ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pavel Chomút prišiel domov celý nešťastný. Mal s bratom i predtým malé roztržky, no vždy všetko zahladil dobrotou a ústupčivosťou. Ale teraz… kôl naňho zdvihne! A nielen zdvihol, ale i hodil po ňom… Doma ho netrpelo… Žena kojila jeho najmladšieho, keď prišiel domov. Podávala osemmesačnému, tučnému chlapcovi prse, šatkou zakrývajúc prse i tvár decka, keď vstúpil do chyže muž. Žena sa usmiala a šťastná pozerala nadol.

„Bože môj,“ myslel si Pavel, „aké to šťastie! Aká je milá, starostlivá, aká dobrá!“

Judka vrazila do chyže so spevom. Bola pekná, ako malinový kvet, útla, veselá, vďačná. Ale Pavla netrpelo doma…

„Idem do hory, stará,“ riekol, „nachystaj dobrú večeru.“

„Nechoď,“ riekla žena, „deň je taký krátky.“

„Azda pôjdem o žni, keď je dlhý! Mám ležať na boku? A drevo?“

Žena zamĺkla. Chlapec zaspal pri prsiach, položila ho do kolísky.

„Neškriekaj, Judka!“ doložila. „Chlapca mi zobudíš.“

Judka sa zvrtla, a už jej nebolo.

Pavel vzal sekeru a pílku, ulapil sa na zvlače hájnika, ktorý náhodou šiel do druhého chotára. V lese odskočil na Pláňavu, kde mal porúbať štepy. Na Pláňave našiel svoju čiastku. Chytil sa strmo do práce. Chystal i palivo, i vyberal bučky na rozličné nástroje.

Akákoľvek práca v hore pre poriadneho, nezkazeného sedliaka slovenského má príjemnú príchuť, hoci by bola i hodne ťažká. Všade bitý a tlačený, úzkostlive obzerajúci sa na celý rad predstavených, trápiteľov, výberčích, dráčov, urážaný a otročený každým černokabátnikom — slovenský sedliak v hore cíti závan svobody. „Hora ťa počuje, nič nevyžaluje“ — v tomto utešenom veršíku národnej piesne vyráža sa silno osvobodzujúca moc hory. Tam v doline všetko naňho „žaluje“, či prepitý, spodliačený rychtár a či bachratý notár Žid, privilegovaná saňa, na človeka dressírovaný stavák-aportér svojich bezpočetných pánov-lovcov… A tam je hora, ona stele sa junáckym rozmachom bedrami strání, mlčanlivá, sesterská… A nad ňou vysoké, svobodné nebo — len pozreť v jeho belasú hlbinu… duša sa šíri…

Pavel pocítil závan horskej svobody, osvobodzujúci ho, mimo bytových bied, ešte i od rodinných starostí. Ani nebadal, že sa už silno zvečerilo; zapäl sekeru za pás, hodil pílku na rameno až potom, keď už váľaly sa nebom ťažké večerné oblaky a ich prietrhlinami slabo žmurkaly hviezdičky. Vietor šumel horou, ktorá už neveselila, ale tiesnila dušu. Pavel kráčal snežnou cestou, nikým neprerezanou, a pocítil bázeň. Predsa je len clivo človeku o samote, a svoboda hory mení sa v pocit slabosti oproti nepriateľskej prírode. Vietor fučí, zametá cestu, hádže do tvári kyprý, zrnistý sneh a husté oblaky metajú tiene a tmu.

Na ľavo sú mu Suroviny. Odtiaľ zavial silný dych vetra a doniesol k uchu Pavla akýsi kvílny hlas. Zastal, počúva… ticho. Urobil so tridsať krokov bokom k Surovinám, zase sa mu zdá, že čuje čudný hlas… tenký, detský… a, Bože, odpusť hriechy, hlas známy… Studený pot vystúpil mu na čelo. Prekrižoval sa — a hodil sa v stranu proti vetru…

Prišlo mu razom na um, čo slýchaval o Rusalkách, horských Vílach. Mráz prebehol mu telom. Z húštin hľadely naňho veľké okále tmy a bielymi obrvami žmurkaly naňho… Vietor zavýjal a hvižďal v ihliciach svrčín…

„Apuško, apuško!“ začul Pavel zďaleka, ale jasne. Pre Kristove rany, veď je to Jankov hlas! Hodil sa mužne vopred. Vietor zazúril, zajačal, až sprašťaly pne jedlín. Rozkolísaný konár nízko obrastlej svrčiny šľahol Pavla po hlave, srazil mu čapicu, nasypal snehu do vlasov i za košeľu… Naľakaný obzrel sa, či ho nechytá zlá Rusalka…

Veď v tom môže byť i diabol! Rusalky, keď chcú zmárniť človeka, zaviesť do priepasti, napodobňujú hlasy blízkych milých… volajú hlasom ženy, hlasom rodičov, milej, milého… Volajú dobrých ľudí o pomoc, o ratu, a potom obolstenému vypijú krv z prsú! To je ich nečistá lesť, ich pekelný podvod…

„A veď, kde by sa vzal v noci v ďalekých Surovinách Janko?“ pomyslel si Pavel. „Aký nesmysel!“ Pokročil — vhupol do priehlbne a prevalil sa dva razy v hlbokom snehu… Napäl sily, vyskočil… Prostovlasý, trasúc sa celým telom, hodil sa nadol od Surovín…

„Apuško, apuško…“ zavznelo ešte slabo, a ešte raz, ale už len mrúcim, vzdiaľujúcim sa zvukom. Pavel bežal z celej sily… Jeho mocné prse dmuly sa. Až na kraji húštiny stíšil krok a vydýchol…

Nečistá sila pokúšala sa o jeho život. Boh ho zachránil, znamenie svätého kríža odohnalo Zlého. Zatúžil za ženou a deťmi, ako by ich dávno nebol videl. Ponáhľal sa k dedine, už prešiel prvé domky vo výhone. Len domov, domov! Ale jednako trápil ho nepokoj, ako človeka, ktorý síce nič škaredého nespáchal, no predsa zostal čosi dlžen. Preto zaskočil k Jánovmu domu, hoci bolo už dosť pozde. Zaklopal na oblok od dvora.

„Janko, si doma?“

„Doma!“ zakričal Ján. „Čo búriš?“

„Prisnilo sa mi o tvojich deťoch… odpusť… nehnevaj sa, že som ťa nedávno urazil… Či sú ti deti zdravé?“

Za sklom ukázala sa bledá tvár Jánova.

„Zaviezol som ich do Zábrežia… nebolo s nimi už rady… Sestra ťa pozdravuje…“

Pavel zabudol na všetky dnešné útrapy a úzkosti, nebolo mu už ľúto ani teplej čiapky.

„To si múdre urobil! Sestra naša je dobrá, ako anjel… Dobre im bude.“

Ján otvoril oblok.

„A ty prostovlasý túlaš sa dedinou, ako blázon!“ riekol a zachechtal sa čudným, jemu nevlastným smiechom. „Pravda, veď je nie zima,“ doložil, „milo je, ako na jar… Avšak? Niet mrazu, avšak?“

Znepáčily sa dobrému Pavlovi slová bratove… Hupkom bežal domov.