ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dom Javorčíkovcov trochu stíchol. Spev síce sa ozýva veľa i teraz, Oľa každý deň vyspieva i päťdesiat ľudových piesní, ale huku, veselosti a smiechu je už málo. Hana odišla si pre veci a vzala so sebou i Elenu. Viera skrýva sa do najvzdialenejšej izby, a ujde, keď môže, pred domácimi prácami.

Jej nechaly, Hana a Elena, spísať „Halúzku“ do desiatich exemplárov. Keď iné nie, aspoň takto nech prispeje a pracuje na národa roli. No ona si zaumienila, vidiac zdar a slávu Eleny, že napíše tiež niečo a prekvapí ich všetkých. Preto každý deň rozkladá diela Vajanského a píše.

Už pol novely má hotovej. Novela bude dojemná — Viera ráta na veľký efekt. Hrdinka umrie a novela bude sa končiť vzdychom: Bože, Bože!

Píše najradšej večer. Keď skláňajú sa tmy, a svet, podľa nej, obkľúčia tajomné moci, vtedy je citom najlepšie prístupná — nuž preto. Ale dnes bolo súdené, že nebude písať. Ako došívala Oli blúzu ľahkej červenej látky, horiac netrpezlivosťou odísť do poslednej izby, dvere sa rozletely a dnu s veľkým hrmotom rútil sa Matej Vodnár. Hodil palicu i klobúk za dvere a s výkrikom:

„Dobrý večer vám, drahí ľudia!“ cválal stískať so srdečnosťou ruku, ktorú najskôr dopadol.

Najbližšie bola Viera, schytil teda tej.

„Ako sa mi máte? Večnosť, ako som vás nevidel!“ kričal hlasom vreštiacim, úprimným, temer ju ohlušiac.

Viera zľaknutá neodpovedala (síce to ani nečakal, on s krikom, úplne rozcítený ponáhľal sa k domácemu pánovi), ale s čelom, plným úzkosti, myslí si:

„Načo tento teraz prišiel, keď je Elena nie doma?!“ I obzerá, si ruku, ktorú bol schvátil, či jej ju nedodrúzgal, alebo či jej krv nevystriekla zpoza nechtov. „Nič jemnosti nemá, nič elegancie, tento barbar!“

Matej, keď všetkým ruky vystískal, nevynímajúc ani vážnej domácej panej a pána, hodil sa na najbližšiu stoličku a vyfukujúc vyňal belasú šatôčku z vrecka a začal si utierať dopotenú tvár a krk.

„Uf, horúčava!“ volal. „Celou cestou som šiel bez kabáta a klobúka, ba i bosý Červenou dolinou… Dovolíte, aby si kabát složil? Dopotený som, ako… ako…“

Kôň, chcel povedať.

Slečny zľaknuté zamenily pohľady. Domácemu pánovi, ktorý ho rád mal, pohral úsmev okolo úst.

„Azda lepšie bude, keď sa prezlečiete,“ rečie domáca pani. „Dám vám suché šaty.“

„Ešte kabát dolu ako kováčsky tovariš!“ myslí si Viera, hnevajúc sa. „Či si ozaj i topane neshodí?“ I čaká so strachom, že spraví i to.

„Ale načo?“ odpovie kričiac panej Vodnár. „Nebudem vám drať háby. Kabát si složím, aby mi skorej uschla košeľa. Kabát dáme na slnce — tiež je ako voda.“

A Matej už ho aj začal vyzliekať, pre čo obe slečny pobraly sa z izby, Matej, zbadajúc to, spravil úškľabok. Zapäl kabát rýchlo a zvolal:

„Čože utekajú tie dve panie? Vari preto? Parom vzal i tú etiketu… Ja som človek prostý… Dajte, milostivá pani, tie ničomné šaty, preoblečiem sa teda!“ zvolal roztrpčeno.

„Ale je to chalan, ten Matej!“ riekla Viera Oli v druhej izbe, kde vyšly, kým sa preoblečie. „Nič zdvorilosti nemá, ani vkusu.“

„Originálny človek,“ odpovie Oľa vyhýbavo.

„Ba ozaj prečo prišiel?“ povie ešte Viera. Teraz už nemôže dokončiť šitie a nemôže ísť písať novelu, ktorá sa bude končiť tak dojímavo: Bože, Bože!

„Ba či dlho zabaví sa tu?“ trápi sa ďalej. Ak dlho, tak teda ani „Halúzku“ nespíše, ako jej naručily Elena a Hana. I berie sa do ostatnej izby, aby aspoň pozrela tú prácu, keď ju matka pristaví.

„Nejdi nikde. Treba bude zamiesiť na halušky — to Matej rád.“

Viera stŕpla. Miesiť na halušky? Veď nedávno sa mu to varilo. Či sa mu naveky musí po vôli variť? Zastane vo dverách nerozhodne, potom vracia sa zpät, v duchu s reptaním. Či je zasa jej týždeň na varenie? Ako by vždy bol na nej rad. Týždne sestier trvajú po sedem dní, jej dva roky…

Uviaže veľkú zásteru pred seba, aby si čisté šaty nezamúčila, a prichystáva sa k robote s jedom v srdci na Mateja.

„Na druhý raz nech sa prezvie, či je doma Elena, ktorú zbožňuje, a tak potom nech príde k nám!“

„Tak to bude strašne dojemné!“ myslí si hneď potom, naberajúc lopatkou múku na tablu, „keď novela skončí sa slovami: „Bože, Bože!“

Lebo novela, to je teraz hlavná vec jej žitia.

„Hanu to k slzám pohne — a Elena sa rozosmeje!“ napadlo jej zrazu. Lebo Elena všetko, čo je smutné a tmavé, obráti na radosť a žart. A Viera aj sama spustí smiech. Akási blaženosť naplňuje jej srdce. Budúže prekvapené, keď podá im „Halúzku“ a v nej i jej novela! Národu slúžiť je predsa krásna vec a slávna!…

„A vy čo robíte?“ zakričal jej niekto za chrbtom. To prišiel do kuchyne Vodnár, preoblečený do šiat otcových. Dlhý kňazský kabát siaha mu po päty a robí ho smiešnym.

Viera strhla sa prekvapená na jeho krik, no pozrúc naň, spustila smiech.

Vodnár prv nevedel, prečo sa smeje, no pozrúc na seba, porozumel a spustil sám: „Hahaha!“

„Páčim sa vám? Haha! Mám česť predstaviť sa vám ako velebný pán farár z Pohoria.“

„Ale vyzeráte!“ smeje sa ona chichotajúc sa. „Rozdriape sa ten kabát na vašom tučnom chrbte!“

„A čože… taký som hrubý?“ obzerá sa na seba zboka nabok Vodnár, potom kričí: „Zaplatím vám zaň, ak ho roztrhám. No, koľko je hodna tá viecha? Hoci som obšivkár, smrdiaci grošom, toľko, čo tento kaftan stojí, ešte vládzem.“

„Hahaha!“ smeje sa Viera, hoci sa hnevá, že nový kabát otcov nazval viechou. Ale že o sebe riekol, že je obšivkár, teší ju veľmi.

„Ozajstný obšivkár, najmä…“ tu zakryje si rýchlo dlaňou ústa, zamedziac ďalšiu reč, a smeje sa, smeje. Matej zadíval sa na ňu dobráckymi okrúhlymi očami, nechápuc ju, pokrútil hlavou a odstúpil. Pri okne stála Oľa, štíhlej, peknej postavy, tam čímsi zamestnaná. Pristúpil k tej, tvár sa mu vyjasnila a už kričí:

„Na Pohorí slnce nikdy nesvieti?“

„Prečo nie?“ spýta sa Oľa, spanilej tváre, pokojná, hoci tuší, čo povie Matej.

„Ste biela sťa kvet ľalie!“

„Ľa, tej vie pekne povedať — mne nie,“ myslí si Viera chvatom, miesiac cesto na table. „A či som taká špatná?“ Obzerá sa za zrkadlom, naproti odboku visiacim na stene. Pekná tvár s červenými lícami, ale s temným výrazom očú, pozerala ztade na ňu. Viere zatrepotalo srdce. Obraz je to uchvacujúci dosť, len ten mračný výraz očú ho kazí. I hľadí dať tvári milý vzhľad, úsmev spraviac na líca.

Do kuchyne, ktorá bola priestranná, čistá a príjemná, prišla matka a pozdejšie i otec. Posadali podomácky okolo stola, vydrhnutého nabielo a dali sa do rozhovoru. Oľa v červených šatách, ktoré obzvlášte dobre pristaly k jej bielej tvári, sadla si ta tiež a zúčastnila sa milo v rozhovore, — a Viera bola hotová v duchu reptať zas.

„Ako pekne vie sa držať Oľa. Sedí pokojne na lavici, netrhá sa, nepáli sa, neostýcha, nečervenie. Len na mne nič správneho…“

V kuchyni začína byť horúčava — voda na halušky vrie. Páni pohnú sa od stola, chcú ísť do chladných svetlíc, no tu vstúpil do kuchyne Hagara. Nesie kľúče od nového domu.

Odkázali mu, že Hana príde v najbližších dňoch a on sa strojí na týždeň do jarmoku do tretej stolice, i doniesol ich sem.

Páni vrátili sa, obstali ho a idú sa s ním shovárať, posadajúc si zas za stôl. Matka ponúkla i jeho sadnúť si. Oľa podala stoličku, prívetivo sa prihovoriac. On ďakoval, ale si nesadol. Je mu vždy nahlo…

Viera dudre v duchu zas:

„Oľa vie s ľudom zaobchodiť — ja nie. Ja som na nič nie súca. Ani k sedliakom, ani k pánom sa nehodím, ani k ničomu!“

„Počujte, slečna Vierka!“ nakloní sa v tú chvíľu celkom k jej uchu Matej, s akousi dojatou a starostlivou tvárou. „Aká je to osobnosť, tento človek? Nadbytok, prepych krásy! Je ako nejaký preoblečený… preoblečený… barón!“

Viera odtiahla sa ďalej, opustiac pery opovržlivo, že jej ovial teplou parou ucho, i pre jeho slová o Hagarovi.

„Preoblečený barón?“ smeje sa v duchu. — „Najmenej knieža!“ Pohľadom hodí po rovnej, krásnej postave Hagaru a oko jej zaskveje sa v obdive. „Kráľovská krása, a ty sa môžeš skryť pred ním!“

„A malý Janko je už nie chorý?“ spytuje sa cirkevníka pani farárka prívetivým hlasom, a hneď i radí niekoľko liekov na jeho chorobu.

„Nebudem sa ja v ňom tešiť zaveľa,“ povie on, potlačiac vzdych. „Veď som už aj obanoval, že som vyhútal s tým novým domom. Načože mi bude, ak chlapec umrie? Ja sa tu neobstojím…“

„No, no, Janko!“ chlácholí ho pán otec. „Len naozaj nemieniš ísť nazpät do Ameriky? Vravela tvoja matka čosi, že sa ta sberáš… Oženiť by si sa mal!“

Hagara hodil rukou.

„Ak chlapca utratím,“ povie akosi ticho, „nik mňa od toho neodhovorí…“ Tu zacítil na sebe zrak Viery, obdivujúcej ho. Skrútol hlavu a pozrel jej do tváre tmavými krásnymi očami akosi vážne, nespustiac ich s nej na moment. Viera zmýlila sa, stiahla obočie a odvrátila sa.

„Protivná!“ myslí si srdito. „Ani pohľad jedného z ľudu nemôže strpieť pokojne. Elenu i Oľu, čo by sto očí vysielalo strely k nim — nič nedojme!“

Hagara odišiel a Matej rozkročil sa pred hostiteľom a škrečí:

„Baťko môj, ak každý váš cirkevník má toľko krásy, ale nielen krásy, ale i, povedal by, ušľachtilosti a vážnosti v držaní, tak je vaše duchovné stádo… stádo…“ i nedopovie dojatý a premožený.

„Bol v Amerike za tri roky. Tam ľud náš naberie si isté sebavedomé držanie. Zažije slobodu i vzdelá sa kus,“ vysvetlí Javorčík. „Hagara — či Gentleman, ako ho devušky volajú — tým viac. Zato i tvrdo mu je privykať už doma. Ostatne on vynikal už aj ako chlapec. Otcovi jeho radil som dať ho do škôl; chlapec tiež túžil učiť sa. No náš ľud nerád opúšťa staré zvyky. Otec chcel, aby len na nagazdovanom majetku žil tak ako on, pracoval, shŕňal, shromažďoval, lopotil… Aby ho lepšie pripútali, oženili ho celkom mladého, ako druhých majetných mládencov, na písma.“

„A predsa napriek bohatstvu a ženbe odišiel do Ameriky,“ povie na vysvetlenie i domáca pani. „Ani nešiel hromadiť ako druhý, ale — možno inak žiť. Ako sme počuli, čo zarobil, to strovil… Možno sa učil. On síce tají, ale to vidno na ňom i tak. Keď mu otec umrel, na veľkú prosbu matky a ženy prišiel nazpät — a žije ako druhí…“

„Shŕňa, lopotí,“ podotkne Oľa. „A kto zná, čo vynikajúceho by bolo z neho, keby sa bol vyučil.“

„Krásny kus človeka! Syn slovenskej matere, syn nášho ľudu!“ rozciťuje sa Matej v nežnosti. Chodí po izbe, nadhadzujúc sa, a dlhý kňazský kabát ochvieva sa na ňom ako viecha. Naraz obrátil sa k Viere, zvolajúc:

„Obzrite, prosím vás pekne, ten môj odev, či je už suchý.“ Domáci sa usmiali. Pani poslala slúžku obzrieť odev na dvor a Viera dobre sa nezájde úžasom a urazenosťou.

Ona má sa dotknúť šiat mladého človeka… blázni sa ten, či čo?

Po večeri, keď druhí všetci boli v najlepšej nálade, ona, už úplne rozrušená, vybehla do záhrady do samoty.

„Nič som nenapísala dnes, nič!“ vraví si zúfale. „Ani blúza nedokončená… a to všetko pre toho… pre tú… pre to…“ I nevie, akú nádavku použiť v rozčúlenosti svojej na Mateja. Chodí strmo po širokom chodníku popod stromy, líca i oči jej horia.

„Načo prišiel teraz? Veď vieme, že za Elenou túži, a mne toľko času ukradol, keď ma opanovalo toľké nadchnutie pracovať. Óh, Geľo! neslýchane ho nenávidím, neslýchane!“

Zastala pod hruškou, kde naboku mala kvetné hriadky, a obzrie sa dookola zadivená. Kdeže je to? Veď sa zariekla chodiť sem večer, od onej chvíle, ako ju preložil cez lesu Čierny… Či je ozaj nie i teraz tam za lesou? Viera so strachom pozrie v tú stranu a tvár skúpe sa jej horúčavou. Tam stojí Čierny, Ivan Hrozný, a pozerá ticho po záhrade. Na pleci má flintu, z kapsy na boku visia mu vtáčiky, o hlávky na motúze popriväzované, usmrtené ním. V záhrade nie je nik, len Viera. On uprie jagavé čierne oči na ňu, a vidiac jej ustrnutie, hneď zaskvejú sa mu pochabou vôľou.

„Ach, ach, dva týždne, ako nádej moja ma oklamáva, dva týždne láska moja trpí, dva týždne viera moja klesá — dva týždne, ako som vás nevidel… Prečo neprídete už k nám, skvúcej krásy slečna?“ Vraví, klaňajúc sa nad lesou hlboko. „Prečo neprídete?“

Viera počúva jeho chvály, no netešia ju už viac. Vie už teraz, že všetko to je len žart a výsmech u neho. Stisla zuby vzdorovito.

„Prečo nechodíte už k nám, prečo?“ reční on, tam stojac za lesou na skale, keď nič neodpovedala. „Zabudli ste na mňa a biednu priateľku vašu už cele?“ prispomenul sestru, keď len mlčala.

„Ja sa hnevám na smrť!“ rečie ona a pery sa jej zatrasú.

„A ja na túto lesu,“ odpovie on, a oči smejú sa mu potešením, že sa ozvala. „Keby nie ona, bol by som pri vás!“

Viera nezasmiala sa a nechcela zbadať, ako on vyvrátil smysel jej slov. Bude sa držať dôstojne, ako by sa Elena alebo Oľa správala — nech mu imponuje. Ale či vie, ako ďalej odpovedať, aby bolo dobre? Nie. Nevie sa obrániť; s ňou môže každý nakladať, ako chce… radšej by bola touto hruškou tu!

„I klavír ostal osirelý, túži za vašimi ručičkami,“ začína zas on, zvedavo hľadiac na ňu ligotavými očami. „Odvtedy onemel úplne.“

Odvtedy! Viere tvár očervenie a oči nevdojak padnú jej na prsia Čierneho, kde padla jej hlava, keď sa potkla pri klavíri a on ju zachytil do ramien.

„A vzdychá aj majiteľ jeho…“ pokračuje Čierny, keď ona nepovie nič.

Hm. Čiernemu zastal rozum. Ako statne sa správa, hľa! Myslel by, že je to ani nie tá zbabelá Viera, ktorá sa tak teší, keď jej dvorí. Očú k nemu neobráti; do nich pozrieť bráni si žiarlive… Keby bola väčšia tma, šiel by k balzamínam — no ale i takto prinúti ju vravieť…

„Vzdychá i gazda jeho… v onú chvíľu ostatného hrania pri klavíri bol blažený, ako nikdy ešte — a nikdy nebude!“ vypovie, stojac za lesou na skale, a spraví úškľabok opovrhovania sebou, že jej to na pamäť uvádza. Viere krv zovrela, vzbúrila sa a zaliala tvár. Líca pália ju, že ju to zabolí. Zachvela sa prudko, no spamätá sa predsa a mlčí.

„Vrah!“ nadá mu v duchu so zúfalstvom.

Na ústach Čierneho zjavil sa divný úsmev; rečie ďalej:

„Vzdychá odvtedy, ako ste mu lásku vyznali…“ postál na chvíľku, uprúc oči na ňu zvedavo a doloží tichšie: „totiž, že ma nenávidíte…“

„Aj vás nenávidím!“ zvolá ona vzbúreno. A vypovediac to, cíti nesmierne obľahčenie. Čože si dovolí povedať jej ešte, tento zlosyn?!

Jagavé oči učiteľa zablysly sa podivne. Teraz ako by jeho pochytil vzdor. Pozrel, koľká diaľka k nej, ako by mal úmysel skočiť ta s úmysly nedobrými — no nespraví.

„Dobrú noc!“ zavolá nečakane, a skočiac so skaly, ponáhľa sa preč potemnelou ulicou.

„Chvála Bohu!“ myslí si Viera po jeho zmiznutí. Bolo jej už i ťažko v tej úlohe ukázať sa vznešenou. Lebo už vie, že sa len vysmieva i tento, a jej krásu nik neuzná.

„A predsa…“ myslí si, oprúc sa o hrušku, ktorou radšej by bola, „ja mohla by milovať tohto. Mnícha tu niet, a milovať jeho bola by tiež láska beznádejná…“

„Oh, nie!“ odvrhuje to prudko, ako jej prišla na um udalosť pri klavíri, jej potknutie a jeho objatie. Možno mohlo by sa také prihodiť ešte raz, a také nesmie sa stať viac v jej živote. Tak koho má teda milovať?

Viera rozmýšľa a hľadá v duchu medzi známymi. Naraz vynorila sa jej pred myseľ rovná postava krásneho Gentlemana. Viere tvár zarudla krvou prekvapenia a srdce zabúchalo ľakom. Potom oči zblčaly jej nadšením. To je, ktorého hľadá! Ktorého možno milovať láskou ideálnou, beznádejnou, smrteľnou… On, syn národa!