ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hana stojí na chodbe svojho bytu so sklonenou hlavou, tvárou nespokojnou a ľútostivou. Pred ňou na tehlách črep. Gazdove kravy strčily jej ho ráno, keď ich vyháňali na pole, kvety pojedly a dolámaly. Hana stojí tak ako nad skazou troch krajín.

„Zas sa stala tragédia na chodbe?“ zavolal jej ktosi veselo. To ide hore Viera, bystrým krokom, s oživenou tvárou.

Hana obzrela sa, hneď zaujatá zvukom jej hlasu. Dosial Vierina nálada bola vždy chmúrna, čože jej je teraz?

„Pozri, je to omrzlé náramne,“ rečie Hana, ako Viera pribehla hore na chodbu. „Musím sa vážne poshovárať s hospodárom. Teraz cez poludnie príde — úfam sa — s poľa. Preto tu stojím a čakám ho. Už tri črepy mi takto prišly navnivoč, a dnes najvzácnejší môj kvet je zničený… Starej som vravela, no jej sa to nedotkne. Jej je oveľa väčšia starosť, ako opatriť dnes koscov, než skaza môjho zriedkavého kvetu… A u vás čo nového, že si taká ako na krídlach — a že si pribehla?“ doloží kus uštipačne. Totiž Viera nie veľmi túlila sa k nej dosiaľ.

Do dvora pieklo slnce. Prach belel sa na ceste. Odvrchu páchlo ovcami, kde bol košiar, v ktorom zimúvali statok. I na chodbe, hoci tam bol chládok, bolo sparno.

„U nás je nového dosť!“ povie Viera rozveseleno.

„Čo takého?“ Hane tvár ožila zvedavosťou.

„Hádaj! Tri noviny viem. Po prvé: najväčšia a hlavná novina je, že Belický vypýtal Ele…“ tu zamĺkla, nemohúc dokončiť. Hana rýchlym pohybom ruky zakryla jej ústa.

„Nevrav, Viera!“ skríkla so zhrozením.

„Pravda je.“

„A pôjde zaň?“ spytuje sa rozčúleno Hana.

„Neodpovedala mu ešte. Pýtal ju listovne. Pôjde naisto. Čo myslíš… to je šťastie!“

„Pravda, vám je to hlavné, keď má dobré postavenie,“ myslí si Hana s bolesťou, a už nepočúva, ani nie je zvedavá na druhé dve noviny.

„Vyrušení sme všetci. Odhodiť Belického nemožno. Pravda, je chyba, že je odrodilcom, ale…“

Hana nepovie nič. Tvár jej je osinutá; všetkých sto chorôb ozvalo sa v nej.

„Druhá novina je, že budeme mať učiteľa. U nás je jeden mladý človek, Viktor Kamenák, z mesta Lúčanky, ktorý sa núka sem… Potom, na druhý pondelok príde Ďurko so ženou. Vravela si, že by si rada vidieť, aká je tá ženská, čo preinačila Ďurka, ktorého školy nemohly — nuž uvidíš ju… A ešte čosi!“ Tu zasmiala sa Viera od radosti.

„Ej, ej, teba vari Matej vypýtal, že si taká natešená,“ posmieva sa Hana, do duše ranená jej chýrmi.

„Ani neprišiel a ani nepríde!“ zvolala víťazne. „Sľúbil sa navčera istotne, a ak vraj nepríde, tak nepríde nikdy!“ Viera by tancovala od radosti. Už je sprostená všetkých obáv, nehrozí pohroma vydať sa… A teraz už bude nasledovať to, čo si určila za cieľ žitia (lebo život musí mať cieľ, ináče je pustý). Tá veľkolepá láska k synovi ľudu, od ktorej umrie. Láska tajná, nikdy nikým nevyzvedená, netušená ani ním samým. Ktorá bude zmietajúca ako búrka…! (A potom nech povie niekto, že nemá smelosti podujať niečo veľkého!)

„Tralalalala!“ zaspievala.

„Ej no, to je také príjemné, keď Matej nepríde, že nôtiš od toho?“ povie Hana namrzeno. „A otec ho tak rád má.“

Viera stiahla obočie a prestala spievať. Otec ho tak rád má. I táto odsúdi ju teda — i všetci. Naostatok uverí i sama, že je škoda Mateja, a bude ju týrať svedomie. Otec ho rád… veď aj ona ho rada, ale nie tak, len inak… veď on ľúbi Elenu.

„Ale ťa nepýtal?“ spýta sa Hana.

„Nie; mal rozum!“ odpovie Viera roztržite.

„Máš pravdu!“ zasmeje sa Hana; Viera zapálila sa.

„Tebe treba ostať slobodnou, ako som ja ostala,“ myslí si Hana. „Tebe osud určil iné, nie vydať sa… S tým som ja spokojná.“

Ale Viera je už nie spokojná. Do hlavy idú jej nepríjemné myšlienky. Naozaj, či ak by ju vzal Matej, nebolo by to pre ňu, s mnohými chybami, šťastie i tak, keď ju vezme len preto, lebo mu Elenu nedajú! Už si je nie istá toho.

„A mladý učiteľ je z mesta Lúčanky,“ povie Hana, „z toho mesta, hniezda odrodilého, kde vyhodili slovenské služby božie, hoci je tretina obyvateľov naša, kde bývajú pohania, a nie viac kresťania.“

„Otče!“ myslí si Viera, „pri všetkom len na národné veci myslí.“

„Ďurko príde so ženou, ktorá ho odnárodnila!“ zas Hana strpčeno. Ale najväčšmi ju skormucuje, že Elenu pýtal rytier s chvojou na čele. Túži s Elenou sa shovárať, odhovoriť ju od neho, ale vie, že na ňu nátlak robiť nemožno — to je nie Viera — a že by nevykonala nič ani prosbami, ani presviedčaním, ani ničím… Ale to je dobre, že sa Matej odpútal, i že Čierny odpratal sa so zeme. Teraz vystúpi ona a zavedie Vieru na pravý chodník, po ktorom má kráčať, a cestu, ktorá jej je určená.

„Počuješ ty, Viera, ja mám plán,“ začne po chvíli. „Dnes boly za mladého Kríčku od bohatej vdovice, že môže prísť na pýtanky. Na svadbu potom my pôjdeme v jeden večer tiež, ale preoblečené v kroji vidieckom, nie tomto. Súhlasíš?… Ale o tom nesmie nik vedieť, ani tvoji domáci. Ja kroje zaopatrím. Látku mám; niečo ušijeme aj samy. Musíš často chodiť ku mne… No, čo povieš?“

Čo? Oči a líca Vierine sa zapálily. Po ničom tak netúži jej duša ako po dobrodružstvách, neobyčajnostiach, a nič ju tak nemrzí, ako že idú dni jednotvárne — jeden ako druhý.

„Súhlasím, súhlasím! Výborne, s radosťou! To bude skvelé!“ zvolá so zápalom. „Veľkolepé!“

Hana usmieva sa jej výbuchu radosti. Ani nečakala toľké oduševnenie. Dobre tak! Ani nevie muška, ako ju do siete zvedie… ach, ale Elena, Elena!

„Teda, každý deň prídeš ku mne,“ vraví opäť Viere. „Nik nesmie o tom vedieť, nik, to si zachovaj! Bude to nevinná zábava, ale tvoji rodičia nepovolili by to, sú aristokrati, najmä mať, nechcú kamarátstva s ľudom (a majú pravdu — pomyslí si). Myslela som Elenu volať, ale tú už necháme (ani by nešla — je aristokratkou tiež), Oľa je najmladšia z vás, tú nechcem stiahnuť ešte do takého niečoho… Hľa, tu už ide on…“ povie zrazu. Kročí k múru chodby, oprie sa tam a hľadí do dvora.

Od humna zo sadu ide mladý Hagara. Na hlave má biely slamenný klobúk, za ním niekoľko stebiel ražných klasov — žatva je už tu. Tvár mu je ohorená, farby medenej, a predsa krásna. Zpod striešky klobúka, stiahnutého celkom do čela, ligocú sa jeho tmavé oči, krásy strhujúcej. Pri včelíne, ktorý bol v záhrade nad bytom Haniným, postál, či nevyšiel roj. Dosť ráz nájde tam na niektorom strome čiernu guču včiel, keď príde o poludní z poľa.

„Dnes vám roj nevyšiel, Hagara,“ povie mu Hana, keď prišiel bližšie dolu. „Ale sa prihodilo iné. Kravy mi zjedly kvety z chodby.“

„Že zjedly?“ Hagarovi oči usmejú sa, hoci by nechcel. Také malicherné je to teraz, keď ľud pretŕha sa v práci o živnosť k dobru i pre všeľudstvo — mala by to pani vedieť — a potí temer krvavý pot v pálčivosti, či zožrala krava muškát kišasonke, či slečne… a či nie.

„Kravy nie sú moje, slečinka,“ odpovie Hane, a zbadajúc tam Vieru, poklonil sa, zdvihnúc trochu klobúk.

„Dobrý deň!“

Prešiel zrakom po celej akosi skúmave, a vidiac jej očarený pohľad, akým hľadí naň, odňal oči. Potom druhý raz pozrel na ňu, a vtedy oči svietily mu výstražne, ako by vravel:

„Chráň sa, chráň sa!“

„Kravy nie sú vaše, ako tie sliepky — a čie?“ vraví vážne Hana. „Mať vaša povedala to isté. Keď je zle, vtedy sú ani jedného!“ Ona síce ľud rada, ale kvety rada tiež, a tiež nechce, aby sa jej protiveň robila.

Hagara potiahol plecom. Už ho za takú pletku po tretí raz unúva. On nemá času na to, ani nevie, čo robiť s jej ponosami. Chodba je vysoká dosť, na tom je nie chyba, ale kvety dolu visia s múrika, tak ich statok dočiahne. Košíky má dať porobiť kravám na pysky, aby slečne muškáty nezjedaly…? Ale si narobil, že vzal paniu do domu! Spravil to, pravda, preto, aby cez leto dom nebýval pustý, keď oni idú všetci do poľa — mať chceli — a tu aká nemilá vec. Neodpovediac Hane, ide k studni naťahať vody do válovov. Napojí kone a pôjde po ďatelinu s vozom. Roboty má toľko, že mu dni nedochodia, čo sú aké dlhé, musí ich i nocou natáčať. Dnes kosia raže a tiež i ďatelinu shrabujú.

Hana pristavila ho slovami:

„A čítali ste z tej knižky, čo som vám včera večer poslala?“

„Veru nie. Prišiel som pozde domov, nuž, priznám sa, radšej som si ľahol.“

Na tvári Haninej zjavila sa bolestná črta. To sa jej ešte horšie dotklo ako strata kvetu vzácneho. Odvrátila sa a povie Viere:

„Vidíš, aký je náš ľud… On si radšej ľahne spať. Vzdelať sa nechce.“

„Kto zná, či on o všetkom tom nevie lepšie ako my. Iných buď a uč!“

„Azda nebudím? No nechce čítať nik nič. Dolný sused riekol, že si radšej fakličku zakreše, to že mu bude lepší osoh ako čítanie. Anča Jakubová je natoľko hlúpa, že nevie rozdiel medzi stolicou a krajinou… jej som dala knižky čítať, nechce ani ona. Chropeň poslal mi knižky od nevesty nazpät, že on za pletku groša nedá, a taký boháč. Vreciar mi odkázal, že ak sa mu chcem niečím zavďačiť, aby som mu poslala dohánu alebo za sklenku pálenky. Samé nezdary; učiť sa náš ľud nechce. I tento tu ide radšej spať, hoci bol v Amerike neviem čím… ostatne…“ zamĺkla.

„Veď on má pravdu!“ vpadne jej do reči Viera. „Cez takéto práce nemožno žiadať od neho, aby vzal knižku do ruky. Ráno vstane o tretej, večer ide o desiatej alebo i pozdejšie spať. Nedivme sa. Keby sme my v tom boli, neviem, či by sme si tiež radšej neľahli večer, ako ustatí na smrť vzali knižku na čítanie… A k tomu náš ľud naučený je žiť jedine tej hmote. Naši páni, čo panujú nad nami, ho taký chcú mať… vlastne… to jest…“ zmýli sa a popletie, že sa tak vážne dala do reči s Hanou, zacítiac upretý jej zrak na sebe.

„Ty, Viera, počuješ? Ty by si sa predsa mala stať nám obzvlášte osožnou,“ povie zrazu Hana.

„Ale ako? čo robiť?“ spýta sa zvlneno.

„No, rozumie sa, perom.“

Viere prešlo srdcom schladenie. Stiahne obočie a hľadí pred seba do vzduchu, nežiadajúc si počúvať Hanu o tom.

Pri studni naproti pracuje Hagara. Ťahá vodu a vylieva z vedra do válova, ktorý stojí niže studne na skalách. Robí náhliac sa, a pohyby jeho sú predsa hladké a pekné. Jeho rovná, vysoká a štíhla postava, neobyčajná krása dávajú mu výzor akejsi aristokratičnosti i pri nízkej práci, ktorú koná. Je viac ako iný, a si je toho i vedomý, no nedbá o to.

„Budeš ľudovou spisovateľkou, ale najprv musíš sa pripravovať na to,“ vraví Hana, ako by nevedela, že Viere nechutí o tom počuť. „Musíš viac chodiť medzi ľud, poznávať a skusovať ho… Všetko si zapamätať, čo nájdeš pri ňom cenného.“

„Tak preto pôjdeme na svadbu!“ myslí si Viera.

„Mám úmysel sbierať starožitnosti v dedine, budeš teda i ty so mnou chodiť po domoch. Veď je to, Vierka, ľud pekný — pozri Gentlemana!“

Viere oči zaletely k studni, kde dupotaly bujné kone, vedené Hagarom, a tým bola Hana upozornená pozrieť ta.

„Toho dávaš za príklad, ktorý je jeden medzi tisícimi,“ povie Viera, kus s opovržením. „Chach, krása,“ myslí si medzitým. „Tohto ľúbiť, beznádejne — sa rozumie — bude moja rozkoš!“

„No aj medzi tisícimi pánmi by bol on jeden!“ podotkne posmešne Hana. „A ľud náš skutočne je pekný!“ doloží prísne.

Viera pohodila plecom a zasmiala sa, neodtrhnúc očú od studne.

„Hagara!“ zavolala nevdojak. „Vy viete anglicky, musíte aj mňa naučiť tej reči!“ Tvárou rozleje sa jej smiech, oči skvejú sa radosťou. Už dávno sa tak dobre necítila. Žiaľ pre Čierneho minul ju už, Vodnára báť sa nemusí. Smiať rada by sa vždy a vždy.

„No on ťa bude učiť!“ posmieva sa Hana, keď ani nepozrel, ani neodpovedal. „Radšej odtají, že vie i cudzie reči, spozorovala som to už. Ba ešte i našu len pospolite vraví, a vie aj ináč, lebo sa mu vše vykĺzne inteligentnejšie slovo — no napraví sa hneď s akýmsi vzdorom. Ani nedbá o nič, len o prácu. Neverím ani, že by sa v Amerike za iným bol pustil ako za dolármi. Mať jeho iste tají, že doniesol niečo, aby im ľudia nezávideli toľko toho bohatstva… A škoda ho je. Pozri, je to nadbytok krásy — ako Matej povedal. Postaviť ho pred štetec maliara, aby naveky jeho obraz hlásal krásu nášho ľudu… Nemá náš ľud nijakej ambície a hrdosti!“ zavzdychá napokon Hana a svesí hlavu. „A to je chyba!“

„To je nie chyba, že tento nepovažuje za slávu vedieť cudzie reči. To je skôr…“ Viera zamĺkla.

„No, no, a čože je?“ zavráti ju Hana.

„Národné povedomie a hrdosť…“

„Hm, hm. Majstra chce prevýšiť tovariš, ako vidím. Vari ja sa budem mať čo učiť od teba… Uznám, zlej som vôle!“

„Haha!“ zasmiala sa Viera znenazdania. Zo zlej vôle Haninej prišlo jej na um, ako ju Belický prekabátil, že pýtal Elenu, a to ju tešilo.

„To je nie na smiech, čo mňa zarmucuje!“ kára ju Hana, ktorej, ako vidno, nepáčilo sa ani to, keď Viera bola veselá, ani keď je chúlostivá. „A to je vec svätá, za čo ja horlím… A nielen náš ľud je nedbanlivý k národným veciam, ale sme ľahostajní aj my, inteligencia. I ty si radšej klobúk kúpiš ako knižku. Za národ nik nechce obeť priniesť, a každému malo by byť: všetko za národ!“

„Teraz som ti dala aspoň,“ myslí si Hana nahnevano.

„Dosť čo ty!“ skríkne Viera veselo. „Ty celý kraj vykúpiš svojou láskou!“ I zasmeje sa zadúšavo. Hana, ako vidno, jej už neimponuje tak veľmi.

Tá odstrčila ju od seba.

„Choď! Ty si sa dnes zošalela!“

Keď Viera odchodila od Hany, bolo už pološero. Zabavila sa dlho pri Haninej knižnici, kde si navyberala celý balík kníh na čítanie. Na Hagarovom dvore bol šum, vrava, smiech. Robotníci chodili s kosami a hrabľami, za nimi veľký voz, plný ďateliny, teperily bujné čierne kone hore ku stajni, vedené sluhom. Robotníci sú najatí, ale žnice z prednejších domov prišly pomáhať len tak, aby sa zapáčily mladému a bohatému vdovcovi. Tie šantujú obzvlášte veľa, robia žarty, smiechy, vždy hľadajúc očima jeho.

Viera sobrala sa popri chodbe nového domu, kde na haluz tam rastúcej vŕby práve zavesil kosu Hagara. Ide pozrieť ešte raz naň a potešiť sa v nadbytku jeho krásy.

„Tú angličtinu budete ma učiť, Hagara, keď budete mať čas po nedeliach?“ prihovorí sa mu veselo. Oči jej, upreté na neho, svietia nadšením.

„Čert vzal angličtinu,“ odvetí cez zuby. Tmavé oči jeho uprú sa na jej tvár prudko a z plamenného zraku vyráža sa hrozba: Obanuješ!

„Počujete, mamo!“ povedal materi, keď vstúpil do kuchyne, kde tá, vyhriata od usilovnosti i od pále sporáka, hotovila desiatim robotníkom dobrú večeru, rada prednejším robotniciam. „Na kieho čerta ste vymysleli tú paniu vziať do domu? Jednostaj ma za pletky unúva!“

Viera vyšla zo dvora kus zadivená pre Gentlemanov horiaci pohľad, ktorému nerozumela. Azda si myslel, že sa mu vysmieva pre angličtinu? Musí mu vysvetliť, že nežartuje, a udobriť ho…

Pri bráne fary dohonila ju Hana. Predsa sa nezdržala, aby dnes nevidela Elenu. Musí zvedieť, či pôjde za Belického, či nie, nech alebo plače žiaľom, alebo plesá radosťou.

Rodina bola v izbe s mladým učiteľom, hlásivším sa na miesto Čierneho. Sedeli okolo stola ako obyčajne, len Elenino správanie odrážalo sa od ostatných. Hana očakávala, že ju uvidí vo vytržení, veselú, ba samopašnú, a tu aká zmena! Je vážna a nevraví temer nič. V tvári poblednutá a oči bez jasu upiera do diaľky. I nemožno ju napadnúť otázkou: „Či pôjdeš za rytiera s kečkou, čo sa odrodil?“

Naboku stál panák z mesta, kde bývajú pohania. Je stredne vysoký, štíhly, tvár má peknú, podlhovastú, na nej krásne čierne fúzy, ktoré trčia mu od bledých líc ako rohy. Oči belasé, ostrého výrazu, ako dva meče, div, na koho pozrú, že ho neprebodnú hneď. Správa sa vážne, veľmi dajúc si pozor, aby imponoval medzi týmito dedinčanmi. Izba hučí cudzou rečou.

Hana, usadiac sa, uviedla nazpät našu reč, a spýta sa i pána z mesta pohanov svojou rečou:

„Ako sa vám ľúbi náš kraj?“

Pán obráti meče k nej. Je zdvorilý, lebo snaží sa odpovedať v reči, ktorou sa mu prihovorili.

„Ból som ja už tu ráz ako klapec, a môj matka žil ešte a tiež so mňa ból…“

Na tvárach úsmevy. On zahŕkol, naostriac si hrdlo, nadul sa kus a ďalej nevraví. Už teraz len pozoruje spoločnosť, hľadiac s tváre na tvár svojimi sťa meče očami, zastavujúc ich na spanilej tváre Olinej, a myslí si toto:

„Dosiaľ som bol tej mienky, že každého pansláva treba zničiť. Teraz vidím, že je to nesprávne domnenie. Tento kňaz, hľaď, aké krásne dcéry má. Najmä táto, ktorú Oľou volajú, ľúbi sa mi nesmierne.“ A už ani nespúšťa mečov svojich s jej tváre.

„A teda vyvolíte ho, velebný pane?“ spýtala sa Hana, keď odišiel.

„Len ten jeden sa hlásil — budeme radi, keď príde.“

„Ale nevie dobre reč ľudu!“

Javorčíkovi padne na čelo nevôľa. Čo sa bude Hana do všetkého miešať? Nevie, že je ctnosťou v krajine tejto nevedieť našu reč? Vetí flegmatične:

„Veď sa naučí!“

A Hana mala zas viac o jednu príčinu trúchliť.

Matej Vodnár prestal chodiť do Javorčíkov. Rodina diví sa tomu, háda príčinu, a oči všetkých pritom letia k Viere, ktorá je od nepokoja už celá zmýlená.

Dnes konečne rozlúštilo sa vystatie Vodnára. Prišiel od Ďurka list a v ňom i zvesť, že sa Matej žení. Zrazu a nečakane sa rozbehol a berie si bohatého mäsiara dcéru, z levíc (ako ich on nazval) staršiu.

U Javorčíkov všeobecné zarazenie. Ešte i Viera cítila pohoršenie. Hľa, ako skoro sa potešil. Ani sa veľmi neustával získať si ju, ani u rodičov nehlásil sa o ňu. Teraz vidno, že si ju vlastne ani nechcel vziať, ani tak, keď mu Eleny nedajú.

„Tak je to, keď sa s niekým neslušne zaobchodí,“ povedal otec, rozladený celkom. Na kohože teda čakajú dcéry, a čo myslia? Že bude večne tak, ako je teraz, ony vždy mladé a rodičovský dom že naveky potrvá? Aj Elena už týždeň borí sa so sebou, či ísť za Belického, či nie. (Pravda, v tom ani on nemá zaľúbenia…)

„Ty si ho odpudila svojím nesprávnym správaním!“ dokončil, k Viere sa obrátiac.

„Ja?! Ako ja… čo ja… veď ja…“ zajaká sa cele zmätená, potom vzplanie v duchu: „Elene nič nevravíte, ktorá ho prv odpravila… Aj ja mám svoje povedomie!“

„Ja som Mateja veľmi rád mal,“ vraví ďalej otec, „a tešil i prial som si ho mať v rodine. Človek počestný, charakterný. Neviem, ktorá ste vina, ale ste si ho maly vážiť. Nie je hlavná vec, aby bol muž pekný, hladkej reči, elegantných pohybov a kto zná ešte akého zovňajšku, ale aby bol človekom statočným. To si zachovajte, a takých ľudí si uctite… Mohla si za šťastie pokladať, keby ťa bol vzal!“ dokončí, opäť k Viere sa obrátiac.

Viera hryzie si pery, na oči tisne sa jej plač, i myslí si:

„Vždy to lámanie mojich krídel. Nie som dosť skromná a utiahnutá? Vždy ma len haníte a tlačíte do zeme, ako by bolo najväčšou potrebou pre život byť poníženou a to donieslo svrchované blaho na zemi, kým tí, čo vysoko hlavy nesú, sú uctení a vážení každým. Radšej by ste ma na nohy stavali… Do zúfania!“

„Len ja mám každého si vážiť, a mňa nik? Len to je šťastie, keď sa o mňa niekto obzrie, ale keď sa ja, to je nikomu nie vyznačenie?“ myslí si ďalej náruživo.

„Ja neviem, čo mala proti nemu,“ ozve sa i krásna mať. Hlas jej je netrpezlivejší a prudkejší ako otcov. Ona panovala v dome a bola pritom plná obete a lásky, no teraz hnevá sa i ona. „Veď on bol práve ako pre ňu stvorený, a ktovie, či sa nájde druhý taký pre teba.“

„A vždy len o mne a do mňa!“ myslí si Viera roztrpčeno, no ani slovom sa nebrániac. „Máte ešte dve okrem mňa!“

„Isteže by bol dobrý…“ podotkne ticho Oľa.

Viera pozrela na ňu zarazeno. Ešte i najmladšia bude ju súdiť! To už dokonca strpieť nemožno. Chce ju zavrátiť, no nechá tak. Zúri len v duchu.

„Aké výjavy, aké búrky, a jemu sa ani nesnívalo vziať si ma. Iste dávno mal úmysel oženiť sa s mäsiarovou dcérou, keď si ju tak skoro našiel, a mňa ešte i najmladšia zneváži!“

„Bože môj, majú pravdu!“ myslí o chvíľu zas inak, a úzkosť poleje jej biele čelo. „Ak sa nenájde naozaj druhý, lepší? Život je možno predsa nie taký ľahký, ako sa mne zdá, a nebude vždy tak, ako je doma. Jaj, ja neumelá, ja hlúpa!“ znevažuje sa už i sama nádavkami.

So sklonenou hlavou, s ťažkými myšlienkami sobrala sa k Hane, aby domáci nemuseli hľadieť na ňu, teraz obzvlášte každému protivnú, ako si myslela.

U Hagarov na dvore našla Hanu shovárať sa s gazdinou. Ľudí bolo tam viac prítomných, totiž od Kríčkov sberajú sa na pýtanky k bohatej vdovici-sesternici. Pytači a rodina tu sa shromaždujú.

„Dobre, že si prišla! Ľudí je tu veľa, počúvaj a pozoruj ich i shováraj sa s nimi!“ obrátila sa Hana k nej, kým stará gazdiná vraví o svojom:

„Ja už neviem, čo bude s týmto dieťaťom, dnes celý deň plače. Ak mu i prejde choroba za dva-tri dni, potom je horšie zas. Ruky ma už bolia, čo ho naveky varovať musím, lebo u varovky neobstojí, darmo ju platíme. A huncút, múdry je, vie, že je nedeľa, že stačím s ním byť… Hajaj, moje dieťa, môj biely kvet… A oni sa vari vydávajú?“ obrátila sa zrazu s otázkou k Viere.

Viera zadivila sa, zapálila a zmýlila.

„Ja?… Ja nie…“ bráni sa toho zlého.

„No a ja som tak počula, že ich chcú… akože sa volajú…?“

„Nie; to ste zle počuli… to sestra… to…“ Viere pletie sa jazyk. „To by radšej sestru vzali ako mňa!“ vypovie odhodlane a hneď zahryzne si do pery, spamätajúc sa. Hana ju štopla.

„Ty to pekne vysvetľuješ!“ povie jej cudzou rečou.

„Veď som si i ja tak hútala, že kde by sa oni skôr vydali ako ich sestry,“ dosviedča súhlasiac i gazdiná.

Slečny sa zasmialy; Hana berie pod ruky Vieru.

„Poď! Nešikovná si i voči ľudu… Ukážem ti radšej kroj.“

No tu vstupoval do dvora sviatočne odetý Gentleman. Bol sa prechodiť po poli — že je nedeľa, mal čas — obzeral žito, či bude už súce pod kosu. Obe upútané jeho krásnym zjavom postály. On, vidiac Vieru, zdvihol klobúk.

„Dobrý večer!“ odpovedala Viera angličtinou. To vie, čo jej chcel povedať, viac nič. „Ľa, tu ide môj učiteľ,“ doložila žartom a hľadí na neho s nadšením, pozorujúc nadbytok jeho krásy, zvýšenej ešte bystrou chôdzou a sviatočným odevom.

On usmial sa; ide naproti nim rovno. Oči jeho skvú sa záhadným leskom, ako ich uprie na Vieru, medzitým čo Hanu zaujala stará pre seba zas.

„Ja ich učiteľ?“ spytuje sa, k nej si zastanúc blízko a nespustiac s nej zraku.

Vieru to prekvapilo a, podivno, v nej, ktorá pred chvíľou zajakala sa pred starou gazdinou, hneď vzopäla sa pani: Ako sa opováži pristúpiť k nej tak blízko?! Odkročí a povie o inom:

„No, Hagara, obilie ste obzerali — bude už aj žito zrelé?“ Hlas zneje jej povedome, ako vyššieho k nízkemu, a v očiach jej, večne uťahujúcej sa nepotrebne, svit pýchy. V hlave myšlienka takáto:

„Ja ťa síce budem beznádejnou láskou strašne ľúbiť a na smrť, ale ty nesmieš o tom vedieť, ani nik. A nesmieš zabudnúť rozdiel, že som ja pán a ty pospolitý človek.“

Gentleman ako by rozumel. Odstúpil, ale sa nepokoril. Oči skvú sa mu povedomím a vzdorom. Zdvihol hrdo hlavu, v nič berie jej vyvýšenosť.

Viera sklopila zrak, aby ukryla svoje očarenie nad tým. On kročil, že bez odpovede prejde pomimo, no povie s ľahostajnou vľúdnosťou:

„Dozrieva — budeme ho žať čochvíľa, len by dali Boh času.“

„Pristav sa! Pozri si chlapca, aký ti je zas,“ povie mu mať, podávajúc mu dieťa.

On skrútol sa. Tvár poliala mu mrzutosť i zahanbenie, že zabudol naň. Berie ho na ramená, náružive ho k sebe pritisnúc. Dieťa pritúlilo sa k nemu a položilo mu hlávku na plece, ako zvädnutý kvietok.

Slečny hľadia uchvátené za chvíľku na otca a synka, potom odchodia do bytu Haninho.

„Vždy, keď ho vidím, želiem, že nemáme Věšína, aby ho zvečnil, na potechu každého, kto by pozrel naň,“ vraví Hana uveličene „A čo Elena? Ešte sa nerozhodla?“ I zavzdychá. V izbe rozsvietila lampu a ukázala Viere kroj, ktorý rozprestretý bol na posteli.

„Pozri, ešte veľa šitia na ňom, a svadba už bude skoro. Musíme sa poponáhľať so šitím. Brusliak dala som šiť na druhej dedine, to by sme my neboly vedely…“

Viera obzerá s oduševnením, v nádeji, že ju čaká podujatie čohosi zvláštneho. Oči trblietajú sa jej, je cele opojená.

„A tu prišly knižky našich predných spisovateľov. Vyber si niektorú.“

Viera zastala si k stolu a po jednom berie sväzky do ruky. Pozerá nadpisy a mená tvorcov. Napokon vybrala si jednu. Hana zvedavo pozrela akú.

„Vždy Hviezdoslav? Mala by si obzvlášte Kukučína čítať, ale pozorne… učiť sa od neho.“

„Aby som bola potom mizerný Kukučín?“ zasmeje sa Viera. „Tieto biblické básne veľmi rada mám!“ I pritisne si knihu k tvári.

Hana kývla hlavou — i tak je spokojná.

Dvere na pitvore zavrzly a po tehlách ozvaly sa chlapské kroky.

„Ktosi ide,“ povie Hana, „zakry kroj, nech ho nevidí.“

Viera rýchlo shrnula šaty a zakryla veľkým ručníkom; dnu vstúpil Hagara.

„Dobrý večer!“ klania sa ľahkým, vľúdnym spôsobom. Nebadať na ňom poníženosti ani v izbici panej. Krásne držanie a rovno zdvihnutá hlava prezradzuje, že vie o svojej cene. Oči tmavé skvú sa mu pevnou vôľou.

Prišiel k Hane, aby mu zamenila peniaze, že mu treba vyplácať vargov, čo od nich kúpil sluhom bačkory, a nemá drobných. Viere oči zaletely k nemu, tešiac sa jeho prítomnosti, lebo on bude jej láskou slávnou.

„Máte peňazí ako pliev,“ rečie Hana, berúc bankovku, že ju zamení. „Veď každý deň chodíte mi na krk.“

On potiahol plecom ľahostajne. Nedbá, ako vidno, o svoje bohatstvo tak veľmi.

„Oni tiež, vďaka Bohu, majú naveky ako zameniť,“ povie Hane, vrátiac jej žartovnú výčitku.

Hana sa zasmiala a Viera si myslí:

„Gentleman milý a krásny!“

„V gazdovstve i načim, aby bol naveky groš. Každý deň mám akú-takú výplacku!“ povie ešte Hagara, a odnímuc zrak s Hany, uprie ho rovno na tvár Viery.

Hana šla ku kasni, kde si držala peniaze, a vyťahuje priepravku; Viera zohla sa nad stôl ku knižkám, kus zmýlená jeho pohľadom. On skvúcimi očima pozeral každý jej pohyb.

„Pozrite túto,“ rečie, vezmúc jednu knižku Viera, ktorá zacítila pálčivosť jeho zraku na sebe. Líca zalievajú sa jej červenosťou prekvapenia, divu a urážky…

„Tú?“ povie on zľahka a berie do tvrdej, mocnej ruky knižku. Dopoly zdvihne a spustí zas, ani nenazrúc, aká je. „Na zimu… teraz času na to niet.“ Oko uprie k nej skvúce, ako by dychtivé za jej pohľadom.

„Na… na zimu?“ zajaká sa Viera zdesená od výrazu jeho očú. Pre Pána, čo je to?

Tu pristúpila Hana s košíkom peňazí. Odtisla knihy na stole, aby spravila miesto, kde mu peniaze vyčíta. Nahnúc schudnutú postavu, po jednom dáva z hrsti cvendžiace striebro, a to použijúc Gentleman, pozrel na Vieru, stojacu s druhej strany, a vhĺbil sa plamenným okom do jej tváre… Viera prv nezbadala, prizerajúc sa Haniným rukám, hádžucim striebro, ozdobeným prsteňmi, len pozdejšie, ako volaná, zdvihla zrak náhle. A vtom ostala ako ohromená. Oči rozšírily sa jej od úžasu. Ale hneď, ona nešikovná, spamätala sa. Zdvihla bradu a pozrie z vysokosti jemu neprístupnej naň, i povie:

„A to ste sebe kupovali krpce, Hagara?“ hlas zneje jej chladne, ako by ho upozorňovala na to, čo je on a prečo ona dala takú otázku.

Hagara usmial sa a pochopil. Neodvetil a nepokoril sa. Krásna postava jeho vystrela sa ešte väčšmi, hlavou pohodil samovoľne.

Viera so stavajúcim dychom sklonila sa, ako by pozorovala prácu Haninu. Pred očima mení sa jej, líca páli červenosť, temer sa točí. Čo to bolo, čo sa to stalo nečakaného, nepredvídaného, strašného?!

„No, tu máte, hospodár,“ rečie Hana, vystrúc sa, hotová s čítaním peňazí, ktorá netušila, aká nemá borba viedla sa ponad ňu sklonenú — borba dvoch ľudí: muža a ženy, pána a sedliaka.

Hagara, už ľahostajný, shrnul peniaze, poďakoval sa úctive, poklonil, a nepozrúc na nič viac, vyšiel.

„To sa mi azda len marilo, to strašné, čo sa stalo tu,“ myslela si Viera, vidiac jeho ľahostajnosť. „Aká hlúpa som ja. Veď je to aj nemožno… Ja blúznim… Či nie som chorá a v horúčke vidím i také veci, ktorých niet?… A či naozaj mal by smelosť a stalo sa to predsa? Ale čo sa stalo?“ I hryzie si pery.

„Jaj, domov!“ zvolá odrazu. „Ja som zabudla, že dnes má prísť Ďurko so ženou. Už sú možno tu!“ Pôda páli ju, vzduch, čo dýcha, je horúci, nemôže ďalej obstáť v dome Hagarovom.

„Preto neutekaj — on sa odnárodnil,“ povie Hana.

„Dovoľ, krv nie je voda!“ na to Viera vzrušeno.

„Veď preto, že je krv nie voda, bolí to veľmi. Počuj, meno si nepremenil ešte?“

Viera by sa nahnevala aspoň v duchu, teraz ani nepočúva.

„Poď ma vyprevadiť zo dvora!“ prosí Hanu.

„Čože… azda sa bojíš? Psi sú nie doma, gazda iste ich pobral na salaš, ako inokedy, ak šiel na pýtanky, odviedol ich trškár — nemáš sa čo báť.“ No Hana ide, vyprevadí Vieru cez dvor, ktorá s tajnou bázňou hádže pohľady dookola, všade tušiac Gentlemana s páliacimi očami, vyvedie ju aj pred bránu, kde odberal sa s kupcami Hagara, a na žiadosť jej i trochu na cestu. Potom vrátiac sa nazpät, vyniesla si pohodlné kreslo na chodbu. Bude tu von sedieť za čas. Večer je krásny, nebo jasné, mesiac na nebi. Nadýcha sa čerstvého povetria, veď to má robiť tu na dedine podľa doktorov.

Pred bránou mladý sluha píska na píšťale. Vo dvore nedovolia mu pre smútok. Odhora za dedinou zneje ťahavý spev dievčeniec, sišlých sa pri mesiačiku.

Hana počúva zbožne pieseň nášho ľudu krásneho. Dušou prechodí jej sladký cit, sto chorôb ušlo kdesi.

Vrátil sa aj Hagara zpred brány. Pristavil sa niže dverí ich chyže pri studni, oprel sa tam o studničné koleso plecom, ruky založil. Tak stojí, hľadiac niekde do diaľky, nehybne, a je ako krásna vytesaná socha.

„Je ani boh krásy,“ myslí si Hana, ktorá ho hneď zbadala.

„A nešiel na salaš, ani na pýtanky? Iste je chlapcovi horšie…“ Hana vstáva z kresla, hotová potešiť ho slovami, povyspytovať sa, poradiť, keď do dvora vpálila Viera.

„Čože je?“ zadivila sa Hana, ako vybehla k nej na chodbu.

„Prišiel Ďurko aj s jedným pánom, a ten…“ nedopovie zadychčaná.

„Čo ten?“

„Pýta Elenu!“

Hana vyskočila a ostala stáť ako stĺp.

„Tak ju dvaja chcú… Pekný, vysoký pán, krajší ako Belický.“

„Kto je to? náš?“

„Neviem…“ odvetí Viera zarazeno.

„Nešťastné dievča, veď to je hlavná vec!“ skríkne Hana, zalomiac ruky.

„Limbovský sa volá…“

„Limbovský?“ Hane tvár zjasnie radosťou.

„Veď je to ten, za ktorého ja chcem Elenu! Toho poznám aj ja… a pôjde zaň?“

„Jaj… neviem!“ odvetí Viera zľaknutá. Utekala z domu ani víchor s tou novinou, nemysliac na nič iného.

„Nešikovné dievča, nič nespraví, ako sa náleží!“ lká Hana v rozčúlenosti. „Choď, choď, a odkáž mi, alebo príď mi povedať hneď!“

Viera, rozčúlená tiež, rýchlo sbehla dolu schodmi a náhli sa dvorom proti bráne. A v tú chvíľu pohla sa aj socha či „boh krásy“ Gentleman od studne tým smerom. Viera, ktorá len vtedy ho zbadala — myslela si, že je na salaši, kde nocúva, alebo na pýtankách — zastala naprostred dvora ako splašený vták, hádžuc pohľad okolo a nevediac, čo konať.

„Idem zamknúť za nimi dvere,“ povie on, ale očú nespustí s nej.

„Neodchoď!“ zaznel z otvoreného domu hlas matere. „Hybaj akomak k chlapcovi, keď si nešiel na pýtanky, ani na salaš.“

„Nezatvárajte!“ kričia naň aj s chodby. „Majú mi z fary čosi odkázať ešte dnes.“

Hagara zastal, a Viera ako vietor letí preč.

O chvíľu Hana dostala karotku, na nej zachvelou rukou Vierinou napísané:

„Elena vyvolila si Limbovského.“

Hanina zvädnutá tvár zaplavila sa červenosťou blaha. Srdce zabúchalo jej od radosti, celý svet by objala. Ligotavým zrakom pozerá, či nieto nablízku živého tvora, ktorému by oznámila svoju blaženosť, radosť, oduševnenie. Keď nieto živého, ide vravieť hviezdam, mesiacu, kvetom, i tomu stromu, čo stojí tam pod chodbou v tajnostnej tichosti. Nech vie každý, že Elena ostane našou navždy!

Dlho chodila tam po tehlách, prestal i spev dievčeniec, i hlas píšťalky umĺkol pred bránou. Šeptala a rečnila básne našich básnikov, ktoré sa jej obzvlášte páčily. Asi o polnoci, keď zaškripel zámok na dverciach pri bráne — mladý gazda zamykal dvor — šla dovnútra i ona. Všetko zatíchlo. Zavládla noc, čarovná letná noc…