ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tu ti posiela Hana duševný pokrm!“ vraví Oľa Viere, nie bez úsmevu podávajúc vládou vydávané noviny. Viera čiaha za nimi s očervenenou tvárou. Už dva týždne, ako jej Hana posiela tú „slamu“! Nevynechá ani čísla…

Vo Viere začína veľká odhodlanosť byť ľahostajnou k svojmu „klesaniu a topeniu sa“. Ešte týždeň tohto znevažovania a vysmievania, a pošle noviny Hane nazpät, v sprievode zlostnej karotky. No dnes to ešte nespraví; dnes bude ešte čítať na vzdor. Vezme ich a ide s nimi do ostatnej izby do samoty, kde sa môže bez svedkov zlostiť nad nimi. Sadla tam k stolu a rozprestrela noviny pred seba, no o chvíľu ich odhodila.

„Nebudem čítať… umriem nudou! Ľudia, majte rozum… ako môžete také nesmysly prázdne dať do novín? Prázdne a bez ducha! Ja chcem články také, ktoré obracajú krv na oheň… a besednica ako?“ obzerá noviny, chytiac ich zas do rúk. Podpis je „Milka“. Viera začne čítať, no o chvíľu šmarí noviny, vyskočiac. „O rozum ma pripraví tá Milka! Život mi otravujú títo barbari; zbláznim sa!“ behá po izbe, päste zatínajúc. „Ako sa opováži Hana mňa tak urážať? Či ja, ak by som sa i odvrátila, musím takú suchotu čítať? Neslýchaná je jej zlomyseľnosť, neslýchaná…!“

Beží po noviny, že ich pošle Hane alebo rozdriape, no vprostred cesty ostane stáť. Zvláštna myšlienka jej blysla umom. Oči zablysly škodoradosťou.

„Počkajte!“ myslí si pomstive. „Keď Milkine hlúposti uverejňujete, napíšem vám aj ja jednu!“

Noviny zdvihne so zeme, hodiac ich na stôl, a berie papier i pero, v záchvate sadajúc k stolu.

„Keď vám je dobrá Milka, musím vám dobrá byť aj ja,“ myslí si so vzdorom. „Aj ja vás nakŕmim prázdnotou, ako ste vy mňa kŕmili, a ak neuverejníte, dám vám ja potom!“ vyhráža sa srdnato a v mysli už moce sa jej obsah listu, čo im potom napíše…

Skloní hlavu, oči na stôl uprúc, a rozmýšľa tuho. Líca horia jej od rezkej vôle a vzrušenia. Zamočí pero a začne písať s chvatom — i píše do večera. Na druhý deň bola už poviestka napísaná, na tretí poopravovaná, na štvrtý spísala ju do čista, a vynájduc meno na podpis, zapakovala do obálky, poslala v tajnosti a bez sprievodného listu novinám… Následok toho bol, že tvár jej jasala a oči jej svietily víťazným leskom. Obtancovala stôl v poslednej izbe i v druhých, keď ju nik nevidel, cez deň i desať ráz, spievala, lietala z izby ako na krídlach a sostavovala list, ktorým sa nanosí, čo ju za týždeň chovali „vymlátenou slamou“, ak jej tiež vymlátenú slamu neuverejnia… Podvečer, nemohúc udržať svoju radosť u seba ďalej, rozpovedala Elene svoju tajnosť, nech smeje sa na tom i ona.

V deň, keď prichádzaly noviny, zrazu naľakala sa akosi. Čo to vykonala? A ak uverejnia jej „slamu“? Chce sa vystrčiť na verejnosť, a ani len neporadila sa s domácimi… Na čelo vysadla jej úzkosť, v srdci vina.

„Ale veď nie pod svojím menom som poslala, a to neuverejnia i tak!“ tešila sa. „Daj si povedať, hlúpa!“

Celý deň predsa bola ako na tŕňoch. Spev jej prestal, stoly neobtancovala ani v jednej izbe, a predsa hlava krútila sa jej od zmätenosti. Predvečerom, keď prichodila pošta, chcela ujsť do poľa, no ostala.

„Takú hlúposť neuverejnia, veď majú rozum, najmä keď bez sprievodného listu poslala som prácu. A ak by aj, nuž nie hneď v prvom čísle, ako ju dostanú — dnes netreba sa báť…“ dodáva si ducha a smelosti. Ale ako prišla Hana so šitím a doniesla i poštu, ktorú zväčša poštár u nich nechával pre celú dedinu, lebo boli blízo cesty, nadišiel ju taký strach, že sa nemohla s miesta hnúť. Inokedy čiahla za onými novinami s úsmevom a rýchle, aby Hana videla, ako sa dobre zabáva na tom, a ona nedosiahla, čo chcela, totiž ju ponížiť, teraz ani blízo nejde k stolu. Elena vzala do ruky vládne noviny, ktoré chodily na obec, roztvorila a pozrela spešno dolu na besednicu, i rečie Viere tlmene:

„Tu je!“

Viera zbledla na smrť. Kolená podlomily sa jej, musí sa oprieť o stenu, aby nespadla. Pred očami tancuje jej svet ako šialený. Krúti sa dookola, vrtí, skáče a obracia čím hore, tým dolu, trasie a láme.

„Uverejnili?“ chce riecť, ale hlas jej stratil zvuk.

„Čože je, devušky, nejaký drobný zaujímavý oznam?“ žartuje otec, zbadajúc tajný hovor dcér.

„Nie, nie oznam, otecko… Niečo iné je tu. Počúvajte, idem vám prečítať čosi…“

„Nie, nie… preboha!“ kýva, šepce, bráni zhrozená Viera. No Elena, smejúc sa, dá sa do čítania s najlepšou vôľou.

Tváre zvážnely v napnutom počúvaní, no skoro zjavily sa na nich úsmevy, v očiach príjemná zaujatosť. Veď je toto zas ako Bubon Elenin?! Také zaujímavé, obzvláštne a pútavé.

„To si ty písala, však, Zlatohlávka?!“ povie Hana oduševnene, a oči, plné lásky, upiera na krásnu tvár Eleny. „Zvláštne si to vymaľovala… a z ktorých novín to čítaš?“

„Nie! Ja som to nepísala!“

„Znamenité… devuška, netaj!“ povie otec, do dobrej vôle donesený.

„Viera to písala.“

„Viera…? Viera?!“ zvolali prekvapení a oči všetkých letia k nej, kde opierala sa o stenu. Ona, najmenšia domu, by napísala toto? Hane i pera odvisla od zadivenia a líca zapálily sa od rozličných citov. Ona už složila bola všetku nádej, opovrhla ňou čo najhlbšie, a hľa, čo vidí!

„Nemožno!“ riekol otec, nijak nemohúc uveriť takú spôsobnosť Vierinu. „Ona to písala naozaj?“ a obrátiac sa k nej, kde stála naboku, spytuje sa: „Ty si to, devuška?“

„Ona bude chlúbou nášho domu,“ reční Elena so samopašou. „No, hor’ sa! Vítajme novú hviezdu, zjavivšiu sa na obzore našej krásnej spisby. Poďme jej na poklonu… neberte vec tak tragične!“

Spoločnosť sa zasmiala. Matkino krásne oko zalesklo sa hrdosťou a na ústach vážneho otca nežný úsmev.

„Vskutku, vskutku práca prezradzuje dary!“ rečie.

Elena vstane, kývnuc i Hane a Oli, na ktorej tvári zračilo sa prekvapenie tiež, a ide so smiechom pred Vieru.

„Naša úcta a hold, krásna deva… čiže: nová hviezda, zdravá buď!“

Viera zachichoce sa a uteká pred nimi, lebo i Hana vstáva s vážnou tvárou a srdcom smiereným, aby išla k nej. Vbehla do domu, a prejdúc cez všetky chyže, zastavila sa v poslednej, kde najradšej bývala. Tam zastala naprostred a pomútená od radosti, spitým zrakom pozerá dookola. Na lícach zápal, na perách úsmev nadšenia.

Tak čo sa to deje s ňou, čo? Či naozaj bola by ona, chýb plná, čosi, a bola by z nej, chatrnej, dáka osožná vec? Možno je to, možno…?

A Viera, pristúpiac k oknu, spustila sa na kolená…

V tú chvíľu oznamoval Hagara matke, že odíde do Ameriky, a v tú istú hodinu prišiel posol s telegramom k richtárskemu úradu s tou zvesťou, že bude vojna.