ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tak rytier Belický je zas u vás?“ spýtala sa Hana v jeden deň Viery a Ole, keď tie prišly jej pomáhať pri vybaľovaní vecí a usporiadaní bytu u Hagaru.

Hana popýtala ich o to všetky tri, no Elena ostala doma. Ledva zbadal Belický s chvojou vlasov na čele, že sa Elena vrátila, už priletel na spenenom koni (aby sa dolámalo i to zviera, lebo už i to Hana nenávidí, keď nezošmarí jazdca nehodného) do Javorčíkov, aby balamutil krásne dievča a okradol, olúpil národ oň.

Hanina tvár je bez vôle a bledá. Sivé veľké oči pozerajú smutne — sto chorôb ju dusí. Práca nejde jej nijako. Nálada je stiesnená i u dvoch: Viery a Ole.

Ráno bol pohreb Ivana Čierneho. Ale Hanu to temer ani nezaujíma. Myslí na Belického a Elenu vždy.

„Čo myslíte, chce si ju ten vziať?“ spytuje sa a vzdychá.

„Možno áno,“ odpovie Oľa.

„A čo myslíš, pôjde zaň!“ I vzdychá zas.

Oľa pozrela, nerozumejúc ju, vzdychajúcu.

„Prečo ti to teraz schodí do umu? Veď on prišiel dnes pozostalosť po Čiernom popísať.“

„Áno, aj to použil, aby sa dostal k Elene. Tú vec i notár by bol odbavil… Tak nazdáš sa, že pôjde zaň Elena?“

„Možno pôjde… Život je vážny, a nie hračka, ako otecko hovorí. Zaopatriť dievča treba, tiež otecko vraví… On i mamička žiadajú si to už veľmi, aby aspoň jedna bola do človečenstva uvedená, ako (usmeje sa) ľud vraví… Belický má dobré postavenie, človek sympatický — nič zlého nevieme o ňom.“

„A že je odrodilcom, na tom sa nepozastavíte?“ myslí si Hana s trpkosťou. „Tak nie div, že sa Ďurko preinačil a nebude sa čo diviť, keď i vy všetky odpadnete tiež!“

„Tak teda vydá sa zaň!“ vraví bezzvučno a z pŕs odzneje jej ťažký vzdych.

Viera, ktorá bola zblednutá a mala prečo trúchliť tiež — umrel Čierny, dnes ráno ho pochovali, ale aj že sa prehrešila proti nemu v ostatnej chvíli — bola onemelá a nemiešala sa do rozhovoru, teraz si myslí:

„Ako žalostí, ani nad skazou Jeruzalema. Mlyn by pohla tými vzdychmi. Nemôže dievča za druhého ísť, len za toho, kto ho pýta!“ Potom hryzie si pery v žalosti tiež. Umrel Ivan a ona sa ešte k tomu i previnila proti nemu. Totiž v deň jeho smrti. (Bol i Matej u nich a ten je vlastne príčina všetkému. Začal ju vyznačovať, čo predtým nerobil, čo ju rozčuľovalo a ľakalo.) Prišla ju volať Elena, že idú pozrieť Čierneho, ktorý je veľmi zle. A ona, hoci rada chodila ta a vtedy temer umierala od žiadosti ísť s nimi, odvrkla:

„Čože preto? Nie nám je ničím, a taký lump!“

„Ej, slečna Viera, či tak?“ pozastavil sa Matej sám, a aby ukázal, ako jej správanie odsúdi tiež, hoci málo znal Ivana, šiel k nemu i on.

A v ten večer došla do domu zvesť, že je Ivan už nie živý. Všetkých naplnilo to zdesením, a Viera zostala ako ohlušená. Je to možné, že umrel? A ona čo vykonala? Nešla ho pozrieť v ostatnú hodinu… A to mučí ju i teraz neznesiteľne. Aká je ona? Proti každému sa previní a robí vždy to, čo netreba. Keď nemala chodiť do Čiernych, vtedy chodila, a keď povinnosť kázala, vtedy nešla s druhými. Keď druhí všetci sa smierili, ona vtedy dokázala sa bez srdca; keď druhí odpustili, ona otvorila ústa, aby ho súdila!…

„Veď Elenu chce vziať i ten, o ktorom som vám vravela, ktorého i ona s oduševnením spomína, ale čaká ešte istotu svojho postavenia,“ vraví Hana k dvom; „a k tomu dievča možno aj inak zaopatriť, nielen vydajom…“

„Iste možno, keď sa vyučí niečomu,“ povie Oľa, tiež zamĺknutá — náhla smrť Ivana dojala i ju. „Ale vieš, že oteckov malý dôchodok nedostačí, aby sme sa vyučily na úrad. K tomu otec i mamička majú náhľady tých starých, dávnych, ktorí myslia, že je žena pri boku muža na svojom opravdivom mieste.“

Zamĺkly akosi. Vybaľujú a ukladajú veci, ale ani jednej nejde to dobre. Únavou, tiesňou a zunovanosťou je preplnené povetrie cele. Muka je každej pracovať teraz. Ani nevydržia do konca. Viere už vysadujú kropaje potu na čelo. Ako možno teraz pracovať, keď žiada sa plakať, trudiť, mučiť sa a myslieť o moci smrti?

„Koľko toho haraburdia má,“ myslí si už, temer sa chvejúc. „Čo to nerozdá chudobným národa, keď je taká vznešená… Tak naozaj je Ivan už na cintoríne, a ja tu? A svet sa ani nepohol… i jeho škola stojí?!“

„Prestaňme!“ povie Hana, odhodiac veci od seba. „Dosť sme sa natrudily s tým celé popoludnie… Poďme na čerstvý vzduch!“

Viera nechala prácu hneď — preč, preč z izby čím skorej! Ale Oľa poukladala a dokončila, čo začala.

Vyšly na chodbu, kde stály poskladané Hanine kvety, v črepoch vysadené. Popozeraly najprv tie, potom sostúpily širokými kamennými schodmi. Dvor je čistý. Pozametala ho stará Hagarka ráno, čo nespravili len v sobotu. Ale teraz sa už musí inak dbať aj na čistotu, keď budú mať paniu v dome. Nad starou chyžou, ktorá je naproti novému, peknému bytu Haninmu, býva bratanec Hagarkin, Kríčok, chudobár a neporiadnik. Toho chyža je ošarpaná — špatí dvor. Pred chyžou Hagarovou stojí strom, nižšie studňa na koleso.

Slečny poprechodily sa tam chvíľu, potom šly hore do sadu. Pri humne shrabuje seno stará gazdiná, idú k nej. Postava gazdinej je strojná a pekná ešte. Odetá je čisto; oplecko a čepiec belejú sa jej ako sneh v slnci. Tvár jej je pekná ešte, pohyby obratné.

Na zemi na sene sedí malý chlapček, vnuk jej, a hrá sa s kytičkou kvietia, čo mu stará natrhala a vtisla do bledej ručičky. Dieťa je krásne. Vlásky má belavé, tváričku bielu, ale oči tmavé ako otcove.

„A tento maličký už sedí; nie je už chorý?“ spytuje sa Oľa, zohnúc sa nad dieťa, aby mu líčka zhladila. Stará gazdiná zastala v práci.

„Horkýže nie chorý… Nič z toho nevyrastie, ja vždy vravím… Nikdy nám ten neposlúži, neodmení. Pôjde za materou — to bola taká chorľavá. My sme ju ani nechceli synovi, ale on, že keď sa musí oženiť, tak iba tú chce. Bola krásna ako labuť… Tak, hľa, aj tento je taký chorý, a povedal Jano, že ak umrie, tak on hneď pôjde do Ameriky.“

„Amerika, hneď len Amerika!“ povie Hana, zle dotknutá. „Ako by ani nebolo lepšieho miesta pre náš ľud, len tam. Nuž čože bude z nás, keď sila naša, kvet náš zájde za more?“ vraví, k Oli a Viere sa obrátiac.

„Hneď len Amerika,“ prisviedča pekná starká. „Nemôže ju zabudnúť, že tam inak bolo. Nemôže nijakým činom privyknúť tu, najmä ako mu žena umrela… a nám je tobôž nie zle. Máme všetkého dosť, chvála Bohu. Pravda, kým mu otec žil, nebol v takom jarme, ako je teraz.“

„Ožeňte ho!“ radí, dotklivo hľadiac na tvár gazdinej, Hana. Tá sa usmiala a krúti hlavou.

„Na to ešte ani pohútať… želie za ženou dosiaľ; veď len polrok, ako umrela. Ale sa mu už ponúkajú; nestačím poslov odprávať. Dievka hocktorá by šla zaň… Kocúrkovie… Babuchnovie… A im ako sa páči u nás?“ prejde stará na druhé. „Dosť som sa usilovala aj pri tom kalení, ale sú aj krásne tie chyže, ako kvet… Všetko by bolo dobre, len keby ten Kríčok, môj bratanec, tu nebýval. O nič ten nestojí, iba o hrdlo. Ale sa ho azda zbavíme…“ stará utlmí hlas, hoci nikoho niet nablízku, a tak pokračuje: „Syna mu volajú na prístavky k boháčke-vdovici. Ondrík je mládenec poriadny. Ak sa to stane, starí predajú tuto dom, my ho kúpime a budeme bývať sami na dvore, na pokoji… No, neplač, Janíča, neplač. Čože ti je?“ prihovorí sa dieťaťu, ako to zamrnkalo. Oľa sklonila sa k nemu zas.

„Mali by ste ho kúpať vo vode, čo sa orechový list varí, bolo by mocnejšie,“ radí starej gazdinej. „I čaj z harmančeka je dobrý pre slabého.“

Hana počúva, s úľubou hľadiac na Oľu. Akú spôsobnosť má v obcovaní s ľudom, zbadala už i skôr. Ona sa musí vydať na dedinu. Mnoho dobrého môže konať medzi ľudom… Hana pozrie po Viere, čo tá. Stojí odboku a do rozhovoru sa nemieša. Na tvári má výraz zunovania, v očiach netrpezlivosť. Preč, preč i odtiaľto, i z celého sveta, a ta k Čiernemu…

„Treba sa i doktorov poradiť,“ povie Hana starej.

„Dosť sme sa radili, po nich pochodili — nič nestojí. Ani doktori, ani čo aká múdra žena a spravec jesto kde, vyhľadali sme i k jeho mame — nič nepomohlo. Pôjde on za materou… pôjde prvý za pánom rechtorom. Ľa, ver’ je i tých mladých škoda v hrobe hniť,“ a stará, pekná, sotrie slzu s očú, no tu prišlo jej do umu iné. Nakloní sa s dôverou k slečnám a vraví šeptom: „A čože bude s tými veľa dlžobami, čo nechali po sebe? Veď boli dlžni čajsi pol dedine, i nám dvesto korún. Povedali gazdovia, že len nech minie pár dní, pôjdu k jeho sestre a zoberú si, čo vidia. Aj ja som vravela synovi, aby šiel aj on s druhými, ale on nedbá, že je nie zbojník.“ Tu odklonila sa od slečien, odstúpila a začiahla hrabľami za senom. Odhora zpoza humna ide mladý Hagara. Na pleci nesie kosu, krok mu je bystrý a náhlivý. Kosil celé popoludnie s nájomníkmi a sluhami, teraz ide skôr domov.

Slečny so záujmom pozrely k nemu. On sa poklonil a chcel ísť svojou cestou ďalej. Panie mu neimponujú. On videl sveta veľa, o akom sa im ani nesníva, skúsil veľa, o čom ony ani netušia, vie viac ako všetky tri dovedna — je teda ľahostajný dosť. No zazrúc dieťa na sene, shodil kosu a šiel k nemu.

„Ty tu, synček?“ Vezme ho na ruky a pohladká mu spotené čielko. Prihovára sa mu a láska ho. Dieťa s akousi prílišnou tklivosťou uprie a nespúšťa očká s jeho tváre.

„Je to nádhera, tento váš Gentleman, pozri,“ upozorňuje Hana Vieru v cudzej reči, aby ju k zaujatosti donútila — Oľa shovárala sa s gazdinou.

„Vidím sama,“ odpovie tá, no len v duchu. Hnevá ju príhovorka Hanina, ako všetko teraz. Či je ona taká tupá, že ju na všetko treba upozorniť, lebo nič nezbadá? Veď on bude jej veľkolepá láska, ktorou dokáže oddanosť i k národu, vyberúc si ideál z ľudu. I tak je teraz najväčšou ctnosťou ľud zbožňovať… Jaj, ale veď umrel Ivan a ona sa prehrešila…!

„Nevrav nahlas, on rozumie tú reč,“ šepne Hane Oľa, vidiac, že po tvári Gentlemana prešiel úsmev, prezrádzajúci, že počul, čo povedala Hana, hoci sa láska s chlapcom. Hana rečie v druhej cudzej reči, a Viera mimovoľne sa zasmeje.

„I tak vie.“

Hana pozrela k nemu s obdivom a hrdosťou.

„Nuž akože povedať teda? Vari len nevie všetky jazyky sveta?“ rečie zapáleno.

„On možno, ale my nie…“ myslí si Viera nazlostená. Netrpezlivo čaká, kedy už odídu i odtiaľto. Všetko stáva sa len väčšmi neznesiteľným. I to slnce uráža, páli, hnevá, robí protiveň. Ale krása syna slovenskej matere priťahuje oči — hoci muka je i hľadieť — že musí sa prizerať. „Krásny, ale nielen krásny,“ myslí si, pomaly zapaľujúc sa. „Nádhera je jeho krása, nezvyčajná, prílišná… prepych a nadbytok… a jeho ľúbiť… ach, ale niet viac Čierneho, niet!“

„Tak, hospodár, vy, čo ste boli v Amerike, že ste sa tak vyučili a viete toľko rečí? Už vidím, že nie prostý robotník…“ spytuje sa Hana, k Hagarovi sa obrátiac.

„Ten im povie!“ zastarie sa gazdiná. „Odtají všetko, čo druhí vyzradia o ňom, nie že by rozpovedal sám…“ dokončí so vzdychom. „Nič ten ztade nedoniesol, ani haliera, a bol tri roky tam! Ktovie, naozaj, čo tam robil.“

„Čo som bol v Amerike, to som nechal tam, teraz som sedliakom ako druhí,“ povedal on, a tmavé krásne oči svietia mu vzdorom. Složí chlapca na seno a berie kosu k sebe; Hana bystro zadržala ho rečou:

„Počujte, gazda, iba som prišla, už sa mi škoda stala vo vašom dvore…“

Gentleman postál.

„Čože sa prihodilo?“

„Sliepky mi kvetníky strčily s chodby a rozbily.“

Hagara usmial sa a kročí ďalej. On myslel, že nejaká vážnejšia vec mrzí paniu.

„Kišasonka, sliepky sú nie moje, ja do tých nemám nič,“ berie sa rezko preč. Už mal byť vo dvore, hľa, sluha vyšikoval kone, idú priahať do voza po seno, a pani ho tu zabáva pre pletku.

„Čujte, hospodár,“ ponáhľa sa vravieť a zdržať ho Hana, „nevolajte ma kišasonkou, to je nie našské oslovenie, ale…“ nedopovie, aby sa rozhovor predĺžil.

„Ale ako?“ pozastaví sa on.

„Miss!“ šepne Hane Viera, ktorá nespustila očú s Hagaru, zabudnúc v tú chvíľu na svoj hriech i smrť Ivana. Teší sa, ako ho Hana falošne zdržuje, a teší, ako sa mu krásne oko mračí v netrpezlivosti a ako nemá chuti shovárať sa s ňou.

„Slečna. Veď som vám to už raz povedala.“

Gentleman pohodil hlavou akosi. Veru on na to zabudol už dávno, čo vravela kedy pani, a oslovenie kišasonka je tu zvyčajné a každý ho užíva… Ale nech bude, ako ona chce. Kývol hlavou a ide.

„Alebo slečinka, ak chcete vľúdnejšie slovo použiť,“ zavráva ešte Hana.

Hagara potiahol plecom a zasmial sa. Jemu je jedno, ako ju volať, či kišasonkou, či slečinkou.

Viera sprevádza ho očami očarene a on, popri nej idúc, keď už bol chrbtom k ostatným, pozrel na ňu, hlboko vpijúc sa krásnymi očami do jej tváre, a teraz v pohľade tom bola nielen otázka: čo je to, čo to má byť, čo chceš? ale silno zračila sa výčitka a odsúdenie. Potom rezko sňal oči s nej a prešiel rýchlym krokom dolu do dvora.

„Je ako, ako… no, čo je silné a krásne?“ povie Hana uveličeno. „Dievčatá, tento byť pánom… ale poďme i my!“

Hana túži ísť k Elene; rytier s chvojou vlasov na čele je azda už nie u Javorčíkov. Popri škole idúc, Oľa zabočila k Želke, že ju navštívi teraz v jej samote. Predtým i tak málo chodila k nej — vynahradí to teraz. Viera pred farou stratila sa tiež — ide do cintorína. Do dvora vstúpila len sama Hana. Domáci boli pod jabloňou; otec s matkou sedeli vovedne na lavici. Elena stála opretá o stôl a pred ňou pán so šticou na čele. A ten, ako videl vstupovať Hanu do dvora, hneď začal sa odporúčať. Prikročil spešno ku koňovi, uviazanému pri stajni, vyšvihol sa naň bystro a ztade klania sa Hane, v očiach majúc jasot víťazstva i výsmechu, ako by vravel:

„Ja víťazím, nie ty!“

Hana neostala mu dlžná pohľadom tiež. Pozrela naň; jej veľké sivé oči zašľahly ho takou nenávisťou, že ak by oči maly moc, on v tú minútu bol by sa zvalil s koňa. Ale že pohľad nezabíja, Belický odcválal ako víťaz.

„Ty, Hana, povieme ti dobrú novinu,“ vraví Elena, idúc jej v ústrety. Je odetá bielo a pôvabná ešte viac ako inokedy. Líca omaľovala jej červeň (či od príchodu Deža) a v očiach ten svit, ktorého sa tak bála Hana.

„Poď, sadni si… Prezreli pozostalosť Ivana Čierneho a prišli na prekvapujúci nález. Totiž on bol poistený na veľkú sumu. Pred mesiacom sa poistil, ako by bol tušil…“

„Vskutku?“ diví sa Hana, hoci radšej by bola počula, že vypovedali Belického z domu.

„Tak je!“ povie i otec. „Dlžoby jeho vyplatia sa a ešte i Želke ostane čosi na zaopatrenie.“

„Tak, hľa, nijaké nešťastie, že ho už niet,“ vraví Hana a pozerá s myšlienkou na Elenu. S Čiernym je už teda dobre, ale s Belickým ako veci stoja?

„Ba dobre, že umrel,“ zvolá Elena, hoci pritom má oči plné slz. „Po prvé: ak by bol ďalej, žil, upadol by bol cele, a kto zná, ako skončil ešte. Po druhé: vyplatia sa dlhy a po tretie zaopatril sestru ako-tak… Však, otecko?“ obrátila sa k nemu ako na odobrenie. Ona pred rokom oslyšala Čierneho, o čom nevedel nik, tušila, prečo sa spustil, a bála sa oň v tajnosti. Otec prisvedčil, i mať. Na tvárach všetkých akési uľahčenie. Stiesnenosť ich minula. Ako je dobre, že možno o Čiernom myslieť po dobrom, a nie s omrzenosťou…

„Teraz už len postarať sa o nástupcu, velebný pane, čo bude náš,“ mieni Hana, „cele náš!“

Velebný pán neodpovie. Tvárou preletí mu tieň únavy. Čierny prvú noc bude vo svojom hrobe, a ona už narúča, ako robiť!…

Medzitým Viera kráčala vo večernom súmraku cestou do cintorína. Prešla krížne cesty za dedinou a vstúpila cez starú bránu do cintorína. Na vrchnom boku, kde boly novšie hroby, černel sa jeden čerstvou zemou ohrnutý — to je hrob Ivana. Na ňom vence z rezedy, ruží, klincov a fialiek. Odboku stojí mladá lipka v kvete tiež. Omamujúcej vône je plný vzduch okolo.

Viera prikročila k hrobu a zastala pri ňom. Uprela zrak na čerstvú zem prenikavo, ako by chcela až na dno hrobu zájsť svojím pohľadom. Tam je on teda, bez života, nehybný, a tam bude na večnosť. Nikdy viac ho už na zemi nevidí ničie oko… Tak ona ako dá mu na vedomie, že ľutuje, čo zavinila? Alebo on to vie? Možno, že jeho duša je tu s ňou práve i teraz… Viera schvelá obzrela sa a čiahla rukami mimovoľne, ako by ju chytiť chcela.

Okolo ticho, temno.

Rýchlo zohla sa a kľakla k hrobu na kolená. Sklonila hlavu nízko, pritisnúc biele čelo k zemi, a ostala tak dlhšie pohrúžená. Potom pritisla červené pery k hrobu, vstala, a srdce jej nadnes sa uspokojilo.

„Nešťastné dievča!“ myslí si, ticho idúc domov. „Ved tohto si mala ľúbiť tou láskou, po akej túžiš, aké by to bolo blaho teraz umrieť za ním!“

Hneď za rána prišiel Matej Vodnár do Javorčíkov, zatúžiac po ich rodine. Pohol sa za tmy z domu, nečakal, kým gazdiná navarí kávy, ale vzal do papiera kus lekváru a to raňajkoval vprostred cesty v Červenej doline pri studničke. Javorčíkovci prijali ho s priateľskou láskavosťou všetci, vyjmúc Viery, ktorá stránila sa ho a bočila od neho. Odvtedy, ako jej povedali, že by ju dali zaň, bojí sa ho a nechce byť v jeho blízkosti. Duchom je ešte stiesnená pre Čierneho, i pochudla v tvári — žiali za ním opravdive, a na Mateja dosiaľ sa hnevá i preň.

Po obede zmizla do záhrady, nájduc si úkryt v hustej sľučinovej hôrke, a neukázala sa len predvečerom. Vtedy, aby udobrila domácich, šla bez volania oberať zelený bôb na zajtrajšok. No sotva mala niekoľko strukov odtrhnutých, keď zastal na chodníku neďaleko nej Matej.

„Vy ste tu, slečna Vierka?“ zakričal, milo klipkajúc očima. „Celé poobedie som vás vyzeral a nemohol vyzrieť!“

Ona strhla sa a pozrela rýchlo k nemu. Pod stromami na tráve sú ostatní — on odbočil k nej, čo predtým nespravil nikdy.

„Ako vidím, vy radi pracujete, a nebojíte sa ani slnca, hoci hreje ešte dobre.“ Vytiahol belasú šatku z vačku a začne si tučnú tvár i vlasy utierať. „To mňa oduševňuje, slečna Vierka!“

Viera pozrela s tajnou tiesňou k nemu. Čože sa tak zrazu k nej pridáva? Aj vtedy, keď nechcela ísť k Čiernemu (on je vina jej priestupku!), robil to. Či naozaj má zlé úmysly a chce si ju vziať? A tak sa jej zdá, ako by všetci snovali čosi proti nej. Ako sa brániť, ako?!

„Mamička mi kázala,“ povie s pleca Matejovi. Bude chladná ako ľad.

„Oduševňujem sa za prácu, a i sám rád pracujem,“ kričí on, nezbadajúc jej odpovede. „Mám záhradku i ja, nie veľkú, len ako tento môj ručník, ktorým si pot utieram.“ I rozprestrie ho a zamácha ním v povetrí. „Moja gazdiná, pravda, ani tú nechce riadiť, musím ju ja… Včera som si cibuľu okopával.“

„Cibuľu okopával?“ diví sa Viera. A to je jeho cibuľa, a nie gazdinej!

„Cibuľu, áno! Uhorky tiež mám krásne,“ rozpráva on, nepomýlený jej otázkou. Má úmysel zaviesť dlhší rozhovor s ňou, aby ju spoznal lepšie. Ďurko, ktorému sa zdôveril so svojimi citmi, riekol mu: Elenu ti nedáme, ale vezmi si Vierku!

„Tekvice mám krásne tiež, na veľkosť už ako moja hlava — radosť je pozrieť na ne… No ale aj tu je dosť pekne, vidím… Tamto tie zemiaky ste vy nahŕňali?“

„Nie; slúžka.“

„A tento tu špenát, či čo je to za ďasa?“

„To je špenát… ten Oľa,“ odpovie ona ako „ľad“.

Matej prestúpil s nohy na nohu nespokojne.

„Ale tie uhorky tamto iste vy fedrujete?“

„Tie? To si mamička sama opatruje,“ vraví so škodoradosťou ona. Nech vie, akého ničomníka dostane, ak si ju vezme.

„A vy teda čo?“ zvolá on.

„Nič!“ odpovie Viera a oči zažiaria jej víťazstvom.

Matej prejde sa sem-ta rýchlo.

„Ja už chápem!“ skríkne zrazu a búši sa päsťou do čela. „Vy sa pretvarujete, nechcete sa chlúbiť, ste skromná sťa fialka!“

Viera hryzie si pery; krv zaliala jej líca. Zájde ďalej do bôbovinia a oberá struky v zlosti.

„A vidíte, vše aj veľká skromnosť škodí,“ poúča ju on tichým, zhovievavým hlasom. „Aj pri vás mohlo by sa tak stať, keď sa do zlého svetla staviate. Ja sa pochválim všetkým, čo mám, i čo robím, i čo sa hospodárstva týka. Hrach napríklad mal som ja prvý v meste… či v dedine — zo dvoch hriadok sme už aj strovili — aj závidely mi tamojšie dámy. Kaleráb tiež môj je najkrajší, no polovica je už i z toho tam — rád surový mladý jedávam. Nasadil som dyne, papriku, rajčiaky…“

„A ešte čo máte?“ spýta sa ona s utajeným úsmeškom. Ešte i surový kaleráb je, nie dosť, že cibuľu okopáva a nosí belasý ručník, ako plachta veľký?!

„Všetko, čo je potrebné na statočné vyživenie, slečna Vierka,“ zvolá oduševnene. „Všetko: úrad, dom… Ba predsa jedno mi chybí.“ Stíchol zrazu a uprie túžobne oči na ňu, ako oberá bôb. „Jedno chybí!“

„Čo ozaj?“ spýta sa s tajným opovržením ona. Či nechybí mu dáky statok, kone alebo voly? Lebo nič vzletnosti nemá, duša čupí mu pri hrude a aj sám je už hruda.

„Jedno mi chybí,“ vraví tlmene a s túžbou Matej. „Žena!“

Viera strhla sa a temer vykríkla. Z rúk struky bôbu rozletely sa jej po zemi, tvár zaliala jej krv od prekvapenia a ľaku. Schytí sa do bôbovinia a uteká preč.

Matej hľadí za ňou v nedorozumení. Čože sa jej prihodilo? Naháňa ju včela. Tu v záhrade ich je všade dosť…

„Stojte! Čoho ste sa predesili? Dáka žabka vás preskočila a či včela vám chce spraviť ublíženie? Ja vás ubránim… poďte sem!“ volal za ňou.

Viera nezastavila sa, len v búdke na druhom boku záhrady, kde hodila sa na lavicu zadychčaná.

„To je úžasné!“ vraví si tam, ruky stískajúc. „Už nechybelo nič, len to, aby mi bol lásku vyznal!“

Pomaly utíšila sa. Strela dlaňou oči i čelo a poobzerala sa dookola. Tu je v búdke, kde často sedáva. Búdka je pod orgovánom pri lese, za lesou je chodník, za chodníkom potok, za potokom biely dom, pustá škola, Čierneho dom, ktorý stojí, hoc on nie je už v ňom. Vstala s lavičky a ide hľadieť naň, rozhrnúc haluze orgovánu. Lebo zdá sa jej tajomným, strašným večer, ale i vábivým… Hľadela chvíľu, upierajúc tklivo oči, keď zrazu zavrely jej ich čiesi mäkké prsty od chrbta. Viera zdvihla ruky rýchlo, že sa oslobodí, no prsty spustily sa samy a vtom zvolal pri nej Matej:

„Ej, na kohože tak pilne pozeráte cez tie haluze?… niekoho špehujete — čo?“

Viera odskočila nabok a pozerá naň zostrašeno. Zas je tu, a položil ruku na jej tvár! Mladý človek, a ruku položí na ňu! Čo si on dovoľuje?

Vždy ďalej a ďalej ide. Prečo prišiel zas; chce si ju vziať naozaj? I hľadí vyjaveno naň, v srdci s prosbou: zmiluj sa, ja sa nemôžem vydať, ja sa bojím toho — nechaj ma na pokoji!

„Hneváte sa?“ spýta sa on, s podivením hľadiac na ňu. Okrúhle príjemné oči upiera na ňu dotklivo, nechápuc jej správanie sa.

Ona pozerá naň, ako by mala pred sebou nepriateľa, ktorý čihá na ňu, a neodpovie.

„Viete, dievčička moja, u mňa eleganciu nehľadajte,“ povie Matej tichým hlasom, plným láskavosti. Myslel, že ju urazil nejakým nesvedčným slovom, hoci nevedel, že by bol čosi takého povedal. „Ja som dobrý, spravodlivý človek, ale dvoriť neviem.“

„Oh, oh… a kto to žiada?“ rečie ona, kus spamätajúc sa a zahanbiac sa, ako čula tichý zvuk jeho hlasu.

Veď vlastne čože sa jaší ona, a čo jej povedal on? Dali by jej domáci za toto hlúpe správanie, keby vedeli o tom. A oči jej svietia už rovno vinou.

„Čo žiadate? Povedzte a ja sa budem správať podľa vašej vôle,“ spytuje sa on tichým hlasom zas, s teplotou prizerajúc sa jej.

A tu ona sa zas rozčúli. Čo žiada… a má ona právo niečo žiadať, niečo narúčať jemu? Tak predsa má zlé úmysly!

Nedostanúc odpovede, Vodnár prizerá sa jej, snažiac sa uhádnuť, čo jej je. I zdá sa mu červeň jej líc neprirodzená, lesk očú zimničný, správanie jej nepochopiteľné — hľa, búri sa nič po nič.

„Ste chorá.“ — I spraví krok bližšie k nej, dojatý.

„Prečo?“ Ona ustúpi krok ďalej: „Nič mi je!“

„Nie ste chorá, a temer sa trasiete, ako trstina vo vetre. Už odpusťte, čo som aký hlupák, ale taký osol som nie, aby nevidel, že ste nie v prirodzenom stave. Vy máte zimnicu!“ skríkol horlivo a kročil zas bližšie.

„Umučí ma!“ zúfa v duchu Viera, odstúpiac sa krok nabok. „Aký osol? Ba si, keď také vravíš!“

„Povedzte mi úprimne, čo vás bolí?“ vyzvedá sa Matej so srdečnosťou. „Ja ako brat… ba čo — viac ako brat…“

„Nie, nie, nie!“ skríkne ona, nedajúc mu dokončiť. Potom skrútne sa a ujde od neho z búdky.

Matej podíval sa, otvoriac oči i ústa. Pokrútil hlavou a ide so zrakom, upretým k zemi, z búdky tiež. Ticho priblížil sa k rodine pod stromy, i chcel upozorniť Javorčíkovcov na chorobný stav Viery, no nechal tak.

„A vy čo ste taký zamĺknutý?“ spýtala sa ho Hana, keď si našla príležitosť prihovoriť sa mu osamote.

Matej hodil rukou odmietavo.

„Pletka!“

„Aké neprirodzené dievča je slečna Viera so svojím divným správaním!“ povedal potom.

„K vám sa tak správala? a omína vás to?“

„Ako by nie!“ skríkol namrzene. Ďurko sľúbil mu ju, a on sa mal okolo nej, hoci sa mu zo sestier najmenej páči, a tu aké protivy! „Ja chcel som sa sbližovať, a…“

„A ona to nechcela…“ vpadne so smiechom Hana. „Netrúchlite nič, pán Vodnár, jesto i druhé dievčatá… Napríklad Olinka je dievča, ako sa náleží…“

Matejovo oko zaiskrilo. Oľa zdala sa mu veľmi vždy… ba najlepšie. No hodil rukou s odriekaním i na to. Oľa je najmladšia, ani tej mu nedajú.

Večer, keď sa hostia rozišli, riekol Javorčík dcéram:

„Čo je to, že náš Macík bol dnes taký tichý? Vy, devušky, hádam viete… Ty, Elenka?“

„Ja neviem,“ odpovie s úsmevom. „Viera s ním bôb oberala v záhrade — ona vie.“

„Ja? Čo ja?“ splaší sa Viera a zapáli. „Hádam Oľa, tej pomáhal vodu ťahať, keď kvety polievala.“

No Oľu, najmladšiu, nevzal na otázku nik. O nej každý vie, že ničoho nesprávneho sa nedopustila.

Otec povie Viere:

„Ty si sa iste zas nemiestne správala. A môžeš rada byť, že sa niekto zaoberá s tebou!“

Viera inokedy bola by zaplakala aspoň v duchu pre taký výrok a cítila sa ponížená do zeme. No teraz mlčí, čakajúc, či i mamička neozve sa proti nej káraním.