ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No, teraz už nič nie je potrebné, len nájsť si nejaký veľkolepý pseudonym…“ vravela si o pár dní Viera, utiahnutá v ostatnej izbe, kde, pri stole sediac, dopisovala novelu. Elena dala si meno Zoryslava… i ona musí si také nájsť, čo obsahuje v sebe čosi slávneho. Lebo novela je iste dobrá. Veď skoro každý krajší výraz vypísala z Vajanského diel.

„Kvetoslava!“ vyberá v mysli. „Či Balzamínoslava?“ smeje sa, vôbec naradovaná. Sama sa diví a teší svojej šikovnosti. Pred dvoma týždňami ešte neverila v svoju silu a tvorivosť, a hľa, tu leží hotové dielo! Ale ten pseudonym, to meno!… Nuž teda: Slávosláva, Národoslava, či Ľudoslava? Ha, to! Ona si teraz i tak určila za cieľ žitia beznádejne milovať syna ľudu (to bude čosi ideálneho!) teda: Ľudoslava… a či Ľudoľubka?

Tu zaznejú kroky v susednej izbe, ťažké, otcove, blížiace sa k dverám. Viera strhla sa a počne behať po izbe za nejakým vážnym zamestnaním. Jaj, keď nemá nejakej kutice, kde by sa skryla a kde by ju nik nevyrušoval!

Dvere sa otvorily a v nich zastal otec. Vysoké čelo mu je zakabonené.

„Veranaďšám,“ osloví ju, ako ju volávali žartom, vše i s iróniou, „plieť do záhrady! Olinka už hodina ako tam pracuje, i matka je tam, a ty sa odťahuješ od každej ťažšej práce. I teba čaká tam jedna hriadka s mrkvou.“

Viera zježila sa. Plieť mrkvu v tomto rozpoložení ducha? A veď pracuje vznešene pre národ. Sám otecko koľko ráz povie s Kollárom: pracuj každý s chutí usilovnou na národa roli… A pracuje i pre dom. Veď pomáha pri varení, riadi jednu izbu, ušila všetkým po blúze…

„Veď slnce ešte veľmi páli,“ rečie ticho, no so vzdorom.

„Ach, ach, moja drahá… ráno ti je rosa, cez deň páli slnce, večer tma. Vše mokro, vše sucho… Tak kedyže ti bude príhodné? Bez práce žiadne koláče, a kto nepracuje, aby také ani nejedl…“ povie otec i láskavo i s káraním, nespokojný i tak s podelením práce medzi dcérami.

Tu zazrel „Halúzku“ spísanú na viac hárkov a na pery sadne mu úsmev. No hodí rukou odmietavo. Zábavami a žartmi život nemožno zaplniť — treba ho i vážne brať.

Viera, zapálená nechuťou, ide. Telo jej opanuje lenivosť, stane sa ťažkým, ako by malo dva centy. Prečo je ona radšej nie mužským, ktorým sa nenačim so všednými prácami zaoberať? Napríklad otecko má také krásne ruky ako knieža… A čím bližšie prichodí k záhrade, tým väčší odpor sa dvíha v nej. Nemôže, no nemôže celý deň k domášnej robote byť prikovaná. Ona by nemohla tak, ako Oľa, byť toľko okolo domu, pracovať, dozerať na čeľaď, učiť sa viesť dom, rozkazovať čeľadi a nestratiť pritom spanilomyseľnosť — radšej sa nikdy nevydá.

V záhrade je sviežo a milo. Slnce sa už kloní, ale zato hreje ešte dosť. Kde sú hriadky mrkvové, dopoly hádže tieň vysoká strecha fary. Oľa tam pleje, zohýnajúc peknú, štíhlu postavu.

Beloskvúca tvár jej je samý chlad. Keď prišla Viera, nepozrie hore — hnevá sa. Veď je to odsúdenia hodné, že neprišla, kým ju otecko nezavolal, že do každej práce treba ju tisnúť, že do ničoho sa bez volania nechytí. Vie dobre, že popŕchlo v noci, pleje sa dobre — ľa, tam na konci záhrady i mamička nahŕňa zem k uhorkám, a ona sedí v izbe celý deň a píše daromnosti…

Viera pozrela po zarastenej hriadke, zdvihla vrchnú sukňu pekných ľahkých šiat, hodiac pohľadom k Oli. Tušila, že sa hnevá, a odsúdila ju pre priveľkú šanovlivosť, že si vzala zodratú sukňu do plenia. Potom nazvala ju v duchu svätuškárkou, lebo sa drží tak vážne, hoci je najmladšia z nich, ako by ju žiadna márnosť sveta nezaujímala, a hľa, vybrala si hriadku, kde slnce nesvieti, aby zachránila krásnu pleť svojej tváre, ktorú jej každý obdivuje. A Viera schválne ide na miesto, kde páli slnce, aby dokázala, že darmo ju za márnomyseľnú pokladá každý — nebojí sa ohorenia.

Pozrie po mrkvovej hriadke, prikľakne k nej a stíska zuby. Koľko ráz že sa bude ešte toho leta plieť? Ona just nemá inej túžby, len aby sto ráz trhala burinu z jednej hriadky, aby mrkve bolo pohodlno. I dá sa do plenia srdito, a rýchlo trhá, šklbe burinu, aby tomu bol skoro koniec. Mlčia obe. Tichosť dookola, ako by nemaly dar hovoru.

„Ech, či páli to slnce!“ povie po chvíli Viera, nezdržiac sa. Obzerá sa za slncom, aby pozrela doň, kde je ešte len. Či je muka robiť, keď nieto chuti k tomu, ale Oľa naveky vyhutuje s prácou, aby aj ju vyrušovala. Oľa neodpovie. Vierou kus opovrhovala pre jej nemiestne obyčaje, a teraz Viera už z trpezlivosti vynáša každého.

Viera vidí z Olinho mlčania, že ju za nič nemá, ako to robia vôbec všetci v dome podľa jej zdania, pre všelijaké jej zlé zvyky a nedostatky — i to, že ju volajú Veranaďšám, to dokazuje. Shovára sa už teraz iba v duchu:

„Páli to slnce nemilosrdne… ale nech!“ Zrazu zacíti i sama hnev a opovrhovanie proti sebe. „Nech ťa spáli na škvarku, keď sa ti nechce robiť, leňoch! Vedz i ty, ako sa v potu tváre je chlieb — či mrkva!“

Pleje sa dobre. V noci popŕchlo — zem je kyprá. Pracuje sa dobre Oli, keď má vôľu k tomu, no Viere, ktorej myseľ je pri novelách, je plenie mučiacou ťarchou. Ako by na pleciach mala ťažké skaly, taká je shrbená. Pot perlí sa jej na čele a slnce leje svoje lúče na zem, teplé, ba ešte páliace, a jej je, ako by jej ruka ohromné kláty vyťahovala zo zeme, keď jednu burinku vytiahne. Vše vytiahne i také, čo nemá, ba ako jej pot zalial i oči, vytiahne i dve bylinky mrkvy naraz, i štyri. Celý prázdny priestor ostal v hriadke, len jedna trčí tam na šťastie…

„Obludy!“ nadáva v duchu. Či ich posadiť nazpät? Ale mrkva sa zle prijíma, to vie. Okolo tej jednej treba pekne zem očistiť, sprplať, nech sa rozmáha, potvora!

„Moje meno teda bude Ľudoslava,“ myslí o tom, čo ju teraz najväčšmi zaujíma. „Nebude lepšie Slncoslava alebo Slncokorka? Lebo slnce je moc, dobre ma, hľa, nespáli, a ja korím sa moci, zbožňujem silu, a zbabelosť, čo som ja, opovrhujem. Nado mnou i staršia Elena i mladšia Oľa panujú. Teda: Slncokorka. Najlepšie bude Kôrka, hahaha… Juj!“ zasipí zrazu. Prepadená mrkva, už je aj tá jedna von, a miesto na hriadke ako tanier pusté škľabí sa proti nej. Rýchlo šľahne okom k Oli, či nezbadala a ju nepokára.

„Čo nejdeš kde slnce nesvieti?“ povie jej tá, ale vždy chladná, čujúc jej zasŕknutie a mysliac, že od horúčavy slnka.

Vo Viere vznikol veľký vzdor. Nie! Aj zato sa nepohne, čo hneď zhorí. Tu bude plieť na vzdor Oli a na truc každému.

Na Oli nebadať, že by ju to dojalo. Je chladná, mlčí. A Viera skoro plače. Ju nik nechce a nedbá o ňu. Otcov miláčik je Ďurko a Elena, matkin Oľa — ona ničí!

„Počkajte, veď sa ja ešte vyvŕšim a vyšvihnem nad vás, čo som teraz aj malicherná!“ vyhráža sa v duchu, mysliac na slávu, čo ju čaká v národe, ktorej začiatok je v „Halúzke“.

Ako doplievaly, zahrkotal vozík na dedine. Onedlho bolo vidieť ľahkú bričku kerovať k fare, na nej Hanu a Elenu. Viera vyskočila, a zabudnúc na všetko, uteká na dvor.

Oľa poshŕňala metličkou vypletú burinu, i tú, čo Viera vyhádzala, aby bolo skôr vynosiť slúžke, a potom ide k prišlým tiež.

Dom ožil, zazvučal a zjasnel. Elenin smiech, ako striebro cvendžiaci, a zvučná vrava oživenej Hany naplňujú všetky izby. Otec a matka tešia sa tiež. Viera umýva chvatom zazelenené ruky od plenia, že potom ukáže spísanú „Halúzku“, kde už i jej novela sa skveje (len meno si ešte nedala nad ňu), lebo prvé slová Hany k nej boly:

„No, či „Halúzka“ už žije?“

„Žije, žije!“ na to ona tlmene, od záchvatu nadšenia. „A aj ja spravila som niečo do nej!“

Ruky ani neutrela dobre, rýchlo uteká do poslednej izby, že donesie — prv podpíšuc si meno Slncoslava (to je azda najnádhernejšie predsa!), no vzápätí je už za ňou Hana. Ona len čo stačila složiť sa a poprosiť domácich, aby poslali pre Hagaru, ponáhľala sa za ňou hneď.

„No ukáž mi, Viera, či Nádeja naša, čo si vytvorila, teda ukáž!“ povie jej cele rozjarená nesmiernou rozcítenosťou od netrpezlivosti.

Viere líca tiež horia. Rukami od blaha sa chvejúcimi vyberá sošit dvojhárkový, na čele ktorého veľmi ozdobnými literami (dva dni ich krášlila Viera) skvelo sa slovo: Halúzka.

Hana berie sošit do ruky a uprie oči naň prenikavo. Tvár svieti jej radosťou. Napredku je slovo k ctenému obecenstvu, čo písala Elena — to už pozná, potom básnička na „Halúzku“, ktorá zneje takto:

To zneje krásne. Potom žartovná novela od Zoryslavy: „Lízika Dubovie a jej vrelá láska“, ktorú Hana už pozná tiež, jedna povesť, chýrnik a odkazy redakcie.

„Toto je tvoja?“ spýta sa Hana na povesť.

„To!“ povie duseno od rozličných citov Viera. Na pery sadne jej na chvíľku úsmev samoľúbia. Vpije sa zrakom do tváre Hany, striehnuc jej výraz a slová. „Tu je sošit, kde je celá spísaná, ak chceš prečítať.“

„Kišasonka, nech sa páči ísť, volajú ich!“ zazneje v to hlas slúžky za dverami z druhej izbice.

Viera strhla sa, beží z izby a stíska si ruky.

„Bože na nebi, zasa variť?“ lká v duchu, skoro dusiac sa vzrušenosťou. Musí nechať Hanu čítať samu, nevidí jej oduševnenie, jej radosť!

No tentoraz nevolali ju variť — bol Olin týždeň. V bývacej izbe bolo hlučnejšie a bolo o jedného viac. Pri stole, shovárajúc sa s otcom a Elenou, stál Vodnár.

„A tohto zas doniesol čert-nokňažník!“ myslí si a napraví sa hneď Viera, zacítiac nesvedčnosť výrazu čert oproti Matejovi, ktorého otec mal tak rád. Akosi v nedorozumení zostala stáť vprostred izby. Preto ju volali, že je on tu?

Vodnár šiel jej naproti.

„Divíte sa, že som zas tu?“ skríkol svojím vreštiacim hlasom a ponáhľa sa ruku jej schvátiť, ktorú temer skryla za chrbát v strachu, že jej ju doláme. „Dobrý večer, slečna, stvora milá, dobrý večer vám!“

Viera poodišla a zapálila sa. Na očiach všetkých úsmev pre jeho srdečnú poklonu, ona nezdrží sa usmiať tiež, hoci sa hnevá.

Stvora milá! To je elegantné oslovenie, akurát! Ona je nie kuchynskou slúžkou, aby sa jej tak dvorilo. „A čo by sa ja divila?“ myslí si potom. „Doma je Elena, nuž si prišiel!“ s tým chce ísť nazpät k Hane, kde ju túžba tiahne, no mať zastaví ju so slovami:

„Vierka, prikry stôl na večeru!“

„Pre pána, čo ma mučíte?!“ zaupí ona v duchu, no vracia sa ku stolu. Poskladá veci s neho, ako: dohán, cigary, zápalky, noviny, a chce ho vytiahnuť na väčšie, aby sa všetci popratali okolo neho. Vodnár prišiel k nej.

„Stojte! Vy ste slabučká ako muška, vytiahnem ja — ja som mocný ako kôň!“

Tu už nielen úsmevy pohrajú na tvárach, ale zazneje neviazaný smiech. Matej najprv zadivil sa tomu, potom pochopiac, že povedal, ako nemal, a poobzerajúc sa po všetkých smejúcich sa, spustil smiech i sám.

Viera smeje sa tiež, no len krátko a roztržite. Duch jej je v poslednej izbe, kde číta jej „dielo“ Hana. Plesá iste nad jeho podarenosťou a ona to nevidí! Ruky chvejú sa jej od netrpezlivosti, dobre že nepohádže taniere po zemi. Ani nevie, o čom rozprávajú druhí a ide rozhovor veselo. Skončiac prikrývanie, chce uvrznúť rýchlo, keď mať povie:

„Priprav zaváranie k pečienke, Olinka nemôže.“ Viera ide po fľaše do komory už úplne zmätená. Ani nevie už, čo robí a čo berie. V pitvore búšila sa do slúžky, idúcej s čerstvou vodou, že sa jej rozčapkala z vedra a obliala i ju.

„Čo si nedáš lepší pozor?“ okríkla ju srdito, striasajúc kvapky vody s ľahkých šiat i topánok.

„Ej, kišasonka, čože oni nemerkujú? Veď ja nemám na chrbte oči!“

„Hlúpa!“ nadá jej Viera. Ako jej to odpovedá? Elene a Oli by tak neodpovedala — ale ju ani slúžka neuctí.

„Na chrbte oči! Ktože má na chrbte oči?“ posmieva sa jej. „A kto ťa poslal do tretej izby po mňa? To si iste len sama vymyslela!“

„Ja, kišasonka? Pre mňa je: aký rozkaz, taký účinok. Kišasonka Elenka ma poslali,“ odpovie mladá dievka-slúžka, zazlievajúc nesprávnosť reči slečne a nerozumejúc jej.

„Kišasonka Elenka!“ vysmeje sa Viera, neveriac. Elena nestarala sa nikdy, aká je čia povinnosť, nestarala sa, vie, ani teraz.

Konečne i zaváranie bolo v poriadku a Viera mohla odísť. Rýchlo prebehla veľkú prostrednú izbu a chvatom otvorila dvere na ostatnej. Uprela oči hneď odo dverí na Hanu, ktorá stála pri stole, a hneď na tvári Viery odzrkadlilo sa nedorozumenie. Totiž Hana stála tam vážne, na čele jej niet jasotu, na perách niet úsmevu očarenia… Viera váhavým krokom pristúpila.

„Prečítala som,“ rečie Hana bez toho, aby pozrela na ňu. „Básnička je pekne spravená, novielke tvojej má ešte prísť koniec…“ A v hlase, ako to vraví, je nič zvlnenosti, ako by vravela napríklad: na dedine pasú sa husi…

Viera nevie, čo povedať, len oči upiera na Haninu zvädnutú tvár s otázkou, v očakávaní a s nepokojom.

„Čo bude koniec? S hrdinkou čo sa stane?“

„Umrie.“

„Umrie… a prečo?“

„Od lásky, lebo je to také dojemné a veľkolepé. Hrdinka umrie, áno: mne sa tak veľmi páčilo,“ odpovie Viera. Aj ona tak skončí, mladá, v beznádejnej láske k synovi ľudu!

„Hm.“ Hana sa usmeje akosi nemilo. Na zvädnuté čelo sadá jej zlá vôľa, na taktiež zvädnutých perách črta úsmešku.

„Ty máš akúsi úľubu v sentimentálnostiach akýchsi… Doniesť ti Meluzínu, aby ťa k slzám pohla?“

Tvár Viery zapálila sa horúčosťou zahanbenia. Rýchlo sklopí zrak, aby Hana z neho nevidela, ako ju nerada. Mlčia obe akosi… V to zaznel z druhej izby hlas Eleny, strieborného zvuku. Dnu nejde — ju už „Halúzka“ nezaujíma.

„Hana, Viera, tu ste? Večerať, večerať!“ No nehne sa ani jedna, ako by boly k zemi prirastené, ako pod kúzlom, ako v momente svet boriacej otázky. Stoja naproti sebe v srdci ako nepriatelia. Viera pre sklamanie v úsudku, Hana že sa sklamala v nej.

„Viera, chceš počuť čistú pravdu, ako smýšľam o tvojej práci?… Lebo zavádzať ťa nechcem, to škodí, a tak by si sa nevyvinula opravdive. Chceš?“

„Áno!“ povie skromne Viera a obzrie sa splašeno dookola, ako taký, ktorého idú biť. Doloží ticho: „Prosím o to.“

Hana chvíľu mlčí. Jej sivé oko, prenikajúce a veľké, prebehlo po plavých vlasoch nízkej, tenkej Viery, ako by rozhodovala, potom rečie:

„Tvoja práca je mizerné napodobňovanie Vajanského — mizerné! To si nie ty.“ Hlas jej je chladný, ba prísny. Oči uprie ostro na ňu, aby videla, ako účinkoval na ňu jej výrok. Vskutku zničila ju dokonale — temer zamdlieva. Zbabelé srdce Vierino, túžiace byť niečím veľkým, kleslo k zemi, a ona svesila hlavu, túžiac tiež so zemou srovnať sa a prestať byť…

Teda je koniec slávy! A čo dní a nocí potajme strávila, kým nashŕňala pekné výrazy, slová, kým sklepala, poskladala a posošívala prácu. Koľko radosti mala, keď sa jej podarilo niečo pekného, kvetnatého napísať, a koľko nádejí…!

„To si nie ty,“ opätuje Hana teplejšie a s účasťou. „Ty si iné!“

„A čo do diabla teda som ja?“ zvolala Viera, prelomiac veľkým návalom zrazu vzniknuvšej vzbury svoju poddanosť. Líca vzbĺkly jej a v očiach žiara hnevu. Či sa ešte i ďalej bude hrať komédia s tým, a ešte i ďalej chce ju držať lapenú, keď všetko to je len bláznovstvo?!

Hana položí na jej plece ruku, skvúcu sa zlatom.

„Ja ti poviem, čo si… si talent!“

„Aj ja ti poviem, čo som,“ vpadne Viera s blčiacou tvárou. Srdce zachvátilo jej i sto citov, všetko zlostných. „Ja som mizerná osoba, na nič nie osožná, nízka duša — to som ja!“ I vydýchne s obľahčením, že to mohla vypovedať o sebe, ktorú v túto chvíľu nenávidí. A keby mohla ešte riecť i toto:

„A ty si stará pani s prepodivnými ideami, ktorá mučí a starie sa do každého,“ — bola by jej blaženosť úplná!

Hana sa rozosmiala.

„Hohó… tak celkom sa neznevažuj! Ty máš dary. Sám tvoj otecko povedal to o tebe, len pilnosť že ti chybí. Elenka ťa geniálnou volá. Lenže inak začneme. Novely necháš tak. Myslím, že k tomu nemáš dosť fantázie, básnička tiež len pekné slová… Ty budeš ľudovou spisovateľkou, rozprávkárkou. Medzi ľudom žiješ, poznáš ho…“

„Čo?“ skríkne Viera, úplne zabudnúc, že je zbabelá. „Nie a nie! Nikdy viac pero do ruky nevezmem!“

„Radšej umriem tu na mieste!“ doloží v duchu.

„A čo mieniš teda robiť? Moje heslo je: všetko za národ… a ty čo chceš konať?“

„Nič!“

„To jest milovať a umierať,“ pomyslí si v duchu so vzdorom.

Hanin pokoj a chlad topí sa pomaly. Zvädnuté líca sa jej zapália. Oči temer prebodnú tenkú postavu Vierinu, ako by mala previnilca pred sebou, a tá ako naozaj vinník, nad ktorým nesú súd, kloní hlavu, čakajúc údery.

Vtom rozletely sa dvere a vstúpila Elena.

„Eh, vyčkať vás nemožno. Hana, Veranaďšám, poďte, poďte!“

Obe obzrely sa a tváre obom zmäkly a spríjemnely, vidiac ju. Obe usilujú sa skryť svoje city, no bystrý zrak Elenin prezrel ich duše hneď. Krásne obrvy jej trochu stiahly sa: Hana so svojimi prílišnými zásadami a žiadosťami sa už zunúva…

„Večerať, večerať. Aj telo potrebuje pokrm, dámy moje!“

Hana pobrala sa s Elenou preč, a Viera, ako ostala sama, vzala svoj sošit, a rozšklbnúc ho na dvoje, hodila o zem.

Tým zakončená je jej úloha v národe. Ona ide žiť! Žiť, kým mladosťou horia jej líca. A vydá sa, aby sa nestala pokušiteľom sveta ako Hana. Čo tam po heslách: všetko za národ, a čo i po národe! Vtom však zachvátil ju plač. Šmarí sa na kolená pri okne a horkosťou temer sa zadúša.

V obývacej izbe, po večeri, cítil sa každý príjemne. Elena bola plná ducha, Oli spanilá tvár svietila tiež veselosťou, aj Hana, sklamaná vo Viere, rozveselila sa a smiala s druhými. Otec sedel na diváne s Vodnárom, i krásna mať a všetci, tešiac sa jedno v druhých, cítili sa dobre spolu.

Viera nevyšla z tretej izby, hoci ju volali i tri razy a hoci vedela, že si pritiahne za to hnev domácich. Po večeri, ked už bolo i so stola sobraté a spoločnosť bavila sa rozhovorom, prišla zo svojho úkrytu. Pozreli na ňu všetci domáci nespokojne, a vidiac na jej tvári, veľmi natrenej púdrom, ktorým chcela zakryť stopy sĺz, že je vyplakaná, nechali ju na pokoji, len Matej zvolal:

„A vy ste sa kde boli podeli? Či vy nejedávate?“

„Nie!“ chce odseknúť ona, no nepovie nič, len zazrie odboka naň, zacítiac zlosť k nemu, že sa jej prihovoril. Poodišla nabok sadnúť si. Hana, vidiac ju, potešila sa.

„Ľa, tu ide moja nízka duša… a plakala! To je dobrý znak. Predsa je nie cele prázdna… Teraz sa ma bude strániť, no ja ju nepustím z rúk!“

„No, stará panna s divými ideami, kohože mučíš teraz?“ myslela si Viera, zbadajúc jej pohľad, ktorým pozrela po nej, a hnevala sa zaň. V tú chvíľu zacítila zas horúcu túžbu vydať sa, ako všetky druhé devy, aby sa nestala takou, ako je Hana — pokušiteľom.

„Veď ti ja budem písať viac, démon jeden!“ Sadá na kufor pri posteli nabok, kde svetlo lampy nepadalo pre postavu Olinu, pri stole sediacu. Privrela oči i tam. Úplná zbitosť zastrela jej smysly. O nič sa už viac nebude zaujímať — usmrtila ju Hana. Už ani strašná láska k synovi ľudu nie jej je potrebná — ani nič!

„A ty, devuška, čo nejdeš medzi nás?“ obzrel sa po nej otec a prihovoril sa jej s obvyklou svojou láskavosťou.

„Hlava ma bolí,“ odvetí ticho, ale s tajeným vzdorom. Čo sa jej má i otecko prihovárať, keď je ona taký mizerný tvor?!

Otec nič nepovedal na to, ale na tvári badať mu výraz nespokojnosti. Mať pozrela na dcéru tiež, ale neradí nič od bolenia hlavy, ani nepovie slova.

„Velebný pane, ste odkázali Hagarovi, že som prišla?“ spytuje sa Hana, aby odvrátila pozornosť od Viery. Nechce, aby ju kárali — ubila ju ona dosť. „Zajtra rada by dom poriadiť a potom čím skôr aj presťahovať sa.“

Pán domu, spokojný s tým, že už odíde, odpovedal s ochotou:

„Áno… Matka, poslala si?“ obracia sa za ženou, a že vtom bolo zaklopané na dvere, dokončí: „Vari ide… voľno!“

Dvere sa otvorily a v nich vskutku zjavil sa Hagara. Hana vstala od stola a domáci núkajú mu stoličku, aby si sadol, no on ostal stáť. Len teraz prišiel z poľa a má ísť na salaš nocovať, nie mu je do sedenia, prišiel na chvíľku. Oči svietia mu kus netrpezlivosťou. Že ho pani toľko volá, už ho to i omrzelo.

Hana, vpijúc tklivo zrak do jeho krásnej tváre, spytuje sa a prosí ho, či by nešiel zajtra do mesta pre jej náradie, ktoré prišlo ta železnicou.

„Nie ho je veľa… všetko nedopravím predbežne.“ Hagara neprisviedča. Tvár neprezradzuje mu nijakú ochotu. On má roboty vždy veľa, nezvládne ju sám nikdy. Dom nájomníkov plný každý deň. Drží dvoch sluhov, valacha, trškára, slúžky.

„Ved nežiadam darme…“ prerečie Hana, keď on neodpovedá.

„Do furmanky nechodím,“ odmieta on. Hagarovci boli z najprvších gazdov v dedine, bohatí a sebavedomí — našli vraj zlatý pluh, tak šla povesť o nich — nepotrebovali ísť za zárobkami. Syn zo samopaše šiel do Ameriky.

Hana zahryzla si do pery. Čosi rečie domácej panej v nemeckej reči, na čo jemu pohral na tvári posmešný úsmev.

„Áno, tohto ja budem ľúbiť smrteľne!“ myslí si Viera, na kufre ticho sediaca. Oči upiera na jeho rovnú postavu a červeň prekvapenia poleje jej líca. „Ohó, krása, nadbytok krásy a nádhery, a toho ľúbiť… ba nie!“ spamätá sa zrazu. Ona ľúbiť nebude, ona je už zabitá.

„Ak pôjdem preň, to im spravím z lásky, nie za peniaze. Ale nie zajtra, len napozajtre,“ vravel on Hane.

„Nuž teda napozajtre,“ pristáva Hana, mimovoľne sa mu poddávajúc, čo nebolo jej zvykom. Ako vidno, s ním nemožno nakladať a rozkazovať mu. „A vy, dievčatá, pomôžete mi potom vybaliť veci.“ Obrátila sa akosi k tým.

Gentleman vytiahol kľúče z vačku čierneho lajblíka a podáva ich Hane.

„Kľúče ráčia vziať k sebe, lebo zajtra — ak by šli — u nás nebude nik doma. Budeme ovce strihať na salaši.“

„To zas ja nemôžem!“ povie ona, aby mu čosi tiež odoprela, nespokojná, že ho musí poslúchať. „Keď doma nik nebude, ja nemôžem k vám ísť.“

Hana vážne pozrie naň; on sa zasmial.

„Ja im verím a nebojím sa ich,“ povie. „Nový dom je pustý, nič tam nemáme, a stane sa dosť ráz cez leto, keď nastanú súrne práce, že sami budú v našom obydlí, dvore — nuž môže to byť aj zajtra.“ Oddá kľúče Hane a vtom jeho oči pozrely k Viere, obdivujúcej ho v kúte, pozrúc na ňu hlboko a zvedavo, ako by sa spytoval:

„Čo je to? čo to znamená?“

„Krásny vzor človeka!“ povie s uveličením Hana, ledva že sa zavrely dvere za ním, hoci vpadnuté líca zafarbené sú jej trochu, že on nedá so sebou narábať, ako by ona chcela. „Krajšieho mužského nevidela som ešte.“

„Náš ľud je vôbec pekný,“ povie domáci pán.

„A tento ľud potláčajú, utískajú, berú mu reč!“ vraví Hana zapáleno.

„Nie je každý Hagara!“ posmieva sa v duchu Viera, sediaca v tieni na kufre.

„Už i z melčinskej cirkvi vytískajú materinský jazyk,“ horlí Hana. „Ľud nám nivočia. Naše rodiny depsia, potláčajú!“

Jasnej mysle Elena, ktorej protivilo sa všetko, čo je špatné, nepríjemné a temné, pohodila hlavou zunovano a šla k oknu, otvorila ho a pozerá von na krásny mesačný večer. Otec rozhŕňa riedke prešedivené vlasy na temene krásnou rukou, do myšlienok zabratý. Krásna tvár matky prezradzuje netrpezlivosť a Matej chodí hore-dolu izbou, kloniac hlavu.

„Zdepsia?“ myslí na kufre Viera s hnevom proti Hane. „Dajte sekery, meče, my zdepsíme každého, kto je proti nám!“ No vtom opustí sa zas. Veď ona o nič nemá sa zaujímať — umrela.

„V našich dedinách ozýva sa reč cudzia, spev cudzí medzi naším ľudom. Školy nám už vzali a onedlho vytisnú nám reč i z kostolov, ako to spravili v meste Lúčanke — tí pohani.“

„Čo?“ myslí si Viera a zazrie k Hane s jedom. „Že by sa naša reč viac neozývala v chrámoch, krásna a velebná? Azda i v našom nie? To nevrav!“

„A naše rodiny padajú,“ pokračuje Hana, rozľútená, že jej nik neprisviedča a nerozhorlí sa. Hľa, dvaja páni mlčia, neozvú sa, nezahoria spravodlivým hnevom! Rodina za rodinou opadáva ako jablko so stromu.“

Domáca pani vstala a vyšla, netrpezlivá a nervózna. Elena sťahuje krásne obočie, pozrúc tajne k otcovi, a Matej spraví úškľabok, cítiac sa nepohodlne.

„Ech, čo tá sháňa, a čo chce s tým tu!“ pomyslel si a sadá si nevdojak k Javorčíkovi.

„Červivé ovocie opadáva so stromu,“ ohlási sa Oľa žartom, aby ľahšie hľadelo sa na vec. „Nech padá…“ Viera na kufre zaumienila si síce viac „nežiť“, no túžba protirečiť, ktorá horela v nej teraz, zvíťazila v nej nad „smrťou“.

„Keby len červivé!“ ohlási sa z kúta hlasom tlmeným. No radšej by už bola „umrela“ v tú chvíľu, ako mala to vyrieknuť. Hoci nálada bola skazená, teraz klesla k zemi.

„Keby len červivé!“ opätuje rozhorčeno Vierine slová Hana. (Viere na zlosť.) Prenikavé oči zabodly sa jej na tvár Javorčíka a vtom i druhým oči mimovoľne zaletely s úzkosťou akousi k nemu, a každému ako blesk prešlo mysľou odpadnutie jeho syna, a každému na jazyku sú slová: I váš syn je z tých, ktorého odnárodnenie je veľká strata pre národ. No vidiac zblednuté čelo a črtu bôľu, ale i chladu na jeho ústach, onemel každý.

„Keby len červivé, keby len červivé!“ opätujú si v duchu.

„Ech, baťko!“ skočí Matej s miesta. „Poďme do záhrady na čerstvé povetrie, pokochať sa.“

„Táto stará osoba ubije mi túto rodinu!“ doložil v mysli o Hane, a v úprimnom hneve zazlorečil Hagarovi, že nesedel doma. Nech nepríde on, nebude tohto rozhovoru.

Nastal šum. Domáci sú vďační Matejovi. Von, von do prírody božej, na čerstvý vzduch, okriať, osviežiť sa…

„Tak, tak… o sto rokov nebude z nás ani zbla. Vyhladia nás naši nepriatelia. Stlačia, zmaria, sfúknu so zeme…“ myslí si Viera rozžialená, ako ostala sama v izbici na kufre, a nik to nezbadal. A teraz už vidí všetko v dvojnásobne tmavom svetle a všade samé tragédie. „Óh, moja drahá, zlatá, krásna reč, o sto rokov už žiadne ústa slovo v tebe nevypovedia!“ A sediac v polotme sama, žiada sa jej plakať.

„A ty čo tu dučíš?“ ozve sa hlas otcov netrpezlivý, aký on sotva užíval. Vrátil sa pre čosi do izby, a zazrúc ju, znechutený i tak, vzplanul hnevom. „Prečo si neprišla večerať? Aké je to nemiestne správanie zas?“

„Ja… ja…“ Viera skočí zľaknutá a červená. „Ale… ach…“ habká, nevediac, ako sa vyhovoriť. „Ale keď ten Matej je taký divný…“

„Matej? čo ti spravil zlého? To je človek, že nemožno mať proti nemu námietky… poctivý a statočný mladík. Ja ho mám rád.“

„A teba dáme zaň!“ zazneje so smiechom hlas Eleny. Viera sa strhla, očami naľakanými pozrúc k dverám. Či aj Elena prišla za otcom?

„Mňa?… vieš, Elena… vieš, ale…“ dusí sa celá rozčúlená. „Keď je on tebe taký milý, ty môžeš, ale ja…“

„Ty čo?“ povie otec omrzele. „Len by ťa chcel — dáme ťa zaň! Ale aj ináče treba sa správať ku každému poriadnemu človekovi slušne.“

Viera vyjaví oči, omráčená cele. Jazyk jej onemel a nemohol sa pohnúť v ústach.

Dáme zaň! I táto hrôza ide sa valiť na ňu? Vydať sa za Mateja, človeka všedného, neideálneho, čo má zvyky ako kováčsky tovariš, slová ako ich sluha, čo si kus tvarohu berie do cesty a Červenou dolinou ide bosý… ktorý Elenu zbožňuje, a ju ani nechce?! To sa nedá prežiť!

Schytí sa a uteká z izby. Prebehla dvorom, že ujde do záhrady k balzamínam, no tam na širokom chodníku pod orechom obsadli lavičky domáci, i on, Matej. Vráti sa teda od dveriec a uteká von zo dvora na ulicu, ztade rovno do Čiernych. Zbadala, že to nemala spraviť, len keď otvorila dvere na izbe a oči jej padly na obyvateľov toho domu.

Želka, krivej nôžky a nezábudkových očú, skríkla od radosti, vidiac ju. Ivan Hrozný chodil po izbe strmým krokom, no vidiac otvoriť sa dvere, zastal.

Viera hryzie si pery, čakajúc výsmešný úsmev u neho, že prišla, no Ivan Čierny je akýsi inakší ako inokedy. Líca sú mu rozpálené, čo nikdy nevidela u neho, oči čierne jasaly mu ohňom, a predsa na tvári výraz akejsi únavy.

„Ručičky ľúbam,“ riekol jej podľa zvyku svojho klaňajúc sa, ale bez úsmevu, idúc jej v ústrety. „Či ste dávno neboli u nás, slečna Nádeja či Láska!“

„Ale to je dobre,“ myslí si v duchu, „pre mňa i pre teba — zvlášte pre teba!“

Viera pokročila bližšie. Všetko iné zmizlo z jej hlavy a zaujal ju jedine on. Prizerá sa naň nevdojak; zdá sa jej akýmsi divným, iným. On sa odvrátil a prešiel ku klavíru.

„Sem, sem sa. Hrať poďte.“ I otvára klaviatúru a kladie dva stolce pred klavír. „Dávno sme sa necvičili.“

„Tebe i treba hra!“ povie, belasé oči zdvihnúc k nemu, Želka. „Sadkaj sem ku mne, Vierka,“ vraví tej nežne, pritiahnuc k svojmu stolcu ešte jeden. „Pomysli si, chorý je, iste bude mať zas zapálenie pľúc, a ľahnúť si nechce.“

Viera uprela naň zrak zvedavý.

„Čo sa vám stalo?“

„Nie tam sadnúť, sem, sem!“ zvolá on akosi svojvoľne a netrpezlive ako naozaj chorý. A len keď si Viera sadla, kde jej ukázal, mimovoľne poslúchajúc, odpovie na jej otázku.

„Nič mi je. Sestre sa marí ako vždy…“ žeravým pohľadom pátra po tvári Viery, ako by sa bál, že nájde na nej strach alebo odpor. Potom sadne na druhú stoličku k nej, akosi strmo spustiac sa a oprúc sa na operadlo chrbtom.

„Nič ti je?… Pekne!“ smeje sa mu sestra s príkrosťou. „Šesť ráz mal si už zapálenie, a nedbáš nič — nechrániš sa nič! Poľovačka ťa zničí, vravím ti vždy. A doktora nechce…“ obráti sa k Viere so slovami. „Lebo on nie je chorý, nikdy nie, za svet! A pozri, aký je!“

„A čo so mnou bude, ak jeho nebude!“ doloží v duchu, zalkajúc.

„Dosť už!“ na to on spurno. „Hrajte, slečna, hrajte. Hore ručičky!“

Viera nedala ručičky hore, ale lakeť. Oprela si hlavu do dlane, a hľadiac naň upreno, spýta sa:

„Ako sa vám to stalo?“

„To chybí len, aby…“ i nedomyslí Viera, že len to chybí, aby ani tohto jedného, čo uzná jej cenu, nebolo.

„Vyhriaty napil som sa vody v hore, na studničke,“ odpovie on a sťahuje obočie, že hľadí naň.

„Ako môžete piť studenú hôrnu vodu, keď ste vyhriaty?“ spytuje sa ona zas, a dajúc dlaň nad oči, hľadí tak naň akosi naľakano.

Ivan usmial sa, hodiac rukou netrpezlive.

„Pil som dosť ráz tak, ale to bola chyba (vlastne nie je to chyba… napraví sa v duchu), že som ostal tam sedieť a zdriemol som.“

„Ako možno zdriemnuť v hore pri studničke, zabudnúť sa?“

On sa zasmial. Viera odvrátila tvár. Pre jeho smiech sišlo jej čosi na um, čo ju ochladilo. Ahá, vážený pán, on bol spitý, lumpoval kdesi zas — to ho skazilo!

„A doktora nechce, ani si neľahne!“ žalostí a vyčituje Želka. „Ale ja ho dám zavolať proti tvojej vôli!“

„Len zavolaj… aj s tebou vyženiem ho z izby!“ povie on sestre, vzplanúc hnevom, a horiacim zrakom zazrie k nej zlobne. „Čo rozprávaš toľko pre nič!?“

„Pre nič…“ začne Viera, chtiac zastať Želku, no on nedá jej ďalej vravieť, odsekne i jej:

„Pre nič, Nádeja!“

Vieru schladilo zas. Naostatok, keď Čierny nechce, aby sa oň staraly, dobre — jej je jedno. No mala ozaj ku komu sa uchýliť vo svojej zronenosti. Nežnosť, s akou on vedel zaobchodiť a za ktorou zatúžila v tú chvíľu, zmizla z neho — ako skríkol, hľa! Nik, zhola nik ju nemiluje, a každá jej láska je beznádejná — nemusí ľúbiť ani syna ľudu… Vyložila malé ruky na klavír v žalosti a zabrnkla naň.

„Tak, tak…“ na to on, opretý o stoličku. Prižmuruje oči a na tvár vysadne mu výraz, ako by sa bol veľmi unavil, a dobre mu padne oddýchnuť si.

Hra zaznela. Krátke prsty Vierine nešikovne behajú po klávesoch, izbicou hučí jej hudba, plná chýb. Začala hrať pesničku veľmi smutnú, začínajúcu sa žalostným výkrikom: „Koniec, koniec mojej nádeje…“, takú, v akom rozpoložení ducha je ona teraz pre Hanin nemilosrdný výrok o jej práci, i preto, čo jej povedali domáci pre Mateja (iste aj mamička tak smýšľa ako otec a Elena), i teraz pre nevľúdnosť Ivana. Hrá s celou dušou. Líca horia jej od citu — už, už budú jej padať slzy z očú.

Čierny počúva ticho, ako by duchom vzdialený, no skoro zbadá jej hru a ustatá tvár premieňa sa mu. Zúžil oči ešte väčšmi, uprúc ich niekde do diaľky, a tvár začala mu prijímať výraz, ako by ho v ušiach trhalo. Zahryzne do pery a spraví pohyb, ako by chcel vyskočiť. Ona obzrela sa naň, on sa premohol.

„Hrajte, hrajte, Nádeja!“ povie tlmene, zas oprúc sa o stoličku, a prižmuruje oči. Ale darmo natíska si pokoj. Už zas hryzie si čierne fúzy (medzitým Želka s plačom vychodí), líca zahoria mu väčšmi a všetko ho už šklbe: uši, vlasy, temeno, i zapálené, choré pľúca. Nevydržal ďalej. Prudko strhnúc sa, shrnul jej ruky s klavíra a zasmial sa akosi.

Viera zadiveno, s neistým výrazom v očiach, obrátila k nemu červenú tvár.

„Zle vám je počúvať?… a čo sa smejete?“

„Nič, nič… dobre mi je… len ďalej, ďalej!“

„Tak načo ste mi odňali ruky?“ Viere akosi svitlo v hlave. Tvár očervenie jej ešte väčšmi. Ruky založí — hrať nebude. Keď mu je zle počúvať hudbu, čo nepovie teda a prečo ešte káže? A keď zle hrá, čo ju neupozorní, čo nepovie, i ak nemá dar do hudby, ale sa smeje a dá jej hrať ako hlúpemu dieťaťu?

„Aj chorý ste, aj sa vysmievate,“ vraví urazená. „Vy všetko obrátite na žart a smiech. Nič vážneho, nič svätého pre vás. Ešte i to, že ste chorý, beriete naľahko. Áno,“ pokračuje s chvatom, vidiac, že nič neodpovedá, len sedí s prižmúrenými očami, „vy ste bez citu!“

On sa usmial a Viere sa búri srdce, že sa ho nedotkne jej výrok a nezabolí.

„Ja idem preč!“ rečie duseno. Hľaď ho, ide umierať, a ešte zabáva sa na nej!

Čierny skrútol hlavu k nej, čujúc jej vzdorovitý hlas, a hľadí na ňu zimničnými očima, no, nepohne sa, hoci ona len tak mohla odísť, keď sa on odstúpi.

„Domov chcem!“ povie Viera vstanúc, aby sa odpratal.

Čierny ani sa nepohne, ani neodpovie hneď. Oči horia mu tupým leskom, zdá sa ukonaný nadmieru a ako nie prítomný duchom. Možno ani nedopočuje dobre, čo mu vraví.

„Nie!“ riekol zachmúreno a pozrel po izbe.

„Nepustíte ma?“

„Nie; sadnite si, Nádeja!“

Viera pozrela mimovoľne tiež po izbe a kus naľakala sa, že je Želka už nie tam.

„Sadnem…“ rečie a hryzie si pery rozčúlenosťou. „A čo rozkážete ešte, veľkomožný pán?“ Už aj ona sa bude raz posmievať, nielen každý z nej.

Na to odznel z úst Čierneho smiech divne znejúci. Skrútol tvár k nej a čierne oči, už horúčkou tknuté, uprel prenikavo do jej vzdorovitej tváre. Pomaly tvár jeho premenila svoj ustatý výraz. Hodiac bočný pohľad na kreslo, kde prv sedela Želka, pozrel na ňu takým dravým pohľadom, ako by ju chcel zhltnúť alebo čo spraviť jej zlého, že v nej zmrzla krv a ona nevdojak zalkala:

„Oh, pre Pána, nie… nie!“

Čierny sňal s nej oči rýchlo a vstal. Odtiahol svoj stolec a spravil jej voľnú cestu.

Tak teda Viera už môže ísť. Aj vstala hneď, spravila krok a ide popri ňom, ale oči dvíha naň mimovoľne. Celý zdá sa taký divný, neprirodzený, zvláštny, záhadný a strašný, že oči jej musia hľadieť naň…

On stojí tam nepohnute. Jednu ruku drží na operadle stoličky a jeho horúčkou rozplamenený zrak upretý je na ňu tiež. Oči ich v dychtivom pohľade skúmaly jeden druhého, ako by chceli pochopiť a poznať v tej chvíli, čím sú jeden druhému. A vtom vzduch zapaľuje sa okolo nich, plní horúčavou, omamuje, sťahuje jeho k nej a ju k nemu, i musí sa stať čosi… musí. No nič sa nestalo… nič.

On zachvel a spamätal sa, a ona rýchlo uniká preč.

„Dobrú noc!“ rečie poľakaná a dojatá.

Čierny ostal stáť, kým odišla, potom si sadol na stoličku zmorene a privrel oči.

„Dobrú noc, na večnosť… a odpusť, dušička!“ mrmoce perami, vyschnutými od horúčky. Zrazu povstala mu tma. V hlave zmútilo sa mu, krútilo, miešalo, ako by už nijakej myšlienky nebolo v nej. Ešte raz prelomil duch jeho valiace sa bezpovedomie a v tej jasnej chvíľke ako by sudba chcela ho i naposledy vysmiať, či pokúšať, predstúpila pred ducha jeho postava krásneho dievčaťa — ale to nebola Viera…