ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ty, moja milá, o nič sa nestaráš,“ povedala Hana Viere, keď prišla v jednu nedeľu večer k nej. „Veď uznám, že teraz aj pre vás nastal čas súrnej práce, pre Elenkin vydaj, ale predsa celé dva týždne neprísť a mne nechať oba obleky došiť je kus nemilá vec.“

„Veď vieš, že týždeň bol tu Ďurko, i druhí hostia boli u nás — Belický tiež. Nemohol vyčkať odpoveď, prišiel si po ňu sám…“

„Hej, videla som ho s ovisnutým nosom ísť popred náš dom. Kantár spustený, i kôň hlavu ovesil. Teraz nefľočil vyzývavo do mojich okien, ako prv nepremeškal nikdy. Musela som sa zasmiať na jeho premene. On sa obzrel, a v zlosti zahrozil sa mi celkom obecne päsťou. Bodol koňa, a ten splašený vzpäl sa, dobre ho neshodil na cestu… Tam sme zvíťazili, ale Ďurko… Ten už nikdy náš nebude!“ Hane zvädnutá tvár zosmutnela. Bola raz u Javorčíkov, kým bol tam, a nevydržala u nich len pätnásť minút, vidiac ho zvláštneho, príjemného — a odpadnutého.

„Preto, že hostia boli u vás, mohla si prísť,“ povie Viere s výčitkou. „Ale ešte i teraz musela som dva razy odkázať po teba. Zabudla si, na čo sme sa podujaly? Svadobníci Kríčkovi sa už schodia, po muzikantov poslal už chvíľa…“

„A musí to byť, aby sme šly?“ spýta sa Viera. Tvár jej je ospanlivá akási, či zunovaná.

Hana dubkom pozrela na ňu. Čože sa jej robí? Nevie, koľko peňazí, práce a ustávania stály ju obleky, a teraz aby nešly?!

„A čože? Vôľu si stratila? Veď si s radosťou privolila k tomu,“ a Hanine oči vpily sa tklivo i s káraním do jej tváre. Viera zmýlila sa, neznesúc jej pohľadu, zmalátnela a poddala sa.

„Veď pravda, pravda…“ prisviedča uznale, ale v duchu hromží.

„Drží ma ako jastrab v rukách. Na mňa sa vrhla, lebo druhé nedajú sa jej vodiť. Elena už dávno vyšmykla sa zpod jej vplyvu, Oľa držala sa oddialene vždy. Len ja som ako handra, ktorú možno i na tú i na druhú stranu žmýkať. A to všetko preto, že si myslím, že je každý viac ako ja. Na kieho Paroma je mne potrebné ísť na sedliacku svadbu medzi opitý ľud?“

„Ale ja sa vzopriem tomu!“ myslí si bojovne, ako Hana vyšla do druhej izby po obleky, a ona ostala sama. „Ja si nedám panovať viac nad sebou nikomu… ja nebudem každému poslušným tvorom. Čo by riekol prísny otecko a hrdá mamička, keby vedeli, že preoblečená idem medzi opitú háveď, kde poriadneho slova nepočuť… oni, čo nám ani ako deťom nedovolili chodiť do dediny, aby sme si neosvojily špatné obyčaje… a Hana ma na čo naviedla… Ja nepôjdem nikde!“ dokončí srdito.

Do izby vrátila sa Hana s oblekmi, v obrúsku zakrútenými. Rozviazala batôžtek a vykladá šaty na posteľ.

„Vidíš, krásno je to! Rance na geceliach stoja majstrovsky, ako čo by ich bola na to povolaná ruka robila; ale som sa i natrápila dosť pri tom. Veľkomožná slečna Viera neprišla na pomoc,“ dokončí i vtipkujúc, i posmievajúc sa, i kárajúc. Viera sa zasmiala.

„Vážená slečna nemohla prísť raz pre Ďurka, raz pre Limbovského, raz pre Belického. Dnes pre voľbu učiteľa, lebo keď príde taký panák, či pohan, z mesta Lúčanky… však je u vás?“ vyšetruje Hana, namrzená pre zasmiatie sa Viery.

„Áno,“ odpovie tá, diviac sa Hane. Čože, či jej už ten bude tŕňom v oku?

„Tak pravda, keď máme takého zaujímavého pána s rohmi…“ tu zbadá, že na dvore zaznely husle a Viera sa vzchopila, načúvajúc ich, nie Hanu, i prestane vravieť.

„Poďme na chodbu, ešte sa obliekať nemusíme.“

„Nie; ostaňme len tu.“

Hana prizrela sa jej lepšie.

„Akási mdlá si, a mala by si byť samá pružnosť, samá chuť. Duch má ti byť svieži, hotový všetko, čo vidíš zvláštneho, zachytiť, poéziu poňať. Dušu čerstvú potrebujeme, um schopný. Hore sa teda!“

„Bude tam ozaj poézie,“ zasmeje sa Viera. „A načo je mne treba práve túto svadbu vidieť?“

„Načo! Opíšeš ju!“

„Opíšem?“

„Áno, áno!“ na to Hana netrpezlivo. „To bude tvoja prvá práca — tvoja vlastná práca.“

„Moja práca?“ povie Viera i mysliac na to i nemysliac.

„Tvoja vlastná, a nie napodobňovanie. A preto nedriem… Všetko za národ!“

„Chach…“ začne omrzle Viera, čujúc to heslo, no nepovie ďalej. „Tak hľadel…“ myslí na Hagaru, predstaviac si ho, ako v oný večer pri stole, keď mu Hana striebro zamieňala, a potom na dvore, keď šiel za ňou, že zatvorí dvere, „tak sa opovážil, a ja som ho nepokorila.“

„Počuješ, Viera, ten mladý učiteľ Oli dvorí?“ zrazu sa spýta Hana.

Viera uprela oči na ňu, len po chvíli ju rozumejúc.

„Tak sa zdá…“ vetí. „Pravda, ako by som mohla zavracať iných, keď ani so sebou neviem si rady,“ myslí si potom.

„A Oľa to prijíma?“

„Tak sa vidí,“ odpovie Viera, inde mysliac.

Hana zavzdychala. V nej jednej nikdy neprestala dôverovať, a hľa, sklame sa vari.

„A o Matejovi čo vieš? Banuješ za ním veľmi?“

Na to sa už schytí Viera. Rýchlo pozrie na Hanu a líca zapália sa jej prudkým rozzlostením.

„Kto sa stará viac o toho? Už aj odbavil svadbu s mäsiarovou levicou. Nech je šťastný!“

Ešte toho jej pripomenie, a že banuje!

„Chvalabohu, že si sa už prebudila!“ povie Hana. „Nazdala som sa, že mi tu zaspíš… A teraz už poďme von, počúvať spev kašaníc.“ Chytí Vieru a vedie ju so sebou rázne z izby.

„Zvláštno, že v tejto dedine i mládencom robia kašu, inde je to nie v obyčaji… Piesne by sme si maly spisovať, ale je na to tma. Aspoň významnejšie výrazy, čo počujeme, si zapamätajme.“

„A či je to také vzácne, čo ten ľud povie?“ protiví sa Viera. „Zapamätať si všetko… Ten ľud kladiete už temer na oltár, a tebe je už celou modlou!“

„A tebe je čo dnes?“ spýta sa v odpoveď Hana. „Pravdaže je zvláštny a obdivuhodný ten ľud!“

Von je pološero. Na dvore ľud shromaždený hemží sa, rozpráva, smeje. Z domu zaznieva hudba, okolo neho šantujú chlapci, bijú sa, boria, vreštia. Húf dievčeniec i sopár neviest, i pár starých žien, pekne vyobliekaných, ide hore dvorom. Zastanú v rade pod oknami Kríčkovej chyže. Povravia trochu medzi sebou, potom idú dovnútra. Mládencom sa nespieva, len oddá dar. Kašanice zajedia z kaše, z opekancov, čo im predložia, a s tým je skončené.

„Spevu teda nepočujeme dnes… to je škoda,“ povie Hana. Opiera sa o stĺp chodby a počúva vravu. Viera pristúpila tiež k múriku a prešla dychtivým pohľadom po dvore, hľadajúc Gentlemana medzi shromaždeným ľudom. Tam stojí neďaleko, s jedným starším chlapom sa shovárajúc. To je dolný sused Šurina, sviatočne odetý tiež. Ide na svadbu i on, povolaný je za starejšieho. Poklonil sa slečnám, hore na chodbe opretým, a tým upozornený pozrel ta i Hagara. Tvár mu je ľahostajná, krásne tmavé oči pokojného, nevšímavého lesku. Zdvihol klobúk pred Vierou a shovára sa ďalej so susedom.

Viera zmenila sa, vidiac ho; tvár vyjasnila sa jej. Ľaľa, veď nič na ňom nápadného, a ona sa tu straší! Iste nič sa nestalo vtedy, to len ona namyslela si o ňom hlúposti, lebo vždy sníva a blúzni, vždy je opojená kadejakými fantáziami a nikdy nie je pri čistom rozsudku. Nie div, že potom všetko inak vidí, ako je, alebo i také vidí, čo nejestvuje. Ako by jemu len aj na um prišlo niečo si myslieť, a ako by sa i opovážil a mal čas a vôľu!

„Škoda ceruzy a svetla, naozaj!“ povie Hane rozjareno. Taká veselosť ju napadla, že by bola vstave i na neho zavolať a sa mu prihovoriť. Ani trpezlivosti už nemá — hneď by sa šla obliekať. Hana o chvíľu i voviedla Vieru do domu. Dvere na izbe zamkla, obloky pozaťahovala záclonami a zapálila lampu.

Hana oblečie sa za nevestu. Zvädnutú dievčenskú tvár by si všimli — u sedliakov nieto starých panien. Viera učesala si plavé vlasy na vrkoč a vyplietla do šnúr, na hlavu dala si olejovú šatku. Oblieka sa s chvatom, teraz už, keď sa cíti bezpečnou, má radosť, a vidí všetko pekné v tom podujatí i v ľude.

„Dievča, si rozkošné!“ zvolá Hana, keď Viera doobliekaná zastala si pred veľké zrkadlo. V malebnom kroji, plnom jasu od perál a plnom výšiviek, bola naozaj úchvatná. „Odmaľovať ťa, odmaľovať!“ Hej, hej, kedy budeme mať aj my svojich umelcov, svojich maliarov, svojho Věšína! — vzdychne nakoniec.

„Strašné!“ smeje sa natešená i Viera. „Tebe vždy a pri všetkom a zo všetkého len na národ vyjde myseľ. Ty si už voskrz tým duchom nakazená, napáchnutá.“

„Aj ty by si mala tak byť!“

„Budem aj ja, budem aj ja!“ vzplanie Viera náhlym nadšením.

Vyšly z izby potichu. Hana zamkla dvere na svetlici, kuchyňu iba privrúc, aby slúžka mala kde byť, ak sa vráti so svadby. Tu von je zas temnejšie; večer pokročil. Dvor je hlučný, vrava ľudí a smiech sem-ta sa premávajúcich ozýva sa okolo. Zo svadobného domu hrnú sa kašanice, s veselosťou bežia dolu cez dvor — idú mladej neveste oddať dar. Hana s Vierou odstúpily sa nabok, kým prejdú popri nich.

Chyža Kríčkova je osvetlená, i kuchyňa i komora. Tam prijíma svadobná mama hostí, kmotry a rodinu — odoberá dary. Kuchárky v kuchyni, ktorej dvere sú otvorené, varia večeru, vidno ich vrtiť sa okolo mašiny. Tanec je v dome Hagarovom. (Dieťa odniesli k rodine.) On prepustil im chyžu, že je veľká, aby sa svadobná čeľaď mala kde pohybovať. Hagarov dom obkolesený je ľudom ešte väčšmi ako Kríčkov.

Hana chytila ruku Vierinu a ťahá ju za sebou do domu. Prešly cez pitvor, nabitý ľudom, a ztade pretisly sa do izby, preplnenej tiež. Predraly sa nabok k oknu a tam zastaly. Pred očima im je celá izbica.

„Teraz už daj pozor na reč, na každé slovo, a pozoruj i tancujúcich,“ povie Hana Viere tlmene.

„Musela by som mať sto uši a sto očí, ak by všetko mala počuť a vidieť,“ na to tá so smiechom, i trochu zlomyseľne. Je celá dostrčaná; nohy má došliapané úplne. Čo kde si ich ukryje, všade jej ich nájdu, ako čo by ktovie aké veľké kvaky mala, a šliapu po nich. Zapuchnú jej v črieviciach, ako si ich vyzuje? Nemala sem prísť… Oduševnenie zas zhasína v nej.

„Len pozoruj!“ núka Hana. „Aj dvoma očami veľa vidíme a dvoma ušami dosť napočúvame.“

Viera potiahne plecom a rozhľadí sa po izbe. Pri stole sedia pekne odetí svadobníci v čistých košeliach, belejúcich sa ako sneh vo svetle lampy. Na ich tvárach úsmev blaženosti a dobrého cítenia sa. Pijú sladké pálené, ale sú natriezvo ešte všetci. Nalieva sused Šurina, peknej, ale už staršej tváre, ten, čo sa na dvore shováral s Hagarom a ktorého povolali za starejšieho. Kmotor Paľo Gľodziak, širokej, nažltlej tváre a širokých úst, rozpráva veľa, druhí prisviedčajú alebo odporujú. Ak si nepočujú slová pre hudbu a shon, stlknú namastené hlavy vedno a tak sa shovárajú, zaujatí sebou. Niektorí dali pozor len na to, či ich nevynechá starejší so skleničkou, jedni prizerali sa mládeži, ako tancuje.

Medzi tými, čo hľadeli na tanec, bol aj mladý Hagara. Stál opretý o stenu jedným plecom, ruky majúc založené. Aj on je svadobníkom; je sviatočne odetý tiež. Biela košeľa a čierny lajblík s mosadznými gombíkmi svedčí mu nadmier. Stojí ako nepovedomý svojej krásy alebo nedbajúci o to — rovno, ale nevypínavo. Tvár mu je nie natešená ako iným svadobníkom. Piť nechce, keď ho ponúkajú, a oči horia mu tmavým ohňom.

„Nedávajte, nebudem!“ odopiera, keď ho ponúkajú nápojom. Pozerá s času na čas k dverám, ako by žiadal sa preč, alebo cítil sa cudzo vo svojom dome.

Viera, zazrúc ho, zacítila nepokoj a zašla za druhé.

„Zvláštna je takáto sedliacka svadba,“ vraví Hana ticho Viere s rozjarením. „A teraz najzaujímavejšia, lebo sú ešte všetci pri rozume, správajú sa v medziach slušnosti… Z Jablkovky sme!“ odpovie jednej dievčici, ktorá zvysoka pozerala na ne, cudzinky, že sa votrely. Pošepne čosi druhej, a i tá premeria ich očima nepriaznive.

„A to sa ti na každú svadbu nameľú sem,“ dopočuly slečny. Viera smeje sa v sebe, Hana je uspokojená.

„Nepoznajú nás!“ šepne. „Len si daj pozor na nárečie, ak ťa niekto osloví… Nameľú sa… To je tiež výraz ľudový. Vidíš, takto preoblečené počujeme viac a vidíme ich v opravdivejšom svetle, ináče sa zdržiavajú… Ľa, tu ide náš mladý gazda, môj domový pán… Je zlej vôle, chlapec je horšie — tu je len ako nasilu. Hlas premeň, ak nás zbadá a sa prihovorí. On nás lepšie pozná ako druhí, sme každý deň, aspoň ja, s ním…“ vraví tlmene v huku hudby Viere. „Už sem prichodí… Nehľadí sem — to je dobre! Ba, už padly mu oči na nás… Zastal… Daj pozor na dialekt!“

„A vy ste zkade, vidiečanky?“ prihovoril sa im svojím ľahkým, vľúdnym spôsobom. Viera zašla za chrbát druhej dopoly, ako sa dalo pre stisk.

„Z Metlišťa!“

„A mne ste poviedale, že ste z Jablkovke,“ zastarie sa dievčica Miškovie, tá, ktorej sa nepáčilo, že sú tam.

Hana zahryzla si do pery. Ako mohla byť takou nepozornou a zabudnúť na to?! No Hagara nedbal na zastarenie sa dievky.

„Tancovaly by ste, však? Chlapci, sem sa! Tu stoja dve vidiečanky, aby neprišly nadarmo k nám. Nech vás neohovoria… A či ty vieš tancovať?“ spýtal sa Viery žartom.

„Dialekt!“ štopla Hana tajne Vieru, a že tá hneď neodpovedala, súc nešikovnou vo výrečnosti, vetí za ňu ona:

„Lem nás vykrúcajte! Pravdaže vieme tancovati, aj be sme kcele tancovati celú noc!“

„Vari aj ty, stará koza?“ povie on žartom a kus zľahčujúce, pozrúc po nej.

Ona svesila hlavu.

„Ma poctil!“ myslí si a drhne sa smiechom, chtiac ho potlačiť. Rýchlo strhne hlavu i Viera a zadúša sa od tajeného smiechu tiež.

„Čo by si ty tancovala?“ zas on zľahka. „Ale táto mladá tu… Chlapci, nechže jamu nevystojí! Však si tancovať prišla?“ i chce jej zdvihnúť prstami bielu bradu…

„Nie…“ odpovie ona, hladko vyhnúc jeho prstom. Tu štopne ju Hana pre nárečie. Viera zľaknutá napraví sa rýchlo: „Ni; ja sa bojín na cuzon…“ i zasekne sa nechytrá vo vynájdení sa.

„Ďahu!“ pošepne rýchlo Hana.

„Na cudzon ďahu!“

Ale tu prestal sa Gentleman spytovať. Po tvári prebehla mu myšlienka. Oko tmavé, krásne uprelo sa na Vierinu sklonenú tvár, potom pozrel kdesi do povetria, letmo na Hanu, a povediac pár žartovných slov tancujúcim, vracia sa zpät.

„Či nás nepoznal?“ šepne Viera úzkostlive.

„Nemyslím… ale si mala byť šikovnejšia, smelšia, hlas lepšie premeniť… ale nie, veď si počula, ako ma nazval…“

Medzitým sadol si Hagara k stolu, kde hodovali svadobníci. Tvár mal premenenú akúsi, oči mu horely divným ohňom.

„Nalejte, bačik, nech tečie tá besnica!“ riekol starejšiemu drsným hlasom.

„A veď si ma drelej ohrdil?“ povie ten. „No a čo by si, synak, vína či praveného?“

„Čert, diabol — jedno! Dajte z toho, čo je mocnejšie.“

„Dám, dám, synku, len sa už poteš a privykaj medzi nami.“

„Ako môžu tancovať v tom stisku?“ shovárajú sa v huku hudby, tlmeným hlasom, dve preoblečené. „Ozaj zdravé pľúca majú. Povetrie je ťažké — ja už nevydržím,“ vraví Viera, ktorá s bázňou pozerala na každého, čo sa proti nim sbližoval, či nezakýva na ňu:

„Anča, či čo si, hybaj tancovati!“

„No, no! Nerozčuľuj sa, duša moja. Nám je celkom dobre tu. A čo aj potrpíme kus — všetko za národ!“

„Večne to spomínanie toho národa!“ myslí si Viera rozmrzene. „Neviem, aký osoh bude mať národ z toho, že sa ja tu dusím!“

„Hagara namyslel si pobaviť sa,“ začne Hana. „Ale jeho sotva vidíme tancovať, banuje za ženou veľmi. A jeho tanec bolo by iste čosi pekného… Ty, daj pozor, tuto za nami dve staré babky súdia a kritizujú každého, nevynímajúc ani nás, vidiečanky, čo sme sa vtisly sem. Zaujímave vravia. Ja mám už i desať originálnych výrazov v pamäti…“

„Ja ani jeden.“

„Ták?“ Hane padne tieň na tvár. „Teda nadarmo som ťa doviedla sem!“

„Chach! ako strčajú…“ zalká Viera, keď ju jeden rozihraný tanečník, potočivší sa v tuhom tanci, búšil lakťom do pŕs, že sa temer zatajila. „Či je i toto k dobru národa?“

Hudba zamĺkla, a tí, čo tancovali, ako na povel hrnú sa von na dvor. S krikom a spevom mávajú ručníčkami, ktorými utierajú si dopotenú tvár. Viera chcela tiež za nimi na čerstvé povetrie, no Hana ju nepustila. Teraz, keď hudba nehrá, lepšie počujú, čo sa shovárajú, a potom ktovie či by dostaly také dobré miesto, ako je toto, kde stoja. Ale aby nepadly veľmi do očú, utiahly sa za staré ženy a ztade pozorujú, čo sa bude diať ďalej. Jeden vysoký, pehavý čeľadník, menom Ďuro Huba, utieral si očipkovaným ručníčkom dopotenú hlavu a prestupujúc s nohy na nohu, ako by ho päty pálily, volal muzikantom:

„Bačik Ondro, a teraz moju nôtu!“

„A zaplatil si?“ odvetí bačik kučeravej hlavy, ktorý bol primáš. Naťahuje struny, vše brnkne po nich, i nehľadí na mládenca.

„A či nemám zkäde? Hrajte!“

„Zaplať!“

„Dám, zaplatím. Nemám kone, voly, žita dve stodoly? Hrajte, keď rozkazujem!“ Zavýskol, zavesloval rukami a dupol nohou pred bačikom.

„Zaplať najprv, žobrák…“

„Či aj v tomto, čo títo vravia, je dáka krása?“ šepne Viera Hane. Párňava zafarbila jej líca načerveno, i netrpezlivosť. Keby to vedeli doma, kde sa potĺka preoblečená po noci — dostala by. A ľud znevážil by ich tiež, keby zvedel, že sa dve po svadbách mocú.

„A nieto?“

„Ešte sa zbijú!“ rečie Viera rozčúleno, keď hlas mládenca stal sa veľmi spurným. Naostatok ešte aj im dvom v trme-vrme dostane sa niekoľko úderov — síce by zaslúžily…

„Veď sa len shovárajú… nerepci vždy! Medzi ľudom žiješ, a nepoznáš ho!… No vidíš, už hrá bačik Ondro, čo mu i nezaplatili osobite, a zurval pehavý tancuje.“

Naozaj začal peháň najprv sám pred muzikantmi vytancúvať. Ako pierko sa nadvihoval, poskakoval s miesta na miesto, vše sa zvrtnúc. Založil ruku za väzy, vyskočil, výskol, a nohy fŕkajú od neho, ako by strieľal.

„No vidíš, nie je to pekné?“ oduševňuje sa Hana. „I mládenec obstojný. Najprv tancuje sám — to je tiež originálny tunajší zvyk — potom vezme tanečnicu… Aký by bol krásny náš Gentleman, keby takto sám tancoval,“ prišlo jej do umu. „Ale on nebude tancovať.“

Viera mihla okom k stolu. Tam sedel akýsi bledší v tvári a shováral sa s popíjajúcimi svadobníkmi. Vše hodil horiacim zrakom na tancujúceho, netrpezlivo. Viera znepokojila sa zas. Či mu nepríde do umu povedať mládencovi, aby pojal mladú vidiečanku do tanca, že by jamu nevystála? I zájde za chrbát Hane, aby ju nebolo vidno. On vraví pehavému:

„Ber si už, ber daktorú! Ľa, tu ide Anka Kocúrkovie, ber si tú!“

O chvíľu poprichodily tanečnice, i druhí tanečníci s mladým zaťom, ktorého dosiaľ hostili v komore. Izba sa naplnila zas. Hudba hučí, tancujúce páry hemžia sa ako mravce. Jablko nemalo by kde padnúť, toľko ich je. Nálada je veselá; mládenci výskajú, pokrikujú, spievajú. Nízky mladoženích, nepatrnej postavy, dal sa do tanca tiež.

Viera vystúpila zpoza chrbta druhých, teraz, keď už každý má tanečnicu, nik ju nevezme — ide sa prizerať aj ona. Na ústach úsmev, v očiach záujem. A tu nečakane pristúpil ktosi a ako by idúcky vezme ju so sebou jednou rukou a shrnie do tanca. Viera spamätala sa len, keď bola vprostred izby medzi druhými a keď bola tuho pritiahnutá k tanečníkovi oboma rukami ako do obručí. Zdvihla oči zadivená i urazená, a stretla sa s tmavými, veľmi krásnymi a veľmi sa skvúcimi očami, vpitými do jej tváre. Viera schvela sa — to Gentleman, syn slovenského ľudu. Zabudnúc na všetko, i že je vidiečankou, hneď sa chcela vymotať, no on s úsmevom, obzvláštnym na tvári, nedá sa jej ani hnúť, ba obruče, ako ona chcela sa brániť, ešte tuhšie pritiahly ju k nemu.

„Tak ja… tak nemožno… ja tak neviem tancovať,“ povie zajakavo Viera. Srdce jej bije od strachu, na očiach temer plač. A on neodníma zapálený pohľad s jej tváre, usmievajúc sa nevysvetliteľne akosi, kým obruče mocne ju držia.

„Nie!“ povie so vzdorom Viera, no vtom príde jej do umu ich preoblečenie, i napraví sa rýchlo: „Ni, ja tak nebudem tancovati s vami… s tebou…“ zmyli a zmätie sa, nevediac ani, ako vravieť. Či vykríknuť? Veď to nemožno trpieť!

Napokon ramená Gentlemana popustily kus. On nadvihol hlavu a vraví:

„Čo sa protivíš? V mojej si moci — nepustím ťa!… A prečo by sme nemohli byť tak blízko jeden druhého?… Veď si nie pani!“ zas vpije horiaci zrak do jej tváre, a okolo úst pohrá mu posmešný úsmev.

Viera zachvela sa… on vie, kto je ona!

„Jano Hagara tancuje,“ zbadaly ženy, tie, čo súdily každého. „Ah, jáj, dívajte sa, s tou vidiečankou, a žena čajsi ešte neochladla v hrobe!“

„Ojáj, naozaj!“ ženy vytreštily oči, tak hľadia naň.

„Choďte mu povedať materi! Kdeže mu je? Nech ho odvedie!“

„Ale nechajte, nech sa zabaví,“ povie Hana ženám. „Načo by ste mu za to mať volali?“ Hľadí na tanec uveličene, mrziac sa pritom, že nevidno pre druhých pohyby krásavca. To všetko je ako mravenisko… akiste dudre Viera v tej tlačenici.

„A tyže si zkade taká múdra?“ osopia sa ženy na Hanu, nevľúdne ju merajúc očami. „Veď mu je chlapec na úmore. Zato ho zastávaš, že ti priateľskú vykrúca!“

Niektoré páry z tých mladších sa rozišly, vystaly v tanci i šly vodu piť a na hlavu si lievať k studni. Nastalo kus slobody, i vidno, ktorý ako tancuje. To keď zbadal Gentleman, ramená popustil, a nastal pekný, pokojný tanec. Hana sledovala očami každý jeho pohyb, hladký a nenútený, uveličená… Vierine pohyby sú kus nevoľné. Poľakaná je nezvyčajnosťou položenia — vidno na nej, no pristane k nemu v skvostných šatách ľudu, ktoré ju robia bujnejšou, mladá a pekná tiež, s ružami na lícach, čo jej tanec a horúčosť namaľovaly.

„Věšína sem, Věšína sem!“ myslí si Hana oduševnene, „aby ich odmaľoval a zvečnil!“

Ale tu idú už zas nové páry priberajúcich sa do tanca. Prichodia i tí, čo si hlavy močili na dvore, občerstvení, so svojimi tanečnicami, a chytajú sa do tanca s kyprou vôľou zas. Už zakryli jej ich zpred očú, zas je mravenište, a Viera zas je v obručiach.

„Zver divý, čo chce?“ búri sa v duchu Viera, nemohúc sa ani hnúť. Líca zalieva jej krv studu a vzbury. Tak je tuho pritiahnutá k jeho krásnej postave, že cíti i tlkot jeho srdca. On skláňa hlavu k nej zas a očami s rozkošou hlce jej tvár, na ktorej pery potriasajú sa v utláčanom plači.

„Dosť! ja nevládzem!“ rečie duseno Viera, a zastane, vydychujúc namáhavo.

„Opri sa na moje plece, duša moja… Čože by si nevládala? Sedliačku by srazil jeden tanec s nôh? Či na Metlišti rastú také cintľavky?“ I hľadí jej do tváre s výrazom výsmechu. „Celú noc budeme tancovať… ja ťa z rúk nevypustím!“ Plamenné oko jeho zaskveje sa zlovestne. Trp, pani, keď sa ti chcelo so mnou si zahrávať…

„Pozná ma!“ lká ona v sebe zničene. „Vie, kto som, a každým slovom ma bije, odpláca, pomstí sa, i každým pohľadom.“

„Zadusím sa!“ povie bezzvučno.

„Nezadusíš sa, neboj sa nič, moja krásna. Veď si nevyrástla v panskej svetlici, že by si sa zadúšala pri nás? Ale ak ti bude zle, vyvediem ťa na čerstvý vzduch, a keď mne bude po vôli… Ty si mojou tejto noci!“ V oku jeho, upretom na jej tvár, zaskvel sa už nie výsmech, ani pomsta, ale plameň vášne. „Ty budeš moja do rána…“ opätoval ešte raz, kým ruky jeho tuho sťahujú ju k sebe.

Viere zatočila sa hlava. Srdce zabúšilo jej úžasom. Čo ten chce? A smiešanou mysľou, nejasnou i od spary a tanca, derie sa jej predtucha niečoho hrozného.

No tu pretrhla sa struna bačikovi Ondrovi a hudba zastala odrazu. Páry, ako rýchlo sa vrtily, tak rýchlo prestaly, a oči všetkých letia k hudcom. Nato rozpadajú sa a rozchodia, jedni hrnú sa von. Hagara prestal tancovať tiež, no nepustí od seba tanečnicu, hoci ona chcela za druhými. Jednou rukou mocne ju drží okolo pásu, druhou utiera ručníčkom pekné čelo od potu, stojac vprostred izby.

„Hrajte, bačik, hrajte ďalej!“

„Razom, razom, synku,“ na to ten, a napráva husle s pilnosťou. „Hneď bude struna na mieste… ľa, vidíš, už je aj! Veď mi je samému kvôli, že si sa rozveselil.“

„Bude to obraz uchvacujúci, vidieť ich tak samých tancovať,“ myslí si Hana naboku. Kývne Viere hlavou, aby ju posmelila, lebo zdá sa akousi zmučenou, i čaká, príjemne dotknutá, kedy zaznejú husle a začne sa tanec. No vtom niekto pribehne k stolu a zafúkne na lampu, s krikom:

„Da ver budeš vidiečanky vykrúcať ešte aj v druhom tanci! Nemáš dosť pekných dievčeniec v dedine? Počkaj!“

V okamžení nastala tma. Ľudia zatíchnu, udivení na chvíľku, potom spustia smiech a krik.

„Tože kto? Ovad! Zapáľte! Dajte švíbalky… kto má zápalky? Báčik Paľo Kukliakovie, vy ste fajkoš — vy máte!“

„Veď to Kocúrkovie tetka zafúkli!“ zvolal jeden piskľavý hlas. Mládež, ako nastala tma, hrnie sa von. Hagara pozrel k stolu, zadivený tiež a vtom na moment popustila ruka jeho pás Vierin a tá v tom okamžení, použijúc to, vyšmykla sa z jeho ruky a chváta od neho preč. Gentleman strhol sa, keď ju už udržať nemohol. Z úst odznela mu zloreč. Potrhne krásne husté fúzy a skočí, aby ju dochytil, no ona skočila nabok od neho, prešuchla sa k oknu za ženy, rýchlo predrala sa medzi mládež a potom ňou vytisnutá dostala sa do pitvora i na dvor. Ztade uteká tmavým dvorom proti schodom bytu Haninho, ako pred požiarom, a vbehne do kuchyne.

„Strašné!“ šepce tam, vydychujúc, i klesá na lavičku pri stene ako zlomený kvet. „Strašné a neslýchané… Kto by to bol čakal? kto by na to bol pomyslel a to predvídal?“ a ľakom trašie sa celá. Chcela dobrodružstvá — tu to má. Túžila za silnými otrasmi — má ich, žiadala si prežiť čosi neobyčajného — tu jej je… Čo to chcel robiť? Čo strašného mal v úmysle?… Veď ju on poznal.

Hľa, na čo vyšlo jej veľkolepé podujatie ľúbiť syna ľudu. Tá láska, ktorá mala ju ideálne do hrobu doniesť, doniesla ju vari do skazy. Či ona to chcela?… No, pekne sa vydarilo i sbieranie výrazov a reči!

Skočí, a behajúc po tehlách kuchyne, v zúfalstve stíska si ruky, temer si prsty dolámuc.

Čo robiť? Kde sa podieť? On povie pred svetom, vezmú ju v klebetu, a potom čo?

Pred ňou priepasť, hlboká, čierna…

Na pitvore zavrzly dvere a ozvaly sa kroky. Viera zastala so zatajeným dychom, a oči s hrôzou upiera na dvere. Či to nie on? Ide po ňu a chce ju… Dvere rýchlo otvorily sa; dnu vošla Hana. Tvár jej je vzrušená, v očiach hnev a pohoršenie.

„Ty si tu?“ rečie Viere akosi s výčitkou; tá klopí zrak pred ňou. Naozaj nebolo pekne na Hanu zabudnúť a nechať ju. Možno sa bili tam?

„Pomysli si, čo sa mi stalo!“ Hane chvejú sa nozdry od rozčúlenia, na zvädnutých lícach červené fľaky. Ide k dverám svetlice, že ich odomkne, no ledva môže trasúcou rukou kľúč do plechu strčiť.

„Poď do izby. Soblečieme sa, môže prísť niekto, a vidí nás… pomysli si, čo sa stalo!“

Prešly do izby; Viera zastala naprostred, zabudnúc o sebe, a spytuje sa:

„Čo sa stalo?“

„Nebola by sa nazdala, že je náš Gentleman taký zver!“

„Čo vravíš?“ strhla sa Viera, a horúca krv zaplavila jej líca.

„Zver! pošiel z rozumu… zbláznil sa. A akú vysokú mienku mala som o ňom!“

„Čo spravil?“ spytuje sa, ledva dychu popadnúc, Viera.

„Čo spravil?… Ako sme vyšli na dvor, keď tá hlúpa Kocúrka zahasila lampu zo žiarlivosti, že vidiečanku vykrúca, tu von pred dverami schytil ma, zdvihol a niesol hore proti sadu… Ktovie, kde mal úmysel ma odniesť…“

„On?“ povie so zdesením Viera. „A potom?“

„Potom? To bolo najhoršie, že som kričať nemohla, nechcejúc sa prezradiť. Brániť som sa nemohla tiež, držal ma ako v pazúroch. V sade pri komorách zastal a pustil ma na zem. Ktovie, či nevládal ďalej a či sme boli pri cieli. I začal ma divo bozkávať. Ja som sa chcela vytrhnúť a v borbe s ním sošmykol sa mi ručník s hlavy, a on, neviem po čom, poznal ma a odstrčil od seba nahnevaný. „Tak si to ty, stará baba, a nie tá druhá — choď do pekla!“ povedal. Tá druhá tedy, ktorú chcel, bola si ty.“

Viera spustila sa na diván. Pred očami mení sa jej, celá izba tancuje. Srdce chveje sa jej hrôzou a pery jej osinely. Gentleman ju chcel odniesť, a ju čakala ktovie aká záhuba…!

„Pomysli si môj strach, a pomysli teraz moje sklamanie! Vždy držala som ho ako ideál z ľudu — ako vzor. Bol aristokratom medzi nimi — pravý Gentleman. Úctivý, temer zdvorilý, a on bezbrannú vidiečanku, ktorú videl raz, uchváti!“

„Neslýchané, neslýchané!“ šepce Viera. „Na šťastie nás nepoznal.“

„Ba na nešťastie, že nepoznal. Už som chcela povedať, kto som, ale by sa bol do smrti hanbil predo mnou, lebo opitý nebol, žiaľ, tak by sa mu to ako-tak ešte dalo vyhovoriť. A či bol opitý?“

Hana pomaly utišuje sa. Spľasnuté líca, rozčervenelé od pohoršenia, chladly a prijaly svoju obyčajnú bledosť. V srdci už len žiaľ cíti. Veď tak ľúbi ten ľud, a v ňom i jeho, a tu čo sa stane!

Skladá so seba šaty-kroj, pozorne ho shybujúc, a odkladá nabok.

Viera sedí na diváne, čelo v dlani držiac, ľakom ako ohlušená. Skaza a záhuba čakala ju, ak by ju bol dochytil, a nie Hanu…

„Potom som sa pustila teba hľadať, no preň vyšla jeho mať, ženami privedená, aby ho odviedla, nuž prišla som — o teba báť som sa potom už nemusela… A vyzliekaj sa už aj ty. Jedenásť hodín je — budú doma pre teba nepokojní.“

„Môj Bože, ak by sa tak bolo niečo stalo s ňou, a ja som ju zaviedla ta,“ myslí si zhrozená. „Na šťastie zmizla zo svadby včas.“

Viera soberie sa s divána. Soblieka so seba šaty, vždy len na Hagaru mysliac. Tvár jej horí, že ju bolia od toho líca, ale pery trasú sa jej zimou. Ochorie vari od otrasu citov… umrie — a to by bolo najlepšie!

Hana, už preoblečená, vyšla do komory hladať niečo posilňujúceho pre seba i Vieru, ktorá zdala sa jej priveľmi zmorená. Viera, ako ostala sama, šmarila šaty-kroj na zem.

„Tieto handry protivné, tie daly nás do rúk tomu lotrovi!“

Doma už rodina spala, len Oľa si umývala v kuchyni snehobielu tvár v potočnej vode, keď Viera vrátila sa od Hany.

„Kde ste boly s Hanou?“ povie Oľa namrzená. Bola by už šla spať tiež, ale musel niekto čakať na Vieru, i nechcela, aby to rodičom ostalo. „Slúžka dva razy chodila za tebou.“ Už zas aké neriadnosti berie na seba. Či div, že je každý nespokojný s ňou?

Keď išla Viera cez rodičovskú izbu, mať nespala tiež, hoci ležala v posteli, čakala na ňu s nepokojom. Zdvihnúc hlavu s vankúša, riekla jej:

„Čo sa moceš po noci? Jedenásť hodín preč… Kto to videl zatoľko ostať, najmä teraz, keď sú svadby v dedine a ľudia sú popití… Zbláznené ste všetky do tej Hany!“