Všetko za národ

„Pozrite, čo mi poslala Hana!“ vravela o týždeň v jedno popoludnie Viera, rozprestierajúc pred sestrami slovenské noviny, vládou vydávané. Tvár Vierina je obelená, vždy je v izbe zatvorená, šije na ševke výbavu Elene — tú prácu si zvolila ona. Von na svetlo akosi neláka ju nič. Na dedinu a do poľa tiež nejde, bojí sa stretnutia s Hagarom i s ľuďmi druhými, lebo možno, že ju on už zradil. Bojí sa, že vyčíta z každého oka na ňu upretého: To si ty pekná slečna!

„Tým ma chce uraziť. Poslala ich ako takej, ktorá kepeň obrátila, a teda tieto noviny jej patria,“ rozpráva, smejúc sa, ďalej. „Ba ako ich chytila do rúk? Dosiaľ, keď prišly poštou do obce, a náhodou vše i do jej rúk, striasla ich ako špatný hmyz od seba.“

Sestry neodpovedajú. Elena píše list snúbencovi, Oľa číta noviny, ponorená do nich. Noviny, denník, čo číta, sú v cudzej reči, doniesol ich Kamenák, aby prečítali nečakanú, desnú zprávu o zavraždení kráľoviča i jeho ženy. No Oľa nečíta to, nechala si to, keď bude mať viac času. Teraz preberá a vyhľadáva, čo dá prevertovať učiteľovi z nich do slovenčiny.

Viera sadla k stolu a prestrie noviny pred seba. Bude ich teda čítať, keď to Hana chce — to jej spraví kvôli. Ona sa tým popudiť nedá, bude chladná a ľahostajná, ako táto jabloň tu, ktorá nedbá, že tamto to červené kura hrabe zem… Začne noviny čítať s odhodlanosťou, a nemá pritom inej túžby, len aby teraz prišla Hana.

„Prázdnota!“ myslí si, ako prešla jednou stranou. „Vymlátená slama — nieto zrnka v nej! Suchota nesmierna… nemožno ju čítať!“

Pozrela besednicu, pod ktorej titulom stálo, že ju píše „Milka“. Viera začne tú čítať, no o chvíľu zdvihne oči a spraví nechápavú tvár. Či aj to na prečítanie ta dali a či na čo? Hodí nazlostene noviny na stôl, no tu ide túžobne čakaná Hana. Viera rýchlo vezme noviny hore; rozprestrie ich a strčí tvár do nich, smejúc sa.

„Dobrý deň, dievčatá!“ pozdravuje sa Hana už zďaleka. Prejde pomimo Viery, ktorá bola najbližšie, bez toho, aby ju zbadala, či chcela zbadať, a ide rovno ku dvom. „Ako sa máš, Zlatovláska, i ty, spanilá Oľa?“

„Hm, začína to zaujímavo,“ myslí si Viera, kus trafená. „My čítajme!“

Hana usadila sa medzi dve: Elenu a Oľu. Čiahne rukou za tým, čo číta Oľa, no že sú noviny v cudzej reči, stiahne rameno zpät, len povie:

„Deti, či z toho nebude vojna? Ja mám obavy… A čo ty, zlatý vták, kedy nám odletíš? Ako smutno bude nám bez teba! Kedyže písal on?“ spytuje sa Eleny.

„Ako lichotí!“ myslí si Viera za novinami.

Keď Elena uvedomila Hanu o čase, kedy prišiel list Limbovského, i o dni, kedy odletí, riekla Hana Oli:

„Potom už ty budeš jediná okrasa domu.“

„Tak ja už nejestvujem!“ myslí si Viera kus roztržitá. „No čítajme…“

„Či aj dnes bol sa učiť Kamenák našu reč u teba, ľalia naša beloskvúca, magnetičná?“

„Nebesá, má ta výmysly! Ľalia magnetičná!“ robí poznámky v duchu Viera.

Potom spýtala sa Hana, aká bude svadba, i kde sú otec s matkou.

„Otec s mamičkou šli na prechádzku na zeme… Svadba bude tichá — Milko i ja chceme takú. Nepríde nik, len jeho brat a náš Ďurko — sa rozumie.“

Hana neodvetila, len vzdychla pri spomienke Ďurka.

„No, už sa pohol jeden mlyn!“ myslí si na to Viera a s hukom obracia strany „vymlátenej slamy“, aby to zbadala Hana.

„A teraz dajte aj mne prácu,“ vraví Hana. „Budem chodiť pomáhať šiť aj ja, aby bola čím viac s tebou, kým je možno, zlatá letačka moja,“ čiaha k bohatým vlasom Eleniným, ktorá práve zaliepa list snúbencovi písaný, na tvári s úsmevom. „Zvláštny je ten tvoj ženích, Elenča moje, dostaneš ozaj hodného muža. Ale veď by sme hocikomu ani nedali našu Zlatovlásku… A to je hlavné, že je náš! Lebo veru straty je už dosť!“ zakončí so vzdychom.

„Dva mlyny sa pohly, a to sa už aj mňa týka!“ myslí si Viera, čítajúc „prázdnotu“.

„A tretí mlyn sa nepohne?“ posmieva sa v duchu Viera, ako nastalo ticho na chvíľku.

„Čo u vás nového?“ spýtala sa Oľa, složiac denník.

„A neboli oznámiť ešte?“ povie Hana zadivená; „chlapček, Janík, umrel. Veď preto som taká stiesnená i ja — pred hodinou sme ho poobliekali.“ Noviny „suchota nesmierna“ v rukách Vieriných sa zachvely. Tvár zapálila sa jej okamžitým prekvapením, potom zbledla. Tajac dych, počúva ďalšie slová Hanine. „Hagara je ako onemený. Sedí tam pri ňom nehybne a slova nepovie, ako by bol stratil každú schopnosť. Mať jeho naproti tomu robí plač a nárek. Bojí sa, že teraz už aj syna stratí, že odíde do Ameriky, ako spomínal vždy, a ona ostane na staré dni osamelá… Tak, hľa, ešte aj Amerika berie nám synov a oslabuje nás!“ vzdychá Hana.

A tu zabudla Viera pomyslieť, že sa pohol i tretí mlyn na vzdych Hanin. Hľadí bez myšlienok do novín na litery, nevidiac nič. Potom složí ich a berie sa do domu. Oči horia jej v citoch rozličných. Chlapca niet, a nebude ani jeho. Všetko hroziace nebezpečenstvo oddiali sa od nej, všetkej bázne, všetkej obavy a muky bude sprostená…

Prebehne prostrednú izbu a uteká do poslednej, aby sa hodila na kolená, ako to robieva v chvíľkach tiesne alebo vo chvíli nadšenia. No príduc ta, zarazí sa a nespraví. Nemôže vďaku vzdávať za to, čo jej značí oslobodenie, ale druhému kríž…

Stojí pri okne a hľadí nehybne von do povetria. Von je rozkošne. Belasé nebo bez oblakov. Slnce leje horúce lúče na zem, teplota jeho valí sa do izby otvoreným oknom. Naproti v záhrade školy prechodí sa mladý, pekný učiteľ, zbožňovateľ Olin, s knižkou v ruke — učí sa našu reč… Do dediny odhora vstupujú rodičia, vracajúc sa z poľa, prechádzkou oživení. Učiteľ hlboko klania sa im, ako dochodia bližšie. Pri fare pristaví ich starší chlap, sused Hagarov. Zďaleka sňal klobúk, a tak držiac ho v ruke, ide spolu s nimi, čosi oznamujúc. O chvíľu zaznel s veže jasný hlas najmenšieho zvona, umieráčika.