol kôl, zabitý medzi koňmi, zdvihol ho vysoko, tak že špicatý koniec udrel o trám podlahy. Pavel, vidiac zúrivca, uskočil. Kôl vyletel z rúk Jána a udrel do otvorených dvier stajne, tak že ich doska sprašťala, na dvoje prelomená.

„Odzabíjať sa nedám,“ bázlivo riekol Pavel a rýchlo kráčal násypom na ulicu.

Tam sa obzrel. Ján stál pred stajňou a strašne gánil. V jeho pohľade nebol už ani tak hnev, ochladený tuhým napnutím telesnej sily, ale akási bôľna, chorobná divokosť.

„Janko!“ zakričal Ján Chomút do obloka chyže. Janko vyskočil a vybehol na dvor. „Vylez na pôjd a shoď mi sena.“

Janko liezol, ako veverica, strmým rebríkom. Shadzoval seno a pritom si spieval.

„Čo vždy bľačíš?“ zakričal Ján Chomút, a jednou rukou vytiahol sane zpod šopy. „Choď, obleč Hanku i Ondra, pôjdeme do hory.“

Janko naradovaný len tak prepletal nôžkami dolu rebríkom, ani rukou sa nezadržiaval. Bol to silný, zručný chlapec. Tešil sa sanici, tešil sa hore. Detskému umu je hora niečo sviatočného, nevšedného, veľkého. Ba či práve preto nepovstáva toľko talentov medzi horami?

„Kamže, kam, súsed?“ zažvatlala neohybným jazykom kmotra Knotková, keď videla, idúc popri dome Chomútovom, ako ukladá deti do saní.

„Zle bude,“ pomyslel si Ján, „starú babu som stretol!“

Obrátil sa k nej.

„Ale, strynká, nemá mi kto deti opatriť, veziem ich do Zábrežia k sestre.“

„A tak pozde?“ hovorila Knotková. „Veď do večera sotva dôjdeš nazad! Úbožiatka!“

„Tys’ úbožiatko!“ skríkol Ján, a baba, krivkajúc, ztratila sa.

Ján Chomút nezahol riadnou cestou z brány, ale záhumním. Sane len tak skákaly maninou. A potom rovno k hore. Ta, k hore, ktorá obrubuje mierne vlnistý slovenský kraj; k hore, ktorú deti vídavaly len zo stodoly, takú modrú, mäkkú, báječnú. Janko bol síce viac ráz v nej, a vždy odniesol si z nej slávny cit niečoho krásneho, sviatočného… Dobre nakŕmené, vypočinuté kone letia ani šarkany, sneh je dobre zamrznutý, sypký. Už mizne dedina v zimnej hmle, hora sa blíži… Tu je už hora! Ale aká divná, sviatočná! Áno, sviatočnejšia, než zďaleka, od otcovskej stodoly. Bola osuheľ: krystalmi obťažkané sú ratolesti. Každá parúťka obložená je sklom, ktoré ju nadol níži. A na sklo pripadlo snehu — krystal, obložený bielunkým páperím. A v krystale, v páperí zimné slnko tvorí milliony diamantov, a nie mŕtvych diamantov, ale živých, pohyblivých, čmiriacich sa, meniacich farby. Ako sane letely horskou cestou, tak ihraly, skákaly, menily sa blesky a trblietania. Osuheľ redla ďalej, no ratolesti boly posypané hojným snehom… Ťažká vrana sletela s borovice a, zakrákajúc, sronila s ratolesti chomáč snehu.

„Kam tak ďaleko ideme, apuško?“ spýtal sa Janko, schovávajúc premrznuté prstočky do rukávov.

„Neďaleko,“ riekol Ján a zvrátil sane od cesty na pravo, do hustej hory; pritom pošibal kone, až sa vzpieraly a ako blesk ťahaly sane po nedotknutom snehu.

Stromy a kríčky len tak mizly, snežné čistinky i čierne fľaky zeme splývaly v jedno. V úbočí, dosť ďalekom od hôrnej cesty, Ján Chomút zastal… Poobzeral sa. Samota a mŕtva tichosť…