ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hane Čepčinskej radili doktori ísť bývať na dedinu. S jej chorobami — má ich totiž sto, päťdesiat opravdivých a päťdesiat primyslených — nevedeli si už rady, ale i zunovali jej večitý neduh, ktorý darmo odpudzovali od nej od jej mladosti až po časy vädnutia. Vychytili, že spása pre ňu jediná je život na dedine. Ona, naučená žiť už len podľa predpisov, prijala i túto radu bez odporu. Hneď písala do malej dedinky rodine, s ktorou žila v priateľstve, a sotva dostala odpoveď na list, i brala sa k nej.

Teraz už týždeň je Hana tam. Sedí tuvon na dvore pod kvetúcou jabloňou pri stole, dažďom vymytom, vdychuje vonné povetrie do planých pľúc s rozkošou, a pretriasa s rodinou otázku, či by sa nenašiel v dedine dom na predaj. Lebo nechce rodinu obťažovať. Dom ich, fara, je veľká síce s veľkými izbami, ale len troma, ktoré všetky obývajú.

Dedinka sa Hane páči (rodina páčila sa jej vždy), stavaná je na vŕšku, rozprestretá na rovinke. Zdravého povetria je tu dosť — vietor temer vždy veje. Voda dobrá. Potok šumí krížom dediny bystrý — i kúpať bolo by sa kde. Hory nablízku. Tu by ostala. No dedina je odľahlá; panských domov tu niet. Domky sú staré, temer všetky slamou kryté, a čo aj jesto sopár novších, všetky sú obydlené. Nik tu nestavia domy z nadbytku peňazí, alebo pre pýchu, alebo na predaj.

„Tak nenájde sa ten dom, nenájde?“ opätuje Hana otázku už ktovie koľký raz denne. „Dievčatá, rozmýšľajteže ešte!“

Dievčatá, domáce slečny, sú tri. Najstaršia, Elena, krásy rozhodne ideálnej, sedela s jednej strany pri Hane s novinami v ruke — a čítala. Najmladšia, štíhle biele dievča, doniesla si ručnú prácu, vyšívanie akési, sedela s druhej strany Hany, a stredná, Vierou zvaná, nízkej, tenkej a nepatrnej postavy, akosi zahanbená, skromná, či trochu divá a či chúlostivá, alebo všetko spolu, zastala si nabok, ako by nechcela ľuďom na oči.

Deň je krásny. Príroda očarujúca — je jar. Povetrie teplé a plné vône. Nad ich hlavami v hustej korune jablone včiel celé roje hučia, poletuje s kvetu na kvet, prišlé za medom. Vše spadne ružový lístok kvetu im do lona, na hlavu, na stôl. Hana ťahá vôňu do seba ako včela med z kvetu. Veľké sivé oči jej lietajú uveličeno dookola. Obracia sa zas s otázkou k devám, ktoré tiež sú jar a krása.

„Tak povedzte, aspoň nejaký byt nenašiel by sa?“ I vydychuje zhlboka. „Môj neduh, mojich sto chorôb — uznám, že i primyslených — ak tu ostanem, upŕchne odo mňa za mesiac — cítim to!“

„Ak Pekáč nie,“ povie Oľa, pekné, štíhle dievča, najvážnejšia, hoci najmladšia, „tak inde nieto. Ten má dva domy. Jeden, kde bývajú, druhý, ktorý zdedil od ujca, je pustý… možno, že by ten dal…“

„Alebo Hagara! Veď ten vystavil dom nový. Že nám to neprišlo na um!“ ohlási sa Viera za chrbtom, a potom zľakla sa akosi a zamĺkla. Veľké oči Hany, ktoré vedely pozerať tak prenikavo, ako by na dno duše chcely zájsť človeku, uprely sa na ňu. A Hana jej imponovala nesmierne.

„Aj toho sme spomínali,“ povie Oľa. „Ale toho dom je ešte nie dohotovený, a ktovie i kedy bude. Majetok je tam veľký, a ľudí málo.“

„Spomínal aj toho váš otecko,“ prisvedčí Hana. „Teda len jeden je, ktorý by dal hospodu, aj to nie je isté. No všetko jedno, pôjdeme k nemu ešte dnes.“

Medzitým Elena odhodila noviny na vybelený od slnca stolík, a nevšímajúc si rozhovoru — ona nechcela nič, čo starosť robilo, len pekné a príjemné veci — otočila zrak hviezdnych očú dookola a zvolala:

„Krásny deň, krásny čas, krásny svet… viete čo? Básnime!“

Tváre dievčat ožily. Na lícach smiech, v očiach úľuba pre to, čo povedala, i pre ňu samu. Elena je krásy očarujúcej, ducha vždy veselého, je samý žart, a preto miláčikom všetkých. Na hospodu už nik nemyslí. Vážna Oľa, s tvárou ako list ľalie, začala hľadať predmet na sklepanie básne. Viera klepe tiež, no len v duchu, nahlas sa neopováži v prítomností cudzej, mysliac si, že čo ona povie — je bez ceny. Hana zvädnutých líc, schudnutej postavy, bez pôvabov od sto chorôb, rečie Elene, ktorá bola i jej miláčikom:

„Básniť, Elenča moje? No, doň sa!“ Veľké sivé oči svietia jej teplotou, i vraví ďalej: „Tak sa dobre cítim medzi vami. Okrejem, omladnem, ozdraviem tu… a kdeže už, kde?“ povie Elene, keď tá vstala od stola a ide si natrhať kvetov jablone, aby sa okrášlila nimi. „Ty motýľ, už letíš preč! Máš už iné na mysli?“ I sleduje s úľubou jej pôvabnú postavu ako zaľúbenec. Potom padnú jej oči na bielu tvár Ole, pracujúcej na ručnej práci. I berie aj ona pletenie do rúk, ktoré ináč nechýbalo pri nej nikdy.

„Povedz, kto k vám teraz chodieva?“ spytuje sa pátrave a tklivo pozerajúc na jej bielu tvár. „Čierny je tu ešte? Neoženil sa a chodí k vám?“

Oľa sa usmiala. Odpovie na otázky:

„Čierny je tu. Neoženil sa a k nám nechodí.“

„Prečo nechodí? Stal sa lumpom, však, a sa odnárodnil?“

„Stal sa lumpom, ale sa neodnárodnil. A čím väčší lump je, tým väčšmi sa nás stráni a tým menej chodí k nám.“

„Sestra jeho je s ním?“

„S ním. Ale ani ona nepríde nikdy; my k nej tiež nie, vyjmúc Vieru. V dome ich je vždy plno kadejakých pobehajov, lumpov.“

Hana zdvihla zrak k Viere, skromne na strane stojacej, ktorá po slovách Ole zašla k sneti jablone.

„Čože, ty talent, ako sa skrývaš!“ povie jej Hana.

Viera zapálila sa zahanbením i nevôľou po uši. Neodpovie, len sa usmeje núteno, a ďalej zájde ešte krok.

„Že ti je Hviezdoslav miláčikom?“ spytuje sa Hana, hľadiac zvedavo na ňu, že sa tak červená. A tá zas zaleje sa horúčavou, ako pri zlom pristihnutá.

„Prečo ma ozaj volá talentom?“ myslí si medzitým roztržite. „To už Elena čosi samopaší!“ Nepohodlné jej je Hanino oslovenie i jej pohľad. Jej totiž nepríjemné je, keď si jej nevšimnú (čo sa často stane), a nepríjemné aj, keď sa zaoberá ňou niekto, lebo sa hneď červená, čo nenávidí pri sebe. K tomu ostrých očú Hany sa bojí.

„Áno, Viera je talent!“ zvolá veselo Elena, dopočujúc reč Hany. Vracia sa k nim cele obsypaná kvetom jablone, okúzľujúca. „Je nadaná, bude básniť, bude spisovať, bude tvoriť!“ A vidiac na tvári Viery zhrozenie, skríkne so smiechom: „Bude pracovníčkou a chlúbou národa!“

Hana zdvihne oči, smejúc sa, ale i prekvapene, k Viere, no tá sa už celá skryla za sneť jablone. „Veď vari básnického ducha máte všetky tri,“ povie potom. „Aspoň tie piesne, čo ste skomponovaly na každú udalosť, prihodivšiu sa na okolí, to dokazujú. Donesže tie sošitky, Vierka, nech sa pokochám… Tak okrejem pri vás a sa rozveselím!“ chváli si zas Hana, milo rozcítená. Hľadí láskave na všetky tri, radom, s tváre na tvár, s postavy na postavu.

„Prečo vravíš, že má Viera nadanie?“ rečie, keď sa Viera vzdialila, Elene. „Nevyzerá z nej. Čo myslíte, aký osoh by z nej bol pre národ? Lebo viete, dievčatá, viac ráz som vám to už povedala, že u mňa je to hlavná otázka, a podľa toho cením človeka. Moje heslo je: všetko za národ. Viete…“

„Vieme, vieme,“ smeje sa jej Elena, kvetmi jablone okrášlená. „Tak, čo by bolo z Veranagysám?“ smejúc sa nazve Vieru, ako ju žartom volávali, no ďalej nepovie. Hana z toho, ako vidno, ide robiť vážnu otázku, čo ona zo samopaše navravela. K tomu ju ani nezaujímalo, čo kto bude, z koho čo sa vykľuje, netrápia ju cudzie veci. Žije si voľno, a voľnosť dopraje i druhým.

„Čo je Viera?“ myslí si najvážnejšia, Oľa. „Ja by ti povedala: plytká osôbka. Ľahko žiť, pekne sa šatiť, nič nerobiť, to je jej ideál!“ Ale že je ona nie opýtaná, tak mlčí s prísnym svojím súdom.

„Mne by nikdy neprišlo na um veľké nádeje skladať vo Viere, Elenča,“ vraví Hana, ako by pretriasaly dôkladnú vec. „Už vy dve — to je iné. Kde si ty, Elenka, tam je svetlo, radosť, smiech a dobrá vôľa. Z teba, Olinka, bude príkladná žena a domáca pani…“

„A matka!“ doloží v duchu, „ktorá nám odchová synov a dcéry.“

„Čo by z Viery malo byť zvláštneho? V spoločnosti sa nevie vynájsť, práce domáce robí ako s prisilením — pobadala som. No, možno, že sa mýlim v nej.“

„Nemýliš sa!“ chce riecť Oľa, no nechá tak opäť.

„A ty naozaj už básniš?“ nahne sa Hana s potešením k Elene, ktorá čosi čiarala na biely kraj novín, aby si krátila čas, kým Hana rozvažuje. „Vždy hotová si k činu. Bohatá v každom ohľade, schopná do všetkého, len to je chyba, že sa pri ničom nezastavíš dlho — si ako motýľ. Pravá zlatohlavá letačka!“ Hana položí ruku na hlavu Elene a zhladí jej bohaté gaštanové vlasy, ktoré v lúčoch slnca, prebleskovavšieho cez haluze jablone, zdaly sa zlatožltými. „Len sa teš životu, raduj, veseľ. Tebe všetko pristane, tebe sa všetko dovolí. Buď na radosť každému ako dosiaľ.“

Elena sťahuje krásne obočie a má chuť rozosmiať sa, veselo berúc jej citné lichotenia. Ale Oli, ktorá bola prísna a vážna, nepáčilo sa toľké lichotenie do očú, zvelebovanie niekoho, i začala spievať, aby spravila koniec chválorečiam Hany.

„Vskutku, Oľa, spievajme, spievajme!“ zvolá Elena, chopiac sa toho tiež. Odhodí ceruzu a vpadne čistým, cvendžiacim hlasom do piesne: Sobotienka ide…

Hane prešiel tvárou cit radosti, ide spievať aj ona, len čo hodí pohľadom na noviny, kde čiarala tužkou Elena.

A medzitým Viera v ostatnej rohovej izbe, kde prišla za sošitom piesní, nimi robených, stála naprostred izby, a spínajúc ruky nad hlavu, šeptala náruživo:

„Čo bude so mnou, čo bude so mnou, môj Bože!“

Tak sa jej zdá život neznesiteľným, vše bezcieľnym a nepotrebným, a zas vše takým krásnym, čarovným a dôležitým. Vše tajomný akýsi, že sa nevie kde podieť, kam sa obrátiť, že sa ľaká. Vše neverí a pochybností má plné srdce. Vše zdá sa jej, že škoda narodiť sa, a zas, že je slávne jestvovať. Vše nechápe, čo je svet, čo je život, čo je po živote a čo je človek.

„Čo mňa čaká, čo?“ šepce, plná túžob. „Čo veľkolepého, vznešeného, či nič? Nič? Nemožno!“

A čo je ona? Elena sa posmieva, že je talentom. Naozaj by bola ona niečo cenného, a nie je taká mizerná, akou sa cíti? A či nič… nič je?!

Pristúpila k oknu a pozerá na dedinu, ktorá kúpe sa v lúčoch horúceho slnka. Deň je taký krásny, jasný, príroda taká očarujúca, že sa myseľ temer zmúti od toho a srdce zmätie od citov. Tisíc túžob schytí sa v nej, hnaly by ju preč. Lietať by chcela ponad hory, vrchy, svety ako vták. Srdce zmieta sa jej nepokojom, rozkošou i žiaľom, búri sa, volá. Čo je to? Mladosť? A s každým je to tak, kto je mladý?

„Viera, kde si zatoľko?“ zazneje hlas Olin v susednej izbe. „Nemôžeme sa ťa dočkať. Hana chce ísť do Pekáčov. Veď už štvrť hodiny, ako si tu.“

Viera sa strhla. S tváre zmizol jej cit túžby a opojenia. Oči prijaly výraz splašenosti. Zabudnúc na sošit, ktorý mala priniesť, rýchlo beží von na dvor. Hanine prenikavé oči zbadaly to hneď.

„Nenesieš?“ spýtala sa jej zadiveno, vstanúc od stola.

„Čo?“ zmiatla sa Viera. „Jaj… ozaj…“ I chce sa vrátiť zpät zahanbená a nešikovná.

„Nedoniesla si?“ smejú sa jej i druhé. „Tak čo si robila tam? No už teraz nejdi, ideme do Pekáčov pozrieť dom.“

Viera stala si stranou, znechutená. Zrak klopí k zemi, ako by kto zná aký priestupok bola spravila. Na čelo vysadne jej tieseň. Cíti sa chatrnou ohromne, naproti týmto trom i každému na svete.

„Nič zato,“ rečie Hana, vidiac jej nesnádze. „Keď sa vrátime, donesieš sošit… A takto ľudové piesne nesbierate, Olinka?“ obráti sa k tej, skladajúc pletenie dovedna. Elena šla si pre klobúk. „Ale ty domácim prácam venuješ celú svoju pozornosť, Elenku zas, toho motýľa, to nezaujíma. Ty, Vierka, mohla by si sa do toho chytiť,“ obráti sa zas k tejto, oprúc na ňu očí skúmave.

„Čo na mňa tak pozerá?“ myslí si trápne Viera. „Prebodne ma tým pohľadom!“

„Ja?“ spýta sa zapálená a zamĺkne.

„No áno!“ vetí Hana trochu nespokojne, čujúc neoduševnenosť v odpovedi. Už ju začala hnevať Vierina prílišná ostýchavosť. „Alebo ľudové porekadlá, i to je cenné. Shŕňajte, pozorujte, spisujte! Oľa, Elenka! To bude krásna práca pre teba!“ dokončí zas k Viere a oči jej pátravo behajú po jej tvári.

„Neviem… nuž… a načo ti je to?“ habká nešikovne Viera.

„Načo?“ Na tvár Hany vysadol cit rozhodne nespokojný. Bože, či je hlúpe toto dievča, a vraj talent! pletie sa jej mysľou. „Ako sa môžeš spýtať také niečo, budúca pracovníčka národa, ako Elenka vraví?“ smeje sa jej Hana. Ale vidiac, ako stojí tam s nahnutou hlavou a nepreukazuje žiadnu ochotu, odvrátila sa od nej a povie k Elene a Oli:

„No a teraz zaveďte ma do Pekáčov… Velebný pane!“ zvolá na domáceho pána, ktorý šiel zo záhrady. „My ideme návštevy robiť k vašim ovečkám, dovolíte?“

Pán domu, vysoký, chudý človek, vysokého čela a krásnych rúk, dáva súhlas. Sadá za vybelený stôl, tu pod jabloň, kde prv ony sedely, a slečny berú sa už preč. Tu zabrechá pes proti bráne. Oči všetkých zaletely ta a vtom tváre domácich ožily. Do dvora vstupoval mladý človek strednej postavy, kučeravých vlasov, kníšuc sa zľahka zboka nabok.

„Pán Vodnár, to ste vy?“ zvolali domáci, príjemne prekvapení.

„Ja som, ja!“ zakričal ten radostne, klobúkom mávajúc hneď od brány. Ústa pošklbávajú sa mu v milom cite, keď vidí rodinu pred sebou. Klobúk hodil na lavicu a kričí zmužile:

„Dobrý deň vám, dobrý deň!“ I cvála, aby postískal ruky slečien, ktoré sú najbližšie, nevynímajúc ani Hany, hoci ju nepoznal, že tá temer omdlela divom, a domácemu pánovi chcel ruku bozkať, zmýlený blahom, ledva sa mu obránil.

„Ďuro je nie tu?“ skríkol potom, hodiac sa na ponúknutú stoličku. (Tá sprašťala.) Vyňal belasú šatku z vrecka a začal si utierať doparenú tvár. „Ushovorili sme sa, že príde teraz i on, a že sa tu stretneme.“

„Nie je tu; neprišiel. Tak jemu kvôli ste prišli, a nie nám… ej, ej!“ prehárčajú ho žartom.

„Ale nie!“ skríkne on. „Ja som vám kvôli prišiel, vám,“ uisťuje ich s horlivosťou.

Domáci pán, dobrotivej tváre, ponúkol hosťa do domu, a keď ten odvetil, že je tu von lepšie, upozornil dcéry, aby šly matke povedať o milom hosťovi, ktorý je iste bez obeda, lebo je cesta, ktorú prekonal, dlhá.

„Nesprobujte ísť a netrápte sa s ničím!“ skríkol hosť. „Vzal som si slaniny, aj kus tvarohu dala mi gazdiná do cesty!“ Na dôkaz vyhodil z vrecka kabáta zamastený papier. „Či vidíte, tu bol zakrútený!“

Slečna Oľa, najochotnejšia v dome, predsa šla dovnútra. O chvíľu prišla matka, statnej strednej postavy, krásneho držania a vždy ešte krásnej ušľachtilej tváre, privítať hosťa. Vodnár skočil bystro, aby jej ruku bozkal, a potom, hodiac sa nazpät na stoličku, zvolal na Oľu, ktorá niesla občerstvenie.

„Načo to nesiete? Nepovedal som vám, že netreba?“

Napriek tomu prestreli obrus tam pod jabloň na biely stôl, a Matej Vodnár sadol si k nemu, i dal sa do jedenia s chuťou. Jediac rozprával, s krikom odpovedal domácim, ktorí s úľubou hľadeli naň, počúvali ho a núkali jedlom.

Hana s kritickým výrazom na tvári pozorovala ho, ako jedol s chuťou a ako ho núkali s ochotou. Naklonila sa k Elene a spýtala sa ticho:

„Čo je to za podivná osobnosť, tento pán?“

„Účtovník z R. Priateľ Ďurkov,“ odpovie ona tiež ticho. „Nepredstavil sa ti?“

„Odrodilec, však?“

Na tvári Eleny pohral na chvíľku šelmovský úsmev. Prisvedčila, no hneď obrátila sa milo k hosťovi.

Hanina tvár dostala výraz neprívetivý. Naklonila hlavu a hľadí do svojho pletenia, ktoré bola pochytila zas, v duchu šomrúc:

„Pravda, keď je váš Ďurko ním, akože by bol inakší jeho priateľ? A oni ho, hľa, s akou vďačnosťou prijímajú u seba.“ I cítila trpkosť v srdci.

„Ako sa máte v tom R., pán Vodnár? Ste už privykli?“ prihovorí sa domáca pani hosťovi tiež vľúdne.

„Ah, čerta! Otupno je tam, ani na púšti. Nieto tam nikoho. Kňaz starý, učiteľ starý, notár starý a jeden mäsiar… no…“ hodí rukou.

„Ten má dcéry,“ podotkne veselo Elena, „ktoré dal vzdelať.“

„Má, má také dve levice!“ tu spraví úškľabok, že riekol, ako nemal. Pozrel na slečny, či sa nenahnevaly. Elena i Oľa zasmialy sa, ale Viera hodila naňho so strany, kde stála, mračný pohľad.

„Hľa, hľa, ani sa nepozastavia na divnom správaní sa toho chalana!“ myslí si Hana, odsudzujúc. „Ba milé a zábavné im je to.“

Vodnár, keď už bol pojedol hodnú zásobu potravín, vytiahol belasý ručník z vrecka a začal si utierať dopotenú tvár i kučeravé vlasy.

„Horúčava, horúčava. Dobre by padlo zapiť si studenej vody. Máte tu studňu? Slečna Viera, doneste mi za pohár,“ zavolal s úprimnosťou v hlase.

Slečna Viera stála naboku skromne ako vždy, a cítila sa najmenšou a nepotrebnou ako tiež vždy. Strhla sa, zapálila, pričom oči zablysly jej tajnou zlobou. Pohla sa nerozhodne, ako by nevedela, čo spraviť.

„Dones vína!“ povie otec. „Po pečienke dobre chutí víno. Tam za kasňou v prostrednej izbe jesto vo fľaši — dones, devuška!“

„Neopovážte sa!“ skríkol Vodnár za odchádzajúcou Vierou, ktorá sa červenala od urazenosti.

„Len vodu chcem, čistú vodu! Načo by som vám víno kazil?“

Viera doniesla fľašu s vínom, domáci pán nalial mu do pohára, i sebe dopoly, a Matej vypil na dúšok s pôžitkom, prv domácemu pánovi zazdravkajúc:

„Na vaše zdravie, baťko môj!“

Baťkova tvár prijala výraz láskavosti. Usmial sa a kývol hlavou. Elena riekla s ľúbezným žartom:

„A na váš zisk!“ Potom obráti sa k Hane s iskrou figliarstva v očiach, i rečie tlmene:

„Veľmi milý človek tento Macík, však?“

Len to bolo načim povedať Hane. Tvár jej prijala výraz urazenosti. Skrútla pletenie vedno a vstala.

„A vy kde sa beriete?“ zavolal Vodnár, vidiac to.

Hana sa urazila ešte väčšmi. Ani sa neznajú, a osloví ju tak podomácky, hľaďže ho!

„V dedine mám robotu,“ odvetí cez zuby, i to len domácim kvôli. „Kdeže ste, dievčatá? Ktoráže idete so mnou? Elenka, ideš ty?“

„Ja? Odpusť, keď tak vzácneho a zriedkavého hosťa máme…“ i usmeje sa šelmovsky. „Nech ide Veranagysám, alebo Oľa.“ A okolo červených perí samopaš.

Hana ostala ešte chladnejšia; pozrela za Oľou, čo tá.

„Jaj, už je pozde,“ vyhovára sa Oľa. „Okolo domu bude práca — treba pomáhať mamičke.“

„Olinka nemôže ísť,“ povie i matka.

„Teda, Vierka, ty,“ rečie Hana úplne sklamaná. Pozrie prenikavo k nízkej, nenápadnej a tenkej postave Viery, či aj ona nebude mať výhovorku, lebo je tu vzácny hosť. Viera kročila proti nej.

„Ja idem!“

Hana si vydýchla, čo aj nie očarená. Obe pobraly sa dvorom, kráčajúc nie blízo jedna popri druhej. Hana, vysoká, so vztýčenou hlavou, kráča rázne, Viera, trochu zlého držania, ticho ide vedľa nej.

„Ako sa veselia, akú dobrú vôľu majú v jeho spoločnosti!“ myslí si Hana na ulici, dopočujúc zo dvora vyznievajúci smiech a vravu ostavších. „Divím sa a sklamala som sa. Ako možno odrodilca tak srdečne prijať? Elena je motýľ, že sa zabáva, odpustím, ale on ešte i vážnu Oľu zaujíma. Nechcela ani ona odísť teraz z domu. Túto tu poslali… ba ozaj, ako smýšľa aj táto o ňom?“

„A keby to bol aspoň človek, čo sa týka krásy alebo správania vynikajúci,“ myslí si, keď už prišly naprostred dediny, vždy znepokojená. „Nechcely so mnou ísť! Táto musela, možno tiež nevďačne. No aspoň ju vyskúmam, aká je.“

„Zaujímavý človek, ten… ten… ako sa volá?“ prihovorí sa Viere, bokom pozrúc na ňu.

„Matej Vodnár.“

Viera stiahla posmešne peru na chvíľku, kým Hana nezbadá.

„Obecný…“ povie, no vtom zdvihne pohľad na Hanu zľaknutá, že sa opovážila tak sa vysloviť. Ale nevidiac prísnosti na jej tvári, povie: „Taký je ako sedliak, nemá nič vkusu a jemnosti,“ a to povediac, potkla sa.

„Súdiš prísne, ako vidím,“ povie Hana s úsmevom, v duchu sa tešiac, a jej pohľad stal sa teplejším. I ona práve tak myslela o ňom.

Viera sa rozpálila a zamĺkla. Iste má Hana pravdu, a ona krivdí Matejovi, zato sa i potkla.

Hana spozorovala jej zapálenie sa a myslí si:

„Jesto v nej čosi. Je samý cit, vždy a vždy sa červená.“ I povie jej:

„A či v sedliakovi nič dobrého nevidíš, keď za opovrhnutiahodné pokladáš to pri Vodnárovi, že je ako sedliak? Nerada ty náš ľud?“

Viera pohla plecom, usmiala sa, ale neodpovedala. Hane akosi vzplanul zrak.

„Ľa, maly sme si vziať papier a ceruzku,“ povie.

„Načo?“ spýta sa Viera.

„Ak počujeme nejaký originálny výraz ľudový, zaznačily by sme to. Ja to tak robievam… aj vy by ste tak maly. Budeš aj ty?“ Keď Viera neodpovedala, Hana rečie trochu zlobne:

„Na to Oľa bude súcejšia!“

Viera odchytila oči nabok a zapálila sa zas. Na pery vysadol jej okamžitý zlý cit a na čelo tieň.

„Pravda,“ myslí si, „kdeže by zo mňa čo bolo. Ja som v očiach každého na ostatnom mieste. Všetkým len Elena je všetko, alebo Oľa. Mňa každý uráža, za nič nemá. Ešte i ten Geľo Matej, čo si vodu rozkázal doniesť mne!“

„Rada čítaš?“ spýta sa Hana po malom mlčaní.

Viera pozrela rýchle k nej. Či rada? Veď prečítala i sto románov a inšieho kadečoho. Hlava, srdce i duša jej je cele prevrátená od toho, ani myslieť nemôže už správne.

„Áno!“ odpovie s túžobným vzdychom.

„Veď mi vravela Elenka, že ti je Hviezdoslav miláčikom.“

Zas ticho. Viera sa usmeje, ale rozhovor nenadpriada, a Hana si myslí:

„Chudoba ducha, či čo? Rozhovor viesť s ňou nemožno. Sotva vie viac povedať, ako áno a nie. Predsa nieto nič na nej?“

Došly k domu Paľa Pekáča, ktorý stál na hornom konci dediny ostatný. Dvaja psi vyskočili im naproti s brechotom. Hana zastala, nemajúc smelosti do dvora. Z domu vyšiel chudý sedliak čiernych vlasov a sladkého úsmevu.

Hana poklonila sa vážne, Viera ticho zastala pri nej.

„Vy ste Pekáč?“ spýtala sa Hana.

„Ej, ja; a kto iný? Nik druhý nemenuje sa tým menom v tejto dedine, len ja sám, ani na tomto dvore nebýva nik iný, len ja! Nech prejdú do chyže — máme poriadnu, novú. Vystavili sme si ju v pominulé leto. Aj pán farár boli nám ju pozrieť — nachválili dosť.“

„Veď práve zato sme prišly, aby sme videly váš dom.“

„Šak viem! Vraveli mi o tom pán farár,“ skočil jej on do reči. „Ja dám vďačne chyžu, mám aj dve — ale nie na predaj. Ajaj, mám ja stavania dosť! Aj stará chyža, čo sa mi dostala od báčika Ondra, čo umreli teraz tri roky, je veľká dosť. Alebo im spravím dom nový. Aký budú chcieť, taký im postavím. Ak rozkážu štyri chyže — toľko bude. Čo je mne? Ja som dobrý gazda! Ja vládzem tremárs… tremárs — aj zámok im postavím!“ dokončí zmužile trochu napitý Pekáč. Dlaňou šimrinkuje popred oči Hane, usmieva sa sladko a páchne pálenkou.

Hana hľadí na neho vnímave. Oči smejú sa jej, hoci sa premáha, aby ho neurazila. Viera odvrátila sa a hľadí po dvore, tajne sa smejúc.

„Pre mňa sú zámky nie načim,“ odvetí vážne Hana, „jednému človeku dve izby sú dosť. Potom kuchyňa, komora, a to vari jesto?“

Gazda začne šimrinkovať dlaňou Hane pred očima.

„Jaj, veď jesto, jesto,“ povie nespokojný s jej skromnosťou, „ale ja im pekný dom, ako prichodí, porichtujem. V novom ja bývam s mojou čeľaďou, a starý, čo je odmrť od báčika Ondra, je nie súci pre nich. Nový im vystavím, s gangom. Jesto pľacu dosť,“ ukáže na krásny sad okolo domu. „Na front sa kvety namaľujú. Báčik Paľo Spotkár sú na to majster, tí aj na skrine pekné kvety vedia namaľovať… No veď mám zkade — neboja sa! Ja som hrubý gazda. No však pravdu vravím?“ Obráti sa k Viere. „Mám dva domy, ale v tom starom nebývame.“

„Obzrime ho,“ povie Hana.

„Ten obzrieť? Prepáčia, ale tam nie je súce ísť. Krumple sme držali cez zimu tam. Husi sedely ženám, aj jahence sme odlučovali tam. Lebo ja mám pekný kŕdeľ oviec… Ženy nestačily obriadiť, roboty jesto vždy, chvála Bohu… No tam je nehodno…“ Predsa zaviedol panie, ako žiadala Hana. Ukázal dom — odmrť od báčika Ondra, plný nečistoty. Jazyk vždy mu ide, vyhovárajúc seba i ženy. Hana obzerá prísnym okom všetko a vraví pritom v nemeckej reči Viere:

„Nie celkom nepríjemný. Možno povedať, keď sa vyriadi, že upotrebiteľný. Dom na peknom mieste, na úslní, výhľad na lúky.“

„Že je tak na kraji dediny…“ podotkne Viera.

„Vari sa je čoho obávať preto? Náš ľud je nie zlý, to by si ty mala lepšie vedieť ako ja,“ odpovie Hana trochu káravo. Viera zamĺkla.

„Nuž poshovárame sa ešte, poradíme,“ rečie Pekáčovi.

„Ako chcú. Nech sa poshovárajú a potom mi odkážu. Ja, ak im bude po vôli, prihotujem aj tento starý, pekne, lebo ja vládzem. Toho nech sa neboja, pani veľkomožná.“

„Slečna som ja…“

„Pani slečna, nech sa spoľahnú na mňa.“

Viera odvrátila tvár a zasmiala sa. Hane na zvädnutých lícach prešiel tieň úsmevu tiež. Povravela ešte kus, potom odišly, vyprevádzané Pekáčom a brechotom psov.

„Originálny človek, pozorovala si ho?“ spytuje sa, idúc nazpät, Hana Viery, vnímavo hľadiac jej na tvár.

„Tohto? Sto ráz som ho videla,“ povie Viera s nedbalosťou.

„A nevidíš nič pozoruhodného v ňom — v našom ľude?“

Viera hýbe plecom a červená sa nevoľou. Na tvári má výraz, ako by jej bola tá reč na ťarchu.

Hana sňala oči s nej s nespokojnosťou. Veď táto, ako vidno, o niečom takom ani nerozmýšľa, ani pochopu nemá, ani vôle. Či ich na to otec nenapomína? V srdci zacítila trpkosť a zas prišlo jej na myseľ, ako Vodnára milo prijali. Veď ani nie div. Oni to, že sú Slováci, vážne neberú. Teraz už nediví sa, že ich syn Ďurko odpadol.

„Nemáš ty lásky k ľudu?“ začne Hana po chvíli predsa. „A za našu vec nevedela by si sa oduševniť? To jest… napríklad, či by si nevedela písať a byť osožnou…“ Tu zamĺkne zrazu. Naproti ním oddola ide mladý sedliak s valaškou na pleci. Postava jeho je vysoká a rovná ako jedľa. Počerná tvár, ešte i od slnca opálená, je skoro medenej farby, čŕt neobyčajne krásnych. Oči tmavé, plamenné, svietia hrdo a panovito akosi. Hana, ktorá mala zvyk vôbec každého dobre obzrieť, čo sa jej do cesty trafil, ostala stáť. Zjav sedliaka bol krásny.

„Dobrý večer!“ poklonil sa s akousi milou ľahostajnosťou a úctou, keď došiel k nim. Hana neodpovedala, celá oparená od udivenia; musela Viera zaďakovať, ktorá vôbec, keď boli iní s ňou, neohlásila sa nikdy.

„Pán Boh daj; kde idete, Hagara?“

„Len na salaš… a oni kde sa ustávali, kišasonka?“ spýta sa, tiež zaujímajúc sa svedčno o jej cesty. I prejde pomimo so zdvihnutou hlavou, nepočúvajúc tak veľmi na odpoveď.

„U Pekáčov; obzeraly sme dom.“

Mladý sedliak ide krokom náhlivým, ale pri rečiach Viery akosi postál, i zdalo sa, ako by chcel niečo povedať, no ide ďalej. Avšak spraviac pár krokov, zastavil sa.

„Nech ráčia chvíľku postáť, kišasonka,“ rečie tým istým, nie poníženým, ale ľahostajno úctivým spôsobom.

„Ja by môj nový dom tiež ta dal do prenájmu.“

„Máte i vy dom na vydanie?“ rýchlo zastarie sa Hana, zrakom sa mu do tváre vpijúc. „Nuž teda ideme obzrieť i váš. Pekáčov dom je zapustený, vlhký, ak vy máte lepší, bolo by mi milšie.“ A Hana prenikavý pohľad neodtrhne od jeho tváre.

Mladý chlap s nevoľou sníma oči s Hany pre nepohodlný jej pohľad, ktorým ho temer prehltáva.

„Prepáčia, teraz nemôžem ísť im ho ukázať. Idem na salaš, bude večer; doma tiež nikoho nieto. Zajtra roboty tobôž moc, ale na nedeľu nech ráčia prísť — pokážem im vďačne, pani… pani…“

„Slečna som ja,“ upozorní i tohto Hana.

„Slečna…“

Viera odvrátila tvár, chcelo sa jej zasmiať, a Hane po schudnutých lícach tiež prešiel smiech. Obom prišlo na um, že nepovedal pani slečna, ako čakaly. On zamĺkol. Pozrel na ne. V očiach prebleskol mu svit ľahostajnosti, skrútol sa a ide od nich.

„Dobrá noc im.“

„Dobrá noc! Teda na nedeľu, gazda!“

„Čo je to za nevídaná mužská krása?“ spytuje sa Hana uveličená, uprúc oči na Vieru. „Kde sa tu vzal? Že ste ho nikdy nespomenuly predo mnou… či ani v tomto nič zvláštneho nevidíte?“

„To je iné… ale opitý Pekáč…“ Viera posmešne potiahne perou. Či aj opitých treba zbožňovať, len nech je to „ľud“? — myslí si s opovržením.

„Tak predsa uznáš, že jesto v našom ľude krása, ako i tento človek? Ozaj do očú bijúca!“

Viere zas pošklbly sa pery úsmeškom. Čože ju má upozorňovať naňho, keď ho ona pozná od malička? A aké kázne bude tu držať pre jedného sedliaka! Keby všetci boli takí, ako je Hagara, nuž mohlo by sa povedať to vychytené: náš ľud je krásny. I pozrie netrpezlivo proti fare, či sú ešte ďaleko od nej.

„I jeho vystúpenie je inakšie. Akési hladké a povedomé.“

„Bol v Amerike za tri roky,“ vysvetlí Viera. „Naučil sa anglicky a iných vecí, vravia, že nepracoval tam, ale sa vzdelával. Ostatne vždy bol nápadný, a ako sa ztade vrátil, obzvlášte. My ho len gentlemanom voláme,“ rozpovie Viera na dúšok, merajúc medzitým očima diaľku medzi nimi a domom.

Hana bola zastala na ceste, že sa rozhovorí o tom, čo dobrého a čo zlého je v tom, keď ľud ide do Ameriky, no zbadajúc jej tajné netrpezlivé pohľady, pohla sa rezko vpred. Na tvári má výraz nespokojnosti a sklamania. Nič zvláštneho neobjavila vo Viere. Elena si len žarty robí, vtipkuje, alebo sa Viera zatajuje?

„Márnomyseľnosti je v nej, ako vidno, dosť,“ myslí si, pozrúc bokom po nej, pekne odetej. „Šatám venuje veľa pozornosti, nie tak mojim výkladom.“

Keď prišly do dvora fary, čakalo Hanu zas prekvapenie. Rodina bola ešte pod kvetúcou jabloňou, ale zas bolo o jedného viac, a pri stajni dupotal spenený biely kôň.

„Kto to prišiel?“ spýtala sa Viery mimovoľne, hoc nemala úmysel viac sa ňou zaoberať.

„To je Dežo Belický, podslúžny z Letkoviec.“

Tvár Hany sa natiahla.

„Načo prišiel?“

„Chodieva k nám. Elena sa mu vari páči.“

„Ták?!“ Tvár Hany stala sa ešte dlhšou. Rozumie sa, keď je slúžny, tak nemôže byť náš. Veď to i vrava, v cudzej reči vedená, dokazuje. Vodnár aspoň vravel rečou domu. A dobrá vôľa, smiech ako sa ozýva, hľa! Zabávajú a cítia sa dobre — nič ich neznepokojuje.

Ako prišly k jabloni, Elena pošla jej v ústrety a predstavila nového hosťa. Ten, vysoký a chudý veľmi, s obzvláštnym úsmevom, zľahčujúcim i milým, rezko vstal hneď, kolená v chôdzi ako pyšná paripa. Na čele chvoj vlasov pohodených. Hlavu nesie vyzývavo zdvihnutú, mece ňou veľa a zrak sivých očú jeho je smelý. Poklonil sa pred Hanou hlboko — Viery nezbadal, lebo sa utiahla hneď — pozrel na ňu zvysoka, ale pátravo, pomyslel si: Toto je tá chýrna národovkyňa? a šiel si sadnúť na predošlé miesto k domácemu pánovi a Elene.

Hana veľmi vážne sadla na bielu lavicu naproti a vzala pletenie do ruky, bez ktorého, ako sa zdalo, ani žiť nemohla. Do rozhovoru veľmi sa miešať nebude — je cudzou rečou vedený. Tvár jej je zasmušilá. Na jasnej tvári Eleny zbadala čosi, čo jej napadlo. Bola duchaplná ako vždy, ale oči skvely sa jej zvláštnym novým leskom. Či to zato, že je ten Belický tu? Srdcom prenikla jej obava.

„Tak i takíto majú prístup do tejto rodiny, a prijatí sú so sympatiou?“ myslí si s nespokojnosťou. Hľa, ako prijíma jeho dvorenia Elena. Nie div, a pochopí už teraz úplne, že sa Ďurko odnárodnil… Pozrie bádavým okom za Oľou, no tá je už nie tam. Iste šla pomáhať, ona najochotnejšia, matke do kuchyne, ale Viera stojí tam odboku opretá o sneť jablone, počúva veselý rozhovor, na perách má úsmev a oči jej sledujú bielo odetú Elenu, ktorá v tú chvíľu obzvlášte a s tým svitom v očiach bola čarovná. A Viera má tiež v očiach divný lesk.

„Tá závidí!“ blyslo hlavou Hane, zadivenej trochu. Tak teraz asi by ju už pochopila: srdce Viery je plné márnomyseľnosti. Chcela by byť obdivovaná ako Elena. A Viera v skutočnosti myslela toto:

„Hľa, ako Elenu každý zbožňuje, kochá sa v nej, ľúbi, a mňa nik! Mňa Belický ani len nezbadal, ani sa neuklonil. Ako ona upúta oči každého, vábi, priťahuje — a ja nikoho. O mne nik nevie, že jestvujem. Mne nik neoferuje pozornosť. Ako Dežo očú neodtrhne od Eleny, a na mňa nik!“

Tu prikročil Matej Vodnár k nej — on zbadal, že je i ona živá.

„Prečo sa tak odťahujete od druhých?“ spýtal sa jej, s dôvernosťou tisnúc tvár blízo jej, aby ticho povedané slová lepšie počula. Viera pohla sa a odstúpila o krok. Čelo jej je zamračené. Akože sa ona môže miešať do spoločnosti, keď nevie byť duchaplnou. Neodvetila Matejovi, ale začervenená hodila pohľadom po ňom odboku. Načo prišiel k nej? Keď sa iní neobzrú o ňu, on tiež nemusel sa ustávať.

Matej prizrel sa jej, nechápuc, prečo mu neodpovedá, a odstúpil od nej. Zo záhrady ide Oľa so šalátom na site, pripojil sa k tej.

„Nik, nik o mňa nedbá,“ lká Viera v duchu. „Ešte i tento chalan odstúpil odo mňa!“ Už teraz zas to sa jej nepáčilo. Ostala tam ešte za štvrť hodiny, a keď ju nezbadal, neobdivoval ani potom nik, sobrala sa zpod jablone.

„Svet, nenávidím ťa!“ myslí si rozochvená a ide zo dvora na ulicu. Tam skrútla sa naľavo rovno naproti bielemu domu do školy. Ide medzi ľudí, kde aj ona má cenu…

Vtom Elene prišlo na um poobzerať sa za sestrami, i zhliadla tvár Hany, poliatu tichou melanchóliou. Zrazu nechala svojho rytiera a šla k nej.

„Hana, ja som sa dnes prehrešila,“ rečie tlmene, svojím pôvabným spôsobom sa usmievajúc.

Hana kývla hlavou. Si myslí tiež. Kde by nie — s odrodilcom koketuje!

„No, čujme, ako?“ spýta sa oživená, hotujúc sa vypočuť jej vyznanie.

„Ja som ti povedala, že je Macík Vodnár nie náš — a náš je!“

Hane tvár sa vyjasnila. Rýchlo pozrela v stranu Mateja, stojaceho pri Olinke a šaláte, a zrazu zdal sa i jej milým a príjemným.

„A ten druhý?“ spýta sa chvatom Eleny. No ona zvrtne sa a ide k pánom s akousi otázkou, i nechce o tom hovoriť.