ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tu máš, Vieročka, doniesla som ti knižky nazpät,“ prišla o niekoľko dní k Viere Hana a položí na stôl hodný balík kníh. „A na znak môjho oľutovania, lásky a úcty (pousmiala sa) ešte raz toľko… A už len píš teraz. Keď je ľad prelomený, nech sa prýšti voda čerstvá zo zdroja, nám na potešenie,“ vraví i opravdive, i žartom, i kus s iróniou. No žart nejde jej dnes nijako; je zmenená veľmi. Jej zvädnutá postava je schudnutá väčšmi zas. Ako by všetkých sto chorôb naraz bolo sa oborilo na ňu — aby ju zničily. Tvár bez farby.

Nastala vojna, idú na ňu, či ženú na ňu ľudí. Padne tam, bude umierať i náš ľud… a za čo, za koho? Vlasti svojej on nemá, ani slobody — to je iného. Kráľa nemá, lebo ten nedbá o nich — len o iných, a predsa náš kvet, naša sila ide za nich do boja… Preplakala už tri noci, nejedla dva dni… Ako sa tešila Vierinmu prebudeniu, a tu zas nová a strašná muka!

Viera berie knihy od Hany, ani ich nepozrie, ani nepovie nič. Je zblednutá tiež a strnulá, ako i celý dom. Nič nezaujíma teraz mysle, len vojna. Dedina je samý nárek; zvony zvonia vždy. Prestaly radosti, prestaly sviatky, rodinstvá, kupectvá, klebety, zákony — je len vojna.

Do izby vstúpila Oľa; spanilú tvár má vyplakanú.

„Poďte, odberajú sa od nás ľudia, čo idú do vojny!“

Hana s Vierou pobraly sa tiež za Oľou do izby, kde bol ľud, mužskí shromaždení. Izba je skoro plná, je ich i do dvadsať z malej dediny. Sú mladí, i mladší, odetí všetci sviatočne. Prišli z kostola, kde sa boli pomodliť za pomoc a ochranu, a ztade prišli rovno na faru odobrať sa.

Tváre majú vážne, poblednuté, oči lesku vlhkého, ako od zdržiavaných sĺz. Len najmladší hľadia smelo v ústrety vojne. Tí sa neboja, idú veselo. Spití sú mladosťou (možno i iným), ktorá všetko vidí vo veselom svetle, žartujú medzi sebou…

Medzi chlapmi, tými, čo majú vážne tváre, stojí i Hagara. Krásna jeho postava je rovná ako vždy. Tvár zblednutá a trochu pochudnutá — možno od smútku za umretým synčekom — ale tmavý lesk očú ľahostajný. Vari mu je jedno, kde ide. Či do Ameriky, či biť sa na vojnu.

Viera, zazrúc ho, zachvela sa ľakom; vidí ho od onej svadby po prvé. Mimovoľne zastala si na stranu a nešla medzi ľud, ako ostatní domáci i Hana, krásna Elena tiež, tešiť, obodrovať, lúčiť sa. Zhliadnuc ho, strach zmocnil sa jej opäť. Veď je v moci jeho i teraz! Môže sa pomstiť (ale za čo? veď ani nevie) i v poslednej hodine na nej. Môže slovom zradiť, alebo posunkom, alebo len pohľadom, že medzi nimi odohralo sa čosi.

„Nevyzraď, nevyzraď!“ lká, v duchu prosiac ho, hoci ani nevie vlastne, ako sa previnila. No on nezdá sa ju spozorovať, nepozrie v tú stranu. Počúva pána otca, upreno hľadiac naň, ktorý so skormúteným čelom, s nohy na nohu prestupuje vzrušený, teší a požehnáva ich.

A v srdci Vierinom oživuje nádej, vidiac Hagaru tak. Hľa, veď na ňom nič nápadného, krem veľkej krásy, zvýšenej bledosťou tváre — nič podozrivého. To všetko iste si ona len namyslela, lebo je bláznivá a hlúpa, ktorá nasníva si a navymýšľa nesmysly. On nevedel o ničom, nevedel na svadbe, kto je vidiečanka, s ktorou tancoval, a nevedel, koho má v rukách… a ona koľko múk pretrpela, väznila sa pre nič!

Už chce od steny medzi ľudí, ako druhí domáci prihovárať sa im, no oni pohýnajú sa už. Podávajú ruky, mladší bozkajú otcove i matkine, nevynechajúc ani naboku stojacu Vieru.

„Nikdy ich my viac neuvidíme!“ rieknu niektorí trúchle. „Nikdy!“

„Dačo nie!“ odvrávajú tí veselí. „Nebudeme zaveľa tam! Prídeme priam!“

Ostatný ide Gentleman. Odoberie sa od všetkých, a idúc od domácich za ostatnými, hodí zrakom po Viere. Z tmavých krásnych očú jeho vyšľahol taký plameň, ako by ju spáliť chcel, že sa zatriasla od zdesenia.

Prešiel pomimo, nepodajúc jej ruky.

Domáci, i Viera, vyprevadili ľudí z izby pred dvere, a tam ešte raz rozlúčiac sa s nimi, rozochvení vracajú sa do domu. Ale Viera ide ďalej po podstene, ako volaná, oči neodnímuc s postavy Hagaru. Chlapi vychodia zo dvora, za nimi ostatný Gentleman. A on pri dverciach pozrie sa ešte raz za Vierou, pošlúc k nej pohľad teraz už plný lásky a smierenia.

Viera zastala ako začarená. Krv zmizla jej z líc. Vlna citov zaplavila ju, oprela sa o stenu.

Všetko to teda stalo sa a nie je blúznenie, nie, ani sen. On vedel, koho má v moci. Vedel, že zahráva si pani s ním z bláznovstva, či koketerie a či hlúposti, a nepomstil sa, nevyzradil nič, nepodujal proti nej nič, hoci mohol nájsť spôsob k tomu — nesotil do priepasti… Ba jeho pohľad, poslaný odo dveriec, dal jej na vedomie, že jej odpúšťa, a všetko nebezpečenstvo jej hroziace, azda i horkosť svoju, berie so sebou. A Viere zrazu začaly stekať slzy dolu lícami, z pŕs jej odznelo vášnivé štkanie… Ide k dverciam, za ktorými zmizol on, skloní sa nad kľučku, čo držala jeho ruka pred chvíľou, a pritisne, vzdychajúc, horúce ústa na ňu.