ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tu sme na mieste,“ riekol Ján, dojechajúc do Surovín, veľkej obecnej hory. Pod mohutnou jedľou bolo čisté miesto, len po bokoch belel sa sneh. Ta složil deti, postlal im hrubý koberec. „Idem rúbať siahovice, a ty Janko a Hanka snášajte raždie, urobím vám ohník.“

„Ohník, ohník!“ radostne zakričal Ondriško, ktorému bolo už hodne zima.

Slnko už snížilo sa, bolo jasno a mrazu pribúdalo. Hanka doniesla v zásterke so pár halúzok, Janko dovliekol šmykom na suchej ratolesti mnoho raždia. Otec zapálil suché vetvičky. Voňavý, príjemný dym rozvlnil sa vôkol. Už dym hrial. A keď suché raždie sprašťalo ohňom, deťom zdalo sa teplejšie, než na rodnej peci. Veselo šibaly plamienky, biely, voňavý dym kundolil sa hore pňom mohutnej jedle a, ako by ho boly pily, do seba dýchaly husté haluze, tratil sa vo výši. Hanka len otŕčala palčeky proti ohňu a žmurkala veselými očkami doňho. Jej strapatá hlavička jagala sa v bleskoch. Ondriško poskakoval okolo ohňa, hádzal doň sviežu čečinu, ktorá s praskotom robila malé výbuchy. Ján Chomút poodišiel, sekerou privliekol hrubý vrchovec, poodtínal ratolesti a peň porúbal na drobno.

„Tak, deti,“ riekol otec, a tvár jeho bledla, „ty, Janko, pomaly prikladaj,“ otec odvrátil tvár, „idem tu na blízko, kde sú siahovice; daj pozor, aby ohník nevyhasol, kým sa vrátim. Tu máte kus syru a chleba…“

Ján Chomút schytil opraty.

„Hió!“ zavolal mocným, neprirodzeným hlasom.

Kone trhly a zvrátily sane na ľavo. Ján behom, šibajúc kone nemilosrdne, bežal vedľa saní. Zahybujúc za húštinu, obzrel sa… Pod mohutnou jedľou sedely deti. Janík dreveným kutáčom popráva oheň, Hanka skryla nôžky pod sukničku a vystiera ruky proti ohníku. Ondriško v čiernej čiapočke hľadí rovno do vatry.

„Hió!“ zavrešťal ešte raz Ján.

Zvonce zacvendžaly a sane ztratily sa… Zvonce ešte cengaly, ale slabšie, slabšie… Potom celkom zanikol ich ceng…

Veselo blkoce plameň. Janko delí syr a chlieb. Deťušky si chutne ujedajú. Ako by nie — veď ani obeda nebolo.

Z lesa ozýva sa akýsi dutý zvuk.

„Hľa, Hanka, otec drevo rúbe,“ riekol Janko, no jeho veľké, umné oči svietily čudným svitom.

„Krá-krá-krá!“ bolo počuť nad horou. To veľké hajno vrán preletelo.

„Dup-dup!“ a neďaleko ohniska zjavil sa veľký horský zajac.

„Pozri, pozri, Hanka,“ radostne zašeptal Janko, „ako strihá ušima, ako najašeno hľadí!“

Ondriško sa sobral, a chytiť ho a chytiť. Ale ako sa Ondriško pohol, zajac zadupkal zadnými behami a zmizol.

Hanka sa tomu čuduje.

„Janko,a nie je zajačkovi zima bez ohníčka?“

„Ó, nie, Hanička. On má teplý kožuštek a má teplú dieru na noc.“

„A kto ho kŕmi?“ poznamenal múdry Ondriško. „Veď nemá trávy.“

„Obhryzuje kôrky so stromov. Či ste nevideli, ako strýc Pavel handrami omotáva štepy, aby ich zajace neobhrýzly?“

Hanke zdá sa to byť krivdou, čo robí strýc Pavel. Čo potom jedia úbohé zajačky?

Akási hudba zavznie shora. Taká tichá, jednotvárna, a predsa hudba… Za ňou zmrholilo drobným sniežkom. To bol dych predvečerného vetra. Rozvlnil horné vrstvy hory, zahúdol — a ztratil sa.

Janko, vidiac, že raždie sa míňa, prikladá na oheň otcom narúbané polienka vrchovca. Svieže ratoliestky sipia, iskry hádžu. Už nečuť zvuku zďaleka, len akosi hora temnie… Hora temnie, halí sa do závoja hmlistého — a zásoba dreva mizne. Vetrík, ktorý hudbou zunel v korunách stromov, prediera sa do nížin a rozduchuje plameň.

Janko je tichý, vážny, len časom jeho jasné, veľké oči blysnú sa vnútorným nepokojom. Časom obzerá sa dookola, dobre pozorujúc, aby ho Hanka nevidela. Lebo o Ondriška niet starosti. Ešte nič nespozoruje. A vyhudujúci vetierok silneje, vždy dlhším dychom dýše, vždy viac snehu sype.

Janko je duží chlapec, ale keď sa tak zotmieva, keď polienka miznú, prichodí mu na um povesť o vlkodlakoch, ktorí jedia deti, zablúdivšie v hore; a čudno mu je, že je tak všetko ticho, okrem dunenia vetra… A hľa, zadíva sa ta v húštinu… Vietor ju práve pohol; Janko dobre vie, že ju len púhy vietor pohol, ale jemu zdá sa… tam blysly okále vlkodlaka a jeho pazúry odhŕňajú holé ratolesti bučiny…

Hanka zaplakala.

„Čo ti je, Hanička?“ pýta sa Janko, a starosť o sestričku razom zapudila jeho fantáziu. Bučina — ako bučina. „Azda ti je zima? Ešte priložím.“ A Janko prikladá posledné polienka na vatru.

„Zima mi je nie,“ rečie Hanka, „ale kde je apo, kde apo?“ a potom plakala, hovoriac nesrozumiteľné slová. Červenou tváričkou lialy sa jej slzy.

„Neboj sa, Hanička… apo príde, a potom poletíme na našich koníčkoch… hió! Ale poď sem, bližšie ko mne, bližšie k ohňu… Tak, sadkaj si pekne ko mne, Hanička; ta, kde si bola, dym ženie…“

Vietor duní divoko horou a hádže s halúz nasadnutý srieň, tak že koberec i šaty detí pomaly belejú. Hanka pri Jankovi ticho plače — husté slzy chladia jej líčka. Malý Ondriško, počujúc plač sestry, dá sa do krikľavého revania… I zima mu je, i hladný je.

Janka pochytí úzkosť. Oheň hasne, drevo sa minulo. Šero tisne sa so strán i shora. Vietor sa zosilňuje, už hodil Jankovi chomáč zmrznutého snehu do tvári. Vzchopí sa, poodíde v stranu, kde zmizly otcove sane. Chce ďalej, ale krik Hanky a Ondriška ho zastaví. I cesta je už zaviata, nevidno stopy saní, i vietor hrozne búri a fičí. Na čistinke pozre hore… tmavé oblaky letia k juhu — a už i hviezdy vidno. Vráti sa.

Oheň vzplanie ešte raz do výšky, vychrlí iskry, osvieti peň jedle — a zhasne.

Šero premenilo sa na tmu… Tlačí sa so všetkých strán, sviera dušu svojou ťažkou, obrovskou silou…

Janko, duží chlapec, už premohol mnoho — no tu klesla jeho mladá dušička.

„Apuško, apuško!“ vykríkol mocným, zúfalým hlasom, a dlho zdržiavané slzy strachu a bôľa ručajom vyhŕkly mu z jeho veľkých, jasných očú. Okolo srdiečka bolo mu tak úzko, ako by ho bol niekto stískal kováčskymi kliešťami…

„Janíčko, mne je zima,“ drkoce Hanka, a zúbky jej klepocú o zúbky.

„Janíčko, mne je zima,“ opätuje za ňou jej stále echo, malý Ondriško.

„Poď sem, Hanka, i ty, Ondriško,“ hovorí Janko, hoci mu strašný mráz lomcuje mladou dušičkou, „sem ko mne sa pritúľte… Ja mám dobrý, teplý kožuštek… Hľa, tak, ešte i koberec dáme na seba…“

Deti poslúchly, ako kuriatka túlia sa k Jankovi. On jedným krýdlom kožuška prikryl Hanku, ktorá útlymi ramienkami objala jeho pás a položila hlávku na jeho prse, druhým Ondriška, ktorý složil rúčky, ako pri modlitbe, a pritisol sa k nemu tesno. Janko, hriaty a zohrievaný, cíťac, že je on tu jedine silný, obodrel… Ale keď už prestalo viať teplom z pahraby, zanášanej padajúcim srieňom, vynaložil poslednú silu a volal neprestajne: „Apuško, apuško!“ Pevne veril, že otec pochybil cestu a nemôže ich najsť. Trápne, bôľne tiekly hodiny.

Vietor ustával. Bolo jasnejšie, lebo odohnal chmáry. Zato bolo chladnejšie. Janko to cítil na rukách… vypovedaly mu…

„Apuško, apuško!“ kričal.

Ale jeho hlas zdal sa mu samému akýmsi tupým…

„Apuško, apuško!“

Už ho prestali hriať súrodenci… Akosi čudne ticho bol Ondriško…

„Apuško, apuško!“ napokon zavolal Janko už zachríplym hlasom.