ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako spitý tackal sa Ján k svojmu domku. Až potom precítnul, keď videl, že obloky sú osvetlené. Spamätal sa a rýchlo prebehol sieňou, otvoril dvere… Krb jagal sa plameňom — pod ním sedia jeho deti.

„Čo to stvárate? Nejdete spať, papuče? Kto vám dovolil svietiť?“

„Apuško, Ondriško nás zobudil plačom, riekol ticho Janko, bez bázne, otvárajúc na otca veľké oči, „a nechcel prestať, bál sa tmy. Rozdúchal som oheň, a tak čakáme na vás, apuško.“

Hanka mala čerstvú, neospalú tváričku a zasmiala sa, keď Janko hovoril. Ondriško ležal na lavici a „pásol koníčky“ cele uspokojený. Jána bodlo niečo. Schytil Ondriška, prehodil ho cez plece a položil na pec.

„Idete spať, vy štence!“

Janko sa ľakol. Otec bol taký bledý, nahnevaný… Chlapec pri nepravidelnom živote od matkinej smrti stal sa čudno samostatným, predčasne zrelým. Pomohol Hanke na pec a sám za ňou vyskočil. Ondriško počal plakať a volal: „Maminka, maminka!“

„Ondriško,“ počul Ján hlas najstaršieho decka, „nekrič! Maminka sú v nebi, oni ťa vidia a zaplačú, ak budeš volať.“

„Áno, to je pravda,“ riekla Hanka, „a keď budeš ticho, oni prídu, iste prídu.“

Ale Ondriška to nepohlo. Boh vie, prečo, ale dnes volal bez prestania: „Maminka, maminka!“ čo dávno nerobil, ba zdalo sa, že už i slovo „maminka“ zabúda.

Krb zhasol, mesiačik zašiel, nastala tichá, temná noc. V chalupe tma, vlhko, pusto. Ani len dychu detí nečuť, tak ticho spia. Jánovi je smutno i radostno na duši. Čo robiť? Kam sa vrhnúť? No zmocnila sa ho stará obyčaj, odblesk lepších dní: kľakol k posteli a modlil sa… Otčenáš… Zdravás… modlil sa, ale cítil, že je to len šeptanie úst, pusté šeptanie, srdce blúdi inde, duša rve sa kamsi inam… „Neuvoď nás…,“ a on želá si pokušenia, sám za ním beží, za ním sa ženie. „Zbav nás od zlého…,“ a on ide priamo na zlé, ono to zlé je jeho celým šťastím, celou možnosťou šťastia. Bez toho zla čo je s ním?

„Maminka, maminka!“ ozval sa hlas Ondriškov.

Jánovi bol chlapcov hlas odporný. Ako by ho trhal von z raja, ako by mu zamedzoval cestu k šťastiu. A predsa detský hlások volal ho od zlého. Jeho srdce počalo tvrdnúť a zahadzovalo všetky city rodinné. „Tys’ zlodej,“ riekol si, „ale či môžeš zato?“ Vyskočil a hodil sa na posteľ, až sprašťala. „Nemôžem sa modliť,“ riekol sám sebe; „vidno, padol som pod moc zlého — ale či môžem zato?“ A predsa vedel, že môže zato. Ale odháňal myšlienku svobodnej vôle, dotušoval sám sebe, že je nesený prúdom, od neho nezávisiacim, že je pod mocou diabla, s ktorým boriť sa nemá síl, ba už ani vôle…

Ani Anna Bohúnková nespala tej noci. Vstala s vysoko nastlaných perín, rozžala sviečku a išla za stôl do kúta, kde stála kasnička z dubového dreva. Otvorila ju kľúčom, obzerajúc sa, a vyňala kassetu… Tam v rozdelených škrinkách boly jej poklady… Dve tisícky, potom v sväzočkoch pospájané stovky, potom zlaté peniaze, strieborniaky, a na pravo obligácie… Anna čítala, tešila sa svojmu dobru… Pri cvengu žltákov obzrela sa naplašeno… ako by ozvena zkrsla na cveng, tam kdesi z kúta… Striasla sa, razom zhnusily sa jej peniaze. Vysypala žltáky nazad, zachlopila vrchnák skrinky a hlavu položila na rameno.

„Nikdy by ma nebol videl panský dvor,“ šeptala, „keby nie Mária… Bola som tichá, krotká dievčina… V panenskom stude blížila som sa k nemu, oddala som mu rozmarínok… Lebo som už nemohla udusiť v sebe horúci cit… A on ho odhodil, zdeptal nohou a vzal Marišu do tanca! Výskal, veselil sa… „Čo chceš, dievčisko?“ Ešte dnes čujem jeho výskot. A predsa ho milujem… Pätnásť rokov túžila som za láskou… Či naozaj za láskou? Nie za pomstou?…“

Tvár Anny tratila pôvab a z jej čiernych, veľkých očú len tak sršal oheň dávno tlumenej zlosti. Ostarla v krátkom momente.

„Počala som,“ riekla temer hlasno, „musím dokončiť… On musí byť môj, ale tri zmije nesmú hadiť sa medzi mojím a jeho srdcom… U nôh sa mi plazí — ó, aká sladkosť… ale doplaziť sa musí bez nich…“